Taký upršaný november. Obyčajný. Ale november v Maroku? Si sí, ja, já… No a prší aj dnes – je asi okolo 5.11. a sme na ceste z Ouarzazate cez asi najznámejší horský priesmyk Tizi’n Tichka – vo výške 2260 m.n.m. ako inak v Atlase. Cestou sme sa rozhodli, že nie – nejdeme do Marrakéša ale pozrieť si vodopády Ouzoud. Ja trošku prostestujem – je to síce kultové miesto – ale podľa bedekrov aj turisticky extrémne sprofanované. Čo je žiaľ pravda – ale koniec-koncov som bola rada, že sme ich nevynechali. Dochádza nám palivo a zistenie, že pred nami leží ešte posledný horský prechod Ait Barka nám tak trochu podvihol adrenalín.
Asi v jednej z posledných chvíľ narazíme na pumpu. Konečne. Dotankujeme a veselo si svištíme ďalej. Keby tak nepršalo.
Ja ako spolujazdec zúrivo listujem v dvoch nemenovaných sprievodcoch a porovnávam informácie – juchú – tak ten môj bol vcelku presný. Až na pár vecí teda. Obchod plný medu a nie ledajakého – to je taký môj dnešný mini cieľ. Mal by byť v Demnate, ktorým budeme prechádzať. Celou cestou tam sa teším ako určite zbadám vývesnú ceduľu so včelou, ktorá značí obchod plný „kaktusáku“ a veselo si vediem monológ…“Hahá medíček kaktusový si prikúpim a „zopár“ ďalších vecí“.
Nachádzame sa v údolí, ktoré je známe najrozsiahlejšiou výrobou toho najkvalitnejšieho olivového oleja v celom Maroku. Údajne by sa dal prirovnať k toskánskemu… Je pravdou, že všade cestou sa to olivovníkmi len tak hemží – nebyť tých kaktusov a červenej pôdy – mám pocit, že sme niekede úplne inde. Krajina je čarovná – malebná – mierne zvlnené pahorky lemujú celú trasu plnú serpentín. Za slnečného počasia by bola skoro rozprávková.
Ideme správne podľa knižky, dokonca dvakrát zablúdime na rôzne výpadovky z Demnate – ale včela nikde. Hmm – som sa celkom rozladila. Zase zalistujem v LP a nájdem (ako inak) náhradný plán – reštauráciu, kde podávajú kus-kus výnimočnej chuti a kvalít. Zaliaty olivovým olejom a s praženými mandľami. Teda vraj – lebo sme ho ho samozrejme nenašli.
Pravdou je ale fakt – že v Maroku sa všetko mení super extra maxi giga rýchlosťou – môj obľúbený snack v Meknése som o rok hľadala tiež už márne. Tak možno cestou späť – a z toho nič nebolo, lebo sa nám do auta pritrafil jeden Nemec a jeden Francúz a pri medzinárodnej konverzácii som na milú včelu úplne zabudla. Nevadí – kúpim si dakde Amlou (pasta z arganového oleja, medu a mandlí na palacinky – to je vec!). Dúfam.
Ale k veci. Do Ouzoud – vlastne celá dedina sa volá Tleta d’Ouzoud, sme dorazili v strašnom daždi a zaparkovali podľa pokynu „modráka“ ako inak. Cestičkou pretkanou obchodíkmi a „osviežovňami“ sme sa podľa knižky dostali k hotelíku Chellal. Recepčný milý chlapík, ktorý nevedel ani čítať ani písať a jeho zástupca very sympatique Severomaročan, ktorý tiež mal rovnakú „kvalifikáciu“. Možno to znie ironicky – ale brala som to skôr ako takú vtipnú recesiu….Veci niekedy proste treba brať ako sú.
Interiér hotela Chellal© Interiér hotela Chellal
Mne sa tam páčilo – prívetivá izbietka s vlastnou kúpeľnou – ibaže o deviatej prestala tiecť všade voda, ako nám so 4zubým úsmevom oznámil recepčný. Hmmm – zásobili sme sa teda kupovanou a brali sme to vcelku v pohode a bez stresu. A bez sprchy. A nevadilo nám asi nič, keď sme pri mätovom čajíčku počúvali ľubozvučné tóny príjemnej hudby. Začala som pátrať po pôvode tohto severoafrického blues – a sme tak trošku narazili na „nekomunikáciu“, ale dobrý marocký „byznysmen“ si poradí za každých okolností. . Jeden z nich vyskočil ako stepná gazela (a to myslím doslova) a vytrhol napaláčik z prehrávača a s najväčšou úctou mi ho priniesol – nech si teda prečítam kto je pôvodcom onuôho hudobného počinu. Ali Farka Touré…..
krásne nám zapršalo© krásne nám zapršalo
Aliho počúvam dosť často a vždy vo mne príjemne evokuje spomienky na Maroko. A Ouzoud. Oranžovo vymaľovaná izba pôsobila tak nejak antistresujúco a pohodovo. Premýšľam či náter bol „berber secret“ alebo tento odtieň spôsobuje dobrú náladu len tak 😀 . Ráno po raňajkách sme si dokonca dokázali za „netečúcu“ vodu zjednať zľavu a polovicu peňazí nám recepčný vrátil. V počítaní dirhamov sa vyznal znamenite.
cascády v plnej kráse© cascády v plnej kráse
Vodopády boli po daždi a boli úplne hnedé a nádherné. Cestou dolu po udržiavanom chodníku cestičku lemujú desiatky obchodov a reštaurácií, ale to sa dalo čakať – ani som to nejak zle nevnímala – človek si tak nejak v Maroku zvykne. Miestni obyvatelia si tu zariadili svoje živobytie, čo prakticky znamená, že o ekológii, žiaľ nemôže byť ani reči. Niekedy premýšľam, prečo sú Marokánci voči svojej krásnej krajine takí ľahostajní… Vcelku gýčovo pôsobia „lodičky“ a „prievozy“, ktoré vás majú priblížiť k vodopádom …ale my sme si nenechali pokaziť dojem.
tak nejak sa nám stratilo to jahňacie
Vodopády Ouzoud sa nachádzajú v mimoriadnej krásnej prírodnej scenérii – divoko rastúce kaktusy všetkých druhov a veľkostí, olivovníky, zvláštne druhy paliem a červené pichľavé (fakt chutné) jedlé ovocie – ktorého meno som dodnes nezistila. A neskutočne červená pôda. Všade. Túto tvár Maroka mám proste rada. Nevadí, že vám v Ouzoud do jahňacieho tažína naservírujú len kosti a miesto čaju dostanete len zafarbenú vodu. Tak nejako to už beriete flegmaticky.
No a ani nemusíte hľadať tú nepodarenú ceduľu so včelou– pretože ten med si kúpite jednoducho od domácich v stánku pri ceste 🙂
