O Maroku viem toho veľa. A predsa nie všetko.
Tarfaya. Zajtra by sme mohli ísť do Tarfaye. Tak teda zisťujem, kam to vlastne bude 🙂 Sme v Sidi Ifni, užívame si lazy days a väčšiu časť dňa trávime na pláži.
Tarfaya je výzva. Vzdialená 400 km na juhu. Mestečko s asi 7 000 obyvateľmi, s rybárskym prístavom a pevnosťou Casa Mar, založené v minulom storočí škótskym obchodníkom Donaldom McKenzie a jeho pôvodné meno znelo Port Victoria. Za časov španielskej okupácie nieslo názov Villa Bens. Avšak známejšou kapitolou v jeho dejinách je autor Malého princa – Francúz Antoine Saint de Exupéry. Letec, ktorý zabezpečoval tzv. „aeropostale service“ alebo leteckú poštu medzi Francúzskom a západnou Afrikou a práve v Tarfayi mával pravidelné medzipristátie, kde aj tankoval.
Vyrážame ráno v nekresťanských hodinách zo Sidi Ifni. Krajina vôkol je plná všakovakých kaktusov a serpentín. Dorážam do Goulimine, kde po blúdení (mesto postráda akékoľvek označenie smeru na Tan Tan) zastavujeme miestneho – ktorý ochotne nasadá na bicykel-veterán a vedie nás na správnu odbočku. Chlapík sa usmieva a vôbec nič za odmenu neočakáva (čo v Maroku nie je práve zvykom). Nedalo nám – jeho úprimné chovanie nás prinútilo mu dať malé sprepitné. Možno to bola chyba – ale máme v danej chvíli z toho dobrý pocit.
Nasmerovaní správne križujeme púštnu krajinu. Cca 200 km neexistuje žiadne mesto, dedina, obydlie, pumpa…. máme zvláštny pocit – tak trošku biblická krajina nikoho. Možno je to dané tzv. „Marché de Verte“ (Massira al Khadra) alebo „zeleným pochodom“, ktorý vyústil do obsadenia určitých území na juhu práve Marokom. Keď asi po 100 km objavíme náhodne „salon de thé“ zastavujeme a ja vyrážam kvôli pošramotenému žalúdku na nákup coly. Dedko a pravdepodobne jeho vnuk práve desiatujú a keď vrazím dnu – nezmôžu sa chvíľočku na slovo. Dostanem dve zaprášené plechovky tohto amerického nápoja, ktoré pamätajú dávne časy…
Pokračujeme ďalej a vchádzame do Tan Tan. Charakteristickým znakom Tan Tanu je socha dvoch snehobielych tiav na prvom kruhovom objazde a všadeprítomné policajné kontroly… sme na juhu… mestom iba prefrčíme a okamžite za ním nás odchytáva prvý policajný check point. Všetko prebieha hladko – pár otázok ohľadne zamestnania a púšťajú nás ďalej. Cestou na juh ešte pár check pointov prebehne – ale všetko je bezproblémové. Krajina za Tan- Tanom sa ladne vlní a pravý breh lemuje už Atlantik. Zastavujeme a obdivujeme nádherné útesy.
Cesta vedie už tak povediac púšťou – piesočné duny zasahujú miestami až na cestu. Mali by sa tu niekde nachádzať mangrovy (čo to jsou mangrovy viz.http://www.hoya.sk/rady-a-tipy/1192-mangrovy-alebo-jedineny-ekosystem) – ktoré marocká vláda začala nasádzať ako ekologický prostriedok na zachovanie biodiverzity a – ale buď sme ich minuli – alebo sú ešte v rannom štádiu. Vo vyčerpávajúcom teple dorážame do Tarfaye. Je to také maličké, lenivé a ušmudlané miesto. Na pláži hneď nachádzame malé lietadlo – pamätník Exupérymu. Múzeum kvôli vyčerpávajúcemu teplu vynechávame a mierime rovno na pláž.
Nádherná pevnosť Casa Mar ako keby vystupovala z oceánu. Sme tu v čase začínajúceho prílivu – takže by bolo jednoduché sa k nej dostať – ale postačí nám aj pohľad z pláže plnej rybárov. Pevnosť Casa Mar postavil rovnomenný škótsky obchodník a pri prílive je na ňu heroický pohľad – vystupuje ako z iného sveta priamo z oceánu. Unavení a zničení mierime do hotelovej kaviarne. Sme tu jediní cudzinci , takže sa stávame stredobodom pozornosti – ale na to sme si už medzičasom zvykli a nevnímame to 🙂 Nájdete tu v prípade núdze dva hotelíky – ale nenájdete tu žiadnu banku, takže je potrebné mať pri sebe dostatok hotovosti. Pretože Tarfaya sa nachádza priamo pri oceáne, nemal by byť žiaden problém pochutiť si na čerstvých rybách.
Čaká nás 400 km úmorných km späť. Snažíme sa nájsť a vidieť vrak potopenej lode, ktorý sa má neďaleko nachádzať – ale nemáme šťastie. Tak možno inokedy.
Tarfaya je vhodný východiskový bod – ak máte namierené na juh smerom do Layounne alebo Dakhly. Tam už prekročíte v Tahu staré hranice tzv. Španielskej Sahary.