Trajekt sa konečne odlepil od brehov – adios Malága.
Na palube sme sa zhodli, že 8-hodinovú plavbu by sme radi prespali a dodatočne si prikupujeme kajutu. Vzhľadom na deň strávených motaním sa v rozpálenej Maláge to je dobrá voľba.
Na vstup do Maroka sme si netradične zvolili španielsku zónu Mellilu – ležiacu už na africkom brehu. (www.melilla.es). Je jednou z dvojice španielskych enkláv na území Maroka. Druhá sa volá Ceuta/Sebta a leží neďaleko Tangeru. Keď Acciona Transmediteranna konečne zakotví v Afrike – premýšľame nad dňom stráveným v Mellile. Vzhľadom na európske ceny a dostatočné množstvo peňazí premrhaných za kajutu sa rozhodujeme nakoniec pre Maroko a z Plaza de Espaňa chytáme prvý Áforos bus smer Beni Enzar. Socha generála Franca tu stále stojí ako nemé memento… po pár minútach sa dostávame na akúsi výpadovku a prechádzame asi 150 metrov peši k pozemnej hranici, kde je už dosť veľká tlačenica – vďakabohu megazástup sa tvorí na strane opačnej, strkanica a chaos vládne na vstupe do oficiálnej španielskej EU zóny.
Pár podnikavcov sa nás snaží zmiasť – ale vstupné „Entreé“ kartičky si dokážeme vypísať aj my. Taktiež si od nich môžete zakúpiť „prednostné“ v rade… Keby komisári a politici, čo vysedávajú v Bruseli, videli, čo sa deje práve na hranici v Beni Enzar – možno by prehodnotili imigračnú politiku…. šialený chaos, hluk, tlačenica a úplatní colníci bez akékoľvek záujmu…. s úžasom sledujeme toto divadlo. Marocký colník s drsnou pózou sa rozhoduje koho pustí, koho nie… ženy s obrovskými kabelami sú odpratané nabok – prebieha prehliadka batožiny a začína sa zabavovať alkohol v extra množstvách…. náreky, kriky, buchnáty obuškom sú asi bežnou praxou – pretože nikto tu nič nerieši. Podľa mňa to skúšajú dosť amatérsky – kartón fliaš vo vaku na chrbte je neprehliadnuteľný. Vskutku je to výborná príležitosť pre ostatných – zabavený colník chvíľku nevníma a to sa okamžite vrhajú ďalší Maročania na mopedoch a bicykloch strmhlav ako kamikadze hlava nehlava rovno oproti bráne na zatvorenej hranici. Tam už čakajú ich kumpli – podaktorí mali šťastie a stihli šialeným tempom vraziť do brány, pozbierať čo sa dalo z rozsypaného tovaru a prehadzujú ho za plot – dohodnutí kumpáni berú čo sa dá a šprintujú plnou rýchlosťou preč od hranice. Čo tam po pár buchnátoch – vyhrali – pre dnešok. Tým pádom sú za „čiarou“ a nikto ich už ďalej nerieši.
Marocký colník v „rambovkách“ si bafká cigaru a incident je tým pádom uzavretý. Tento kolobeh fascinovane sledujeme a nevadí nám pritom ani hodinová doba čakania na príchod k hraničnej búdke. Cítim sa ako vo filme – stále nemôžem uveriť, že sa niečo také deje a odohráva pred mojimi očami. Keď sa konečne dostávame na rad, všade sa povaľuje zabavený alkohol o ktorom iba predpokladám, že je na prilepšenie k výplate colníkov. A stovky španielskych diek, s ktorými sme sa následne stretávali v celej krajine.
Pre zaujímavosť uvediem, že Mellila – španielska enkláva na území Maroka je bezcolnou zónou a patrí do EU. Mnoho Maročanov má však status rezidentov a práve cez Mellilu sa buď dostávajú do Európy alebo tu žijú. A pašujú. Na celej dlžke hraničnej čiary medzi Mellilou a Marokom vystavalo Španielsko dvojitý ostnatý plot s infrakamerami. Avšak ani to nestačí – pretože tisícky utečencov „harragas“ z celej čiernej Afrike sa dennodenne pokúšajú prekročiť hranice a dostať sa do Európy . Mrzí nás, že sme si nemohli nič vyfotiť – pretože nám toto nikto neuverí … keď sa konečne dostávame na marockú stranu do Beni Enzar – okrem kopy odpadkov už vetríme nefalšované Maroko.
Chvíľku sa sami seba pýtame – to sem sme chceli ísť??? Zaženieme temné myšlienky – veď dobrodružstvo sa práve začína a v prvej banke meníme Dirhamy. Chytáme autobus 19 a šofér očividne vidí 100 „dirhamovku“ prvý krát v živote a tak nám ju rozmenenú vracia v plnej hodnote. Po pol hodine a cesty po pobreží sa dostávame do ďalšieho chaosu – na autobusovú stanicu do Nadoru. Pár minút sa motáme, hľadáme bus, vyjednávame a nakoniec nás miestny nadháňač dovedie k smeru, ktorý potrebujeme. Za 100 DH si kupujeme dva lístky do Al Hoceimy na miestny spoj. Vozidlo má najlepšie časy za sebou a diera v podlahe počas jazdy nahrádza klímu. Po pár hodinách dobrodružnej jazdy vidím cez ušmudlané okienko krásny záliv a mestečko vystavané na jeho vrchole. Tajne sa modlím, aby to bola Al Hoceima a moje motlitby sú vyslyšané. Celí šťastní vypadneme z busu a po porade s miestnymi policajtmi nájdeme správny smer do centra.
Al Hoceima (www.alhoceima.com) je určite prázdninové stredisko pre Maročanov o čom svedčí množstvo lacných hotelov a ich štandard. My sa usalašíme v ušmudlanom a super lacnom hoteli na Place du Ríf. Mestečko je to príjemné, prosté akéhokoľvek obťažovania a čumilov. Je vystavané na skalách a z akejsi promenády je nádherný výhľad na Stredozemné more a oblúkovitú pláž Quemado v zálive. Ceny jedla a nápojov sú mimoriadne priaznivé a preto dlhý čas vysedávame v Café Miramar, ktorý je kaskádovito postavené na viacerých stupňoch s výhľadom na more. Zachcelo sa nám morských živočíchov a preto schádzame na spomínanú Quemado pláž, kde sa usalašíme v rybej reštaurácii, kde mi pripravia práve čerstvo ulovené kalamáre. Príjemnú atmosféru umocňuje vínny lístok – čo hneď využívame.
Po dobrej večeri sa špacírujeme mestom a dávame si v príjemnom podniku v prízemí hotelu Villa Florido výborný mätový čaj. Všade na severe vám „thé a la menthé“ nenaservírujú v konvici ako je zvykom v ostatných častiach Maroka – ale v dlhom long drinku. Neviem, či je to dané tým, že mäta rastie na kopcoch Rífu – ale zdal sa mi zo všetkých regiónov Maroka najlepší. Holt, nana je nana (nana znamená arabsky mäta).
Al Hoceima je príjemné a lacné miesto na odpočinok a leňošenie – v marockom štandarde – čo sa čistoty a kvality ubytovania týka, pretože je zamerané na marockú klientelu – mám pocit, že sme tam boli určite jediní cudzinci. Okrem toho, že sa nachádza priamo v pohorí Ríf, na dosah ruky je Stredozemné more a prírodný park Al-Hoceima s možnosťou sledovať vtáctvo a piesočné duny. Nador a Al Hoceimu spája zbrusu nová asfaltka, ktorá kopíruje pobrežie – takže výhľady sú úžasné. Pokiaľ disponujete autom – nie je nič lepšie ako sa preháňať po pobreží a prenocovať niekde v zálive.
Je to jedno z vhodných miest, kde začať objavovať Maroko bez dotieravcov a hotelových nadháňačov. V príjemnej uvoľnenej atmosfére sa stačí započúvať do tunajšieho rytmu života a vychutnať si stredozemskú klímu a čoskoro sa naladíte na marockú vlnu.