Vo svojej dlhej histórií mala Siamská ríša hlavných miest niekoľko. Aj keď už dávno neoslňujú svojou mocenskou slávou, dodnes predstavujú najhodnotnejšie historické pamiatky tejto krajiny.
Keď sa Vás niekto opýta na hlavné mesto Thajska, určite mu odpoviete: Bangkok. Už menej sa vie, že Bangkok je hlavným mestom krajiny nie viac ako dve storočia. Vo svojej dlhej histórií mala Siamská ríša, ako sa Thajsko ešte na začiatku storočí nazývalo, hlavných miest niekoľko. Aj keď už dávno neoslňujú svojou mocenskou slávou, dodnes predstavujú najhodnotnejšie historické pamiatky krajiny, ktoré sa rozhodne oplatí vidieť.
Veľká Ayuthaya
”Spomedzi ázijských národov je Siam najväčší. Vznešenosť a veľkoleposť kráľovského dvora Ayuthaye je neporovnateľná.” Túto vetu vyriekol v roku 1690 anglický emisár Engelbert Campfer po svojej návšteve tohto, vtedy ešte kráľovského mesta. Možno v jeho slovách bolo trocha diplomatickej zdvorilosti, Ayuthaya si však chválu a obdiv rozhodne zaslúžila.
Po upadnutí vplyvu Kmérskej ríše, prebral mocenské postavenie práve Siam a Ayuthaya ako jeho centrum. Z tohto miesta sa riadilo územie obsahujúce nielen dnešné Thajsko, ale aj veľkú časť Laosu, Kambodže a Myanmaru. Bolo to toto mesto, kde začali byť siamskí vládcovia korunovaní titulom boh-kráľ. Počas rokov 1350-1767, kedy bola Ayuthaya neprerušene sídelným mestom panovníkov krajiny, sa ich tu vystriedalo 34. Krása a bohatstvo mesta nebolo len predmetom obdivu, ale aj závisti. Práve tento fakt bol pravdepodobne dôvodom toho, že keď odvekí rivali Thajska – Barmánci koncom osemnásteho storočia Ayuthayu dobyli a zničili tu skoro všetko, čo sa zničiť dalo. Písomnosti, sochy, chrámy… Našťastie, nemálo sa podarilo zachrániť. Samozrejme, že som to chcel vidieť.
Tonálna thajčina
Hlavná autobusová stanica v Bangkoku budila dojem neorganizovaného chaosu. Davy ľudí, desiatky nástupíšť a stovky autobusov. Medzi pasažiermi docestovanými alebo odchádzajúcimi sa dali našťastie podľa uniforiem identifikovať zamestnanci terminálu. K jednej rovnošate som sa obrátil s prosbou o radu.
”How could I get…”
Reakciou na angličtinu bolo len pokrútenie hlavou a spustenie pliec.
Do rúk som teda zobral pomyselný volant autobusu a začal ním krútiť. K tomu som samozrejme pridal meno destinácie: ”Ayuthaya, Ayuthaya…”
Opäť tá istá reakcia, čiže zasa nič.
Zriadencovi som poďakoval a skúsil som to s ďalším mužom v uniforme. Reakcia bola podobná, až na to, že tento moju gestikuláciu pochopil nejako nesprávne a jeho tvár sa začala nebezpečne mračiť. Radšej som sa pobral ďalej.
”Čo tu nikto nepozná jednu z najväčších pamiatok svojej krajiny?”, mrmlal som si znechutene. Problém však ležal inde. Jeho príčinu som odhalil až na tretí pokus.
”Sawadí. Ayuthaya, Ayuthaya…” opakoval som usmievavému mužovi v strednom veku.
”Ayuthaya?”
”Yes, Ayuthaya, Ayuthaya…”
Chlap si zložil konduktérsku čiapku a začal sa škrabať za uchom. Po chvíli sa mu na tvári objavil výraz pochopenia a víťazoslávne, ako keby rozriešil nejaký strašný rébus zopakoval ”Ayuthayááá.”
Potom mi ukázal na jednu z dlhého radu pokladní. Zakýval mi na rozlúčku a ešte pridal vysvetlenie: ”No Ayuthaya, Ayuthayááá,”
Vtedy som pochopil, že chyba neležala v nedostatku geografických, či historických znalostí opytovaných. Problém bol v mojej výslovnosti. Meno Ayuthaye som hovoril s akcentom, ktorý dokázal jeho význam zmeniť pre domácich na nepoznanie. Ach tie tonálne jazyky.
Mesto pokoja
Oproti uponáhľanému a splodinami páchnucemu Bangkoku pôsobí Ayuthaya dojmom pokoja. Široké ulice lemované nízkymi domami zívali prázdnotou, ticho provinčného mesta len občas prerušil nejaký vodič auta alebo tuk-tuku. Aj v penzióne, v ktorom som po trojhodinovej ceste z Bangkoku zložil svoje unavené telo, panovala rodinná atmosféra. Na gauči pred televízorom ležal ktosi z rodiny majiteľa. Vo vstupnej hale jedli domáci aj niekoľkí hostia pri jednom veľkom stole.
”Voľnú izbu? Máme. Chcete aj bicykel? 50 báhtov na deň. Tu je zámok.”
Bicykel bol naozaj ideálnym prostriedkom na objavovanie tunajších zákutí. A objavovať bolo čo. Na území niekoľkých kilometrov štvorcových sa nachádzajú desiatky chrámov. V posledných rokoch bola väčšina z nich zrenovovaná a dnes tvoria takzvaný historický park, ktorý Ayuthayi zabezpečil miesto na zozname pamiatok svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Oprel som sa do pedálov, aby som sa na vlastné oči presvedčil, čo sme tu my, ľudstvo, po starých Thajčanoch zdedili. Prvým z radu klenotov bol Wat Phra Si Sanphet. Ten bol svojho času v Ayuthayi najvyššou stavbou a aj dnes je dominantou mesta. Stupňovitý chrám z červených tehál bol dokončený koncom štrnásteho storočia v štýle, ktorý získal prívlastok ayuthayský, a ktorý neskôr kopírovali stavitelia ďalších chrámov vystavaných nielen tu, ale po celej krajine. Dnes je Wat Phra Si Sanphet bohužiaľ len zrúcanina. Hlavná veža, ktorá kedysi skrývala vo svojom vnútri 16-metrovú Budhovu sa však stále týči k modrej oblohe a dáva predstavu o svojej pôvodnej monumentalite.
Dáte slonovi prednosť
Okrem starodávnych svätýň a palácov má Ayuthaya aj niečo pre milovníkov slonov. Takzvaný kraal. Je to palisáda z hrubých drevených kolov ohraničujúca priestranný výbeh, v ktorom sa zhromažďovali ulovené slony. Koly namierené pod 45-stupňovým uhlom bránili zvieratám v úniku.
Súčasťou stavby je aj kráľovská lóža, pretože pozorovanie divého slonieho stáda patrilo k obľúbeným zábavkám panovníkov. Tá dnes patrí turistom. V prašnom ringu sa však už netlačia divé zvieratá, ale ich skrotení bratia predvádzajú exhibície sily a zručnosti. Alebo lepšie povedané chobotnosti.
Keď majú slony po šichte, idú do svojich stajní na druhom konci mesta po verejných komunikáciách. Tam som sa s nimi stretol aj ja. Priamo na križovatke. Semafory absentovali a vyznačenie hlavnej cesty taktiež. Musel som riešiť rébus, ktorý by aj skúšobného komisára v autoškole uviedol do rozpakov: kto má prednosť na neoznačenej križovatke, dodávka prichádzajúca zľava, alebo najväčší suchozemský cicavec prichádzajúci sprava?
(Pri vyplňovaní odpovede nezabudnite, že v Thajsku sa jazdí po ľavej strane!)
Aspoň na chvíľu
Thajsko sa v posledných rokoch zaradilo medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce trhy regiónu a aj napriek nedávnej kríze sa o ňom medzi odborníkmi hovorí ako o ”hospodárskom tigrovi”. Praktický dôsledok ekonomickej prosperity znamená pre návštevníka to, že služby dosahujú medzinárodný štandard, v obchodoch sa núka široký výber tovaru a vlaky odchádzajú načas. Nebolo tomu inak ani v prípade môjho rýchlika smerujúceho do provincie Lopburi, ktorý opustil stanicu na minútu presne.
Vybavenie vagóna nebolo nijako orientálne, človek by si mohol myslieť, že ide z Prahy do Bohumína. Exotika vanula z niečoho iného. Z pasažierov. Ich okrúhle tváre s neeurópskymi rysmi, hnedé oči a tmavá pleť nenechávala na pochybách, že sa neveziem vo vagóne Českých Dráh.
O Thajčanoch sa hovorí, ako o ľuďoch priateľských a zhovorčivých. Pán v strednom veku sediaci v kupé oproti mne túto charakteristiku potvrdil. Mr. Ponurat bol učiteľom angličtiny a dejepisu na strednej škole. Potešil sa, že si môže s farangom pokonverzovať.
”Som rád, že sa zaujímate o naše dejiny. Lopburi bolo hlavným mestom síce krátko, ale predsa. Keď Ayuthayu ohrozovali Európske mocnosti a Barmánci, koncom sedemnásteho storočia slúžilo ako kráľovské sídlo. Ak máte radi historickú architektúru, myslím, že sa Vám Lopburi bude páčiť.”
Hodujúce opice
Podobne ako v iných thajských mestách, tak aj v Lopburi panuje živý pouličný ruch. Na rohoch ulíc besedujú rikšiari čakajúci na zákazníkov, remeselníci pracujú v svojich prenosných dielničkách priamo na chodníku, mnohé reštaurácie, či skôr vývarovne, ktoré usádzajú svojich hostí k rozkladacím stolíkom pripravujú jedlo v pojazdných kotloch priamo pred ich očami, pod holým nebom. Pred Phra Nari Ratchaniwet si na mestských komunikáciách rozkladajú svoje stánky aj predajcovia suvenírov. Palác postavený v sedemnástom storočí je totiž turistami najnavštevovanejším miestom Lopburi. Keďže k jeho návrhu prispeli aj francúzsky architekti, kráľovské sídlo predstavuje unikátny mix kmérskych a súdobých európskych štýlov.
Z dlhého radu watov, ktoré sa dajú v meste vidieť by som sa rád zmienil ešte aspoň o jednom. Je ním Prang San Yot. Podobne ako mnoho iných chrámov aj táto svätyňa bola postavená hinduistami, aby neskôr slúžila Budhovým vyznávačom. Originálnou ju však nerobia veže reprezentujúce Šivu, Višnu a Brahmu, ani ošarpané sochy sediacich Budhov. Jej zvláštnosťou sú opice. A nie dve-tri, ale doslova stovky. Početné skupinky malých telíčok sa preháňajú po zrúcaninách aj okolitých priestranstvách. Pred prichádzajúcimi nemajú strach. Skôr naopak. Najmä mláďatá sa chcú s návštevníkmi svätyne hrať. Keď som im ponúkol kúsok chleba prišli si ho nebojácne zobrať rovno z ruky. Zopár z nich si moju nohu dokonca pomýlilo s kmeňom stromu a začalo sa po mne škrabať. Stačilo aby som nejavil známky odporu a čochvíľa som bol opicami celý obsypaný.
Obyvatelia Lopburi majú opice vo zvláštnej úcte. Obďaleč chrámu umiestnili päťmetrovú sochu sediaceho opičiaka a každý november pre chlpatých primátov dokonca pripravujú sviatok. Pre oslávencov sú pripravené stoly prehýnajúce sa orieškami, melónmi, kapustou banánmi, vajciami a ešte celým radom iných dobrôt. Na opičie hody a šarvátky medzi škrekľavými hodujúcimi sa prichádzajú pozerať tisícky ľudí z blízkeho aj ďalekého okolia.
Kolíska Siamu
Ak by som označil Ayuthayu za veľkolepú, a Lopburi za zaujímavé, posledné z historických hlavných miest, na severe krajiny ležiace mesto Sukhothai by som mal označiť za kráľovské. Sukhothai, ako prvé hlavné mesto zjednoteného siamského kráľovstva bolo v 13. a 14. storočí centrom zlatej éry impéria. Sakrálne umenie a architektúra, ktorá v tých časoch vznikala sa dodnes považuje za klasiku a prazáklad pre všetky ďalšie thajské umelecké štýly. K príťažlivosti miesta pre dnešného návštevníka treba pripočítať aj jeho relatívnu nedotknutosť. Keďže Sukhothai leží ďalej na sever, takže od pobrežia sem treba cestovať celý deň, mesto nenavštevuje tak veľa turistov. Kto však príde, neoľutuje. Nie nadarmo sa Sukhothai, podobne ako Ayuthaya hrdí titulom svetového kultúrneho dedičstva.
Historický park skrýva zakonzervované tehlové múry, pódiá so sediacimi sochami Budhu, charakteristické veže pripomínajúce svojou siluetou balistickú raketu pred odpálením, stupy v podobe lotosového puku. Medzi pamiatkami dávnych vekov sa tam môžete túlať celé hodiny. Cez obed zájdite však radšej do chládku, tunajšie slnko je poriadne horúce.
Démoni na pódiu
Thajčania sú usilovní a vynachádzaví hostitelia. Oboznámiť cudzincov so svojou kultúrou iba prostredníctvom historických parkov ich neuspokojuje. Hľadajú nové formy kde by mohli návštevníkom z ďalekých krajín predstaviť svoju kultúru. Napríklad divadelné predstavenia pod holým nebom. Takýmto bolo aj vystúpenie súboru v Sukhothai, na ktorý ma zobral môj sprievodca pán Pakchong. Na túto spoločenskú udalosť zobral so sebou aj milovanú polovičku. Pri predstavovaní mi útla pani nepodala ruku, ale zopäla dlane na hrudi a urobila, tak ako je tu v slušnej spoločnosti zvykom, tradičný predklon: ”Wai.”
”Wai, wai.” Predklonil som sa aj ja a mohli sme vyraziť. Nešlo sa ďaleko, drevené pódium vyrástlo na jednom z trávnatých priestranstiev v blízkosti osvetlených zrúcanín. Hľadisko tvorila holá zem. Prichádzajúci boli na to pripravení, pretože sa usádzali na deky, ktoré si priniesli so sebou. Ich príklad sme nasledovali aj my.
Naklonil som sa k svojmu susedovi a spýtal sa čo je na programe.
”Samozrejme, Rámáyana”, znela odpoveď.
Samozrejme. Dvetisíc rokov starý hinduistický epos, ktorý sa objavuje v umeleckých dielach azda všetkých juhoázijských kultúr nemohol chýbať ani v divadle.
Šikovné bábky
Keďže nešlo o typické predstavenie, pán Pakchong dadal aj k tomu pár slov.
”To, čo tu dnes večer vzhliadneme, bude kombinácia klasického divadelného predstavenia nazývaného Khon a bábkohry Lákhon Lék. Je to taká dnešná kombinácia, v minulosti by podobný mix nebol možný, pretože každý druh predstavení mal svoju prísnu etiketu. Napríklad Khon bol vyhradený len pre kráľovský dvor a obsadenie bolo presné dané. Náklady na takéto predstavenie zodpovedali kráľovskej veľkoleposti, pretože len Rávanov sprievod čítal viac ako sto démonov, z ktorých každý musel mať nielen jedinečný honosný odev, ale aj unikátnu drevenú masku.”
Pomaly sa zotmelo a začalo sa predstavenie. Na bočnom pódiu sa usadili muzikanti a spustili ouvertúru. Ako som sa dozvedel, bolo to klasické zloženie orchestra. Píšťaly, dlhé strunové nástroje podobné lutnám, bubienky, akýsi druh xylofónu a iné netradičné perkusie začali vydávať uchu Európana nezvyklé zvuky.
Rozhrnula sa opona a na hlavnom javisku sa objavili herci v bohato zdobených kostýmoch. Aby to mali diváci jednoduchšie, ich pokrývky hlavy jasne odlišovali dobrých a zlých, bohov a démonov. Rámovi patrila vysoká zašpicatená čiapka, netvorovi Rávanovi strašidelná maska. Účinkujúci doprevádzaní hudbou sa pohybovali napolo tanečnými pohybmi a všetky scény zvýrazňovali teatrálnou gestikuláciou. Jednotlivé postavy nehovorili. Hralo sa nemo, bola to vlastne pantomíma. Aj ja, absolútny neznalec thajskej klasickej drámy som spoznal, že pohyby hercov sú unifikované. Otočenie hlavy, vystretie ruky, držanie tela alebo postoj presne charakterizovali postavu a jej konanie. Scéna boja dobra a zla trvala niekoľko minút. Potom sa účinkujúci nenápadne vytratili a prenechali scénu svojim dreveným kolegom.
Metrové bábky, ktoré oblečením v ničom nezaostávali za skutočnými hercami ich dokázali dokonale napodobniť aj v zložitých pohyboch. Aby to bolo možné, každú postavu viedli dvaja bábkoherci. Tí systémom tiahiel ovládali nielen končatiny a hlavu marionetiek, ale aj ich prsty a oči. Aby si diváci mohli ich umenie porovnať so živými originálmi, scénka bola kópiou tej predchádzajúcej. Zožali za ňu nadšený potlesk.
- Guest napsal(a) před 12 roky
- naposledy upraveno před 10 roky
- Musíte se přihlásit, abyste mohli komentovat
Prosím, nejprve se přihlašte.