0
0

Od skončenia školy v jubilejnom dvojtisícom roku sme zažili už jubilejné desiate sťahovanie… Takí malí kočovníci… Na trase Bratislava – Náchod – Liberec – Hodonín – Oslo – Ostrava – Hokksund – Bergen sme snáď dorazili do cieľa:-) Prípadne ešte jedno, posledné veľké na rodnú hrudu. Ale človek mieni a…

Presun z Ostravy do Nórska pred rokom a pol sa mi zdal jednoduchší. Technicky, nie emocionálne. Jednoducho sme prileteli leteckou spoločnoťou povoľujúcou maximáne 15 kg batožiny na osobu. Tu sme si nakúpili nábytok a ďalšie drobnosti… Okolo Veľkej Noci sme začali riešiť, čo s tým. Arabela, či Gandalf? Venovať všetko Armáde spásy a kúpiť si zas všetko nové, alebo to poslať poštou, či sťahovacou firmou? Napokon pomohol budúci (vlastne už terajší) zamestnávateľ, ktorý sľúbil sťahovanie zafinancovať.

Najprv zaplatil letenku Oslo – Bergen víkend dopredu, aby sme si našli ubytovanie a predstavili sa v nových lekárňach. Zobrali sme hneď prvý podnájom, ktorý našla moja nová šéfka, na ostrove na kopci s výhľadom na Bergen. Mám to do práce 20 minút peši cez kopec a priateľka kombináciou autobus – loď asi raz toľko. Takže sme sa v porovnaní s dochádzaním do práce na východe vymenili…

Tri dni sme potom trávili balením vecí do krabíc a vo štvrtok prišli sťahováci z Bergenu (to je ešte stále nórčina?:)) a za čosi vyše hodiny to mali naložené v aute (z 3.poschodia bez výťahu). Nechali sme si len to najnutnejšie a na druhý deň si šli kúpiť nafukovačku, lebo na zemi sa naozaj spať nedá:-)

Trošku nám to skomplikoval náš bývalý zamestnávateľ, ktorý nám nechcel dať v pondelok 30. apríla voľno, takže posledný víkend sme sa bavili dobaľovaním a upratovaním. Posledný deň v práci to bolo aspoň u mňa dosť husté, keďže dve kolegyne sa hodili PN a sám so šéfkou a jednou narýchlo zohnanou posilou sme akosi nestíhali. Na rozlúčku sme od šéfstva nedostali žiaden dar, či slovíčko ďakujeme… asi zabudli:-)

Večer o siedmej sme odovzdali pekne vypucovaný byt, keby sme vedeli, že majiteľka to s preberaním nebude vôbec prežívať, tak sa toľko nesnažíme…:)

Nasledovala 450 km jazda cez hory a doly, fotoreportáž som priniesol včera:)

Na úvod som ako spolujazdec navigátor sklamal, pretože mnou vymyslená skratka viedla cez čoraz horšie cesty, ku koncu dokonca lesné, ktoré podľa mňa na mape nemali čo robiť… Dostať tu s plne naloženým autom defekt, neviem, neviem… A keďže sme smerovali na západ, slnko tesne nad obzorom bolo dosť hnusné… Napokon sme asi po hodine šťastne dorazili na hlavnú ceste v Lampelande, peknom mestečku s ešte krajšími lampami. Tu sme to stočili na sever, slnko to už pomaly stáčalo za obzor a ja som vymenil mierne vystresovanú priateľku a stáčal to volantom ďalších asi 100 km. V pohorí Uvdal to vypadalo skoro ako na Svalbarde. Začala púť nádhernou nórskou prírodou. Na spánok v stane bolo predsa len trošku chladno, tak sme začali hľadať ubytovanie. Horské chaty popri ceste boli zavreté, minulý víkend skončila lyžiarska sezóna… O jedenástej sme dorazili do Geila. Uspeli sme až v treťom hoteli, keď sme už pomaly strácali nádej.

Ráno po výdatnom spánku a ešte výdatnejších raňajkách nás čakalo pohorie Hardangervidda. Postupne pribúdalo snehu, zamrznuté jazerá, bežkári a dokonca akýsi pár si staval v snehu bivak, akési iglu… Zaujímavé, mať takto na 1.mája popri ceste dvoj-trojmetrové záveje…

Zastávka pri vodopáde Vøringsfossen a potom už len viactunelové serpentínové klesanie do úpne iného sveta, k Eidfjordu. Bielu vystriedala zelená a modrá. Preplavili sme sa na druhú stranu a zvolil som asi horšiu alternatívu smer Bergen, uzučká cesta pre jedno auto s vyhýbacími sa miestami kde tu nad fjordom, ale príroda nádherná. Prišli sme až na začiatok Hardangerfjordu, odkiaľ pochádzajú moje najchutnejšie jablká, ešte jedna zastávka pri vodopáde (Steinsdalfossen) a potom už vnútrozemím do Bergenu.

Nábytok a všetko ostatné nás už čakalo v novom byte, priviezli to ešte v sobotu, nasledovalo postupné vybaľovanie (ktoré bolo prakticky ukončené až včera) a žiaľ aj upratovanie, keďže byt ostal po bývalom podnájomníkovi akýsi špinavý:(

V novej práci to je väčšia pohodička, je predsa len rozdiel pracovať pre súkromníka a pre reťazec.

Kolektív mám mladý, šéfka je dokonca mladšia a lenivejšia než ja, prvý týždeň nebola v práci vôbec a druhý bola celý čas zavretá v kancelárii. Ale snáď si zvyknem:) Vždy lepšie ako tá minulá. Boli sme už aj na jednej spoločnej akcii, rébusový beh sa to volalo, po práci sme sa prezliekli do pirátskeho a autom behali po meste a hľadali na základe indícií, kam máme bežať riešiť ďalšie rébusy. Bolo nás asi pätnásť družstiev z rôznych bergenských lekární, neboli sme veľmi šikovní, neušla sa na nás žiadna cena, ale zábava to bola dobrá.

Minulý víkend prišla na návštevu moja sestra jediná, v sobotu sme si vyšli nad mesto, taká príjemná päťhodinová túra. Najúžasnejšie je, že skoro priamo z centra mesta sa vyveziete lanovkou na kopec (Ulriken 643 m.n.m.) a chodíte a chodíte a pripadáte si ako v Tatrách. Myslím, že toto mesto budem milovať…

Zvyšné tri dni, čo tu bola, si Bergen chcel zachovať povesť a tak sme kľučkovali medzi kvapkami dažďa. V nedeľu sme boli na orgánovom koncerte vo večne zavretom kostole Mariakirken, slabá reklama, asi tridsať divákov, ale úžasný zážitok.

Posledné dni ma akosi zmohli a tak si idem budúci týždeň oddýchnuť na milovaný Blízky východ… môžte sa tešiť na cestopis okrem iného z pre mňa najkrajšieho mesta na tejto planéte… Jeruzalema :-)

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .