Dva roky plánujem že vyrazím len s letenkou niekam, kde krajine vládne budhizmus ale vždy mi do toho niečo došlo. Raz zmena zamestnania, potom fiasko s kúpou bytu. V novembri 2003 však bracho (Dušan) vyhral letenky od spoločnosti ČSA do ľubovolnej destinácie kam ČSA lieta tak sme si vybrali Sri Lanku (SL). Všetky veci ako ubytko, stravu a dopravu po pamiatkach sme si museli zabezpečiť sami. Mimochodom letenky vyhral bracho už začiatkom roka takže bolo dosť času na rozmýšľanie čo si na SL pozrieť a kam ísť. Prečítal som si na nete nejaké cestopisy, našiel informácie o pamiatkach ale aj tak som nakoniec kúpil sprievodcu Lonely Planet. Kvôli ubytovaniu, mapkám a tak. Rozhodli sme sa že týždeň budeme behať po ostrove po pamiatkach a týždeň sa budeme vyvaľovať na pláži. Ešte doma som si vyhliadol ubytko na juhu SL, v dedinke Dickwela, a cez tú istú agentúru sme si dojednali aj vodiča s autom ktorý nás povodí po ostrove, a zabezpečí aj ubytko a stravu. Bolo to síce drahšie ako keby sme si našli ubytko na mieste ale zase pohodlnejšie. Nakoniec ako bracho tvrdil, keď už máme letenky zadara tak nemusíme šetriť na inom. Leteli sme z Bratislavy do Prahy a odtiaľ do Colomba s medzipristátím v Dubaji.
1. deň. (5.11.2003) Bratislava – Praha – Colombo
Prvá zaujímavosť sa nám stala už na letisku v Prahe keď brachovi vyhádzali príručný batoh kvôli niečomu, čo sa im nepozdávalo a na detektore kovov stále pípalo. Nakoniec to bol veľký kovový prívesok Interpolu 🙂 Nabrali sme si doma plno takýchto blbostí (pier, príveskov) nakoľko to bola vhodná forma „darčekov“ namiesto rupiek (SL Rupia – Rs, pre informáciu 1USD=cca 95Rs.). V lietadle sme sa zoznámili s dvoma sympatickými dievčatami ktoré sa chystajú pracovať v Dubaji ako zubné laborantky alebo asistentky, najedli sme sa a pozreli film „Chyť ma ak to dokážeš“. V Dubaji sme čakali len chvíľu kým sa natankovalo ale aj tak som pobehal po Duty Free, pozrieť ceny digitálnych fotoaparátov. Údajne tam mali byť veľmi lacné ale opak je pravdou. Po vzlietnutí z Dubaja nám (a asi stovke arabských šejkov) v lietadle pustili českú rozprávku Popoluška. Arabi bežne poznajú sneh a český humor takže ich to „náramne“ zaujímalo. A my tiež keď som počul anglickú verziu Gottovej pesničky Kdepak ty ptáčku hnízdo máš. To som ešte nevedel že cestou späť nám pustia Dívku na košteti. Do Colomba sme prileteli cca za 13 hodín a posunuli ručičky hodiniek o 5 hodín dopredu. Po pasovom odbavení sme hľadali nášho vodiča ktorý stál s veľkou ceduľou s našimi menami. Dostali sme na krk kvetové vence ako na Havaji a išli za ním. Tie vence ale mali podľa mňa skôr symbolizovať že už máme odvoz a nech nám už dajú ostatní taxikári pokoj. Na SL práve končilo obdobie dažďov a v noci sa SL prehnal monzún takže bolo prijemne, 25 stupňov ale 100% vlhkosť. Boli sme na SL v takzvanej Off season, takže veľa turistov sme nestretávali a aj pri pamiatkach sme boli takmer vždy sami. V agentúre (Acmetravel) sme dohodli posledné podmienky, trasu, cenu a vyrazili sme do mesta. Úplne som zabudol spomenúť že sa tu jazdi vľavo, takže som mal z toho najprv trochu chaos. Hlavne keď si išiel vodič sadnúť za volant a ja som si myslel že mi ide otvoriť dvere 🙂 Na obed nám poradil dobrú a relatívne lacnú Sea Fish reštauráciu. Už som sa tešil že si dám typické Rice and Cury a 625 ml. pivo Lion. Bracho si dal chicken, ja sea food rice and curry. Doniesli nám veľké porcie a tá moja bola poriadne štiplavá. Za celý obed sme platili do 900 Rs. Po obede sme išli pozrieť nejaké mestské pamiatky, Prezidentský palác, Viharamadiadevi park, nejaké hinduistické chrámy ale keďže stále pršalo mali sme len obhliadku väčšinou z auta. Hinduistické chrámy sú známe ako „kovils“, my sme boli pri Sri Ponnambalam Venesar Kovil“ Colombo je najväčšie prístavné mesto na SL a je zároveň hlavným mestom. Má cca 1,2 mil. obyvateľov. Druhým veľkým prístavom je Galle na juhu a Jaffna na severe. Vodič nás zaviezol do hotela a dohodli sme si stretnutie na ráno. Hotel sa volá Galle Face Hotel, koloniálneho štýlu a nachádza sa pri mori na konci Galle Face green promenády neďaleko prístavu a Fort train station. Na izbe sa nám moc trčať nechcelo tak sme vytiahli veľké pončo pršiplášte a hybaj do ulíc. Ja tyrkysový bracho krikľavo zelený takže sme spôsobovali dopravný chaos keď nás vodiči neveriacky obchádzali. Známy bazár Petah sme si nechali až na posledný deň keď budeme odlietať a môžeme minúť posledné rupky. Vydali sme sa po Galle road nakúpiť zásoby (cena vody je od 27 až do 150 Rs/1,5L) a pohľadnice domov (15 – 20 Rs./ks). Chceli sme ísť aj na internet (100 Rs/hod) ale bolo tam veľa ľudí. Na spiatočnej ceste sme sa ešte prešli po promenáde kde bolo plno pouličných stánkov s jedlom aj keď lialo, stretli pár „umbrela lovers“ (o nich neskôr) a išli spať, unavení z cesty a letu.
2. deň. (6.11.2003) Negombo, Arunadhapura
Raňajky boli super, hlavne čerstvé džúsy z ovocia ako mango, papaya alebo ananás. To sa s krabicovými džúsmi u nás nedá porovnávať. Pobalili sme sa a pred hotelom čakali na vodiča. Jeho meno som si z predchádzajúceho dňa nezapamätal tak som sa ho nenápadne snažil od neho vymámiť. V hoteli sa konali nejaké svadby a pred vchodom stál presne ten istý portier ktorý je vyfotený aj v Lonely Planet. No neodfoť ho…. Čakalo nás 206km do Anuradhapury. Po hodine motania sa v zápche v Colombe sme vyrazili smer rybárske mestečko Negombo. Cesta prvej triedy ale prednosť mal dobytok. Po ceste plno vojakov a policajtov ktorí riadili premávku v rannej špičke a púšťali chodcov na druhú stranu pretože by mali inak smolu. Platí právo silnejšieho prípadne väčšieho klaksónu. V Colombe sme si už prebehovanie cez cestu vyskúšali ale tam nám pomohli pršiplášte pretože vodiči pred nami zdesene flekovali. Už ste videli flekujúci tuk-tuk? Negombo známe mesto kvôli svojmu rybiemu trhu a blízkosti ku Colombu ale nebolo to nič len malá dedinka, na začiatku s hotelmi a rybím trhom na konci, „centru“ Negomba sme sa však vyhli. Dozvedeli sme sa od vodiča (stále neviem jeho meno) že biela zástavka v okne znamená že tam niekto zomrel. Vystúpili sme s auta, bracho si išiel nafotiť nejakého chlapíka s kobrami ale keď potom musel zaplatiť 100Rs tak sme si už nabudúce dávali pozor s kým sa dáme do reči. Rybí trh bol veľký, za ním boli na piesku rozložené siete kde sa sušili rybky ktoré sa už v daný deň ako čerstvé nepredali. Nad nimi poletovali kŕdle vrán ale nežrali ich, ryby sú slané od morskej vody. Všade špina a hrozná smrad, naši hygienici by si to tu asi hodili. Vraj je teraz dobrá sezóna a lepšie úlovky tým pádom ceny išli o polovicu dole, preto sa ich toľko sušilo na pláži. Z Negomba sme vyrazili popri pobreží smer Arunadhapura. Cesta je pustá, občas prejdeme cez nejakú dedinku. Predbiehame IC bus č. 4 Colombo – Anuradhapura. Hamanta (hurá už som zistil ako sa volá) nám cestou vysvetľuje zvyky na SL, rozpráva o krajine, je dosť zhovorčivý. Bracho vie lepšie po anglicky tak sedí vpredu a kecá s vodičom, ja som vzadu, počúvam a píšem si zaujímavosti a tento denník. Najali sme si ho na 7 dní čo je pre neho taký stred, pred nami mal niekoho z Ruska na 3 dni ale vraj robí aj dlhšie túry, 16-19 dňové. To ho majú doma asi radi 🙂 Rozpráva aj o tradičných jedlách, ich typické sú dosť korenisté ale pre turistov robia aj menej pikantné, (len to dlhšie trvá pretože musia celé jedlo urobiť odznova. Pikantné pre domácich len zohrejú) dokonca majú v reštikách aj dva jedálne lístky pre turistov a pre domácich.
Míňame ryžové políčka ale nie sú také idylické a gýčové ako ich ľudia poznajú z katalógov cestovných kancelárií. Zrazu zastal, vybral drobné, prešiel cez cestu k malému chrámu, zopol ruky a začal sa modliť. Toto sa potom opakovalo každý deň, ráno aj večer. Bol budhistom a mal svoju vieru. Hoci pri prechádzaní cez cestu späť k autu stihol ešte vynadať tuktukárovi ktorý ho skoro zrazil. Cesta trvá dlho takže sa dozvedáme plno informácií o SL. Obľúbený alkoholický nápoj je Arak, cca 34% a vyrába sa z kokosových orechov. Neskôr ako sa ukáže, budem mať s týmto alkoholom čo-to do činenia. Na SL sú dve strany, Modrí a zelení. Jedni fandia predsedovi vlády, druhí prezidentke. Bracho vtedy dostáva SMS od kolegov z roboty či sme v poriadku a či sa nám nič nestalo. Deň pred tým ako sme prileteli vraj prezidentka počas premiérovej neprítomnosti odvolala kľúčových ministrov (obrana, vnútro a médiá) a krajine vraj hrozia útoky tamilských separatistov a masové demonštrácie. O ničom nevieme, Hamanta tiež nie tak sme na druhý deň kúpili noviny a zisťovali situáciu. Ale o tom neskôr.
Poobede sme dorazili k hotelu na okraji Arunadhapury – Palm Garden Village, cca 4 km od centra. Zhodili sme na izbu veci a pokračovali v ceste za pamiatkami, ktoré sú mimo centra mesta. Po ceste niečo prebehlo, vraj to bol Mongus (cca 40 cm) ktorý loví kobry. Pekné vyhliadky. V Ticket Office (open 7:00-19:30) sme si za 32 USD kúpili lístok do všetkých pamiatok v Cultural Triangle, ale ako som neskôr zistil, neoplatilo sa. Vedel som však že vstup do niektorých pamiatok sa môže vyšplhať aj na 10 USD tak sme si radšej zobrali vstupenku na cely Triangel. Kvôli dažďom sa nám občas stalo že nás ani nikto nekontroloval, ale na druhej strane do niektorých pamiatok vstupenka neplatila a museli sme platiť zvlášť.
Pred prehliadkou chrámov sme sa museli prezliecť do dlhých nohavíc a po areáloch chrámov sme chodili bosí. Prvý okolo ktorého sme prešli bol Brazen Palace a hneď vedľa Sri Maha Bodi kde sa modlilo väčšie množstvo mníchov. Z diaľky už bolo vidieť 55m vysokú Dagobu Ruvanvelisaya kde za povšimnutie stál okrem iného dlhý sloní múr. Za vstup sme zaplatili po 100 Rs za osobu. Stále mi pri chrámoch niečo pekne rozvoniavalo. Nakoniec som zistil čo to je. Sviečky s kokosovým olejom. Musím ho niekde zohnať. Rovnako ako aj mame vanilku ale nie prášok ale v celku. Celá dovolenka sa niesla v znamení hľadania „vanilla sticks“ ale nikde sme ju nakoniec nezohnali. Pri chrámoch sme stretli britský manželský pár ktorý nám vysvetlili situáciu ohľadne prezidentky a premiéra. Vraj keď sa za pár dní vráti premiér z USA bude vraj zle, demonštrácie a vojenské zákroky proti nim. Angláni to preto balia a letia preč. Naozaj pekné vyhliadky. Našťastie sme „mimo civilizácie“ kde o žiadnych nepokojoch nevedia, niektorí dokonca ani nevedeli koho majú na čele krajiny.
Hamanta nás čakal na parkovisku a vyrazili sme za ďalšími dagobami. Vysvetlil nám že to čo vidíme sú stupy a dagoby na rozdiel od pagod, ktoré sú v Thajsku. Dagoby sú na rozdiel od pagod plné, tzn., vnútri nie je priestor a sú vyplnené všetkým možným od hliny, kameňa až po tehly.
Výhodou auta so šoférom je že vám zastaví kde si poviete. Ak sa to teda dá. Stojíme pri Mirisavatiya dagobe, a pri len 19m vysokej Thuparama dagobe. Predpokladá sa že hoci je jedna z najmenších, je najstaršia v Anuradhapure ak nie na celej SL. Ďalej ideme okolo Lankarama a Ratnaprasada. Je to najznámejší komplex tzv. guardstones, strážnych kameňov, ktoré stáli pred vchodom do budov. Celé okolie sme si prešli pešo, po mokrej tráve, sledujúc či nestúpime nejakému hadovi na krk. Všade sú roztrúsené stĺpy a zvyšky dagob kde kedysi žilo približne 5000 mníchov (manks, nie monks). To sme už ale pri Abhayagiri dagobe 75 m vysokej stavbe ktorá bola centrom života mníchov. Pri Mahasen´s Palace stretávame prvú skupinku turistov, sú to Indovia a obdivujú najznámejší „moonstone“ Tiež je odfotený v Lonely Planet ale vidieť ho na vlastné oči je lepšie. Moonstone je poloblúkový kameň ktorý sa nachádza namiesto prahu pri vstupe do budov.
Je 28 stupňov a stále poprchá ale je to lepšie ako keby nám malo pražiť na hlavu slnko a bolo by 35 v chládku. Takéto teploty si ešte dosť užijeme na konci pri mori. Míňame Samadhi Buddha statue a prichádzame k Kuttam Pokuna (Twin Ponds) Sú tu dva bazény (nádrže na vodu) kde sa mnísi kúpali. Severný je väčší, meria 40m, južný je menší má dĺžku len 28m. Voda do neho vteká otvorom – ústami „Makary“ mystickej príšery a hneď vedľa je socha 5 hlavej kobry. Medzi posledné zaujímavé miesta patrí Nakha Vihara a Jetavanarama dagoba ktorá je celá z tehál. Je 70m vysoká, tehly tvoria aj celú jej výplň. Z nich by sa dal postaviť 3m vysoký múr, ktorý by siahal z Londýna až do Edimburgu.
Nasadáme do auta a vezieme sa vraciame sa po ceste do hotela. Prechádzame okolo 8m vysokej bielej sochy budhu ale tá je na súkromnom pozemku. Zastavujeme pri Isurumunia Vihara.- Rock temple. Vstupné 100 Rs. Chrám bol postavený v 3. storočí B.C., kedysi slúži mníchom, neskôr ako škola, teraz je v ňom múzeum s vykopávkami z Anuradhapury.
Všade v okolí chrámov rastú tzv. Temple flowers, biele kvety s 5 lupeňmi a so žltým vnútorným kalichom. Neviem ako sa volajú po slovensky ale nemôžete si k nim dlho privoniavať lebo vás začne bolieť hlava. Majú vraj nejaký oblbovací účinok.
Vraciame sa na hotel a hneď aj ideme ďalej sondovať, nakoľko hneď za areálom hotelu je umelé jazero pre divoké slony. Samozrejme že tam teraz žiadne nie a výstražné tabule „danger wild elephants“ sú možno len pre turistov. Aj keď stopy sme videli. Večerať sme išli hneď ako začali podávať, boli sme hladní ako vlci. Domáce zásoby tatraniek a iných keksov sa míňali rýchlejšie ako som si myslel. Mali sme 4 chody, kukuricovú polievku, kokosovo-chili pastu s nejakým chicken mäsom, ananásovú bábovku a čerstvý ananás. K tomu pivko Lion. Bolo však už drahšie (170 Rs) Neskôr sme si kupovali lahváče za 65 Rs. Po večeri som ešte obehol záhradu pri hoteli a natrhal a dal usušiť nejaké kvietky pre Moniku (priateľku).
3. deň. (7.11.2003) Arunadhapura – Habarana – Sigiria
Ráno sme vstali skoro a už o ôsmej sme mali stretnutie s Hamantom. Asi z nás nemal radosť, bol zvyknutý vstávať neskôr. Dozvedeli sme sa nové správy o situácii v krajine. Prezidentka odvolala tých ministrov protizákonne (boli riadne zvolení vo voľbách v roku 2001). Premiér sa vrátil skôr domov aby všetko napravil. V Colombe boli nejaké demonštrácie. Premiér ťaží zo svojho spojenectva s USA a nehodlá odstúpiť. Stále ale nechápem kto je v práve a kto ten v úvodzovkách „dobrý“ a kto “zlý“. Hamanta hovorí že aj tak sú to všetci jedna veľká banda. To mi pripomína situáciu u nás 🙂
Prechádzame okolo Rock lake pri meste Galkulama. Ani som ho nenašiel na mape, tak mám pochybnosti či ideme správne. Krajina už nie je taká rovinatá ako v okolí Colomba a Arunadhapury. Míňame prvé väčšie kopce, krásne zelené pokryté pralesom. V noci zase pršalo takže sa nad nimi dvíha hmla. Dušan vysvetľuje Hamantovi čo je to sneh. Ha,ha, pozerá na nás asi ako ti Arabi v lietadle. Dozvedáme sa niečo aj o podstate SL ochranných masiek. Každá mladá rodinka si nad dvere nového domu zavesí masku s motívom podľa toho čo si v živote najviac želajú. Kobra v maske znamená ochranu, kohút bohatstvo, páv lásku. Ale sú aj kombinácie motívov. Otec i dal nejaké doláre aby som mu kúpil pár masiek. Prechádzame cez NP Ritigala. Zase poprchá. Na SL prší skoro stále, je rozdiel len kedy a kde. Na severe je obdobie dažďov v septembri až novembri, na juhu v apríli až júni. Dúfajme že aspoň na juhu pri mori bude pekne. V máji tam totiž boli veľké záplavy. Míňame ďalšie jazero Kachwew lake a továreň na spracovanie ryže. Bočíme z hlavnej cesty a smerujeme do Aukany kde je 12 m socha budhu.
V celom areáli nikto nieje, len dvaja zametači, malí chlapci ktorí chodia za nami a pýtajú si cukríky, a perá. Inak deti sú na SL veľmi podnikavé, predávajú všetko možné, najčastejšie pohľadnice turistom a ak nič nepredávajú tak aspoň žobrú sladkosti a tí drzejší aj prachy. Zobudili sme spiaceho predavača vstupeniek, vyzuli šľapky a prezreli celé okolie. Vstupné tuším 100Rs.Cestou späť sme narazili na jediného turistu. Čoho majú na SL veľmi veľa sú túlavé psy. Keď sme nastúpili a odchádzali z Aukany tak sa za nami rozbehla smečka takýchto psov a snažili sa kúsať do pneumatík idúceho auta. Prechádzame okolo Ritingaly, neďaleko je NP Ritingala.
Prichádzame do mestečka Habarana, konečne vidíme prvého slona. Žiaľ zatiaľ len domáceho, kúpajúceho sa v rieke ale aj tak sme sa potešili. V Habarene sme si dohodli prechádzku na slonovi za 2000 Rd. Slon sa volal Manika (nie Monika) 🙂 Náš sloní sprievodca nás ešte pofotil ako kŕmime Maniku z jej vlastného chrbta (typickí turisti) a vyrazili sme na prechádzku. Za nami išli ešte jedni turisti ale tých bolo asi 5 na jedného chudáka slona. Trochu poprchalo ale nám to nevadilo, dokonca sme boli aj leniví vytiahnuť pončo. Turisti za nami vytiahli nadrzovku dáždniky. Sranda pohľad.
Manika reagovala na slovo „da ha“ + ďalšie slovo podľa smeru, rýchlosti a pod. Tým ju vlastne chalan navigoval. Zamierili sme do močiara kde som si radšej vyzul šľapky, nerád by som ich lovil v nejakej bačorine ktorá bola aj slonovi vyše pása. Celá táto prechádzka trvala asi hodinu.
Na obed nás Hamanta zobral do blízkej reštiky Rukmali kde sme si dali menu. To ti vám poviem, doniesli nám polievku, 12 mištičiek s rôznymi jedlami (okrem iného chlebovník, marakuju, nejaké chipsy, curry omáčky rôznych druhov, rybu, a ďalšie veci čo som nevedel identifikovať) k tomu kopec ryže, pivo, čaj, ovocie, dezert. Popri jedení píšem denník. Za celý obed sme platili 900 Rs a to sme nezjedli ani polovicu toho čo nám doniesli. Akonáhle sme jednu misku dojedli, doniesol čašník ďalšiu plnú. Vedľa nás sme počuli češtinu tak sme sa dali do reči. Bola to česká sprievodkyňa z Marco Polo travel a jej 4 ľuďmi ktorých sprevádza. Vysvetlila nám čo to vlastne jeme a aj situáciu s prezidentkou. Volá sa Chandrika a ta panika vznikla preto že odvolala aj ministra obrany a tým aj loďstvo okolo SL, ktoré má chrániť SL pred pašerákmi zbraní pre Tamilov. Toho sa však sprievodkyňa nebojí až tak ako toho že sa dozvedela že sa slovenská CK Leonardo spojilo s Air Slovakia a budú konkurovať čechom na SL. 🙂
Po obede pokračujeme ďalej do Sigirie. Odbočujeme z hlavnej cesty a 13 km, ideme po niečom čo by malo byť cesta ale po toľkých dažďoch zjavne nie je. Leje aj keď vstupujeme do Sigirie a tetuška v strážnej búdke nám odtrháva časť lístku, na Cultural Triangel. Sigiria sa nachádza 377m.n.m. a skala má 200m. Prechádzame mostom ponad vnútornú vodnú priekopu a vchádzame do Water gardens. Odmietli sme domorodého sprievodcu ktorý nás chcel sprevádzať za 10 USD. Zjavne bol naštvaný lebo čakal biznis. Pomaly prestalo pršať ale je tak vlhko že neviem z čoho sme viac mokrí, od potu alebo od dažďa. Stretávame ďalšieho kontrolóra lístkov ako poistku ak by sa niekto chcel prešmyknúť bez platenia. Pod Sigiria rock sa nachádzajú ruiny budov ale všetko je pekne upravené, je vidieť že je to turisticky obľúbená pamiatka. V polovici cesty na vrch Sigirie si za úplatok 40 Rs môžeme odfotiť s bleskom maľby na stene a za jednu prepisovačku sa dokonca dostaneme aj na miesto ktoré je pre verejnosť uzavreté a kde sú najkrajšie maľby. Sú to fresky nýmf ktoré sa dajú nájsť aj v Indii.
Posledná etapa viedla schodíkmi medzi dvoma levími labami „Lion´s paws“ po uzučkých schodoch, ešte že sme tu takmer sami a netlačíme sa s desiatkami turistov. Schody sú kovové a len tak-tak sa štveráme hore. Neviem ako chodili pôvodní obyvatelia keď ich schodíky boli vytesané v kameni a mali dĺžku od 10 do 30 cm a šírku okolo 10cm.
Vrchol Sigirie má 1,6ha a je z neho perfektný výhľad. Na západnej strane nič len džungľa, na východnej strane vidno políčka, dedinky ale aj 22km vzdialenú Dambulu. Celý vrchol je pokrytý zvyškami chrámového komplexu a nachádza sa tu aj nádrž na vodu 27x21m.
Na ceste dolu k autu sme natrafili na prvých predavačov masiek. 3 masky som zjednal z 3000 Rs. Na 1100Rs a išli by asi aj nižšie. Zajtra však ideme do Polonnaruwy a tam má byť továreň na výrobu masiek a všetkého možného a kde dostaneme na väčšie masky aj potvrdenie o kúpe pre colníkov. Poslal som otcovi SMS o tom aký je výber masiek, nech mi dá vedieť čo chce. Aby potom nenadával že chcel niečo iné. Masku chcel aj kolega z práce a menšie som kúpil aj kolegom ako darčeky. Po maskách a SL čaji bol asi najväčší dopyt. O čaji ale neskôr. V aute nám Hamanta hovoril že sa nám nechcel miešať do obchodovania ale že títo predavači sú podvodníci. Mne sa zdali OK, ale možno on z nich len nemal províziu. Tu mal určite z továrne v Polonnaruwe. Ale aspoň nám vysvetlil históriu masiek, z čoho sa vyrábajú a ako sa farbia. Sú prírodné farby a umelé farby. Masky z umelých farieb sú pestrejšie a dlhšie vydržia vonku na domoch. Masky z prírodných farieb sú originálnejšie, kvalitnejšie ale aj oveľa drahšie.
Rozprávanie o maskách prerušil bracho radostnými výkrikmi že zazrel divoké slony. Trochu sme cúvli a naozaj sa v diaľke medzi stromami páslo stádo slonov a o kilometer ďalej bol aj samotársky samec s klami. Ten je vraj veľmi zriedkavý. Odvtedy sme divoké slony stretávali častejšie, postupne až priamo pri ceste a jeden sa dokonca aj vybral za nami. Divoký slon sa dal spoznať podľa toho že na sebe okolo krku a nôh nemal tonu reťazí. Prechádzali sme cez NP takže popri ceste sme bežne videli značky „Elefant crossing – everyday“
Popri ceste v dedinke Girintale vidíme vysokú sochu budhu, je to kópia sochy v Aukane. Odtiaľto je to už len 12km do Polonnaruwy. Cez cestu nám prebehla opica s krysou v papuli. Hmmm, dobrý úlovok. A ja som si myslel že opice jedia banány 🙂 Po ceste trúbi všetko čo má klaksón, tak ma napadlo že kamarát čo má v starej škodovke namontovaný klaksón z električky by si tu prišiel na svoje.
Dorazili sme k hotelu, Sadu Araliya, s Hamantom sa dohodli na zajtra až na deviatu, vyniesli veci na izbu a išli von preskúmať okolie. Za hotelom je jazero Parakrama Samudura, tento krát prírodné a oveľa väčšie ako v Arunadhapure. Hotel ležal kúsok od dedinky, teda ak sa dá nazvať pár chalúpok dedinka. Sme tu dve noci takže bude ešte čas pozrieť okolie. Na izbe pozeráme masky a bracho musel vyhádzať celý ruksak lebo si v ňom vylial nejakú vodičku na xicht. Inú než mu šlohli na letisku. Tam mu okrem iného šlohli aj zástrčkový repelent proti komárom na čo bol obzvlášť nasratý. Ale čo s ním keď si takéto veci dal na ľahko prístupné miesto. Napísal som pohľadnice a poslal SMS priateľke. Kamarátka Sylvia aj priateľa mi naraz poslali SMS tak všetkým odpisujem. Aj otcovi kvôli maskám. SMS 18 Sk, asi zbankrotujem. Doma niekto zle pochopil našu SMS o situácii na SL tak ako v hre telefón: posledný človek sa dozvedel úplne niečo iné než bola skutočnosť a vyzvedali čo to tu máme za horory. Mením ET Sim kartu za GT lebo už nemám kredit. Na večeri sme mali dosť silný čaj tak uvidím či zaspím. Ja som si dal klasicky rybu, bracho kura.
4. deň. (8.11.2003) Polonnaruwa, Medirigiriya
Na raňajky sme mali fajn praženicu a o deviatej vyrážame za pamiatkami. Hotel kde sme je na začiatku dedinky a k starému centru sa dostávame po hrádzi ktorá oddeľuje nádrž Topa Wewa (Parakrama Sumudra) od dedinky a ryžových políčok. Asi 500m od hotela sa nachádza Potgul Vihara a podstrešená socha Potgul Vihara. Vstupné sa neplatí.
Koniec hrádze je až pri vstupe do starého centra Polonnaruvy. Vľavo je vidieť letné sídlo panovníckej rodiny a už stojíme pred múzeom. Platí sem vstupenka na Cultural Triangle. Múzeum je zatiaľ najväčšie v akom sme na SL boli a aj budeme. Je v ňom zmenšená maketa celého chrámových komplexov, vykopávky z celej oblasti, veľa vecí o kultúre a zvykoch obyvateľov. Oplatí sa vidieť. Po prehliadke smerujeme ku ideme pozrieť komplex bývalého kráľovského mesta. Pri jednom chráme som narazil na asi 50 cm leguána ale než som stihol vybrať foťák tak sa schoval. Ďalej nasleduje „Quadrangle“ – komplex niekoľkých chrámov na rozlohe asi 100x100m. Prvý z nich je Thuparama, potom kruhová Vatadadge so štyrmi sediacimi budhami a nádhernými guardstones. Hneď oproti je Hatadadge, údajne postavená za 60 dní. Tieto tri sú dominantami celého komplexu. V areáli je veľa ľudí, pred každou stavbou je plno topánok nakoľko sa treba pred vstupom vyzúvať.
Vychádzame z quadrangle smer ležiaci Budha. Okolo cesty sa nachádza niekoľko Shiva a Vishnu Devale´s – oltárov. Väčšina z nich sú už len ruiny. Zastavujeme sa pri 55m vysokom Rankot Vihara. (názov ako z filmu Indiana Jones a chrám skazy). Vihara znamená chrám. Podobný sme videli aj v Anuradhapure. Pokračujeme okolo Buddha Seema pasada, Lankatilaka a Riri Vihara. Na parkovisku nás úž netrpezlivo vyčkáva Hamanta asi sme sa zdržali fotením viac ako sme mali. Okolo pobehujú malé deti a predávajú pohľadnice. Sada 10 pohľadníc po 100Rs. Uhandlovali sme lepšiu cenu a povymieňali jednotlivé pohľadnice medzi sadami. Za to dostali decká nejaké cukríky, perá a prívesky a hádali sa kto dostal krajšie. Hamanta videl ako rozdávame prívesky tak si tiež jeden vypýtal. Bracho mu dal aj ten jeho prívesok Interpolu, ktorý nám narobil problémy na letisku v Prahe.
Poslednou zastávkou ú sochy 7m vysokého stojaceho a 14m dlhého ležiaceho Budhu v Gal Vihara.
Po prehliadke pamiatok smerujeme do továrne na výrobu drevených masiek a vlastne všetkého možného. Prešli sme si celý postup výroby a aj farbenia. Z dreva „patengy“ sa získava červené a fialové farbivo na masky. Pridaním väčšieho alebo menšieho množstva citrónovej šťavy sa dá získať bledo fialová alebo žltá farba. Pridaním vápenca sa spektrum farieb zase mení. Vybrali sme si nejaké masky ale čakám na SMS od otca tak ideme zatiaľ do Medirigiriye a na spiatočnej ceste sa tu zastavíme.
Tak ako pri viacerých pamiatkach aj tu sme boli úplne sami. Nakoľko sa nám nechcelo obchádzať celý areál, skrátili sme si to zozadu. Zrazu sa pred nami objavia dvaja vojaci so samopalmi tak už len mávame vstupenkami aby nezačali strieľať. Ale ani si nás nevšímali. Stáli v nejakej malej strážnej búdke a nechcelo sa im vyliezať do dažďa. Keď prší, tak nám aspoň turisti nelezú do záberov chramov. Tento dážď bol ale veľmi príjemný, už sme si zvykli že stále poprchá.
Vraciame sa v daždi späť kúpiť masky. Cez cestu nám prebehol 2m varan. Hamanta nám zaflekoval aby sme si ho stihli odfotiť lebo je to plaché zviera a naozaj za pár sekúnd bol preč. Nečakal som ho tu na severe, skôr dole pri mori ale aj tak som bol rád že sme ho videli na vlastné oči. Zastavili sme ešte pri jednom chlapíkovi ktorý čerpal vodu zo studne a zároveň z nej pil, umýval sa, pral a aj napájal dobytok. Ale vraj má celkom sexy dcéry. Aspoň to tvrdil Hamanta.
Prišli sme pre masky a ešte let teraz sa začalo zjednávanie ceny. Ostatné zjednávania sa pri tomto ani nerátajú. Za všetky masky ktoré sme si vybrali chceli spolu asi 200 USD… BLBCI!!!…. bolo to na smiech. Zjednávali sme, prehadzovali poradie masiek, niektoré vymieňali za druhé, niektoré sme vrátili a asi ich to potom prestalo baviť lebo nám ich dali za 60 USD a nejaké drobné rupky. Cca 50 Rs. a pero sme dali ešte človiečikovi čo nám robil prehliadku továrňou a tešili sa na hotel do bazénu.
Hamanta ešte kúpil noviny SL Daily news za 15 Rs. Ale informácie sme si mohli nájsť aj na http://www.dailynews.lk . Po príchode do hotela som skočil rovno do bazénu ale za 10 minút bol pri nás nejaký pikolík a chcel 75 Rs. Vraj bazén patrí vedľajšiemu penziónu a tí čo tam nie sú ubytovaní musia platiť. Tak sme sa mu vykašľali na bazén (aj tak už som bol osviežený dosť) a išli na izbu pozrieť masky a rozdeliť výdaje. V hotelovom bare sme si chceli dať nejaký miešaný drink ale ako na potvoru bol práve Poya day, deň keď sa nesmie podávať alkohol. Turistom áno za poplatok navyše. Na večeri už boli bufetové stoly lebo dorazilo viac turistov. Ako vždy: ryba a Lion.
5. deň. (9.11.2003) Cesta do Kandy, Dambula
Ráno odchádzame okolo ôsmej pretože máme bohatý program. V aute sa s brachom bavíme o výlete na Adam´s Peak – Adamovu horu. Vraj mimo sezónu a teraz počas dažďov je dosť nebezpečné liezť na horu ktorá nie je ani osvetlená, hrozia zosuvy pôdy, pijavice a iné veci čím nás Hamanta straší. Možno chce len ušetriť jeden deň a benzín ak by sme ostali miesto Adam´s Peaku niekde v Nuware Eliyi. To bol totiž náhradný plán. Však sa uvidí až na to príde čas.
Teraz sa ale vraciame cestou okolo Sigirie smer Dambula. V Dambule je totiž veľmi známy chrám vytesaný do skál. Dambula leží len 22km od Sigírie a za pekného počasia je jednu pamiatku vidieť z vrcholu tej druhej. Večer som o tomto skalnom chráme čítal v Lonely Planet. Boli sme sa prejsť pešo po hrádzi a pozrieť ryžové políčka ale žrali nás komáre tak sme to zabalili a išli spať. Práca na týchto políčkach musí byť väčšia drina ako u nás v záhrade 🙂 Dambula je vlastne päť Rock Caves (v jazyku sinhala Viharaya), skalných jaskýň v ktorých sa nachádza okrem iného veľké množstvo nástenných malieb a sôch Budhu. Vstupné 2x500Rs. Neplatí tu naša vstupenka. Ku chrámu sa ide schodmi a je vo výške medzi 100 a 150m nad úrovňou cesty a je zhora dobrý výhľad. Pri vstupe je Golden Temple s veľkým zlatým Budhom pri nohách ktorého sa modlí veľa ľudí. Nie sú to len mnísi ale aj bežní obyvatelia. Na schodoch stretávame plno žobrajúcich mrzákov, je vidno že toto je frekventovaná turistická cestička. Okolo sú aj stánky so všetkým možným, jedlom pitím, suvenírami. Za 20Rs sme si museli nechať postrážiť šľapky. Päť jaskýň sa nazýva Viharaya: Devaraja, Maharaja, Maha Alut, Pachima, Devana Alut. V prvej z nich sa nachádza 15m dlhá socha ležiaceho budhu. Druhá je zároveň aj najväčšia, 52m široká a 7m vysoká a asi 30 sochami Budhov. Pred treťou jaskyňou s maľbami je jazierko s Water Lily – purpurovým kvetom ktorý je zároveň národným kvetom. Tieto kvety sme videli už aj pred jazierkom pri Rock temple v Anuradhapure. V celom areály je plno opíc, turisti ich tu kŕmia tak je im fajn. Na spiatočnej ceste kecám s mladým mníchom, pýta sa ma ako sa mi páči SL. Parkujeme vedľa školy a asi je prestávka pretože je všade plno detí v uniformách. Zbierajú nejaké plody podobné našim gaštanom. Sú jedovaté tak sa s nimi len ohadzujú.
Nasadáme do auta pokračujeme smer Matale a Kandy. Prvá zastávka je v Spice garden. Turistickej „plantáži“ kde máme prehliadku rôznych korenín od výmyslu sveta, ich pestovanie, zber, využitie nielen v potravinárstve ale aj v ayurvede a liečiteľstve. Vôbec som netušil že klinčeky rastú na 20m strome alebo že vanilka je liánový stromokrík. Apropo vanilla sticks pre mamu tu zase nemali. Keďže pršalo, sadli sme si do altánku kde nám ukazovali rôzne využitie jednotlivých korení a plodov. Samozrejme že si tie výrobky budeme môcť na konci prehliadky kúpiť. Ha,ha. Keď som pozrel tie ceny tak som sa len pousmial. Čo čo stojí som mal predstavu z Cargils – známeho obchodu s potravinami. Len jednotlivé druhy korenia stáli 3-4x viac ako v normálnom obchode kde stáli malé balíčky korení od 10-20Rs. Typicky turistické ceny. Jediné čo stálo za povšimnutie boli oleje do kúpeľa s nádhernými vôňami. Ale malá fľaštička stála od 1.400 do 2.500Rs. Nič sme si nekúpili ale aspoň sme si dali vynikajúci čaj (zmes: kardamon, vanilka, zázvor, škorica). Nášmu sprievodcovi sme dali 200Rs aby nezazeral že sme si nič nekúpili a pokračovali sme do ďalšej továrne, tento krát na výrobu batiky. Ujala sa nás staršia pani ktorá ovládala asi 5 jazykov a naraz sprevádzala nás dvoch s bratom v angličtine a nejakú skupinku vo francúzštine.
Postup výroby:
Každý krok robí niekto iný, voskovanie robí viac ľudí. Na plátno kreslí jeden človek uhlíkom vzory. Nemá žiadnu predlohu ale určite vie čo u turistov frčí takže: slony, palmy, západy slnka. Vzor kreslí cez indigo aby sa otlačil aj na zadnej strane plátna. Ďalší človek (vlastne kreslil len jeden jediný muž, ostatné robili ženy) roztápal vosk. Hmota sa skladala z 3 druhov voskov. Tento roztopený vosk sa nalial do lievika ktorým potom prechádzali po čiarach alebo farbili celé plochy plátna. Vosk má zabrániť aby sa navoskovaná časť zafarbila farbou. Keď je požadovaná časť plátna navoskovaná, plátno sa zafarbí. Po nafarbení sa voskuje ďalšia časť, zase sa farbí, tento krát tmavšími farbami. Čím viac farieb, tým je aj vosková vrstva hrubšia, s plátnom je viac práce a tým je aj drahšie. V konečnej fáze sa plátno ponorí do kotla s vriacou vodou aby zliezol vosk a odvoskované plátno sa nechá na slnku usušiť. Na konci bol obchodík kde boli vystavené všetky plátna, z niektorých boli ušité šaty, niektoré boli ako obrazy. Hoci boli ceny neskutočné, kúpili sme domov malú šatku s motívom slona ktorú sme zjednali na 820 Rs. Bracho dal ešte sprievodkyni 100Rs za výklad.
Poslednou zastávkou pred tým ako sme sa dostali Kandy boli Paradenya Royal Botanic Garden. Vstupné 300Rs. Pre nás „študentov“ 200Rs. Botanická záhrada je cca 6km od Kandy smer Colombo. Rozkladá sa na ploche vyše 60ha. Strávili sme tam asi 3 hodiny a mali sme čo robiť aby sme ju prešli. Orchideové skleníky, korenia, stovky druhov kvetov, gigantické bambusy z Indonézie, 10-20kg kráľovské kokosové orechy ale aj obrovský Jávsky figovník ktorého konáre pokrývali plochu 1.600m2. V skleníkoch sme mohli vidieť aj marihuanu a koku ale tie boli strážené. Tu by som spomenul „umbrela lovers“, tzv. páriky pod dáždnikmi. Záhrada ich bola totiž plná. Dospievajúce páriky ktoré spolu chodia, to môžu robiť len na verejnosti. Spolu chodiť!!!, čo ste si mysleli že mám na mysli? 🙂 Robiť to spolu môžu až po svadbe ale to je o inom.
Paradoxné je že nie je prípustné aby bol párik videný bozkávať sa na verejnosti ale zároveň sa nesmú stretávať tajne niekde kde nie sú na očiach. Preto na verejnosti a preto s dáždnikmi ktoré ich kryjú. Navyše dievčatá na SL chodia bežne po uliciach s dáždnikmi. Nie preto aby boli pripravené ak by sa naskytla príležitosť J ale aby sa neopálili, nakoľko svetlejšia pleť je pre mužov údajne príťažlivejšia. Veľa krát sme sa stretli s takýmito osamotenými vždy vysmiatymi dievčatami, len som nevedel načo sú im tie dáždniky. Nedalo nám s bratom neusmiať sa na ne hlavne keď išla okolo skupinka takýchto dievčat a očividne sa na nás smiali.
Ale späť k záhrade. Minul by som celú kartu na fotky orchideí ale nedalo sa. Večer nás čaká v Kandy tradičné tanečné vystúpenie tak šetrím miesto na nejaké videá.
Parkujeme v Kandy a ideme pozrieť Temple of the Tooth (Sri Dalada Maligawa). Vstupné je 200Rs na osobu, plus sa pripláca za foťák a kameru ale foťáky sme zašili v ľadvinke a batohy radšej v aute. Aj tak je tam Hamanta a stráži. Vchod je chránený vojakmi, prehľadávajú nás dôkladne. V roku 1998 totiž pred chrámom vybuchla bomba a odvtedy sprísnili kontroly. Musíme si dať dlhé nohavice a nechať šľapky v „úschovni“. Prechádzame pekne upravenou záhradou. Samotný Temple of the Tooth je poschodová budova, je tu veľa ľudí ktorí sa modlia a meditujú, pri vchode predávajú vonné tyčinky a kvety ako dary Budhovi. V hlavnej miestnosti je oltár so skríženými sloními klami a obrazmi po celom obvode miestnosti. Na obrazoch je zobrazený osud Budhu od začiatku až po koniec. Moc som z toho nebol múdry, večer si to musím prečítať v sprievodcovi. Z chrámu prechádzame do ďalšej záhrady popri Natha a Pattini devale (oltároch). Vpi východe je nejaký kresťanský kostol. Je už veľa hodín, musíme zbehnúť do hotela lebo o 18:00 ideme na tanečné predstavenie. Do hotela to bolo z centra na skok. Hotel Thailanka leží nad Kandy lake (jazerom) a nás ubytovali v novom krídle. Išli sme takým bludiskom chodieb že sme viac krát zablúdili č. izby 702. Toho najmenšieho poslíčka nechali trepať naše batohy, chvíľou som mal dojem že sa zrúti, padne na zem a batohy ho pochovajú. Za námahu sme mu dali 50Rs. Potom sme zistili že bracho ma v batohu ešte jednu 1,5l fľašu Budišskej. Keďže stále prší, v aute je klíma, na večere mávame polievky a stále sa napchávame ovocím tak nie sme smädní a úplne sme na ňu zabudli. Zíde sa večer. Izba je super, zatiaľ sme vždy mali aj klímu aj vetrák a TV ktorú sme zapli tuším len raz keď sme zisťovali situáciu s demonštráciami. Zaujal ma však nápis a obrázky na okne ktorý varoval pred nežiaducimi návštevníkmi. Myslel som si že to je žart ale ráno som sa presvedčil o opaku. Z balkóna izby je perfektný výhľad na mesto a Kandy lake, ako aj na sochu Budhu (Bohiravokanda Buddha statue) na opačnej strane mesta.
O osemnástej zbehneme dolu z hotela k jazeru a snažíme sa predrať hordou turistov na predstavenie. Vstupné 300Rs na osobu. Zobrali sme si program v angličtine aj v nemčine. Predsa len viem lepšie po nemecky ako po anglicky. Program je bohatý, vystupujú rôzne skupinky v krojoch, s maskami. Nestíham robiť na foťáku videá. Večer ich vytriedim.
Po predstavení ideme späť do hotela a už sa teším na pivko. Sú bufetové stoly a beháme s brachom od jedného k druhému a ládujeme rôzne chaluhy a mäsá. Však si hovorím že mám dobrý žalúdok, ktorý navyše každé ráno preplachujeme horcom (koreň horca v borovičke). Po večeri píšem pohľadnice a SMS. Budík si dávam na 05:00 lebo sa s bratom hádam kedy vychádza slnko.
6. deň. (10.11.2003) Kandy – Sloní sirotinec – Nuwara Eliya – Adam´s Peak
Ráno som vstal až o šiestej, vonku už bolo svetlo ale slnko ešte nevyšlo. Som však rád že sme vstali tak skoro pretože priamo cez náš balkón a popod neho migrovali opice. Ak ich nebolo sto tak ani jedna. Prišli z lesa za hotelom a pustili sa do zvyškov po turistoch. Už viem prečo tá nálepka na okne. Hodil som jednej jablko ale pohrdla ním, ona radšej zbytky chipsov a keksov čo boli hlavne pri bazéne. Skorý budíček stál za to. Naraňajkovali sme sa podobným spôsobom ako včera na večeri. A trochu ma ťaží z toho všetkého žalúdok. Vyrážame do Nuwara Eliya ktorá je vzdialená 80km od Kandy. Krajina okolo Kandy je už hornatá, nachádzame sa v tzv. Hill country. Samotné mesto Kandy sa nachádza 520 m.n.m. Už neprší a údajne už ani nebude, čo je najlepší čas na zber čaju. Poobede by sme mali byť v oblasti kde sa pestuje najlepší SL čaj.
Hamanta hovorí že máme šťastie, dnes v noci vraj plánuje výstup na Adam´s Peak aj nejaká skupinka Angličanov tak sa môžeme pridať. Vstávajú však o 01:30 kvôli východu slnka. Štveráme sa na kopec nad Kandy a Hamanta nám zastavuje aby sme si mohli urobiť ďalšiu fotku akoby vystrihnutú zo sprievodcu.
Hádam sa s bratom ohľadne Adam´s Peak lebo nepochopil čo nám Hamanta tvrdil o úskaliach výstupu na horu. Zlá cesta, neosvetlená, ak sa nám niečo stane tak máme smolu. Skôr som si ale myslel že nám chce nanútiť sprievodcu. Tvrdí že stojí 1000Rs. V Lonely Planet píšu 500Rs. Zastavujeme pri Post Office, posielame domov pohľadnice. Konečne. Dušanovi sa páči album známok s obrázkami vtákov SL. Mal si ho kúpiť pretože sme ho odvtedy už nevideli čo ho dosť štvalo.
Hamanta zase rozpráva o SL, o všeličom možnom o svojej rodine. On je z Colomba ale jeho ženy je z vidieka. O politike. Čuduje sa že na Slovensku máme len pár ministrov, na SL ich je vyše 50, z dôvodu náboženských rozdielov. Napríklad ministri kultúry sú traja, jeden moslim, jeden budhista a jeden hinduista. A takto je to pri každom ministerstve.
Už ďalej nestúpame, prešli sme asi najvyšším bodom danej oblasti. V diaľke je vidno vrch s názvom Bible rock (Litle Sigiria) 798m.n.m. Odtiaľto pomaly klesáme do údolia. Smerujeme do dedinky Pinnewala, kde sa nachádza sloní sirotinec. Popri ceste je veľké množstvo obchodíkov a stánkov s červenou hlinenou keramikou.
Vstupné do sirotinca je 300Rs. plus 25Rs za brožúrkového sprievodcu. Kúsok od vchodu sú priviazané reťazami o palmu asi 3 slony. Vyzerá to dosť depresívne. Navyše sú v blate medzi holými palmami. O niečo ďalej je podstrešená budova kde kŕmia mladé sloníčatá a za miernym kopcom vidíme stádo asi 60 slonov. Turistov je tu dosť a fotia sa so slonmi akoby nikdy žiadneho nevideli. Zamestnanci sirotinca za fotenie vyberajú peniaze, vlastne za nič. Dal som jednému našu zelenú dvadsať korunáčku, som zvedavý čo s ňou urobí. Okolo deviatej začína kŕmenie mláďat. Múch je všade ako naondených tak to radšej po chvíli balíme. Sloníčatá sú tiež priviazané reťazami a je to podobne smutný pohľad. Údajne však tento sirotinec slúži na ochranu slonov a dostávajú sa sem choré a zranené slony z celej SL. Vychádzame z areálu a ideme pozrieť obchodíky v dedinke. Za hodinu sa pôjdu slony kúpať k rieke tak máme ešte čas. Medzi stánkami sme objavili aj magnetky na chladničku s motívmi SL. To bude mať mama radosť. Zo sirotinca je to k rieke asi 400m po asi 5m širokej ceste pomedzi stánky so suvenírami. Okolo desiatej sa naozaj prehrnuli po ceste k rieke kde ich nechali asi hodinku kúpať. Neviem čo som to zjedol na raňajky ale nejako mi nie je dobre od žalúdka. Jednu fotku pri rieke ešte zvládnem. Od Pinnewaly zase stúpame do hôr smerom Nuwara Eliya. Neviem či to bude tým stúpaním alebo serpentínami ale žalúdočné problémy sa zhoršujú. Čím vyššie stúpame tým viac a viac čaju je všade naokolo. Po chvíli zastavujeme pri Glenloch Tea factory (Tea centre Karagastalawa, Katukitala). Okrem zberačiek čaju ideme si pozrieť spracovanie čaju.
Existujú tri základné druhy čaju. Low, middle a high country tea. Podľa toho v akej nadmorskej výške rastie. Ten prvý je do 800m nad morom, stredný 800-1.200m a high grow tea je nad 1200m.n.m. Čaje sa potom delia aj na biele (ovocné), zelené a čierne (spracované). Podľa kvality na B.O., B.O.P., a B.O.P.F. (f znamená finest čiže najkvalitnejší). Čierny čaj prechádza rôznymi fázami. Od zberu, kedy jedna zberačka nazbiera denne okolo 80kg, cez prevoz na spracovanie, pred-sušenie horúcim vzduchom, drtenie, preosievanie. Preosieva sa aj 3-4x čím sa oddelí nerozdrvený čaj, ktorý ide naspäť do drtičky. Pokračuje fermentácia kedy čaj oxiduje a zhnedne. Ďalej sa praží pri 125 stupňoch a ďalej preosieva. Najjemnejší čaj je zároveň najkvalitnejší. Po prehliadke sme boli ochutnať B.O.P. čaj a hneď si aj kúpili 2kg B.O.P. a 1kg B.O.P.F. Pokračujeme do Nuwary. Asi po hodine zastavujeme na jednej vyhliadke lebo mi je dosť zle. Hamanta mi dal glgnúť z Araku, kokosovej pálenky ale tá sa udržala vo mne len asi 10 sekúnd a všetko išlo von. Bracho fotí okolie nejaký vodopád Ramdoda Falls, v pozadí s vrchom Mt. Pedro (2.524m.n.m.) a čajové políčka. Všade naokolo nič len čaj a sem-tam nejaká továreň na jeho spracovanie. Továrne postavili kolonialisti, je to poznať podľa ich názvov a mien. Odtiaľto sa čaj vyváža do celého sveta.
V Nuwara Eliya nám Hamanta zastal na centrálnom trhu. Vanilla sticks sme zase nenašli, zato žalúdok dostal poriadne zabrať od toho smradu. Surové mäso, ryby, všade plno múch. Chceli sme nájsť Cargils a nakúpiť nejaké zásoby a vodu. Hamanta nás poslal 50m smerom po hlavnej. Tie jeho odhady vzdialenosti ale aj času sú dosť divné. Počas cesty pridáva kilometre a hodiny k ceste ale teraz sa dosť sekol. 50m bolo nakoniec cca 400m. Inak nič moc, nemali ani vanilku ani malú fľaštičku Araku pre Monikinu mamu. Zato sme našli obchodík MLESNA TEA s veľmi známym čajom. Navyše bol lacnejší ako v Tea faktory takže sme si kúpili každý asi 4 druhy (100g) po 65Rs. Od najslabšieho po najsilnejší. Musel som však z obchodu rýchlo vypadnúť a moje raňajky skončili hneď pri vchode do obchoďáku. Žalúdku sa trochu uľavilo ale cítil som že mám horúčku.
Pokračujeme smerom k Adam´s Peak a ubytovali sme sa v hotelíku River View Wathsala Inn už takmer za súmraku. Dal som si len ľahkú večeru, ryžu so zeleninou a čaj. Dohadujeme sa s Dušanom či budeme šplhať na vrch alebo nie. A ak áno, či o 01:30 nejakými Poliakmi alebo o 02:30 s Angličanmi, alebo sami alebo so sprievodcom. Hamanta nám dokonca požičia svoju baterku.
Po večeri si k nám prisadol jeden Poliak, začali sme s ním kecať o všeličom, ubytovaní, cestovaní… Sú na ceste už mesiac, 2 týždne v Indii a 2 na SL, majú prenajatý minivan. Nakoniec sa pýtame či sa k nim môžeme pridať na Adam´s. Samozrejme ale vyrážajú o 01:00. Teraz neviem či nás chcel Hamanta ošáliť alebo čo a museli by sme si naozaj zobrať sprievodcu. Tvrdí raz to raz ono, dokonca aj to že sa mu tí poliaci nepozdávajú a máme si na nich dávať pozor. Podľa mňa sú úplne v pohode, typickí cestovatelia. Ideme spať lebo vstávame za necelé 4 hodiny. Stále mi nie je dobre, uvidím ako bude keď vstaneme. Hotel vyzerá byť z vonku pekný ale vnútri je to horšie. Máme vraj apartmán ale nie je tam nič len veľká posteľ s ružovou moskytiérou. Je to prvá ktorú máme. V izbe je aj WC a sprcha tak som sa išiel opláchnuť a znížiť teplotu. Všetko sme vystriekali OFFom takže sa tam nedalo dýchať ale inak OK a ideme spať.
7. deň. (11.11.2003) Adam´s Peak – Dickwella
O pol jednej budíček, mne je relatívne fajn ale Dušana bolí brucho aj hlava. Pýtam sa ho či ideme, či mám vstať alebo nie. Poliaci sú presní, majú len pol hodinové meškanie. Treba nabrať energiu však nás čaká cca 4800-5000 schodov. Minivanom sme sa dopravili až kam sa dalo a začali sme stúpať. Obloha je úplne jasná, a navyše sú schody osvetlené. Možno kvôli nedávnemu Poya dňu, čo ja viem… Baterku vôbec nepotrebujeme. Míňame pár budov, nejaké sochy Budhov a ďalej sú už len čajové políčka. Asi po 500 schodoch zisťujem že nebudem vládať vyšlapať až hore. Vrátili sa mi včerajšie bolesti a po dvoch tyčkách to balím a ideme naspäť. Škoda, tešil som sa že si nafotím východ slnka z Adam´s Peak. Cesta späť do hotela trvala vyše hodinu, ani som si neuvedomil že sme zašli až tak ďaleko. V hoteli sme pred štvrtou, zaľahneme a spíme až do rána. Bracho si dal na raňajky omeletu, ovocie a ja len slintám od hladu. Hamanta mi namiešal nejakú jedovatú brečku (zázvor, kardamon, soľ a citrónovú šťavu) Bolo to hnusné ale vraj to pomáha. Ha,ha, akurát som mal celý deň v ústach pachuť. Bracho nedojedol celé raňajky tak som si od neho aspoň zobral banány na cestu. Porozprávali sme Hamantovi nočný výlet, pofotili okolie a vyrazili smer pobrežie. Vraciame sa cestou do Nuwara ale odbočujeme z „hlavnej“ cesty na vedľajšiu. Tá je v sprievodcovi vyznačená len prerušovanou čiarou. Poviem vám je to pekné safari ale zato nádherná krajina. Cesta úzka len pre jedno auto, všade okolo len čaj, kde-tu strmá roklina. Bojím sa že keď stretneme auto tak sme v koncoch. Ako naschvál sa tak asi o 10 minút stalo. Oproti nám veľký náklaďák naložený čajom. Hamanta musel asi 300m cúvať do kopca než našiel miesto kde sa dalo vyhnúť. Dopadlo to lepšie ako včera keď nás štrajchol autobus. Keďže to bola len malá nehoda, policajti k takému niečomu nechodia a poisťovňa to nepreplatí. Museli sme sa však zastaviť u Hamantovho kamaráta a nechať vyklepať plechy. Jeden chlapík vyklepával, a piati okolo neho stáli, pozerali a kibicovali. V normálnom servise v meste by Hamanta platil 2500Rs, takto ho to vyšlo len desatinu a pár cigariet k tomu. Na týchto cestách dnes bude ešte poriadna zábava. Vôbec neviem kde sme, žiadne označenie cesty, žiadne dedinky, nič. V úzkych zákrutách stále vytruboval a pár krát musel flekovať keď išlo niečo náhodou oproti. Nakoniec sme sa dozvedeli že to zobral skratkou cez vnútrozemie a Národný park Uda Walawe. Konečne sme sa napojili na hlavnú cestu a zistil som kde sme. Ušetril 60km ale 100km cestu sme išli 4 hodiny. K pobrežiu to bola už len pol hodinka a do Dickwelly kde budeme týždeň ubytovaní ďalšia pol hodinka. Na pobreží fúka vietor s sú dosť veľké vlny. Také 2m určite.
Hotel Dickwella je fajn, nachádza sa na poloostrovčeku, takže máme more z každej strany. Je to rezort, oplotený aby turistov nerušili miestni. Lúčime sa s Hamantom a meníme kontakty. Izbu máme hneď vedľa bazénu, stačí 10krokov a som v izbe. Konečne sa po dvoch dňoch oholím, hneď ako vypýtam na recepcii redukciu do zástrčky. Zvalili sme sa k bazénu a oddychujeme. Chvíľu sa slníme ale slnko zapadá skoro takže beriem foťák a idem si ho odfotiť. Nie je nič moc, lebo je zamračené ale aspoň sa do záberu priplietli rybári. Títo nám budú robiť spoločnosť až do konca pobytu. V rezorte je len pár ľudí, väčšinou Taliani lebo majiteľom je Talian.
8.-13. deň. (12.-17.11.2003) Dickwella, Matara
Necelý týždeň čo nám ostával na pobyt na pláži sme strávili väčšinou výletmi po pláži na jednu alebo druhú stranu hotela, do dedinky Dickwella, občas pri bazéne, jeden deň sme boli lokálnym autobusom v Matare. Zoznámil som sa s miestnymi chalanmi Mikom a Raulom. Či sa tak volali aj v skutočnosti alebo si dali mená jednoduchšie pre turistov to neviem. A bolo mi to nakoniec jedno. Okolie resortu bolo skvelé, pláže plné paliem, popadaných orechov, vyplavených mušiel a koralov.(pohľad na jednu a druhú stranu pláže). Asi 500m od resortu bolo pár domčekov kde bývali rybári, ktorí na svojich bárkach ráno a večer vyrážali chytať ryby.
Zo začiatku nás s bratom brali ako turistov, ponúkali rôzne výlety, jedlo, pitie, suveníry, tričká, skrátka všetko čo len budeme chcieť, dokonca aj dievčatá, no neskôr som im vysvetlil že nie každý kto je na SL a v hoteli musí byť zazobaný Nemec alebo Talian. S ponúkaním pretty girls prestal až keď som mu asi 10x povedal že mam priateľku. Vlastne od Mika som sa dozvedel podrobnosti o „umbrela lovers“. Mike skončil školu a cez turistickú sezónu sa živí turizmom. Mimo sezónu chytá spolu s otcom ryby. Predáva cez plot (do areálu nesmú, inak by ich ochranka vyhnala palicami) turistom pivo za 130Rs, nakoľko v hoteli stojí 180. Mne ako známemu ho chcel predať za 100Rs J vedeli sme však že v obchode ho dostanem za 65Rs. Vydali sme sa teda s Dušanom do Dickwelly, ktorá je vzdialená asi 1km. Dickwella je v podstate jedna hlavná a jedna vedľajšia cesta. Nikde sme nenašli obchod s alkoholom, každý nás posielal iným smerom. Nakoniec sme to našli, malý obchodík so zamrežovanými oknami a vchodom. Keďže sme nakúpili aj vodu (v drogérii, lebo inde nemali, 40Rs za 1,5L) a celý „nákup“ mal asi 10kg. zobrali sme si na spiatočnú cestu tuk-tuk.
Mike nás nakoniec o dva dni ukecal za 5EURO na výlet tuk-tukom ku gejzírom ale nič moc.
Oveľa zaujímavejšia bola príhoda v banke v Dickwelle. Potrebovali sme vymeniť peniaze a jediná otvorená banka bola Bank of Ceyon. Vošli sme dnu a pozeráme ako puci. Žiadna banka, skôr starý práchnivý antikvariát. Pri vchode chlapík s brokovnicou a naokolo pár stolov s malými úradníkmi a obrovskými kopami spisov a papiera. Vrátnik a „sprievodca“ po banke v jednej osobe si všimol že sme cudzinci a hneď nás zobral do zadnej časti. Úradník č.1 s ťažkosťami opísal do obrovskej knihy údaje z pasu, prepočítal peniaze a poslal nás so sprievodcom do prednej časti. Úradník č.2 prepočítal peniaze, vypísal zmenárenský lístok, opísal údaje z veľkej knihy do menšej knihy a podal ju sprievodcovi ktorý ju išiel dať podpísať úradníkovi č.3. Toto bol asi šéf pretože kontroloval pravosť bankoviek, popodpisoval knihy a bloček a poslal sprievodcu späť. Ten nás zobral k úradníkovi č.4 ktorý bol pokladník a našťastie posledná osoba. Menili sme len 40USD (3.754Rs.) a chcel som drobné, tak pokladník predo mňa postavil niekoľko kôpok oranžových 100bankoviek rupií. Po nás zatvorili, asi obedná prestávka.
Na izbe som si všimol na fľaške od vody nápis: nekonzumovať, pokiaľ bol uzáver poškodený. Dokonca aj poháre na izbách sú sterilizované pre bezpečnosť turistov. Hmmm aj tak sme vždy pili z fľaše.
Väčšinu času trávime na pláži zbieraním koralov a mušlí, pridali sa k nám aj 3 malé dievčatá, ktoré najskôr len žobrali cukríky a peniaze ale nakoniec sme si ich vycvičili a zbierali nám mušle. Neviem ako to robili ale vždy našli krajšie ako my s brachom. Niektoré sme vymenili za cukríky, perá, tie krajšie kúpili za pár rupií.
V AcmeTravel sa na nás vykašľali, doteraz nemáme potvrdené letenky. Chlapík na recepcii je z nás už hotový. Volá sa Zoysa a má 28rokov. Dal som sa s ním do reči a kecali sme ako s Mikom o všetkom možnom. Veľmi sa mu páčilo rozdelenie slovanských jazykov a slovanská kultúra. Bavili sme sa aj o platoch, nakoľko aj on nás považoval za zazobancov a nechcel veriť že sme letenky vyhrali. Po asi hodine prišiel bracho za mnou kde trčím že už je večera. Trochu sme sa zakecali a Zoysa sa priznal že tak dlho sa ešte s hosťom s hotela nerozprával. Nemá rád arogantných talianov. Chodili sme k nemu na pokec vždy keď mal službu. Zisťoval som od neho možnosť odvozu do Colomba ale vraj minivan pod 6.500 Rs. (cca75USD) nenajdeme. Aj tak sme to nakoniec zjednali na polovicu a cestovali sami dvaja v klimatizovanom minivane. Jediná možnosť ako sa inak lacno dopraviť do Colomba je busom do Maraty a odtiaľ vlakom. Môj batoh však už nadobudol nevídané rozmery, hlavne vďaka 3 veľkým a viacerým malým maskám, 3kg. čaju (nie na hmotnosť ale na objem), mušliam a koralom a ďalším suvenírom. Korenia boli také aromatické že som ich musel niesť oddelene.
Možnosť cestovať busom a vlakom bola zaujímavá preto sme sa jeden deň vybrali do Matary, omrknúť situáciu, pozrieť lístky na vlak a aj celé mestečko. Vyrazili sme do Dickwelly na autobusovú stanicu. Do Matary išlo niekoľko autobusov, nastúpili sme do toho najprázdnejšieho, dokonca nás nechali aj sadnúť vpredu kvôli dĺžke nôh J. Po naštartovaní sme zistili prečo nebol plný, stál totiž pri každej palme a cca 20km sme cestovali asi hodinu a pol. Hlavná stanica v Matare je hotový zábavný park. Zábava hľadať ten správny autobus na cestu späť. Hľadáme Post Office, zase tie Dušove „SL bird´s“ známky, ale nikde nič. Je strašne dusno a vlhko, ledva sa dá dýchať, mohlo by trochu spŕchnuť. Hľadáme vlakovú stanicu ale mám zlú mapku takže trochu blúdime. Narazili sme na malý obchodík s CD a kupujeme domov SL hity a nejaké typické melódie, ktoré sme počuli aj v Kandy.
Vlaková stanica je malá prízemná budova, veľká asi ako 2 vagóny. V jedinom otvorenom okienku sedí predavačka lístkov, 2 trieda 80Rs za osobu a to je prosím do Colomba 160km. Hľadáme Cargils aby sme mohli kúpiť čaj aj pre našich a ako suveníry. Nakoniec máme spolu asi 6kg čo je hranica pre bezproblémový prechod colnicou. Nechce sa mám von z obchodu lebo tu je klíma. Celý nákup aj s darčekmi 1.470Rs. Minuli sme rupie a hľadáme banku. Máme smolu, už je všetko zatvorené, nemám ani hodinky ani mobil, všetko som zabudol na izbe. Ostalo mi však 50Rs čo bohato stačí na cestu späť. (jednosmerný lístok na osobu stál 12Rs.). Z centra sa vraciame na autobusovej stanici hľadáme najrýchlejší autobus, nápisy sú však len v sinhalčine, takže máme problém. Na tretí pokus sadáme do toho správneho a vyrážame. Ide podstatne rýchlejšie ale je aj podstatne plnší. Strop má nízko takže sme zohnutí. Aj tak ale trčíme 20cm nad ostatnými. Autobus je plný školáčok ktoré sa na nás chichocú. Na jednej zastávke (palma č. 36) J pristúpil aj mních a pustili ho sadnúť. Všimol som si že v ruke drží bankovky. Vždy som si myslel že tie sú pre budhistických mníchov tabu. Vodič nám zastavil priamo pred hotelom a hlavička do bazénu bola nádherne osviežujúca. Z bazénu máme super výhľad na západ slnka.
Ďalšie dva dni bolo zamračené a lialo, takže sme boli len na izbe alebo na pláži. Malé potôčiky ktoré sa vlievali do mora sa o dosť zväčšili. Na raňajky si dávam samé sladkosti pretože už mám po krk rôznych omeliet, slaninky a mäsitých jedál. Čo si ale vždy dávame je kopec čerstvého ovocia z každého druhu. S prestávkami stále prší. Po izbe nám behajú malé gekony a chytajú komáre.
Mike nás zaviedol k sebe domov kde jeho strýc vyrába rôzne suveníry a jeho dcéry spracúvajú laná z kokosových vlákien. V Dickwelle je malá továrnička na spracovanie kokosových škrupín.
Znovu ideme do Bank of Ceylon vymeniť peniaze ale teraz sme už veľkí šéfovia lebo poznáme postup. Už sa v hoteli nudím, dohodol som sa s Mikom a Raulom že im dám večer ochutnať „horec“. Dokonca som ich naučil vyslovovať správne slovo „borovička“ Sedeli sme na pláži, popíjali horec a Mike poslal svoje sestry pre nejaké chrumky z miestneho obchodíku. Pár sáčkov (po 5Rs) som zobral aj domov pretože to chutilo skvele. Raul sa na druhý deň priznal že dostal od otca facku pretože bol z horca nacengany a to pri tom nevypili ani 2 deci.
14.-15. deň (17.-18.11.2003) Colombo – Praha – Bratislava
Je ráno posledného dna čo sme tu, a odchádzame do Colomba. Dohodli sme si včera so Zoysom odvoz, tak sa už len lúčime a nasadáme do minivanu. Cesta do Colomba je dlhá len 180km ale po SL cestách trvá asi 6 hodín. Šofér ešte navyše dostal pokutu za rýchlosť J Prechádzame cez Galle, okolo pevnosti, na pobreží vidíme SL rybárov na tyčiach. Na juhu neboli kvôli vlnám. Prechádzame cez turistickú oblasť Hikkaduwa, Beruwela, Kalutara.
Vodič nás vysadil pred Fotr train station. Volali sme do AcmeTravel ale nikoho nemali voľného. Nechcel som nechávať batohy a tašky so všetkými vecami a darčekmi v zavšivenej left lugage na stanici tak sme sa striedali pri strážení vecí a po jednom sa prešli po okolí. Prešiel som si bazár Petah, mali tu všetko možné ale kúpil som len vodu a chlieb na večeru na letisku a pár kokosových orechov. Taxíkom sme sa za 100Rs dopravili do centrály AcmeTravelu kde nám dali vodiča ktorý nás zobral na letisko. Túto cestu už poznáme ale je už tma keď prichádzame na letisko. Cestou sme sa zastavili kúpiť ešte nejaké banány a kokosy. Stále máme na pamäti situáciu na SL preto sme sa rozhodli radšej počkať pár hodín na letisku ako niekde prespať a skoro ráno stresovať s odvozom na letisko (plus sme chceli ušetriť to čo sme dali za odvoz do Colomba). V letiskovej hale sme strávili 10hodín, pokecali s rôznymi cestovateľmi. Ráno okolo šiestej začali púšťať ľudí cez colnicu a všetkých, absolútne všetkých úplne vyhádzali. Prešiel ma smiech, pretože som sa balil asi pol dňa aby sa všetko zmestilo. Ak más vyhádžu tak nenatrepem naspäť do batohu ani polovicu z toho. Okolo ôsmej sme prišli na rad aj my a ako jediní sme prešli bez vyhádzania batohov. Zachránil nás môj vreckový nožík ktorým som jedol na letisku a ktorý som so všetkou pokornosťou priznal colníčke. S úsmevom mi ho nakázala zbaliť do batohu, pustila nás ďalej a už o pár sekúnd vyhadzovala veci ďalšiemu pasažierovi. Mali sme z pekla šťastie. Otcovi sme ešte kúpili v Duty Free 1MB Casio diár a leteli sme. Let do Prahy prebehol oveľa rýchlejšie ako by som čakal, v Dubaji sme ešte rýchlo prebehli nejaké obchodíky a pristáli v Prahe. V Prahe snežilo tak som v sandáloch trochu vymrzol ale v Bratislave na letisku nás čakali naši. Skončil sa náš výlet ale ešte viac ma navnadil aby som sa do Thajska vybral, hoci aj sám, bez bracha. Aj keď sme si nepozreli celú SL, hlavne Jaffnu, východné pobrežie a ani NP Yalla, myslím že to stálo za to.
- Guest napsal(a) před 12 roky
- Musíte se přihlásit, abyste mohli komentovat
Prosím, nejprve se přihlašte.