Náš trip na Kubu v roce 2001

1. Úvod a cesta

Tejto cesty sme sa zúčastnili piati, Miška, Matúš, Broňo, Janko a ja Tomáš (Barney). S Miškou sme sa potom vrátili späť, pričom sme strávili tri dni na Bahamách. Chalani pokračovali ďalej do Mexika. Zážitky z neho vykresľujú vo svojom denníku na inom mieste tejto stránky. Všetci sme celé leto pracovali v USA a v septembri sme chceli zarobené peniaze precestovať. A načo míňať peniaze v USA, keď je poruke lepšia exotika?

Atlanta

Z Cherokee, miesta nášho letného pracoviska, sme odchádzali dosť narýchlo a vcelku za dramatických okolností. Večer pred odchodom sa totiž uskutočnila rozlúčková párty, ktorá sa pretiahla cca do 6:00 ráno. Rýchla jazda dcéry môjho zamestnávateľa do Atlanty pohody žalúdku rozhodne nepridala a tak sme sa hladní, utrmácaní, ale hlavne unavení konečne dostali do Atlanty a čakali na príchod našich kamarátiek z Cherokee v Lenox square centre. Po tom, čo sme im odovzdali časť batožiny nás dopravili do motela Super 8 a my (Tomáš a Miška) sme sa konečne dostali do vytúženej postele.

Nasledujúci deň sme venovali mestu a pozreli sme si väčšinu jeho dominánt ako Peach tree avenue, múzeum Coca coly s ochutnávkou vyše 60 druhov rôznych nápojov, ktoré táto spoločnosť po celom svete vyrába, budovu CNN, Phillips arenu, kde sídli hokejový klub Atlanta Trashers a atlantský underground – podzemný svet reštaurácii, barov a obchodov v podzemí, ladený do amerického štýlu 30 tych rokov. Ešte aj o osvetlenie sa starali dobové plynové lampy.

Hor sa na cestu !

Pobalili sme si veci, kúpili Lonely planet Cuba a pred zotmením sme už sedeli v Greyhounde smerom do Ft. Lauderdale na Floride. A začala sa jedna z najšibnutejších ciest aké som kedy zažil.

Už samotná organizácia bola dosť komplikovaná a celá prebiehala akosi mimo nás. Nakoľko v Cherokee nebolo internetu, celé zabezpečenie spočívalo na pleciach Matúša a Broňa. Janko tiež pridal svoj diel. Do poslednej chvíle vôbec nebolo jasné, či pôjdeme, stále boli nejaké problémy, ale keď nakoniec týždeň pred odchodom z Cherokee dorazili letenky, bolo všetko jasné. Ideme! Probém bol ešte jeden, nemalý a ukázal sa ako dosť nepríjemný.

Ach tie Bahamy…

Mohlo to byť asi tri dni pred odchodom, keď sme sa s istotou dozvedeli, že na Bahamy potrebujeme víza, hoci aj tranzitné. Tie však bolo možné vybaviť len v New Yorku alebo v Miami za poplatok 50 USD a nedali sa kúpiť na letisku, ako sme pôvodne predpokladali. Rozhodli sme sa to risknúť, veď 50 doláčov sa nám na 2 a pol hodiny pobytu na Bahamách zdalo trochu veľa.

Cesta z USA bola dosť akčná. My s Miškou sme cestovali z Ft. Lauderdale, zatiaľ čo Matúš, Broňo a Janko z Miami a to v rozpätí asi pol hodiny. Všetci okrem Janka sme išli spoločnosťou Continental airlines, len on letel Bahamas airom. Priznám sa, na letisku pri check-ine som mal „malú dušičku“, ale nakoniec zbytočne. Pani sa takmer ani neunúvala skontrolovať nám pasy. Napokon, celkom sme zapadali medzi skupinu na dvolenku idúcich Američanov, leteli sme z USA a americkou spoločnosťou. Toto bolo v suchu, ešte nás síce čakal imigračný úrad na Bahamách, ale povedali sme si, že keď už budeme tam, tak sa už za každú cenu nenecháme vyhodiť a snáď nás tie dve hodinky na letisku nechajú.

Naše lietadlo, vlastne lietadielko (aj Schumacherovo súkromné je určite väčšie) mi spôsobilo dosť strastiplnú cestu. Pred boardingom som trochu musel, ale povedal som si, že to už nechám do lietadla. Aké bolo moje zdesenie, keď som pri východe z tunela zbadal tohto trpaslíka pre 18 osôb. Kapitán nás vítal pri jediných schodíkoch podávajúc ruku, a ešte aj príručná batožina putovala do úložného priestoru, pretože na palube ju nebolo kam odložiť. So zohnutou hlavou som vstupoval do úzkej uličky medzi dvoma radmi sedadiel a bolo mi jasné, že tu sa nevyštím. Letuška? To nehrozilo. Núdzové východy mal na starosti ten, kto pri nich sedel potom, čo dostal krátku inštruktáž od pilota. Pre mňa to boli muky. Už hrozilo, hanba – nehanba, že sa vyčúram do fľaše. Našťastie to dobre dopadlo a ja som vydržal. Let však bol krásny, lietadlo letelo dosť nízko a kochali sme sa na pekných karibských scenériách.

Letisko v Nassau prerába bagage claim halu a tak nás čakal menší chaos. Vyplňujúc vstupný formulár sme zbadali na druhej strane imigračného oddelenia Matúša, ktorý s Broňom prišiel o niečo skôr. Vtedy sme vedeli, že je to asi v poho a nerobia nám problémy. A naozaj, dostali sme pečiatku a boli sme na Bahamách a – bez víz. Zvítali sme sa s chalanmi s otázkou: „Kde je Janko, na záchode?“. A oni na to: „Janka nepustili, Bahamas air si tie víza čekol.“ Najprv sme si mysleli, že je to sranda, bohužaľ opak bol pravdou. Zostal na Miami, našťastie tam má sesternicu, takže mal u koho prespať, vybavil si víza a o dva dni za nami prišiel na Cubu.

My ostatní sme si kúpili letenky na Cubu a onedlho sme už sedeli v lietadle spoločnosti Cubana pripravení odletieť na „ostrov slobody“. Cubana nemá medzi leteckými spoločnosťami najlepšiu povesť, je prvá v počte leteckých nešťastí, hoci peruánske linky jej v tesnom závese výdatne konkurujú. Náš IL však letel bezchybne a po hodinke letu sme bezpečne pristáli na letisku José Martího v Havane. Náš sen sa naplnil – sme na Cube!

Bienvenidos a Cuba!

Z lietadla sme zostupovali po schodíkoch a stále sme nemohli uveriť tomu, že sme na Cube. Od kubánskych colníkov sme čakali štipľavé otázky, ale privítali nás až nadmieru priateľsky. Boli sme tým natoľko zaskočení, že sme si ani nevšimli, že nám nedali pečiatku do pasu. To teda nie! Cuba bez pečiatky v pase nie je naozaj, my sme pobyt na ostrove slobody chceli mať potvrdený aj úradne. A tak Miška a po nej aj Matúš odniesli naše pasy späť cez všetky kontroly pri smiechu uniformovaných príslušníkov ozbrojených síl až k colníkovi, ktorý nám do pasu ochotne pečiatku otlačil.

Času sme ale nemali nazvyš, bolo asi štvrť na osem večer a vonku sa pomaly stmievalo. Museli sme sa nejako dopraviť do 25 km vzdialenej Havany. Okamžite po opustení letiskovej haly nás oslovili dvaja muži – jeden ponúkal ubytovanie a druhý taxi. Vedeli sme, že ceny budú prehnané a tak sme sa pokúšali zjednávať. Sprvoti to vyzeralo, že nebudeme mať úspech, čo by nabúralo celú našu taktiku šetrenia peniazmi, ale napokon sme sa dohodli na pre obe strany rozumnej cene. Taxikár nás piatich doviezol do Vedada za 12 USD. Vedado je havanská štvrť prevažne postavená v prvej polovici 20 stor. na západ od centra. Tvoria ju najmä dvoj až trojposchodové vilky s malými záhradami usporiadané do pravouhlých ulíc, kde ale na prvý pohľad nebývajú potomkovia tých, čo ich postavili. Väčšina pôvodných majiteľov zrejme počas revolúcie odišla do exilu a do opustených domov sa nasťahovali úplne noví ľudia.

Náš hostiteľ s rodinou obýval neveľký dom na rohu ulice, ale ako sme na naše nemilé prekvapenie zistili, vlastnili iba jednu izbietku pre hostí, kde sme sa vonkoncom štyria nemohli zmestiť. Vybavili ale preto hneď druhú izbu, u suseda. Dlho sme sa aj zjednávali o cene, pretože za onú dvojposteľovku pýtali 20 USD a to sme nemohli akceptovať. Nakoniec sme dostali obe izby za tridsať a susedia sa podelili.

Potom, čo sme sa vybalili prezliekli spotené veci sme sa vydali na malú prechádzku Vedadom. Domy boli väčšinou v poloruinách a pouličné osvetlenie fungovalo iba kde-tu. Všade navôkol pobehovali túlavé psy, ale celková atmosféra a ľudia na nás vôbec nepôsobili nepríjemne alebo nebezpečne. Naopak, srdeční ľudia aj napriek chudobe nestratili chuť do života a z okolitých domov sa kde tu ozývala rytmická hudba. Našu prechádzku sme ukončili vo fast-foodovej analógii McDonald´s na Cube, v El Rápido, kde sme po prvý krát ochutnali tunajšie pivo a zjedli pomerne zlý sendvič. Pivo nebolo najlepšie, ale rozhodne sa dalo piť a po čase sme si naňho celkom zvykli. Únava z celodenného, pre mňa a Mišku dvojdenného cestovania a dojmy z neznámej krajiny urobili svoje a tak sme čoskoro po návrate domov zaspali.

2. Prvé kroky v Havane

Spali sme pomerne dlho a von sme sa dostali až okolo jedenástej. Najprv sme vypratali izbu a veci sme si presunuli k ostatným do susedovej „casa particular“. Za tú našu sme zaplatili už vopred včera a majiteľka všetko poctivo zapísala do evidenčnej knihy. Pochopili sme, že s legálnym ubytovaním cudzincov to naozaj na Cube nie je len tak. Sprvoti sa táto forma zárobku zdala byť veľmi výhodná pre tých, ktorí mali nejaké to miesto navyše a ubytovanie bolo skutočne lacné. Keď sa však vrchnosti zdalo, že ľudia na tom rýchlo bohatnú, rozhodla sa, že trochu z toho vyťaží aj ona. Preto bol vzápätí každý majiteľ „casa particular“ zaevidovaný a bez ohľadu na to, či mal zákazníkov alebo nie, musel mesačne odvádzať pevnú sumu do štátnej pokladnice. Tá sa v čase nášho pobytu pohybovala zhruba na hranici 200 USD za izbu. Pri ich platoch približne 12 – 15 USD na mesiac sa to javí ako závratná suma. To bola aj príčina, prečo bola všade zhruba rovnaká cena za ubytovanie a nikdy neklesla pod 10 USD na izbu. A to už bol skutočne extrém. Ešte vždy to však bola cena nižšia ako hotelová. Je pravdou, že existovali aj lacnejšie ubytovne. Boli to ale zariadenia, ktoré nesmeli ubytúvať cudzincov.

Po tom, čo sme sa predbežne dohodli s majiteľom, že nás štyroch ubytuje za 25 USD sme sa pobrali najprv do o niečo luxusnejšej štvrte Miramar, kde sídlia predovšetkým veľvyslanectvá. Matúš a Broňo si chceli zistiť spôsob získania víz do Mexika a pri tej príležitosti sme sa rozhodli navštíviť aj slovenský konzulát na Kube. To sa nachádzalo neďaleko „Ruskej pevnosti“, predtým Sovietskeho veľvyslanectva. Na pozemku o rozlohe asi kilometra štvorcového bola postavená obrovská budova v tvare zapichnutého meča. Z jej vrcholu bolo snáď vidieť aj na 90 míľ vzdialenú Floridu.

Na Slovenské veľvyslanectvo sme sa rozhodli ísť pešo, už aj z toho dôvodu, že sme presne nevedeli, kde sa nachádza. Výsledkom bolo, že sme kráčali popri pobreží asi 60 blokov (to sa ľahko vypočíta, keďže sme vyrážali z Calle 1 a cieľ bol približne na Calle 67) a tak sme sa aspoň rozhodli, že sa niekde po ceste okúpeme v mori. Asi po hodine šľapania, niekde v okolí Calle 30 sme našli medzi domami miniatúrnu pláž, ktorá sa podobala na niekdajšie petržalské kúpalisko Lido, a plážový bar, kde sme sa osviežili zmrznutým pivom a limonádou. Pláž nevyzerala veľmi lákavo a preto sa väčšina z nás rohodla nechať kúpanie na nejaké príťažlivejšie letovisko, avšak Matúš, otrávený poludňajším slnkom, sa nechcel vzdať pôvodného plánu a zaraz bol vo vode. Ešte z nej ani nestihol vyliezť, keď sa znenazdajky spoza rohu objavil uniformovaný oficiér tvrdiac, že pláž je platená a že mu dlžíme 5 dolárov, jeden za každého. Nepomohla výhovorka, že sme o tom nevedeli, a podobne, ale aspoň sme ho presvedčili, že iba jeden z nás využil tieto služby a tak nás to nakoniec stálo iba dolár.

Keď sme zazvonili na dvere nášho konzulátu, ozval sa nám ženský hlas, ktorého nositeľka nerozumela po slovensky. Ale pochopila to a čochvíľa nám otváral dvere sám konzul. Istotne mi odpustí, že som zabudol jeho meno. Cuba nebola jeho prvá latinskoamerická štácia, predtým ešte pôsobil v Guatemale. Príjemne sme sa pozhovárali a taktiež nás pozval na inauguráciu historicky prvého slovenského veľvyslanca na Cube, ktorá sa mala uskutočniť o dva dni na Plaza de la Revolución. Vtedy sme tomu nevenovali až takú pozornosť, ale nakoniec sme z tejto akcie mali jeden z najlepších zážitkov v Havane.

Cestu pešo domov by sme už asi neprežili a preto sme sa rozhodli zobrať si autobus, pretože vzhľadom na šetrenie sme chceli jazdu taxíkom obmedzovať na nevyhnutné minimum. Avšak asi po 10 minútach čakania na autobus sme v diaľke spozorovali jeden výnimočný taxík. A čím bol taký výnimočný? Bola to originál Škoda 105. Tak to teda nie! Považovali sme to za jedinečnú situáciu a hlavne príležitosť, ktorú treba využiť. S taxikárom bola spočiatku ťažká dohoda, za pár kilometrov požadoval asi rovnaký počet dolárov, ale nakoniec sme to zjednali na nám prijateľnú sumu a mohli sme si s radosťou vychutnať kus domova. Aj sme si v rámci jazykových možností trochu pokecali s taxikárom o aute, ktoré mimochodom veľmi chválil, ale to sme už boli pri našom dome.

Po chvíli oddychu v klimatizovanej izbe sme vyrazili opäť do ulíc. Z Vedada sme zobrali autobus a po prvýkrát sme sa stretli s miestnou menou – pesos. Autobus stál 50 centávos a doviezol nás prakticky na rozhranie Centro Havana a Vedada. Zistili sme, že kde-tu sa bude dať najesť aj oveľa lacnejšie ako sme jedli v El Rápido. Na ulici sa dalo kúpiť pečivo nevýraznej chuti alebo jednoduchá syrová pizza doslova za pár pesos. Doláre sa menili na pesos vo zvláštnych Casas de cambio v kurze 1:22. Vôbec peňažný systém na Cube je dosť zvláštny. Ľudia dostávajú plat v pesos, priemerne asi 250 – 300 na mesiac. Základné potraviny sú na lístky, ale mesačný prídel sotva stačí na týždeň. Za pesos, a teda lacno, sa dá nkúpiť na ulici od domácich v malých stánkoch okrem spomínanej syrovej pizze – pizza con queso ešte aj refresco – malinovka alebo výborná pomarančová šťava z nám dobre známych kubánskych pomarančov – jugo de naranjo. Samozrejme, že existovali aj normálne potravinové obchody, lenže v v týchto supermercados s názvom Tiendas panamericanas sa dalo nakupovať len za tvrdé americké doláre alebo za ich kubánske ekvivalenty – convertible pesos. Dosť veľká menová schizofrénia, pričom pozoruhodné je najme to, že americký dolár je v tejto ešte stále komunistickej krajine legálnym platidlom. Ceny sa pritom pohybovali na úrovni tých amerických. Logicky z toho vyplýva, že bežní Kubánci boli doslova odkázaní na privyrábanie si na čierno. Napríklad ako „dohadzovači“ – ľudia, ktorí zarábali na tom, že turistom zohnali ubytovanie v „casa particular“, ukázali reštauráciu, nechali sa pozvať do baru za nekresťanské peniaze a za zarobené sa rozdeliť s čašníkom, sprostredkovať predaj cigár (samozrejme za províziu) a nakoniec, keď už toho má úbohý turista plné zuby, plačlivo požiadať o bakšiš, lebo doma čaká hladné dieťa a mlieko je drahé (1,40 USD). Samozrejme, že sme takýmto na prvý krát naleteli a absolvovali presne to, čo som práve napísal, ale potom, už ostrieľaní, sme mali už len lepšie skúsenosti. Nechtiac nás však doviedli aj k Donovi Miguelovi, majiteľovi casy particular na ulici San Miguel. Don Miguel sa ukázal ako veľmi sympatický pán a celkove sme u neho strávili štyri noci. Dohadzovačov taktne poslal preč a dohodol sa s nami na slušnej sume – 25 USD za dve izby, pričom sme mali byť už piati. V meste sme ešte nejakú tú chvíľu pobudli, predovšetkým sme kúpili rum, nejaké jedlo a autobusom číslo 222 sme sa pobrali domov. Pokúšali sme sa volať Jankovi na Miami, aby sme mu oznámili, že všetko je v poriadku, ale ani z búdky, ani z podnikového telefónu v neďalekej garáži sme sa do USA nijako nemohli dovolať. Vrátili sme sa teda naspäť, najedli sa a po večernom daždi sme si sadli von pred dom. Otvorili sme rum, zapálili Montechristo N°4, ktoré nám takisto dohodili spomínaní dohadzovači, dýchali teplý vlhký prímorský vzduch a až vtedy sme si akosi začali uvedomovať že sme na Cube. Stále nám to pripadalo neskutočné. Sen, ktorý sa zdal byť neuskutočniteľný, bol zrazu realitou. Z príjemnej atmosféry nás zrazu vyrušili dvaja dobre naladení mladíci potom, ako zaparkovali svoje Tico oproti „nášmu domu“. Jeden z nich sa s rozpačitým úsmevom vydal rovno k nám a chcel vojsť dnu. My sme sa tvárili pobúrene a nechceli sme ho cez zatvorenú bránku pustiť. Dotyčný však vytiahol kľúč a argumentoval tým, že on je tu doma a že má tú izbu dlhodobo prenajatú. Rozhovor nebol taký jednoduchý, veď naša španielčina bola dosť slabá, ale pri ňom sme prišli na iné zaujímavé skutočnosti. Vysvitlo, že týpek je Jemenčan, na Cube je už dva roky, pracuje tu a predchádzajúci večer spal u frajerky. My sme však nemali kam ísť, bolo navyše aj dosť neskoro. Jemenčan mal však dobrú náladu, nehneval sa na nás, ale na adresu domáceho si štipľavú nadávku neodpustil. So slovami „však nevadí“ aj v aute sa dá spať sa rozlúčil a spolu s kamarátom odišiel. My, keďže sme boli pod dojmami celého dňa už dosť unavení, čoskoro sme sa tiež odobrali do postele.

3. Konečne všetci spolu alebo „Čo, žijeme, né!?“

Ráno, teda skôr na obed sme sa presťahovali k Donovi Miguelovi, bližšie k centru. Dostali sme tam dve pekné izby, aj keď jedna nemala okná. Nezdržali sme sa dlho, len čo sme sa ubytovali šli chalani na letisko čakať Janka, lebo ten mal už definitívne priletieť. Ja s Miškou sme sa podujali na prvú prehliadku centra mesta. V podstate sme sa dostali iba po Capitolio, na nerozoznanie od každého amerického Capitolu. Veľký sused zrejme na začiatku storočia počítal s tým, že Cuba bude ďalším americkým štátom. Tu treba povedať, že La Habana Vieja je plne uspôsobená pre valutových cudzincov. Mám na mysli ceny, ale aj fakt, že na každom kroku je ktosi, kto ponúka dohadzovačské služby. Keď sme sa vrátili k Donovi Miguelovi, Janko tam už bol. Zvítali sme sa, veď sme sa tri mesiace nevideli a keďže sa chýlilo k večeru, pobrali sme sa do mesta niečo pojesť. V knižke odporúčali China town, kde je lacno a jedlo tiež ujde. Áno, v Havane je čínska štvrť, ale za to, či je tam možné stretnúť Číňana, by som ruku do ohňa nedal. Je ale pravdou, že Číňania naozaj na Cube boli, asi 125.000 ich prišlo v polovici 19. storočia pracovať na cukrové plantáže ako náhrada za čiernych otrokov. Ďalších 30.000 prišlo v 20. tych rokoch minulého storočia, ale väčšina z nich odišla po vypršaní kontraktov kvôli zlým podmienkam alebo úplne asimilovali. Zanechali ale v Havane architektonickú raritu, ktorá v Karibiku nemá obdobu.

Večera nebola najbohatšia, ale čo môžeme chcieť za tri doláre. Mali dokonca aj pravé čínske pivo Tsingtao, ktoré sme s Miškou píjavali na našej ceste po Číne. Dali sme si aj „mojito“, kubánsky národný nápoj, z ktorého sa s obľubou opíjal Ernest Hemingway. Základ tvorí biely kubánsky rum, doň sa dá trochu ľadovej drte, pridajú sa dva podrvené lístky čerstvej mäty a celé sa to doleje sódou. A skvelý osviežujúci drink je na svete. Medzitým Janko zistil, že mu akosi chýba jedna stodolárovka. Tvrdil, že ju musel omylom nechať mysliac si, že ide o iný peniaz. Dosť na to, že sme boli na lacnej Cube a chceli sme šetriť. Nechceli sme touto nepríjemnou udalosťou zaoberať, aj pre Janka bolo najlepšie keď na to čo najskôr zabudol a s trochou irónie vo výkriku „Šak žijeme, né!?“ sme sa pobrali do nočnej Havany (pravda, týmto sme ho utešovali aj na konci pobytu, keď zistil, že prišiel o ďalších 1500 dolárov, ale nemalo to až taký účinok). Tá je špecifická tým, že v nej prakticky nefunguje pouličné osvetlenie a tma popretkávaná reflektormi áut jej dodáva tú správnu gangstersko – bohémsku atmosféru. V „bare na rohu“ sme kúpili fľašu rumu za dolár a o chvíľu sme už popíjali na Paseo de Martí biely rum a fajčili cigary. Hoci bolo po daždi, okolo nás to žilo a aj preto, že sme svoj cudzinecký výzor nedokázali zakryť, kývali na nás každú chvíľu havanské radodajky. V tejto súvislosti má zaujímavý zážitok Broňo, ktorého na ulici oslovila asi pätnásťročná slečna s otázkou: „hola amigo, fucky – fuck?“ A my sme len žasli. Niet divu, že sa Cuba v poslednom čase stala centrom svetového sex turizmu a treba objektívne dodať, že našincovi sú skôr sympatickejšie kubánky ako thajčanky a preto, ak turistikujete za týmto účelom, odporúčam vybrať sa smerom na západ a nie na východ.

4. Ako sme sa skoro do správ dostali

Dopoludnia po už obligátnej pizzi a pomarančovej šťave sme zobrali Chevy 57´ taxi a nechali sa odviesť na autobusovú stanicu, ktorá sa nachádza oproti basebalovému štadiónu Estadio Latinoamericano, aby sme zistili ako a hlavne za koľko sa môžeme po Cube prepravovať. Predovšetkým sme chceli zistiť spoje do Trinidadu, historickej perly provincie Sancti spíritus. Na naše nemilé prekvapenie boli lísky veľmi drahé, cena sa pohybovala okolo 25 USD na osobu. Na vlastnej koži sme pocítili ďalšiu špecifickosť Cuby a tou sú dvojaké ceny pre domácich a pre turistov. Respektíve, že cudzinci mohli cestovať len určenými spojmi, spať len v určených hoteloch alebo v casas particulars. Pre kubáncov platil presný opak. V praxi to znamenalo, že oni väčšinou cestovali na korbách nákladiakov po desiatkách ako dobytok, spali kde sa podarilo alebo nanajvýš v tzv. peso hotels, kam naopak cudzinci prístup nemali.

Po tomto nemilom zistení sme čoraz vážnejšie začali uvažovať nad prenájmom auta. Poskytovalo by nám oveľa väčšiu voľnosť pohybu, videli by sme podstatne viac a v neposlednom rade by nás to vyšlo (keďže sme boli piati) lacnejšie.

Autobusová stanica sa nachádza neďaleko Plaza de la Revolución a my sme si spomenuli na slová nášho konzula o oficiálnom odovzdávaní poverovacích listín historicky prvého slovenského veľvyslanca na Cube. Bolo akurát okolo obeda, tak sme išli skúsiť, či sa slávnosť spojená s kladením vencov k pamätníku José Martího práve nekoná. Tento monument je dosť veľkolepý a bol postavený ešte pred revolúciou. Za sediacou sochou národného hrdinu, bojovníka za kubánsku nezávislosť a martýra stojí veža – rozhľadňa, ktorá sa pýši prívlastkom „najvyšší bod Havany“. V jej útrobách sa nachádza múzeum kubánskeho boja za nezávislosť. Pochopiteľne, že nás lákalo pozrieť sa na Havanu tak povediac z vtáčej perspektívy, ale odradila nás cena vstupného, ktorá bola 5 dolárov. Už sme boli takmer na odchode, keď Miška začula melódiu slovenskej hymny od neďalekého sídla Komunistickej strany Cuby a jej najvyššieho predstaviteľa. Vzápätí delegácia nastúpila do vozidiel a smerovala k pamätníku. Potešili sme sa a keď nás autá míňali, o dušu sme kývali a kričali: „Slovenskó ahój!“ Autá zaparkovali a nás bodyguardi šibovali do bezpečnej vzdialenosti. Skoro sme však z nôh spadli, keď k jednému z nich pristúpil náš konzul a vravel: „To je v poriadku, oni sú s nami pustite ich.“ A dodal: „No poďte, budeme klásť vence, je to vybavené a ak chcete, môžete si pozrieť s nami aj múzeum“. Chvíľu sme boli v rozpakoch, pretože šortky a tričko rozhodne nepatria do protokolu, ale nenechali sme sa dvakrát prehovárať. Akurát sme rýchlo zahodili fľašu Coca coly light, ktorú sme mali ešte z Ameriky a pridali sme sa do sprievodu. V ňom, okrem nás figuroval samozrejme náš nový veľvyslanec pán … , konzul, páni z Ministestva zahraničných vecí Cuby a náčelník Fidelovej čestnej stráže. Po tom, ako sme položili vence k nohám básnika, boli sme oficiálne predstavení ostatným členom sprievodu. Cítili sme sa ako vo sne. Z obyčajného výletu sa stal úžasný zážitok. Klinec tomu dalo fotenie, kde nás po boku všetkých týchto pánov zvečnila oficiálna fotografka. Absolvovali sme potom samozrejme prehliadku múzea, ktorým nás trochu nudne (možno preto, že sme nerozumeli ano slovo) a zdĺhavo sprevádzala samotná riaditeľka tejto inštitúcie. Prehliadku sme zakončili na vyhliadkovej plošine pamätníka. Urobili sme zopár fotiek a stále trocha neveriac posledným udalostiam sme sa rozlúčili s členmi našej diplomatickej misie na Ostrove slobody.

5. Štvorkolesový tátoš a La Habana Vieja

Po zrelej úvahe a prepočítaní nákladov sme definitívne dospeli k myšlienke prenajať si auto. Išlo už len o to vybrať najvýhodnejšiu ponuku a značku. Rozhodle sme sa teda navštíviť zopár kancelárii. Služby požičovní áut na Kube pevádzkuje viacero spoločností – Havanautos, Transtur, Cubacar, Vía, Micar a Panautos. Hoci sme si nakoniec vybrali Toyotu Yaris v Transture, prvou kanceláriou kam sme sa dostali bol práve Panautos. A tu sme mali ďalší pekný zážitok. Pracovníčka toho veľa po anglicky nevedela, my sme so španielčinou na tom neboli o nič lepšie. Ako sme sa tak medzi sebou dohovárali v slovenčine, pani sa zrazu spýtala: „Akou rečou sa to zhovárate?“ A my že: „No po slovensky! Prečo?“ Odpovedala nám však už v našej materčine, síce lámane, ale predsa. Vysvitlo, že študovala strojárinu na vysokej škole v Žiline, strávila tam pekných päť rokov a podľa jej slov považuje Slovensko (teda spomínala Československo) za svoj druhý domov. Myslím, že rovnako ako my sa potešila tomuto stretnutiu aj ona. Chvíľu sme sa porozprávali, ona si zaspomínala na študentské časy a z hĺbky mysle vytiahla aj niekoľko geografických názvov, ktoré jej tam utkveli. Dedičstvo spoločnej minulosti…

Ako som už povedal, požičali sme si Yaris sedan a hoci bolo oficiálne päťmiestne, miesta pre piatich tam rozhodne nebolo. Zato však bolo lacné a málo žralo (na osobu a sedem dní nás vyšlo okolo 100 dolárov) Dohodli sme sa na ďalší deň a spokojne sme mohli plánovať cestu.

Obedovali sme pizzu con queso a pobrali sme sa konečne na poriadnu prehliadku mesta. Chceli sme sa najprv pozrieť na Casablancu, čo je veľká mramorová socha Krista postavená pri vstupe do Bahía de Habana prirodzeného prístavu kubánskeho hlavného mesta. Vedľa stojí Fortaleza de Carlos de la Cabaña, mohutná pevnosť, ktorej úlohou bolo chrániť vstup do havanskej zátoky. Z Centro Habana tam popod prieliv vedie tunel, a vďaka nemu sa nemusí celá zátoka obchádzať, keď sa chcete dostať na tieto miesta. Keď nás však taxikár nechcel z nepochopiteľného dôvodu cez neho previezť rozhodli sme sa, že použijeme loď. Cez záliv totiž premáva každú polhodinu kompa, jedna jazda stojí 30 centávos a z lode je navyše pekný výhľad na obe strany bahíe.

Po tom, čo sme si pozreli sochu sme sa rozhodli navštíviť aj fortalezu. V duchu udalostí dnešného dňa sme však boli ochotní platiť iba v krajnom prípade. Vošli sme teda do areálu zadným vchodom, na ktorom bolo síce jasne napísané: „Toto nie je vchod! NEVSTUPOVAŤ!“ ale zato brána bola otvorená a v prípade nepríjemností by sme hrali hlúpych turistov. Tak sa aj stalo. Onedlho na nás už kričal mladý vojak. Našťastie sme neboli sami, rovnakým spôsobom vošla dnu aj mladá Španielka sprevádzaná Kubáncom. Ten vojakovi čosi povedal a on nás potom už nechal ísť. Keď sme však išli rovnakou cestou späť, vojak sa nás konšpiračne opýtal: „Chcete vidieť rakety? Ak áno, ja vám nejaké ukážem.“ Nechápali sme, ale nasledovali sme ho. Vyšli sme na hradby a za nimi sa nám odkryl pohľad na kasárne a niekoľko rakiet pripravených na stojanoch. Ako sme sa neskôr dozvedeli, bola to protivzdušná obrana sovietskej výroby. Vojak nás síce ubezpečoval, že sú znefunkčnené, ale stále vyzerali hrozivo. Urobili sme zopár fotiek a keď nám armejec potichu oznámil, že o chvíľu je tu šéf, dali sme mu dolár a pratali sa preč.

Neskôr sme ešte navštívili trh na nábreží v La Habana Vieja a samozrejme sme nemohli vynechať La Bodeguita del Medio, bar kde Ernest Hemingway píjaval svoje obľúbené mojito. Bar už rozhodne nevyzerá ako za starých spisovateľových čias, takmer žiadny turista si toto miesto nenechá ujsť a na stenách prakticky niet kvôli grafitti voľného miesta. Pochopiteľne, mätový nápoj je tu bezkonkurenčne najdrahší. Večerali sme v podniku La Lluvia de Oro, typickom havanskom podniku na rohu dvoch ulíc, so živou hudbou a peknými tanečnicami, ktorým sa dokonca podarilo aj Janka vykrútiť. Zvlášnosťou (pre Kubu skôr pravidlom) boli pouličné psy, ktoré sa do baru, čo mal otvorené celé dve strany od oboch ulíc, poľahky dostali. Od hodujúcich hostí žobrali zbytky jedál a väčšinou boli aj úspešní. Horšie však vyznievali ľudia, ktorí podobne ako tie zvieratá žobrali o jedlo, či peniaze tiež. Keďže sa dnu nedostali neustále pokrikovali spoza drevenej steny. Treba však povedať, že to je špecialita iba centrálnej Havany, kde sa to turistami len tak hemží. Inde sú už len tie psy. Jeden z takýchto ľudí si vybral naozaj originálny spôsob, ako získať peniaze. Bez toho, aby nám čokoľvek povedal, namaľoval na kúsok papiera nás ako sedíme za stolom a potom nám obrázok podal. Nedá sa povedať, že by sme sa bohvieako podobali, ale aspoň sa snažil.

Hádam by som sa mohol zmieniť o kubánskej gastronómii. Samozrejme v drahých hoteloch je možné dostať čokoľvek. Toho, čo však možno za lacný peniaz dostať na ulici nie je veľa. O syrovej pizzi som tu už hovoril. V reštauráciách nižšej cenovej skupiny a v kubánskom „fast foode“ El Rápido dostať vo všeobecnosti dva pokrmy – pollo – kura a cerdo – bravčové. Nikdy sme však nejedli a ani nevideli nič iné ako kuracie stehno. Čo robili s tým ostatným, to naozaj netuším. S bravčovým to bolo podobné, väčšinou išlo o tzv. bistec de cerdo, čo bola akási forma klobásy. Zaujímavú prípravu kuraťa mali v El Rápido. Skrátka surové stehno (ničím neobalené) ponorili do fritézy a bolo… Prílohy boli tiež väčšinou len dve – aroz (ryža) a papas fritas (lupienky podobné chipsom). K jedlu sme väčšinou popíjali pivo Cristal alebo refresco Ciego Montero.

Večer sme po náročnom dni rýchlo zaspali a na druhý deň sme boli pripravení vyraziť na cestu po najväšom karibskom ostrove.

6. Prvé kilometre na aute a Varadero

Ráno som išiel spolu s Jankom po auto. V taxíku nás viezol chlapík, teda skôr dedko, ktorý mal jednu nohu bezvládnu. Na šoférovanie sú však potrebné nohy dve, jednou sa stláča spojka a druhou sa obsluhuje plyn a brzda, pokiaľ teda nie je auto uspôsobené pre invalida. Toto logicky nebolo. Dedko to však vyriešil po svojom. Spojku stláčal barlou, ktorú mal o pedál priskrutkovanú. Proste pán šofér…

Po vybavení všetkých formalít sme už sedeli v našom aute. Plná nádrž, príjemný chládok, skrátka pohoda. Horšie to už bolo so šoférovaním v rušnej premávke, najmä keď v Havane absentuje akékoľvek značenie. V duchu som rehabilitoval našu Bratislavu, aj keď na ňu všetci nadávajú, lebo aj v rozbitosti ulíc za Havanou výrazne zaostáva. Tak sa nám hneď stalo, že som odbočil do protismeru v jednosmerke. A čo čert nechcel, bol v nej policajt. Oblial nás pot a boli sme pripravení podstrčiť mu nejaký bakšiš. Janko ešte vyrukoval s myšlienkou opýtať sa ho ihneď na cestu, hrať blbých a tváriť sa, že sme zablúdili. Akonáhle sme však sklopili okienko a on zbadal, že sme cudzinci, usmial sa a nechcel s nami nič mať: „Všetko je v poriadku, pokračujte, len sa musíte otočiť, tadiaľto neprejdete, hasta la vista.“ Jeho výraz tváre naznačoval akoby hovoril: „Preboha len choďte, robte si čo sa Vám ráči, len prosím nikomu nehovorte, že ste ma stretli a ešte k tomu v nepríjemnej situácii.“ Vtedy sme pochopili, že to tu s policajtami bude v pohode a že doklady nám tiež budú kontrolovať nanajvýš tak na letisku. Fidel asi povedal, že k turistom treba byť ústretový.

Menšie problémy sme mali s balením, predsalen Yaris nepatrí zrovna k priestranným autám, ale podarilo sa. Potom, čo sme doň nasadli všetci piati sa podvozok takmer dotýkal zeme, ale podstatné bolo, že auto šlo a až na trošku slabšiu akceleráciu mu jazda nerobila žiadne potiaže. Rozlúčili sme sa s Donom Miguelom a vyrazili sme smerom na východ, na legendárny polostrov Hicacos, známejší pod názvom Varadero.

S autom sme sa cítili úžasne slobodní, cesta zo začiatku ubiehala rýchlo, všetci sme sa tešili na prasačenie na bielych plážach. Úsmev nám však zmrzol na perách, keď sme zistili, že behom asi piatich kilometrov sa ručička spotreby paliva posunula do polovice a po chvíli bola beznádejne na dne. „Sakra, asi sme prišli o benzín alebo čo. Musíme hneď nájsť pumpu, kua. Žeby nás tí idioti osrali a dali nám tam tri litre, či čo?“ pýtali sme sa vduchu aj nahlas a začali sme sa znepokojovať. Na prvej pumpe nám nedovolili tankovať, lebo bola len na lísky. Zbytočné boli naše prosby, oni peniaze nebrali. S malou dušičkou sme sa teda pobrali ďalej. Konečne sme dorazili na stanicu Cupet – Cimex, kde sa mohlo platiť v hotovosti za doláre a chcel som tankovať. Pištoľ mi ale vytrhla z ruky energická pumpárka a veľavravným gestom mi naznačila, kto tu je pánom a tankovať sa bude keď bude chcieť ona. „Tak koľko?“, znela jej otázka. „No doplna.“, váhavo som jej odpovedal, lebo sme šípili, že chyba môže byť len v ručičke, navyše nesvietila červená kontrolka, takže táto hypotéza bola dosť pravdepodobná. „Tak doplna!“, zavelila pumpárka a strčila pištoľ do otvoru nádrže. Aj som sa snažil ju hamovať, ale chúďa keď nerozumie…Bohužiaľ, alebo chvalabohu, náš predpoklad sa ukázal ako správny a onedlho začal benzín striekať von z trachtára, ktorý musela dať najprv do otvoru, lebo ten bol pre pištoľ priúzky. „Caramba!“, zaznelo z jej úst a vyčítavo sa na nás pozrela. „To sú tie rozhýčkané deti z Ameriky, nevedia ani kedy treba tankovať!“, pomyslela si robotníčka a poďho kasírovať. Vyrúbila nám sumu za päť litrov, hoci dva vytiekli na zem. Cítili sme sa oklamaní, veď sme chceli tankovať práve preto sami, varovali sme ju, nikto ju nežiadal, aby nás obsluhovala. Zatiaľčo sa ona prehrabúvala vo zväzkoch bankoviek v ľadvinke, vraveli sme: „My ti dáme len tri doláre, zvyšok si si vyliala sama, tak ti treba!“ „Ale ako to ja teraz zdokladujem v účtoch, moja registračná pokladňa to už zaznamenala, ha!?“, možno takto kontrovala ona, ale my sme nerozumeli. To už sme ale hrali blbých a nasadali do auta. Ešte na nás čosi zakričala, no to už sme my nezadržateľne uháňali ďalej.

Varadero sa nachádza pri brehoch Atlantiku, na severe provincie Matanzas. Cesty sú na Kube s výnimkou veľkých miest väčšinou prázdne a tak sme idúc po Vía blanca čoskoro minuli hlavné mesto provincie rovnakého mena, urobili zopár fotiek z najvyššieho a najväčšieho kubánskeho mosta, ktorý preklenul údolie rieky Canímar a prišli sme tam. Vardero je najväčšie kubánske letovisko, kam ale bežný Kubánec nemôže. Nie je to však Kuba. Celý polostrov je vybudovaný v štýle holiday resorts známych z Mallorcy a žije si svojim vlastným životom. Kto strávi dovolenku tu, nemôže povedať, že bol na Kube. Jedno je ale isté, má parádne pláže (dajú sa nájsť aj také, kde napravo – naľavo 500 metrov nikto nie je) a aj Al Capone určite vedel prečo sem chodil dovolenkovať. Potom, čo sme sa odfotili pri najstaršom a najväčšom kaktuse na Kube (má asi 600 rokov a vraj pamätá aj Krištofa Kolumba), sme sa dosýta vykúpali. Tu treba podotknúť, že Zuzana Belohorcová nebola prvá zo Slovenska, čo sa na plážach Varadera fotila nahá. Predbehli sme ju o dobrý mesiac.

Inak na Varadere nič zvláštneho nie je, hoci na váľanie sa na pláži je ako stvorené, a tak sme ho aj preto, že ubytovanie je veľmi drahé, podvečer opustili. To sme ešte nevedeli, ako lacno sa napokon vyspíme.

7. Dotyk vnútrozemia

Z Varadera sme sa vydali na juhovýchod, smerom na Cardénas. Mali sme v pláne ešte tak tri hodinky napredovať a potom si v nejakom väčšom meste nájsť ubytovanie, prípadne zostať v nejakej casa particular, ak sa po ceste vyskytne. Pomaly sa ozýval aj žalúdok a keď sme nezastavili kvôli jedlu v priemyselnom Cardénas, urobili sme tak v meste Máximo Gómez. Vybrali sme si malú reštauráciu pri ceste a čuduj sa svete, dali sme si „pre zmenu“ pollo a bistec de cerdo. V kubánskom vnútrozemí je turistov podstatne menej, ak vôbec, a preto sme na okolie pôsobili na prvý pohľad rušivo. Začalo sa proste v meste niečo diať. V reštike nás obskakoval čašník jedna radosť a bol celý vo vytržení. To už si k nám ale prisadol obchodník s cigarami a núkal nám zaručene pravé, „ešte teplé“ Montechristo Nº4. Zatiaľ čo nás presviečal o stopercentnej pravosti, podujalo sa v okolí reštaurácie hliadkovať policajné auto. Matky zrazu zvolávali deti do domovov, psy bojazlivo kňučali, v celom okolí sa podozrivo zotmelo, chlapi pri vedľajších stoloch sa posilňovali pivom… „Zaplatíme!“, ozval sa do zničujúceho ticha ktosi z nás. „Páni budú platiť v dolároch, alebo v pesos?“ povedal čašník. „No v pesos, ako ináč, nie? Keď už ich máme, tak nimi aj zaplatíme!“, stáli sme si za svojím. „Ako si panstvo ráči, vystavím účet v pesos“, zašvitoril vrchný a odbehol do zákulisia. V duchu sme si to zrátali aj my, malo to byť niečo vyše 200 pesos. Dusivé chvíle pri čakaní napokon prerušil čašníkov hlas: „Dvesto päťdesiat“ a víťazoslávne sa usmial. Atmosféra sa stávala čoraz hustejšou. „To je nejako veľa, nie? Si to ako prerátal, čo? Koľko je to v dolároch?“ pýtal sa Broňo. „No v dolároch by to bolo…počkajte…hmm…moment…“ znova obehol do dverí. Vrátil sa s jedálnym lískom a počítal: „Tak mali ste tri krát ten bistečik, dva krát pollito, zemiačiky, šesť krát pivko… “ „Pív bolo len päť!“ zakričal Janko. „Aha pardon, päť… takže to zrátame… dva… dolár a pol krát… no je to tých deväť päťdesiat, čo je v prepočte 250 pesos a nejaké drobné, ale tie Vám neúčtujem, lebo ste cudzinci a nechcem to komplikovať.“ Keďže dolár stál 22 pesos, vedeli sme, že nás chce oklamať mysliac si, že nevieme aký je kurz. Nechceli sme vyvolať konflikt, dali sme mu deväť a pol dolára, čo bola skutočná cena a pratali sa preč.

V ceste sme pokračovali smerom na Carretera Central, cestu, ktorá už od nepamäti spája najdôležitejšie miesta na Kube od Piñaru de Río po Santiago de Cuba. Prechádzali sme všakovaké dediny a mestečká a pomaly sme sa obzerali po nejakom ubytovaní. Bolo už načase, veď sa už úplne zotmelo a boli sme aj dosť unavení. Obydlia vyzerali na prvý pohľad dosť hrozivo a Miška bola presvedčená, že bude spať v aute. Je evidentné, že do týchto končín turista páchne len omylom. Ani autá už nechodili, lebo väčšine päťdesiatročných veteránov nefungovali svetlá. Strácali sme prehľad o tom, kde sme. Až tu zrazu – zbadli sme tabuľu s nápisom MOTEL. „Motel? Tu? No, nič aspoň ho vyskúšajme, veď tu to nemôže byť drahé“, vraveli sme si. Chalani sa išli spýtať na ceny a či majú voľné. Vrátili sa a tvárili sa rozpačito. „No jedna izba stojí dvadsať päť, čo vy na to?“ „Čože?! 25 dolárov? To snáď nie. To je predsa viac ako casa particular v Havane!“ „No áno, 25, ale pesos, dvojka. Trojka stojí 30“, uviedol ma do obrazu Matúš. Otázkou bolo ako ešte izba vyzerá, ale viac – menej sme boli presvedčení, že to berieme. Navyše keď na „recepcii“ predávali sedmičku bieleho rumu za ďalších 25 pesos. Izby síce nemali klimatizáciu, ale boli tam aspoň ventilátory. Išlo o tzv. peso hotel, ktorý nás oficiálne nesmel ubytovať, ale kto to už len tu bude kontrolovať. Čoskoro sme ale pochopili prečo to bolo všetko také lacné. Zatiaľ, čo sme čakali v lobby hotela na trojku izbu, podujali sme sa popíjať rum a hrať karty. Na našu otázku, či tu vnútri môžeme fajčiť cigary sme dostali žoviálnu odpoveď: „Porque no, amigos?“ Pochopili sme, že motel slúži domácim aj ako hodinový hotel, lebo vedúca nás každú chvíľu ubezpečovala, že izba bude čoskoro voľná. Dáma si ale zrejme potrpela na poriadnu predohru a my sme po hodine čakania boli už v dobrej nálade. Recepčná nám teda aspoň ukázala tú dvojku. Izba bola malá, síce s kúpeľňou, voda však netiekla a záchod nemal ani nádržku na vodu. Okno tiež chýbalo a tak dieru v stene zakrývala aspoň modrá plachta. Posteľné prádlo, ak sa to tak dá nazvať, bolo špinavé, ale zato ladilo s okenným závesom. Konečne sme dostali aj druhú izbu, no keď sme do nej vošli, od dverí skočila za posteľ malá, sympatická, slizká žabka, ktorá avšak nebola až tak sympatická, aby sme boli ochotní s ňou stráviť noc. Na zakliate princezné už niekoľko rokov neveríme. Ako prvý zareagoval Broňo, ktorému síce biely rum dodal odvahu, avšak mu ubral na mrštnosti a rýchlosti. To si asi uvedomila aj naša žabka, tak si dovolila menší fórik, keď spod Broňových rúk mu skočila rovno na nos a potom na opačnú stranu izby. Vtedy som sa toho chopil ja a pravdepodobne vďaka nižšiemu obsahu alkoholu v krvi sa mi ju podarilo polapiť. Po úspešnej dežabácii sme si mohli izbu poriadne prezrieť. Interiérom sa od tej prvej líšila len počtom postelí. Miška rázne vyhlásila, že ona v takej diere spať nebude a že sa radšej vyspí v aute. A tak sa aj stalo. Uložili sme sa na spánok. Treba si však uvedomiť, že na Kube je v noci asi tak 28 ºC a takmer 100% vlhkosť vzduchu. Miška mala v aute navyše mokré plavky a o chvíľu tam bolo ako v saune. Otvorila teda okno a vzápätí jej dnu vletel oblak komárov. To ju definitívne z auta vyhnalo a prišla s prosíkom k nám do izby. Tam však nebolo o nič lepšie, ťažký vzduch, respektíve smrad bol rozháňaný iba stolným ventilátorom. Každý túžobne čakal, kedy sa vrtuľa k nemu zasa otočí. To však nebolo to najhoršie. Postele boli plné ploštíc a cez škáru v závese prichádzali do izby komáre. Ja osobne som spal maximálne pol hodinu v kuse a ostatní na tom neboli o nič lepšie. V tejto súvislosti si dovolím s malou obmenou zacitovať Janu Kirschner: „Vstávam skoro doobeda unavená, bledá…“ Vtedy sme pochopili v čom tkvie problém našej nevyspatosti. My sme málo pili. Tento motel dostal pracovný názov „slop & sleep“, lebo až po poriadnom dúšku lacného rumu bolo možné sa nielen lacno, ale aj pomerne dobre vyspať.

8. Santa Clara

Ráno, len čo sme sa naraňajkovali (to neviem v akom pomätení mysle sme si mohli objednať večer ešte raňajky) sme sa pobrali rýchlo preč, lebo sme ešte v ten deň chceli prísť do Trinidadu v prvincii Sancti Spíritus. Mali sme teda pred sebou riadny kus cesty. Prvým cieľom bolo dostať sa na Autopistu Nacional, zvanú tiež Ocho vías, lebo má po oboch stranách štyri pruhy. Možno má, ale rozhodne nie sú nakreslené a tak autopista vyzerá ako pristávacia dráha. Až na tú kvalitu vozovky. Áut po nej tiež nechodí veľa, stalo sa nám, že sme aj pät minút žiadne nestretli. Zato kráv a koní je tam neúrekom. Po chvíli nás ani nevzrušovalo, že sme predbiehali jazdca na koni cválajúceho v pravom jazdnom pruhu. Rýchlosť je povolená na 110 km/h, ale pod nadjazdami je obmedzená na 40 km/h. A to z jednoduchého dôvodu. Pod nimi je chládok a teda sa tam zhromažďujú všetci stopári (rozumej všetci domáci, čo chcú cestovať a nemajú auto), ktorí na týchto neoficiálnych zastávkach nasadajú na prázdne korby nákladiakov. Mimochodom autostop sa tu platí.

Kým sme na autopistu prišli, mali sme prvýkrát možnosť vidieť kus kubánskeho vidieka, teraz pekne za svetla. Vládne tam naozaj chudoba, ľudia nezriedka žijú v polorozpadnutých domoch na udupanej hline. V uliciach oveľa častejšie možno stretnúť voz ťahaný koňmi alebo volmi, či oslami, ako čo i len staré auto. Mali sme však pocit, že ľuďom iskra z očí nezmizla, neboli apatickí, práve naopak boli plní života. Vlastne ani nikto nežobral, prídely im zrejme na to najnutnejšie postačovali a zvyšok si už nejako zadovážili. Veď aj my sme žili v socializme, kto si neukradol od štátu, tak nemal.

Autopista, na ktorú sme sa mimochodom pripojili z prašnej cesty a v protismere (s otáčaním nebol problém, zvodidlá by ste tam hľadali márne) nás doviedla do hlavného mesta provincie Villa Clara. Bolo okolo obeda a Santa Clara sa hmýrila ľuďmi. Toto mesto nie je veľmi turistami vyhľadávané, napokon niet tam ani veľmi čo vidieť. Má ale iné prednosti, ktoré oceňujeme a hlavne cítime dodnes. A má aj jedno naj, ktoré z hľadiska kubánskej revolúcie stojí za povšimnutie. Nachádza sa tu najväčší pamätník venovaný El Comandantemu Che Guevarovi. Pamätník v Santa Clare nie je postavený náhodou. Bola to práve bitka o toto mesto 28 decembra 1958, ktorá definitívne prevážila misky váh v prospech revolúcie na Kube. A kto iný ju mohol vyhrať keď nie „Che“, pôvodom argentínsky lekár a neskôr profesionálny revolucionár?

V prvom rade sme sa chceli dobre najesť a preto sme zaparkovali auto čo najbližšie k hlavnému námestiu Parque Vidal. Už podľa názvu je zrejmé, že ide o parčík. Takéto riešenie námestia nie je na Kube vôbec neobvyklé, nachádza sa prakticky v každom meste, či mestečku. Akonáhle sme zaparkovali auto, začali nás obliehať davy šarvancov a ponúkali sa, že za nám za nepatrné „všimné“ postrážia auto. Vediac, že Kuba je v tomto smere bezpečná, kategoricky sme ich poslali preč, ale pre istotu sme auto dvakrát dôkladne skontrolovali, či bolo pozamykané. Na námestí bol jeden celkom dobre vyzerajúci podnik, avšak ceny v dolároch boli nad kubánsky priemer. Stretli sme tam však človeka, ktorému vďačíme za veľa a vďaka nemu sme prežili v Santa Clare jeden z najlepších dní. Na jeho meno si bohužiaľ nespomeniem, ale jeho sympatickú tvár si zapamätá zrejme každý z nás. Prihovoril sa nám celkom dobrou angličtinou a ponúkol sa, že nám ukáže dobrú reštauráciu, kde je možné platiť v pesos. Hneď na začiatku podotkol, že nebude za to pýtať peniaze a keď nechceme, nemusíme s ním ísť. Aj preto, že bol na prvý pohľad iný, ako všetci „dohadzovači“ sme s ním išli. Reštaurácia bola neveľká a obedovalo sa na „stojáka“ za akýmsi barovým pultom. Ponuka jedál bola obstojná a aj porcie boli celkom slušné a navyše mali osviežujúci coctail de frutas, vynikajúci studený ovocný koktejl. Chlapík bol naozaj milý, nielenže naozaj nechcel za službu peniaze, ale pomohol nám aj s objednávkou jedál a dozeral aj na to, aby nás predavač „neošidil“. Začínal sa nám naozaj páčiť. Dokonca sa priznal, že bol aj v Európe, v Nemecku. Nepochopili sme síce, ako sa tam vlastne dostal, ale pracoval na tom, aby sa tam mohol vrátiť a tentoraz navždy.

Keď sme sa najedli, vydali sme sa spolu s ním do areálu univerzity v Santa Clare, ktorej botanická záhrada prechádza plynule do pralesnej krajiny a kúpali sme sa, ako to nazval náš priateľ, v tropickej rieke. Hoci tá mala byť podľa jeho slov ako zrkadlo, trochu za týmto prirovnaním zaostávala, ale zato nás príjemne osviežila. To sme už potrebovali, veď sme mali na sebe ešte soľ z Varadera. Prezradil nám tiež, že sa teraz živí aj maľovaním obrazov, ktoré potom predáva zahraničným turistom vo vychytených centrách. Tri exempláre z jeho obrazov sme dostali do daru potom, čo sme mu dali z vďaky za všetky jeho služby desať dolárov. Podstatne viac, ako by sme dali komukoľvek, keby o nejaké pýtal. Práve ten jeho prístup ale zavážil. To ho, zdalo sa, dojalo a ponúkol sa, že nám ešte ukáže továreň na cigary. To čo sme chceli tak veľmi vidieť a za čo sa v Havane platí desať dolárov na osobu. Tu sme prišli do továrne a náš kamarát sa spýtal riaditeľky, či by nás nepreviedla fabrikou. Tá povedala „porque no?“ a poukazovala nám vo fabrike všetko, od sušenia, lisovania a triedenia tabaku až po šúľanie, balenie a finálnu kontrolu samotných cigár. A samozrejme zadarmo. To nebolo všetko, sama sa ponúkla, že jej brat, mimochodom tiež robotník vo fabrike, má doma nejaké cigary odložené a či ich nechceme kúpiť. Vravela, že sú pravé, dokonca mali aj kolky a certifikát, pre prípad kontroly na hraniciach. Nemali sme jej prečo neveriť, ale napriek tomu sme vyslali Matúša nech to preverí a podá správu. Následné udalosti boli ako vystrihnuté s filmu o priekupníkoch drog. My sme na Matúša s kamošom čakali pri aute asi pätnásť minút. Keď prišli, sadli sme všetci do rozohriateho auta, aby nás nik nevidel a Matúš vybalil vzorky. V hádam 50 ºC teple sme sa asi desať minút dohadovali, čo zobrať. K dispozícii boli Montechristo Nº4 a Cohiba Esplendidos, pričom bolo možné kúpiť len celú škatuľu. Podľa Lonely Planet oficiálna cena na Kube pre Cohiby Esplandidos, najlepšie a najdrahšie cigary, aké je možno v predaji dostať, bola 383 USD. Nám ich núkali za 20. V krásnej drevenej originálnej krabici, s certifikátom. Neskôr sme zistili, že jeden kus stojí na Slovensku 1.400,- Sk. Nám núkali 25 za tisícku. Problém bol v tom, že Cohiby mali doma len jedny. Pre chlapíka to však nebol žiaden problém. Skočil do fabriky, pripravil ďalšie tri krabice a bolo. Vzali sme ešte aj jednu krabicu Montechristiek a hnedé kubánske zlato dôkladne uschovali do ruksaku. Pripadali sme si ako vo sne, veď práve sme nakúpili cigary v hodnote asi stoosemdesiattisíc za 4500 korún.

Asi o štvrtej popoludní sme sa s našim kamarátom rozlúčili a vydali sa cez pohorie Sierra del Escambray do najvýchodnejšieho cieľa našej cesty, do mesta Trinidad, perly provincie Sancti Spíritus.

9. Za siedmimi horami

Opustili sme Santa Claru a vydali sme sa na juh. Čakala nás cesta cez nevysoké pohorie Sierra del Escambray. Pohorie síce dosahuje nadmorskú výšku len okolo tisíc metrov, dvíha sa však prakticky od morskej hladiny a preto vyzerá na prvý pohľad dosť vysoké. Toto prevýšenie sme pocítili aj my na vlastnej koži, predovšetkým naša Yaris naňho asi nikdy nezabudne. Ale pekne poporiadku. V prvom väčšom meste, teda skôr v dedine Manicaragua sme si kúpili pizzu con queso, najedli sa a príliš sme sa nezdržiavali. Priznám sa, nikto z nás asi nečakal, že prechod cez neveľké kopce nám dá tak zabrať. Pomaly sa stmievalo a úmerne sa znižovala aj kvalita ciest. Ľudských obydlí bolo tiež pomenej. Čochvíľa asfaltovú vozovku vystriedal betón a pohodlnú zvlnenú krajinu strmé kopce, ktoré auto zdolávalo iba na jednotke a na „kyslíkový dlh“. Na najvyššom bode cesty sme sa zastavili, aby sme urobili pred zotmením nejaké fotky a vykonali biologické potreby. Klesanie do Trinidadu cez horské turistické centrum Topes de Collantes bolo ešte krkolomnejšie ako predošlé stúpanie. Nakoniec sme však po úzkej betónovej ceste cez tmavý les predsalen šťastne a bez ujmy dorazili do mesta. Potme sme toho v Trinidade veľa nevideli, no nenašli sme ani ubytovanie. Niežeby ho tam nebolo dostatok, ale pravdupovediac, chceli sme skôr nájsť niečo pri mori, na Playa Ancón. Najprv sme hľadali v La Boca, ale nakoniec sme sa odhodlali vyskúšať hotel v dedinke Casilda. Ten bol bohužiaľ plný, oproti nemu bol však pekný dom s vývesnou tabuľou, ktorú vídať aj v našich zemepisných šírkach – Rooms, Zimmer frei. Obávali sme sa, či dve pekne vyzerajúce izby v novom dome s čistými kúpeľňami nebudú pre nás príliš drahé, ale sympatický majiteľ nám spravil veľmi dobrú cenu – 25 dolárov za obe.

Bol príjemný večer a rovnako príjemne sa debatovalo pri poháriku rumu a fajnovej cigare s našim hostiteľom. Doktor Gustavo Rodriguez je povolaním zubár a mal okolo 35 rokov. Hovoril dosť obstojne po anglicky a tak aj naša konverzácia mohla nerušene prebiehať. Gustávo bol na prvý pohľad skúsený harcovník v turistickom priemysle. Ako tvrdil, mal počas sezóny, ktorá je na Kube predovšetkým v zime, vždy plné a má aj stálych zákazníkov. Dosť investoval do prestavby domu a táto jeho podnikateľská aktivita mu vynáša, napriek všetkým reštrikciám kubánskej vlády niekoľkonásobne viac, ako jeho pôvodné remeslo. Ako doktor medicíny zarába mesačne 320 pesos, čo je asi 15 dolárov, pričom oficiálna cena za izbu a noc je u neho 15 dolárov. Jeho rodinka sa teraz teší najmä zo 6 mesačného syna Fernanda Josého. Majú aj roztomilého psíka menom Rosalinda. A je jasné, ktoré programy sú na Kube najsledovanejšie. Ako sme tak bafkali tentokrát Montechristo Nº3, Gustávo sa priznal, že jeho žena síce nemá rada zápach cigár, ale on si rád apoň po nedeľnom obede jednu vždy dá. Vtedy k nim totiž chodia jeho svokrovci a starý pán je naslovovzatý odborník, no a vždy mu nejaký meisterstück donesie. Je to totiž bývalý majiteľ továrne na cigary, práca ho ale nenapĺňala a tak po revolúcii radšej absolvoval rekvalifikačný kurz a teraz vo svojej vlastnej továrni pracuje ako robotník – šúľač. Mohlo byť niečo pred polnocou, keď nás nadobro premohla únava a išli sme spať.

Playa Ancón a Trinidad

Tú noc som spal najlepšie za nášho doterajšieho pobytu na Kube. Ráno nám Gustávo pripravil raňajky a plný džbán pomarančovej šťavy, ktoré sme si objednali ešte predchádzajúci večer za prijateľnú sumu 2 doláre. Po nich sme sa vybrali na Playa Ancón, poriadne si užiť slnka a mora. A nielen to. Mali sme v úmysle potápať sa so šnorchlami v pobrežných vodách, kde len kúsok od brehu mali byť koralové rífy. Slnko poriadne pripekalo, popíjali sme pivko a po čase za nami prišiel opálený plavčík s ponukou, že nás člnom odvezie na koralový útes vzdialený len 400 metrov od brehu. Dohodli sme sa teda na cene 6 dolárov a hodinu sme sa mohli potápať v nehlbokej vode plnej koralov a pestrofarebných rýb. Okrem nich tam boli ale aj medúzy, malé boli neškodné, avšak veľké nepríjemne pŕhlili. Sám som pocítil, čo také popálenie obnáša. Nebolo to však nič hrozné, pol hodinu to pŕhlilo ako žihľava, ale potom to prešlo. Zážitok z úžasného potápania mi to však vôbec nepokazilo. Zatiaľ, čo sme sa my potápali Miške sa podarilo tak dokonale spáliť nohy na slnku, že večer sa nevedela už ani pohnúť.

Z pláže sme si išli konečne pozrieť mesto Trinidad, ktoré bolo v roku 1988 zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstrva UNESCO a dodnes si zachovalo ráz, ktorý malo pred 400 rokmi. Pri prechádzkach pitoresknými uličkami sme však nevideli iba historické pamiatky a nezabudnuteľné Plaza Mayor, ale napríklad aj zatýkanie jedného obyvateľa, či kostol so zamurovanými dverami, ako nepríemné znaky totalitného režimu. To zatýkanie vyzeralo naozaj dramaticky. Do úzkych, kamenných uličiek prišiel džíp kubánskeho ekvivalentu KGB a zastal pred jedným z domov. To už boli všetci obyvatelia priľahlých ulíc vonku a mlčky, niektorí s výrazom beznádeje, iným sa z tváre zračil odpor a hnev, sledovali toto nepekné divadlo. Keď muža vyniesli z domu von a nakladali do auta, jeho manželka skolabovala a hlúčik ľudí ju ratoval. Zvláštne bolo, že celá procedúra sa odohrávala úplne potichu. To ticho však kričalo ešte viac, ako by kričali hlasivky rozvášneného davu. V tom tichu bolo cítiť naraz hrdosť, hnev, ale aj beznádej. Som rád, že my sa tohto už báť nemusíme. Okrem toho sme boli svedkami aj pohrebnej slávnosti, ktorá sa podobala skôr na obetný rituál alebo zaklínanie v štýle voodoo: niekoľko ľudí s vencom na hlave doslova mrskalo svojím telom za sprievodu podivných rytmov tam-tamov.

V meste na nás zapôsobili aj interiéry domov s fantastickým zariadením. Myslím, že naši starožitníci by tam boli ochotní nechať majetok. Za podobné Casas particulars pýtali ich majitelia také sumy, že ani renomované hotely by sa za ne nehanbili. Ale zato je možné ocitnúť sa aspoň na chvíľu v časoch Diega Velasquéza.

Za celý deň sme poriadne vyhladli a už sme sa nevedeli dočkať večere, ktorú nám na naše želanie s plodov mora pripravil Gustávo. Zubárovým hobby bolo varenie, to sme vedeli, ale táto večera predčila všetky naše očakávania. Len tak na ilustráciu. Už ste sa prejedli homárom tak, že ste štyri kúsky šťavnatého bruška museli nechať na podnose? Okrem neho sa ale na začiatok ako predjelo podávali čerstvé krevety, potom prišla na rad hustá fazuľová polievka a k morskému rakovi sme jedli avokádový šalát a zeleninovú ryžu. To všetko za päť dolárov na osobu…

Náš večer sa tým však neskončil. Chceli sme ísť niekam ešte „žiť“. Gustávo nám poradil skvelý podnik, Las Cuevas. Už z názvu je zrejmé, že to má niečo spoločné s jaskyňou. Má a poriadne! Nepatrí k najlacnejším, pri vstupe človek zaplatí 10 dolárov, ale môže piť koľko chce. Skrátka „all inclusive“. Vchod je na kopci, potom treba zostúpiť asi dvadsať metrov dolu do podzemia. Tam sa pred nami otvorili klasické jaskynné priestory, prvým dómom sme prešli a v druhom riadne veľkom boli okrem parketu ešte dva barové pulty. Boli sme ako obarení, u nás by to bol chránený prírodný útvar a tu… ale bolo to efektné. V tanci sme sa príliš nechytali, na Kubáncov sme jednoducho nemali. Tancovalo sa zásadne v pároch a najlepší tanečníci vyzvŕtali za večer všetky devy v podniku. Zabávať sa tam chodila evidentne lepšia spoločnosť, medzi Kubáncami boli väčšinou bohatí majitelia casas particulars, prominentné ženy, pseudoprominentné ženy, ktoré tam prišli za „prácou“ a zvyšok tvorili turisti. „Požili sme“ a domov sme sa dostali až nadránom.

10. Karibské pobrežie

Keďže sme boli ráno mierne rozbití, pospali sme si trochu dlhšie. Gustávo opäť pripravil raňajky, pobalili sme sa a vyrazili sme popri pobreží smerom na západ. Pravda, zastavili sme sa ešte v meste nakúpiť nejaké nealko a chceli sme aj využiť službu turistickej kancelárie na Kube málo vídanú – Internet. Len čo sme sa ale po dlhom čakaní dostali k počítačom, spadla sieť. Nič sme teda nevybavili, ale zato sme stratili dve hodiny a keď sme opúšťali najvýchodnejší bod nášho putovania po Kube bolo už popoludnie. Pre tento deň sme ani nemali nejaký konkrétny cieľ, vlastne sme sa zmierili s tým, že ho obetujeme na presun na západ ostrova. Predsalen sme poceste chceli navštíviť legendárnu Zátoku svíň a kúsok od nej krokodíliu farmu, avšak náš zámer nám vyšiel len pramálo. Zato sme však videli kus kubánskeho vidieka v oblastiach, kde turista zavíta iba náhodou.

Nakoľko sme mali časový sklz, mesto Cienfuegos, metropolu rovnomennej provincie, pomenovanej podľa spolubojovníka samotného Fidela, národného hrdinu, padlého v boji za slobodu kubánskeho ľudu Camilla Cienfuega, sme obišli a čoskoro sme v meste Yaguaramas opustili aj hlavnú cestu a vydali sme sa skrz nížinu zarastenú mangrovovými porastami na Playa Girón pri brehoch už spomínanej Bahía de los Cochinos, čiže Zátoky sviní. O kvalite vidieckych ciest píšem neskôr, ponúkajú však obraz skutočnej Kuby, inej než tej aká sa nachádza v oficiálnych brožúrach kubánskych alebo svetových cestovných kancelárii. Predovšetkým z nich ubudnú alebo sa celkom vytratia osobné autá. Niekedy sme išli desiatky kilometrov a nestretli sme ani jedno. Občas sa kde-tu ukáže traktor, prípadne nákladné auto, ktoré vždy okrem tovaru vezie aj strapec ľudí tlačiacich sa na korbe. Najväčšie zastúpenie v cestnej premávke majú však zvieratá. Pre život vidieckych ľudí majú naozaj fatálny význam. Neviem ako to majú majetkovo vysporiadané, ale zdalo sa, že kone, hovädzí dobytok, ošípané, či osly mali ľudia vo svojom vlastníctve. Ak sme aj stretli nejaké auto, bol to spravidla bezmála päťdesiatročný americký tátoš, čo tu zostal spred revolúcie. To boli aj jediné autá, s výnimkou niekoľkých Lád, ktoré bežní Kubánci naozaj vlastnili. Avšak Broňo vraj videl aj žltý nablýskaný Chevrolet Corvette, starý maximálne 10 rokov. Ale vo všeobecnosti boli modernejšie autá jedine služobné alebo z požičovne a mali aj zvláštnu ŠPZ. Je až neuveriteľné, že tie veterány dodnes chodia, najmä po tých cestách. Američania vtedy zrejme odviedli „sakra“ dobrú prácu. Pre Kubáncov každodenná realita, pre nás to však bola romantika, občas sa nám zdalo, že sme sa preniesli aspoň štyridsať rokov do minulosti. Niekedy aj podstatne viac, keď sme sa ocitli na čistinke uprostred mangrovového lesa a na nej stála chalúpka so slamenou strechou, okolo sa pásol dobytok, v kaluži pri ceste sa váľala sviňa s prasiatkami a zafúľané deti na nás pozerali ako na zjavenie, keď sme vystúpili v kapsáčoch z auta a začali fotiť.

Po príchode k Zátoke svíň sme zistili, že avizované múzeum udalosti vylodenia kubánskych emigrantov z roku 1961 tvoria iba dve izby fotografií a preto sme chceli skúsiť šťastie aspoň v neďalekej Boca de Guama v krokodílej farme a múzeu indiánskej dediny. Vstupné bolo ale také vysoké, že sme sa otočili na „podpätku“, pohádali sa so strážnikom parkoviska za nezaplatené parkovné a odišli. Samotná zátoka dostala meno po zvláštnom cicavcovi, ktorý sa zo súše vrátil do vody. Ide o Lamatína širokonosého (zvaný aj morská krava), ktorý je v súčasnosti už veľmi zriedkavý. Žije v pobrežných vodách v Karibskej oblasti, narastá do dĺžky až 6 m a váži 600 kg. Tento tučko má predné končatiny uspôsobené na prsné plutvy so štyrmi ploskými nechtami, pričom zadné končatiny mu celkom chýbajú a telo sa končí veľkou okrúhlou chvostovou plutvou. Keďže sú veľmi pomalé a žijú v plytkých pobrežných vodách boli v minulosti skoro vyhubené. Vôbec celé okolie zátoky, poloostrov Ciénaga de Zapata je domovom mnohých vzácnych endemických druhov fauny a flóry a posledným „panenským“ miestom na ostrove.

Naša cesta neskôr opäť viedla na Autopistu, popri ktorej sme chceli nájsť nejakú reštauráciu a najesť sa. Podarilo sa nám to v meste Jagüey Grande, kde inde ako v El Rápido a dali sme si čo iné, ako pollo con papas fritas. O chvíľu sme už definitívne uháňali po diaľnici smerom na provinciu Havana. Pred zotmením sme ešte zastavili v neďalekom grepfruitovom háji a natrhali si zopár priehrští ovocia. Prespať sme chceli v dedine Surgidero de Batabanó, ktorá sa nachádza na juh od Havany pri vodách Karibského mora. Práve odtiaľ odchádza pravidelná lodná linka na ostrov Isla de la Juventud. Predpokladali sme teda, že to bude aspoň ako-tak životom pulzujúca dedinka, s