Istanbul, mesto pulzujúce životom
1. deň
5.mája 2010 som sa nemohla dočkať. S napätím som sledovala všetky správy o výbuchu sopky na Islande, ktorá by prípadne mohla ohroziť môj výlet do Istanbulu. Našťastie sopečný mrak nešiel mojím smerom, a tak som sa na obed, už spomínaného dátumu ocitla vo VIP lounge na Schwechate. Ako? Náhodou a malým šťastím, ale tento fakt dodáva môjmu „snobstvu“ nádych glanzu. Dve rýchle vodky zaúčinkovali lepšie ako Kinedryl a tak som odlet prežila s úsmevom na tvári a v kombinácii s červeným vínom na palube, aj pristátie dopadlo nad očakávanie hladko. A predo mnou Istanbul. Veľké, dňom a nocou večne žijúce mesto, plné histórie verzus moderného sveta. Len čo položíte nohu na územie Turecka, môžete začať zjednávať. Prvá ponuka za taxík 50 EUR, zjednaná na 25. V spokojnosti šoféra aj mňa. A potom prišla jeho pomsta. V Istanbule platia štyri základné pravidlá cestnej premávky. Jazdí sa bez smeroviek, keď sa dá, tak čo najrýchlejšie, zásadne na červenú / to platí aj pre chodcov / a trúbi sa nonstop. Je to zrejme nejaký druh morzeovky, ale dôležité je, že vodiči sa vzájomne rešpektujú. Mne však bolo všelijako, keď sme sa rútili 100 km/h v mieste, kde bola predpísaná päťdesiatka. Takže cesta z a na letisko bola hroznejšia ako let.
Ubytovaná som bola v hoteli The Marmara Taksim.
Tento hotel má fantastickú polohu a je ho vidno z viacerých kútov mesta. Je z neho nádherný výhľad na more a Bosporský most a na celý Istanbul. Nachádza sa na námestí Taksim, ktoré je dopravným uzlom Istanbulu. Je aj srdcom všetkých spoločenských udalostí a tak za svoj pobyt som bola svedkom dvoch pochodov tureckých futbalových fanúšikov a troch demonštrácii. Prežila som. Námestie nadväzuje na ulicu Istiklal Cadessi. Táto ulica je centrom kozmopolitného života. Obchody svetových mien sa striedajú s typickými tureckými kaviarničkami, fastfoodmi s kebabom a časy najväčšej slávy pripomínajú ambasády iných štátov. Denne ňou vraj prejdú 3 milióny ľudí.
Čuduj sa svete, Vianoce v máji, v Istanbule “ No problem.“
Je ťažké nájsť bar s pivom a keď už, tak poriadne drahým, zato kaviarničiek, či čajovní s vodnými fajkami je tu neúrekom. Miestni s pokojom popíjajú čaj, fajčia vodnú fajku a hrajú nejakú šachovú hru. Do toho zaznie zvuk zvonca, ktorý slúži zmrzlinárom na upútanie vašej pozornosti. A samozrejme spev mezuínov zvolávajúcich do mešít. No skúste odolať. A neodolala ani moja mama. A tak hneď tri hodiny pobytu v tomto úžasnom meste a už má na sebe šál, tak typický pre túto krajinu. Po tejto ulici jazdí aj nostalgická električka, atrakcia pre všetkých, no najmä pre uličníkov, ktorí si krátia čas vyskakovaním na ňu počas jazdy. Poviem vám, hneď prvú noc som zaspávala plná dojmov.
2. deň
Môj druhý deň v Istanbule som mala nabitý program. A to som ešte netušila o bonbóniku na záver. Poučená milou recepčnou som mierila na zástavku električky, ktorá ma doviedla k histórii tohto mesta. V automate som si kúpila za pomoci príjemných domácich „žeton“ a nasadla na električku. V snahe „zapadnúť“ som si sadla vedľa mladého muža čítajúceho noviny. Nado mnou stáli dve mladé moslimky v tradičných šatkách zabraté do rozhovoru, ako je zvykom u žien všade na svete. Zrazu sa električkou začal šíriť neidentifikovateľný smrad. Všetci začali krútiť nosom, rozhliadať sa okolo po príčine zápachu, ako keby sa niekto niekedy priznal. V tom jedna z moslimských slečien vytiahla z kabelky vodu na dezinfekciu rúk a naliala na ruky sebe a svojej priateľke. V prosebnom geste som natiahla ruky k nej a ona s úsmevom naliala aj mne. Tak sme s voňavou narkózou prežili cestu. Znova som sa presvedčila, ako som už vedela zo svojej minuloročnej letnej dovolenky, že ľudia v Turecku sú milí a priateľskí. Svoju prehliadka som začala na Veľkom Bazári.
V bedekroch sa líšia informácie o počte obchodov v ňom, jeden uvádza 3, iný až 4 tisíc obchodov. V každom prípade je nemožné navštíviť všetky a keďže nepatrím medzi nákupných maniakov, poňala som tento bod len ako turistickú atrakciu. Trochu som tušila, že nákupná horúčka ma ešte len čaká s mojou mamou. Ďalšou zástavkou bol Hypodrom. Z neho ostal už len oválny tvar námestia, na ktorom sa pyšne týčia dva obelisky.
Len kúsok od nich je Modrá mešita a najväčší kostol na svete Hagia Sophia, Chrám Božej múdrosti, ktorý postavili v 5. storočí. Jeho kupola siaha do výšky 56 metrov. Medzi najkrajšie paláce patrí sultánsky palác, postavený z červených pálených tehál. Palác Topkapi bol oficiálnym sídlom osmanských sultánov a centrom vlády. V čase najväčšieho rozkvetu žilo v komplexe 4000 obyvateľov. Obidva chrámy oddeľuje nádherný park, s krásne upravenými parkami. Vstúpila som len do Modrej mešity. Pri vchode vyfasujete sáček na topánky a tak stovky turistov sa špacírujú po mešite bosí. Nezameniteľný smrad ponožiek dodáva miestu iný „duchovný rozmer.“ Praví veriaci si pred vstupom do mešity umývajú nohy. A v tom ma zastihla šťastná sms-ka. Tureckí usporiadatelia konferencie, ktorej sa moja mama zúčastnila, pripravili na večer plavbu loďou po Bospore aj s večerou. Lepšiu bodku dňa som si nemohla priať. Moje ďalšie kroky viedli do Yerebatanských cisterien. V podzemnej zásobárni vody sa v tajomnom červenom svetle vynára 336 stĺpov. Dojem bol úžasný. Musím sa priznať, využila som svoje cestovateľské vedomosti“ a síce, že v skupine zapadneš. Tak som sa pridala ku skupine Japoncov hoc o hlavu vyššia a vyhla sa plateniu. Hnusné ale účelné.
3. deň
Čas bežal a ja tiež. Vôňa korenia sa linula v spleti uličiek Egyptského bazára. Pred jeho bránami sa rozprestiera aj trh s rastlinami snáď všetkých druhov a dostať tu aj pijavice.
V jeho susedstve tróni Yeni /Nová/ mešita, turistami prezývaná aj ako „holubia“. Je viac autentická ako Modrá mešita a podľa mňa je aj krajšia. Na nádvorí si moslimovia umývajú nohy pred vstupom dnu. Predná časť je oddelená pre modliacich sa, v zadnej časti môžete sledovať tento obrad. Podchodom som prešla ku Galatskému mostu, plnému rybárov. Pod ním vedie ulička plná barov. Na galatskej strane je rybí trh. Strmou uličkou som sa vyštverala ku Galatskej veži. V jej okolí je veľa obchodíkov s hudobnými nástrojmi a výhľad z nej vraj stojí za to. A to už som mala naozaj blízko k hotelu, necelé 3 kilometre už po spomínanej Istiklal Cadessi. Unavená som sa vyvalila na posteľ, keď sa v tom dorútila do izby moja mama. Mohli sme sa začať chystať na večerný program. Na lodi sme mali najprv welcome drink. Plavili sme sa po oboch stranách smerom k Bosporskému mostu, ktorý spája Európu s Áziou. Úchvatný pohľad. Brehy sú osídlené palácmi, drahými vilami a hotelmi. Nasledovala typická turecká večera a nádherný pohľad na farebne osvetlený Bosporský most.
Videla som, čo sa za tak krátky čas vidieť dá. A už teraz mi je jasné, že sa sem vrátim kedykoľvek. Istanbul ma očaril a dostal.
Dovidenia
- Guest napsal(a) před 12 roky
- naposledy upraveno před 10 roky
- Musíte se přihlásit, abyste mohli komentovat
Prosím, nejprve se přihlašte.