0
0

Niekedy mám pocit, že čas v tomto zhone beží pomalšie ako sa zdá. Paradox tkvie v tom, že napriek tomu, že čas vo všeobecnosti plynie neskutočne rýchlo, tak podvedome (aspoň u mňa) plynie ešte rýchlejšie. Výsledným efektom je paradoxné spomalenie.

Deň mi trvá ako dva dni, týždeň ako jeden mesiac… Možno aj preto mám pocit, že už je to takmer rok od poslednej expedície, kedy sme sa vybrali objavovať divoké Borneo v Malajzii.

No pravda je taká, že prešli „len“ 4 mesiace, čo vlastne nie je dlhá doba. No dosť dlhá na to podniknúť ďalšiu výpravu do sveta za novým dobrodružstvom.

Tentokrát sa vydáme iným smerom, na iný kontinent, za novými kultúrami… Prišiel čas rozšíriť si obzory poznania a vyraziť na divoký Africký kontinent.

Cieľom našej cesty je Tanzánia, jedna z najchudobnejších krajín sveta, no zároveň jedna z najkrajších a relatívne bezpečných krajín Afriky. Nachádza sa tesne pod rovníkom na východnom pobreží.

Okrem nádherných pláži s azúrovým morom a bielym pieskom, vodou plnou žralokov, korytnačiek a tiež delfínov :), je domovom najvyššej hory Afriky – Kilimandžáro (5892m), svetoznámeho národného parku Serengety, tiež najväčšieho afrického jazera Victoriino jazero a druhého najhlbšieho jazera na svete Tanganika (prvé je Bajkalské jazero), v neposlednom rade je domovom všetkých veľkých afrických zvierat, ktoré si človek vybaví keď sa povie Afrika a mnohých ďalších úžasných vecí akou sú napr. baobaby… 😉

Naším cieľom je v prvom rade si užívať pohostinnosť, skúsiť preniknúť aspoň trochu do kultúry a samozrejme užívať prírodu a zažiť pár divokých dobrodružstiev :).

Náš plán zahŕňa prístavné mesto Dar es salam – koloniálne mesto opradené históriou siahajúcou ďaleko pred časy kedy sa namiesto s otrokmi obchodovalo s čínskym porcelánom. Odtiaľ naša cesta povedie do horského mestečka Arusha, kúsok od Kilimandžára, ktorý zatiaľ nepôjdeme zdolať, ale jeho majestátnosti vzdáme hold zdola. Vydáme sa však na 4 dňové dobrodružné safari do divočiny za divokou africkou zverou (levy, žirafy, hrochy, antilopy a iné), vlastným džípom, šoférom a kuchárom. Na záver nás čaká let ponad africké planiny až na ostrov Zanzibar – raj na Zemi! Tam zavítame do mesta Stone town s peknou architektúrou a samozrejme nás čakajú pláže, more, slnko, šnorchlovanie, potápanie a kúpanie sa s delfínmi…

Čas odchodu sa blíži a časovač ho odpočítava. Odlietame 29. Augusta a príchod máme plánovaný o 3 týždne neskôr 19. Septembra.

Na cestu vyrážame traja: Ja, Bombo a Miki… Owwi sa tentokrát nepridáva, a tak si naňho budeme aspoň dávať! – slivku, hrušku a iné dobroty ;).

Tu je malé preview tohto tripu: Expedícia Tanzánia 2009

Prvý deň v Tanzánii – Dar es Salaam

Let

29. Augusta sa nám podarilo odletieť z viedenského letiska na druhú tohtoročnú cestu.

Na letisku sme si dali, už rituálne, pivko pred odletom a na palube lietadla počas letu využili pohostinnosť cabin crew – enjoy your flight! :)

Let sme mali s medzipristátím v Qatarskej Dohe. Práve tu sme prežili jednu z najstudenších nocí, kde sme okrem výhrevných vlastností reklamných displejov objavili pohodlie Moslim prayer room ;). Pocestní z teplejších oblastí boli na letisku oblečení v páperových bundách a čapiciach, a to bez srandy :). My sme si vystačili s kraťasmi, tričkom a každý svojím reklamným pútačom haha… a to vonku za oknami bolo 34 stupňov! To sme však ešte netušili, že to nebol posledný chladný deň na našej púti…

Na ďalší deň ráno sme sa z uzimeného letiska v Dohe bezpečne prepravili do Tanzánie na letisko v prístavnom meste Dar es Salaam. Vybavili sme víza, s ktorými nebol žiaden problém a ktoré nás každého stáli 50 USD. Prešli sme cez ležérnu colnicu, kde od nás nikto nič nechcel a ocitli sme sa oficiálne na území ďalekej Tanzánie… No čo, Karibu Tanzania ;).

Prvé úradovanie

Jedna z dôležitých vecí na cestách je „úradovanie“ tak tomu hovoríme my – znamená to dohadovanie, zjednávanie cien, ktoré rovnako ako v Ázii nie sú fixné ani tu. Pre nás Európanov, tzv. Mzungu, je to nezvyk, považujeme to za otravné a to je jedna z vecí, cez ktorú sa treba preniesť a pochopiť, že hádať sa o cenu je rovnako nevyhnutné ako u nás o cene nejednať. U nás keď chce človek jednať o cene, tak je považovaný za chudáka. V Afrike je človek rovnaký chudák, keď o cene nejedná, takže… ;).

Ako sa v Tanzánii vraví a koniec koncov aj všetko riadi, tak z letiska sme vychádzali pole pole – pomaly. Niet sa kam ponáhľať, veď pred vchodom už stoja pripravení zberači dolárov a bielych skalpov. Nechávame vyjsť ostatných mzunguov, ktorí prileteli s nami :) a tvárime sa ako white niggaz :). Samozrejme nedarí sa nám zapadnúť do davu domácich ľudí :) a tak sme vystavení hŕstke taxikárov, našim prvým čiernym kamarátom, ktorí nám chcú pomôcť, poradiť a hlavne za slušnú taxu odviezť do centra…

Bombo si dá cigaretku a spolu s Mikim zabávajú prudičov. Ja medzitým vyberám naše prvé bubky z ATM a po malom zorientovaní sa, prichádza čas vybaviť nejakú káru za rozumnú cenu. Chlapci pýtajú 25000 šilingov, čo je asi 20 USD. Samozrejme s tým nesúhlasíme a rozvíjame debatný krúžok „Kto z koho“ :). Chvíľu sme nešťastní my a chvíľu taxikári, dokonca sa oháňajú systémom a oficiálnym cenníkom, ktorý sme im s úsmevom odporučili schovať pre iných turistov :). Po niekoľkých minútach naťahovania, si spokojne a s úsmevom na tvári podávame ruky a sadáme do auta… Vezieme sa za 9000 šilingov ;).

Prvé dojmy

Vždy sa snažím na nové miesta prichádzať bez očakávaní, človek si tak viac vychutná prekvapenie z reality, či už pozitívne alebo negatívne. Obe sú rovnako dobré, pretože to čo sa nám môže javiť negatívne v skutočnosti negatívne byť nemusí a naopak. Všetko je to v nás, predsudky, zvyky a očakávania… Sme z iného sveta a do iného prichádzame a my sme prišli sem a je preto na nás sa prispôsobiť, alebo sa o to aspoň snažiť…

Samozrejme prichádzame s informáciami, ktoré sa k nám o Tanzánii a Afrike dostali. Chudoba, špina, choroby, korupcia, zlodeji, kriminalita, násilie, vojny, smrť a ešte raz chudoba.

Vybral som schválne tie negatívne, lebo na tie človek reaguje, na tie si človek ako prvé spomenie keď niekam príde…

Vezieme sa taxíkom do mesta a taxikár je spokojný, že dostane svojich 9 tisíc :). Usmieva sa a trošku kecáme čo a ako… Vezie sa s nami aj David i keď zatiaľ netušíme prečo, ale však čo, nemusíme hneď všetkému rozumieť :).

Pozeráme cez okná a nasávame atmosféru, obzeráme ulice, hľadíme na ľudí… hlavou mi bežia myšlienky a bez toho aby som chcel všetko sa mi v hlave automaticky porovnáva zo zážitkami z Ázie. V zásade to nie je iné, chaos na cestách, prach, bordel, chaoticky pobehujúci ľudia, sem tam zvieratá, ľudia tlačiaci nadrozmerne naložené a preťažené domácky vyrobené vozíky, k tomu sa tu tiež jazdí na opačnej strane… akurát všetci majú tmavú kožu, černosi, žiadne šikmé oči ani biele zadky, paráda :).

Nechávame sa odviezť do čínskej štvrti. David, nám ukazuje jeden hotel – dosť diera a nie zrovna najlacnejšia. Budovy v okolí vyzerajú staro a ošuntelo, bočné cesty sú bez asfaltu, hrboľaté a prašné… Je to tu dosť diera, vlastne celú cestu to tak vyzeralo…

Ideme pozrieť ďalší hotel a po ceste vravím Davidovi, že predchádzajúci hotel bol dosť shitty. Zasmial sa a ospravedlnil, že o tom vie, že to nie je nič moc, ale že tam by dostal províziu, tak to musel skúsiť :). Nakoniec nás zaviedol do Econo Lodge (kúsok od Jambo Inn), kde izby boli vcelku slušné, dosť veľké a za triple room pýtali 35 tisíc šilingov (s raňajkami).

Ostávame tu, manažér je síce Ind, ale chicken curry tu nie je cítiť, takže pohoda… :) Hotel má aj celkom dobrú polohu, kúsok od centra a za tú cenu by sme asi lepšie aj tak nenašli.

Haluz africkej čínskej štvrti

Krysy tu majú a naozaj dosť veľké :), takže to je v poriadku. Burger tu račej jesť nebudeme, že Miki :). Ale okrem pár Indov tu po Číňanoch a Ázijcoch niet ani stopy… hm, kto vie kam zmizli… a kde zmizli všetky mačky a psy? Hm, asi si ich Ázijci pri odchode zobrali zo sebou… kto vie… :).

Pitie a nočný život

Jedno z pravidiel ako sa čo najrýchlejšie aklimatizovať a ako čo najrýchlejšie nasať atmosféru, spoznať kultúru a zapadnúť do prostredia je jednoznačne vyraziť na „jedno“. Obdobné pravidlo platí pri presune a zmene miesta ;).

Aj preto má v cestovných sprievodcoch kapitola Pitie a nočný život svoje významné miesto ;).

Po rýchlom ubytovaní, sme sa vyprahnutí vydali na pivko. Samozrejme aj s Davidom, ktorý nás čakal na recepcii. Vyrazili sme do neďalekej putiky, kde už sedelo pár miestnych štamgastov. Dali sme si naše prvé Kilimandžáro! :) It’s kili Time! You can not climb it? Drink it! :)

S Davida sa vykľul obchodný partner malej cestovky (tour operator), ktorý sa nás aj so svojím šéfom snažil ukecať na nejaké safari, prípadne výstup na vrchol Kilimadžára. Škoda, že chalan držal ramadán a tak nemohol svoj „smäd“ schladiť jedným oroseným Kilim :). Smola, no Kili, no business :). Chalani však boli v pohode i keď David, ktorý keď pochopil, že obchod s nami nespraví, sa dobre, že nerozplakal a museli sme si vypočuť jeho vyčítavé keci, ktoré sa zdali byť úplne nekonečné… a hlavne nezmyselné. Nakoniec sme sa z toho dostali pár múdrymi radami ako prilákať zákazníkov, vylepšiť si web, popracovať na propagácii a podobne. Foťák tiež spravil svoje, chlapci nám zapózovali a o chvíľu sme už biznis neriešili a venovali sa pivku, veď preto sme sem aj prišli… :)

Trochu nešťastný David sa nakoniec pobral riešiť iný biznis. Volal mu iný mzungu, ktorý asi ľahšie púšťal doláre ako my ;). No čo už, keby nedržal ramadán, tak ho pozveme aspoň na pivo :). S jeho šéfom sme si nakoniec slušne pokecali a zasmiali. Po pár pivách, keď sa vonku zotmelo, nás zobral na večeru. Náš prvý africký dlabanec. Nebolo to zlé, ale ani veľmi dobré, pivko to však spravilo ;).

Zlodeji a kriminalita

V reštike sme sa naučili niečo o kriminalite. V Dar es Salaame nie je nebezpečno, len občas a len niekde. Ale ostražitý treba byť vždy. Tak ako aj v tejto reštaurácii.

Kuchyňu mali celu zamrežovanú. Nebolo by na tom nič zvláštne keby nemali zamrežovaný aj strop. Nedalo mi a spýtal som sa aký to má význam. Chápem mreže z boku a z predu ale zamrežovať strop?

Odpoveď bola jednoduchá, aby sa tam nedostali zlodeji. Heh, inú som ani nečakal, ale predsa, chlapci veď tam máte strop a bočné mreže sú až po vrch. A tak chalanko spustil story o tom, ako sa v Tanzánii kradne. Zlodej vie, že vo vnútri je všetko zamrežované a zamknuté. Všetko cenné je v kuchyni. A keďže do zamrežovanej kuchyne sa zlodej nepozorovane dostane jedine z hora, tak tade aj príde. Príde na podlažie nad kuchyňou, do stropu vybúra dieru, skočí dnu a zoberie všetko cenné a v tichosti zmizne. To sa v danej reštike skutočne stalo a tak sa tu proti zlodejom mrežuje aj strop :).

Bar a nočný music club

Po večery nás chalanko odviezol až pred náš hotel. Vzájomne sme si poďakovali, podali ruky a rozlúčili sa. Konečne sme bol sami… Tento náročný úvod sme spláchli čučoriedkovou frndžalicou a samozrejme trebalo vypáliť aj tú večeru a dať si jednu na príchod a jednu na vyrovnanie plus jednu ako protišokové opatrenie :).

Prišiel čas venovať sa aklimatizačným pravidlám a tak Bombo pošolíchal knižku na magickej strane „Pití a noční život“. Dali sme si jednu hruštičku na cestu a o chvíľu sme sedeli v taxíku, ktorý nás viezol do miestnej snobárne. Tam nás chvalabohu nepustili lebo sme nemali dlhé nohavice (chlapci asi nečítali kultúrne zvyklosti v Tanzánii) a tak prišiel čas na malý pokec s taxikárom. Ten chvíľu rozmýšľal, pokecal s kamošmi a po chvíli sme sa viezli do baru a nie len tak hocijakého, ale rovno do Q-Baru! :)

Šupli sme si pivko, zábava tu trochu viazla, ale tak čo už, veď my si vystačíme aj sami :). Po pár pivkách sme však už mali aj dámsku spoločnosť, volá sa Alisha – dievča z Ugandy, ktorá ako sme sa dozvedeli nie je ani z ďaleká taká nebezpečná ako sa nám z Európy zdá. Školstvo je tam na vyššej úrovni ako v Tanzánii a dokonca v samotnej Tanzánii je viac cenné a uprednostňované. Debaty sa rozvíjali a jeden by neveril, že aj intelektuálnym smerom :) a inak pivko nám tiež chutilo :).

Dali sme si posledné a vyrazili omrknúť nočný Masai klub. Samozrejme lokálny, bez turistov, tých tu aj tak bolo ako mrkvy v zime ;). Zatiaľ sme tuším ani žiadnych nestretli. No čo tri white niggaz in da jungle :). Ešteže s nami išla aj Alisha, ktorá robila malý dohľad. Ukecávala taxikára na cenu akoby sme boli miestni, vstupné do klubu sme platili ako miestni a barmana na bare dala dole aby sa k nám nesprával ako k bielym dolárovým kríkom, ktoré treba ošklbať.

Tak či onak bola to zaujímavá skúsenosť, tri biele zadky v klube. Nálada gradovala s každým drinkom, klub bol plný miestnych ľudí, ktorí sa k nám postupne osmelili pristúpiť, pokecať, zatancovať a dať si s nami drink na bare. Všetci boli milí, priateľskí, niektorí až príliš ;), ale s tým sme si však vedeli hravo poradiť ;).

Nakoniec keď sme už všetkého mali dosť, hlavne promile v krvy, sme sa pobrali kade ľahšie. Atmosféra v klube už aj tak hustla a asi bol najvyšší čas sa pobrať do postele a stráviť túto aklimatizačnú noc v suchu a bezpečí :).

Tak nejako v skratke vyzeralo našich prvých 12 hodín v Tanzánii !! :)

Tri dni v Dar es Salaam

Deň po… :)

Ten sa niesol v pohodovom rytme, veď Pole Pole a hlavne Hakuna Matata… obedík sme si dali v reštike „Chefs pride“ a trošku sme sa pomrvili uličkami. S taxikármi sme si dali sevi, hi5 a tiež peace punch (päsť o päsť). Darmo, we know how to become a local in one day ;). Začínali sme sa cítiť tmavšie… 😉

Deň ubehol ako voda a s prichádzajúcim večerom sa nám zdvíhala nálada i chuť. Je pravda, že do žiadnych závratných výšin, predsa len včera sme ju (náladu) pekne zrazili ;). Hlad nás vyhnal opäť do ulíc, no dnes pred odchodom sme sa vyhli istej kapitole v knižke :). Dnes sme sa račej venovali kapitole s jedlom…

Africká kuchyňa

V Tanzánii kulinárstvo nemá vybudovanú tradíciu a zaoberať sa nejakými tradíciami a národnými jedlami nie je zrovna to najzaujímavejšie :). Anyway, najrozšírenejším národným jedlom je Ugali – hustá kaša s kukuričnej múky, ktoré sa je samotné :), prípadne s hovädzím alebo kuracím mäsom, alebo rybami. Záleží čo príroda ponúka…

Kuchyňu zo zaprášenej šedi vytrhávajú pobrežné oblasti ovplyvnené zaoceánskym obchodom. Tu si prídu na svoje milovníci morských plodov a rýb, ryže, kokosu, rôznych korenín a podobne… takže aj my (okrem Hey chicken Mikiho)! :)

Okrem toho tu človek nájde vychytené thajské, čínske a indické reštaurácie, dokonca aj európsku kuchyňu. Nie je to až také zlé a možno preto sme sa k ugali ani nepriblížili :).

Druhý večer sme sa teda vydali na kulinársku obhliadku. Vybrali sme si Hotel New Africa, ktorý na 9. poschodí má krásnu reštauráciu Sawasdee s výhľadom na prístav, totálna romantika ;). V jedálnom menu dominujú hlavne thajské špeciality, chutné a voňavé… Atmosféra je tu dosť snobská, osvetlenie decentné, prestieranie ukážkové, každý stôl ma svojho čašníka, hrá tu príjemná hudba, proste ideálne miesto na večeru vo dvojici :).

Maďarský guláš s pivom tu však nepodávajú :) a tak sme boli nútení si vybrať nejakú thajskú kulinársku špecialitu :). Dali sme si rôzne veci, Miki mal s istotou chicken :), ja som si dal sweet and sour fish so zeleninou a Bombo tiež akúsi rybku so zeleninou a cibuľkou. Príloha bola ryža, soya souce a chilli ;). Bolo to naozaj skvelé, na chvíľu sme zabudli na špinavé ulice, prach a cítili sme sa opäť ako mzungu. Výborne sme sa najedli to treba uznať, štandard bol vysoký a nebolo to ani drahé tuším niečo viac ako 10 Eur na hlavu :).

Kultúrne pamiatky v Dar es Salaam

Ako to už býva, niečo sme si dopredu naštudovali. Trochu histórie, trochu kultúry a veru znelo to honosne. Mesto opradené históriou a nie len mesto, ale celá krajina. Otrokárstvo, kolonizácie, boje, rozkvitajúci obchod, úpadok, znovu obrodenie… Na to všetko sme boli zvedaví…

Náš tretí deň sme sa teda rozhodli obetovať mestu a návštevám kultúrnych pamiatok. Možno nie sme až takí barbari hehe :). Ale nepredbiehajme ha­ha…

Po raňajkách sme si dali rande s Alishou, s ktorou sme sa dohodli, že nám bude robiť sprievodcu mestom. Predsa len nie je na škodu mať pri sebe niekoho, kto sa tu vyzná viac ako my s mapou, ktorá čaká len na svoj veľký deň, keď ju zahodíme :).

Národné múzeum

Vyrazili sme taxíkom za par šupiek do Národného múzea. Začalo to celkom vtipne pretože taxikár netušil čo to národne múzeum je a samozrejme tým pádom ani netušil, kde to je :). Nanešťastie nebol jediný a tak ani pýtanie sa kolegov taxikárov na prvý krát nezabralo. No čo Hakuna Matata… po malom blúdení sme do múzea dorazili.

Pri vstupe sme vyúradovali tikety, samozrejme skupinová zľava pre mzungus (biele tváre) a Alisha zadara :). Vypočuli sme si pár honosných rečí čo všetko v múzeu je ako je to tu zorganizované, podelené atď.

Pravdupovediac toto múzeum i keď sa pýši názvom národne za veľa nestojí. Na to akú silnú históriu ma Tanzánia, aká je veľká a čím všetkým prešla, nehovoriac o tom, že sa na jej území nachádzajú najúžasnejšie národné parky na zemi a že sa môže pýšiť územím s najstaršími fosíliami človeka (všetci sme z Africkej Tanzánie), tak toto múzeum je dosť mizerné, biedne vykrýva čo to z celej histórie krajiny. Určite nie som človek, ktorý obľubuje múzea, skôr naopak, ale toto bolo povrchné aj na mňa ;).

Pamiatkárska haluz

Medzi historické exponáty, ktoré si v národnom múzeu našli svoje miesto patrí aj historický bankomat ktorý bol ako prvý inštalovaný a uvedený do prevádzky v Tanzánii. Historici túto udalosť zapísali tučným písmom k roku 1997! :)

Botanická záhrada

Po múzeu sme vyrazili omrknúť rastlinky. Darmo mladí botanici v akcii, jedná z mála vecí, ktorá nás rozhodne baví viac ako múzeá… teda aspoň mňa ;). Po malej prechádzke sme konečne našli vchod, hurá… :)

Botanická však vyzerala ako spustnutí sídliskový park, žeby ďalší fake v poradí? Hm, no nič, nejaké rastlinky a stromy sa tu nájdu, dokonca aj nejaký kaktus… akurát neviem, či to tam vyrástlo samo od seba alebo nie :). Ale čo tam potom :), hlavne že tam mali africký baobab! Kto čítal malého princa ten baobaby pozná. Táto návšteva teda nebola zbytočná a čo to nám opäť prezradila o tom ako to tu chodí a tiež že aj z mála sa treba tešiť… a baobab vôbec nie je malý…

Fish market

Po múzeu a botanickej záhrade trochu rozčarovaní, ale už nie prekvapení, sme sa vydali smer fish market. Nejaké sme už videli a cítili pred tým (napr. v Malajzii, Thajsku, Vietname, Kambodži, Číne…), takže na návšteve interiérov sme až tak netrvali. Rybí smrad nám už z diaľky podlamoval kolená :) a tak sme sa račej vybrali do blízkej reštiky na malý obed.

Alisha nám pomohla objednať, ryba s hranolkami pre všetkých a k tomu mango džús. Rybka vyzerala tak všelijako, ale nechutila zle. Mango džús nebol fresh ale v dvojdecovej krabičke :). Hm, pomaly si už zvykáme, že tu v Tanzánii človek v jedno dúfa a druhé dostane. Všetko sa tu zdá byť len akože, akoby trochu vymyslené, také aby sa nepovedalo. Postupne prichádzame na to, že nič tu nie je ako sa zdá… Hm Tanzánia je klam klamov alebo skôr hra klamov :).

Pred pustením sa do jedla haluzíme nad tým či si ísť umyť ruky alebo nie. Alisha naznačuje, že by sme si ruky umyť ísť mali, my to zas berieme však na čo… Nakoniec tieto rozpaky chápeme, keď nám Alisha vysvetlí, že sme v Afrike a tu sa nepoužívajú vidličky, ale papá sa rukami… Mzungu, mzungu… a tak sa zberáme k nádobe s vodou na dvore, kde si nad kýbľom oplachujeme čierne ufúľané ručiská… nie sú o moc čistejšie, ale čo už… :)

Katedrála svätého Jozefa

Katedrála alebo teda kostol postavený kúsok od pobrežia. Nezdal sa nám ničím výnimočný, ale tak čo, už keď je tu tak sme si ho chceli pozrieť. Zdalo sa, že je zamknutý, ale strážnik nám vysvetlil, že zo strany sú otvorené bočné dvere a tade môžme vojsť. A tak sme aj vošli…

Vo vnútri sedelo asi 20 ľudí, samé páriky a vpredu rozprával ujo farár. Všetci ho pozorne počúvali. Farár sa pri našom príchode len pousmial a niektorí z okolosediacich nás kývnutím hlavy a širokým úsmevom vítali… rozhodne im to všetkým bolo vtipné :). Asi tam nechodí veľa mzunguov :). Na omšu to však nevyzeralo a k tomu bolo poobedie… Obrátil som sa na Alishu a tá sa len smiala… nakoniec mi prezradila, že sme sa ocitli na nácviku svadobného obradu, na čo sme sa všetci začali smiať :). Aj ostatní sa usmievali, asi pochopili, že sme pochopili :). A tak sme sa račej v tichosti i keď vôbec nie nenápadne vytratili… 😉

Africké pravidlo

Prvé a jediné africké pravidlo znie: Do not follow the ruls!

Nie je to žiadna hlúposť ale múdrosť, ktorú všetci rešpektujú.

Napr. značka „Nevstupovať, súkromný majetok“. Ako sa zachovám? Ja by som zmenil trasu a pozemok obišiel. Ale značky sa slepo nemajú nasledovať, ale má sa nad nimi rozmýšľať. Alisha nám to vysvetlila, že síce akýsi nie múdry človek tu značku umiestnil, ale ľudia nie sú hlúpi a vedia, že súkromný majetok tu nikto nemá a tak vstup nemôže byť zakázaný a preto tade všetci môžme bez problémov prejsť.

Iný príklad je zo zákazom fajčiť. Zákaz síce je a Bombovi spôsoboval morálne problémy, no vždy sa našiel niekto kto mu vysvetlil, že to je len nápis, ktorý umiestnil nie veľmi múdry človek, ale v skutočnosti taký zákaz na danom mieste nie je a podal Bombovi popolník :).

Príkladom samým o sebe je semafor. Červená by mala znamenať stop a zelená ísť. Tu sa na cestách ide keď sa dá a stojí keď sa musí, opäť nejaký asi nie múdry človek umiestnil… :)

Tento krásny kultúrny a náučný deň sme zakončili v lokálnom podniku pri pivku s grilovaným kozím mäsom. Výborná mňamka, dali sme si dokonca priniesť druhú porciu… zjedli sme toho dve kilá! :) Odhliadnuc od toho, že čašník nám účtoval dvojnásobnú cenu za mäso a hlavný manažér nad tým len kývol plecom, nebolo to tu vôbec zlé… this is Africa! a tak sme museli rešpektovať, že sme tu biele tváre, nekonečný zdroj dolárov…

Poloostrov Kigamboni – alternatíva mesta

Posledný deň v Dar es Salaame sme sa rozhodli stráviť na pláži. Nechali sme si poradiť od našej sprievodkyni, ktorá nás zobrala ferrynou na priľahlý polostrov Kigamboni, kde sme sa nechali odviezť na neďalekú South beach.

Krásne miesto, krásna pláž, krásne more… akurát nám však neprialo počasie, bolo zamračené a fúkal silný vietor. No aj tak sa nám tam páčilo… dali sme si pár drinkov, prešli pláž, zastavili sme sa v jednom z rezortov s bazénom a barom a so zapadajúcim slnkom sme sa pobrali späť do mesta.

Toto miesto rozhodne stojí za návštevu, určite viac ako národné múzeum či botanická záhrada… 😉

Posledná večera

Uťahaní sme šli na poslednú večeru. Pozvali sme samozrejme aj Alishu, veď nás dva dni nezištne sprevádzala… Šli sme do Čínskej reštaurácie v centre mesta, kde nám uvarili vynikajúcu ostro-kyslú polievku. Jedna z najlepších aké som doteraz jedol. Hlavné chody boli rovnako úžasné a obrovské. Porcie boli tak veľké, že sme nezvládli zjesť ani tretinu z toho čo nám doniesli :). Ale dôležité je, že sme sa naozaj chutne najedli a zabavili…

Nakoniec sme sa s Alishou rozlúčili a šli si na hotel zbaliť ruksaky… zajtra nás čaká presun na sever krajiny do mesta Arusha…

Arusha – brána do iného sveta

Piaty deň ráno, konečne dostatočne vyspatí, sme sa pobrali na autobusovú stanicu a opustili sme brány veľkomesta. Už sme sa celkom tešili, v Dare to nebolo totiž až také zaujímavé ako sme predpokladali. A tak vyrážame za dobrodružstvom o deň skôr.

Cesta busom

O ceste z Dar es Salaam na sever do mesta Moshi (hlavná bašta Kilimandžára) a následne do Arushe (bašta pre národné parky) sa toho popísalo dosť a človek sa dočíta rôzne informácie. Prevládajú skôr negatívne správy o tom aká zlá a rozbitá cesta tam vedie, o tom ako šoféri jazdia ako zmyslov zbavení a v neposlednom rade hrozivé štatistiky smrteľných nehôd…

Neviem, ale čo to sme už precestovali a rozhodne toto nebola najhoršia, ani nijako tragická cesta. Asfaltka bola rovná, zákrut tiež nebolo veľa, premávka bola striedma a šofér šiel primerane. Rozbité cesty majú skôr v Kambodži, zákrut je dosť v Laose a šialenú jazdu si človek môže užiť napr. v Nepále alebo aj v Malajzii :).

Jedine čo by som na tejto ceste privítal je viac ako jedna zastávka počas 11 hodinovej jazdy.

Tak či onak nakoniec sa nám pod rúškom tmy podarilo úspešne doraziť do cieľa. Na autobusovej stanici vládol trochu chaos, kopec opruzovačov, taxikárov a podobne…

My sme sa im tento krát úspešne vyhli a zbavili – mali sme totiž vybavený odvoz a dokonca aj hotel :). Dovolili sme si trošku pohodlia a luxusu na tejto „náročnej“ expedícii ;).

Okienko afrických omylov

Na hodinách geografie sme sa vždy učili, že v Afrike je teplo. Najteplejšie je okolo rovníka a teplo je tu po celý rok. Čo teplo, horúco a aj preto majú obyvatelia čiernu pleť. Tá ich chráni pred ostrým slnkom.

A aká je pravda? Teplo tu je, ale horúco nie. Cez deň príjemných 25 a večer asi 15°C :). Ešteže sme mali so sebou aj trička s dlhým rukávom a windstoperky :).

V noci som zaspával zabalený v perine a deke, s teplým čajíkom v rukách pozerajúc Star movies alebo HBO hehe :).

Chalankovia nás teda odviezli až do hotela, kde nás už čakala príjemná izba s výhľadom na bazén :). V reštike sme si dali večeru a pár piviek, hladní sme boli ako vlci. Tuším sme si dali každý polovicu grilovaného kuraťa a bolo naozaj chutnučké :).

Po dobrej večeri bolo treba dodržať pár pravidiel.

Prvé pravidlo: vypáliť červa :).

Druhé pravidlo: poriadne sa „aklimatizovať“ :).

Obe pravidlá sme si zobrali k srdcu, veď predsa si nechceme privodiť zdravotné ťažkosti ;). V dobrej nálade sme si našolíchali múdru stránku v knižke „Pití a noční život“ a potom vyšli na aklimatizačnú prechádzku do miestneho baru, kde chvalabohu okrem barmana bolo len zopár miestnych. Dali sme si pár aklimatizačných drinkov 😉 a pobrali sa späť na hotel… Ale čo čert nechcel, do cesty sa nám priplietol ďalší magický bar a čuduj sa svete plný miestnych mladých ľudí… No čo, však už sme skoro ako locals. Pokecali sme s ochrankou, dievčinou čo predávala vstupné a keďže sme už boli zbehlí v svahilčtine, tak sme vstupné platili ako miestni študenti. My nie sme predsa žiadni mzungus, my len tak vyzeráme! :)

Barman bol o chvíľu náš kamoš a keďže sme boli v celom klube jediné biele zadky, tak o zábavu veru nebola núdza :). Ľudia boli príjemní, zvedaví na nás rovnako ako my na nich a tak sme im predviedli, že aj bieli chlapci vedia „skákať“ hihi :). Trošku sme si teda zatancovali, čo to popili a slušne sa pobrali na hotel ;).

Druhý deň bol veru zaujímavý, trochu roztržitý, ale aspoň vtipný. Ráno sme mali totiž dohodnuté stretnutie s majiteľkou agentúry cez ktorú sme si organizovali Safari advanture. Tetuška sa volá Janet a okrem iného nám pomáhala s bookovaním hotela, ktorý nám celý zaplatila ešte predtým ako sme prišli a kopou ďalších organizačných vecí…

Myslím, že z nás mala celkom srandu, hlavne keď nás videla hneď z rána po „aklimatizačnej“ noci hahaha…

Nakoniec sme s Janet všetko potrebné vybavili, dohodli, vyplatili a mohli sme sa tešiť na 4 dňové tučné safari s vlastným jeepom, šoférom a kuchárom! :) Ale o tom až neskôr…

Prechádzka mestom

Do safari nám ostávali dva dni a tak sme jeden deň strávili poznávaním mesta. Celý deň sme prechodili ulicami, trhmi, obchodmi… samozrejme neustále sprevádzaní opruzovačmi, mladými „sprievodcami“, predavačmi hlúposti, obchodnými nadháňačmi, predavačmi svetových novín (slovenské nemali ;)) a rôznymi falošnými či pravými umelcami, maliarmi, kresličmi a inými pouličnými lapačmi bielych dolárov…

Musím priznať, že prudičstvo tu má vybudovanú tradíciu a skôr či neskôr každý mzungu pochopí, že je lepšie mať jedného či dvoch prudičov na pár hodín ako každé 3 minúty iných :). A tak človek na ulici nadviaže pár známosti a falošných priateľstiev. Ale nájdu sa tu aj poctiví a milí prudiči, ktorí majú svoju tvár, svoj štýl a človeku neprídu až tak otravní…

Je potom na každom ako sa stým vysporiada, ale dôležité je brať to s nadhľadom, priateľsky a tváriť sa, že tu o peniaze predsa nejde. Informácie o mzunguoch sa ulicami šíria rýchlo o tých hlúpych, z ktorých doláre padajú na každom kroku, ale aj o tých s ktorými sa biznis nerobí, len vtipkuje a kecá…

Jedno dievča z dánska raz povedalo veľkú múdrosť, a síce to že tajomstvo ako vychádzať s prudičmi tkvie v takzvanom ostrom pohľade „Strong eye“. Je to pohľad, ktorý si žiada tréning a veľa praktických skúseností a keď si túto techniku človek osvojí, môže ulicami chodiť s úsmevom a kľudom leva – skoro ako my hihi :).

Výlet po okolí

Druhý voľný deň v Arushi sme sa rozhodli omrknúť trochu okolie, pozrieť si dedinky a okolitú prírodu, skúsiť sa trochu priblížiť skutočnému životu a kultúre miestnych ľudí.

Ideálny spôsob ako také niečo podniknúť je najať si sprievodcu, ktorých je tu viac ako dosť. Náš hotel patril do Pítrovho rajónu :). Peter je skúsený sprievodca, pán v stredných rokoch, vtipný a veľmi ochotný. Miestni ho už poznajú, mnohí dokonca osobne a pre mladú generáciu je istým vzorom. Každý deň ma veľa práce a klienti sa k nemu radi vracajú. Ale tak ako všetci aj on má rád vôňu dolárikov vytlačených po rokou 2006 ;). Koniec koncov nejde tu o žiadnu dobročinnosť, ale o skutočný biznis…

Pravda je, že aj na takýto výlet sa človek môže vydať sám, no problém je, že s našou ružovou tvárou budíme všade istý rozruch, hlavne mimo mesta a sprievodca tvorí akýsi prvok dôvery a všeobecnej prijateľnosti.

Peter Guide nás zobral za mesto, cez pár dediniek na neďaleký kopec odkiaľ bol krásny výhľad na mesto a jeho okolie. Okrem nás sa tejto malej výpravy zúčastnili aj tri krásky z Dánska. Vtipné na tom bolo, že ony nevedeli, že nás Peter pribral na tento výlet. Nestihol im to povedať :), teda akože nestihol, asi im to nechcel komplikovať… My sme zas čakali tri zazobané paprdáčky (staršie ženy na dôchodku) z Dánska, no opak bol pravdou… nakoniec to celkom dobre dopadlo a po krátkom zoznámení sme vyrazili…

Tri danish girls

Tri mladé slečny, v našom svete nie veľmi nápadné, no v Afrike so svojimi absolútne blonďavými vlasmi totálne neprehliadnuteľné :). Tuším mali okolo 20–21 rokov, študentky, kamošky… nikdy samé necestovali.

Pred začiatkom nového školského roku sa rozhodli, že vyrazia okolo sveta. Kúpili si letenku around the world, zbalili ruksaky, zobrali dáke úspory a vyrazili na 4 mesačnú cestu. Začali hneď zhurta v Afrike (Tanzánia), kde strávili prvý mesiac. Druhý mesiac strávia v Thajsku, tretí v Austrálii a ten posledný na Hawaii :). Robia úžasnú vec, hlavne pre seba… Vypadnúť, vidieť a zažiť iný svet by mal každý, každému by som to doprial… 😉

Výlet bol fajn, prešli sme pár dedín, videli sme ako ľudia žijú, ako sa bavia, ako perú, ako pestujú zeleninu, ako spievajú a tiež ako sa modlia. Bola nedeľa a táto severná časť Tanzánie je viac kresťanská ako moslimská. Kostolov je tu požehnane, každý kilometer jeden. Omša tu vždy trvá tri hodiny, nie ako u nás jednu.

Ísť do kostola je spoločenská udalosť, hodinu sa počúva kázanie, hodinu sa ľudia modlia a hodinu všetci spolu spievajú a keď sa spieva je to skoro ako na žúre, úžasná vec :). Keby to bolo aj v našich kostoloch také, tak bohvie, možno by tam chodilo viacej ľudí a možno aj ja či ty, samozrejme ako VIP hehe :).

Po výlete na kopec a peknom výhľade sme sa vrátili späť do mesta na obed. Baby nás pozvali k sebe a ich kuchár nám navaril tučný obed. Ryby, zelenina, ovocie a pivko :).

Po malom vytrávení náš deň s Peterom pokračoval ďalej. Tento krát nás zobral pozrieť na nedeľný dobytkársky trh za mestom. Je to miesto, kde sa stretávajú muži zo širokého okolia, muži z rôznych kmeňov, dedín, či miest. Je ich tam celá zmes a každý jeden priniesol časť svojho najcennejšieho majetku (dobytok) na predaj či výmenu. Obchoduje sa tu s teliatkami, kravami, býkmi, ovcami, baranmi, kozami, capmi a inými rohatými :).

Po tomto zážitku sme prešli o nejaký ten kilometer, dva vzdialený ženský market. Tu to bolo o čosi väčšie a živšie. Predsa len, ženy a trh to ide do kopy ;). Tu sme sa naučili jednu zaujímavú vec. A síce, že každý domorodý kmeň značí svoje dievčatá určitým symbolom. Robí sa to na obe líca a vyzerá to ako vyrezané malé znamenie. Robia to preto aby všetkým bolo jasné ku komu patria, aby sa nestratili a aby ich nikto neukradol.

Na tomto trhu sme si veľmi nemali čo kúpiť, obchoduje sa tu vo veľkom s handrami, šatami, dekami, opravuje sa tu oblečenie, či šije na mieru… možno sme si mali dať spraviť custom taylor, na večer do baru haha ;).

Ale tak či tak, pre mňa toto miesto bolo jedno z tých zaujímavejších. Tetušky a maminy boli veľmi vtipné, radostné, zhovorčivé a nakoniec sa mi podarilo spraviť s nimi pár fotiek. Bola tam jedna mladá mamina (tehotná), ktorá sa úžasne dokázala smiať, hlavne na svojich fotkách, ktoré ma nechala spraviť a tak som si nakoniec od nej kúpil prikrývku :). Všetci sme boli spokojní, a aj biznis sme spravili :).

Dánky zatiaľ vo veľkom nakupovali, ach keby len vedeli, že za všetko platia trojnásobné ceny :).

Nakoniec sa tento výlet skončil okolo piatej a veru bol to pekne strávený deň a ani nie finančné náročný ;).

Noc pred safari

Večer sme si dali rande s „našimi“ Dánkami :). Teda skôr oni si ho dali s nami a tak sme šli všetci spolu na večeru. Zobrali sme ich do čínskej reštaurácii, kde varili naozaj veľmi dobre. Baby to trošku prehnali s oblečením či s obuvou, ale zas nebudeme na nich zlí ;). Je zvláštne, že to čo je v Európe považované za ako-tak sexy, môže a je v Afrike niečo nad čím chlapi pohŕdavo ohŕňajú nosom… Baby sa to časom naučia, veď je to ich horko-ťažko prvý týždeň :).

Večera inak bola super, dali sme si ostrokyslú polievku, rybky s chilli omáčkou, chilli chicken, tuším nejaké bravčovinky a samozrejme dobrú čínsku ryžu ;). Všetko sme to zapíjali pivkom a veruže všetkým nám chutilo :).

S babami sme prediskutovali čo to o cestovaní, o politike, o rozdieloch medzi dánskom a slovenskom, o ich cestovných plánoch a podobne… dali sme im pár rád a odporúčaní o Thajsku a tiež o Austrálii :).

Dobre napapaní a v dobrej nálade sme sa neskôr rozhodli omrknúť nočný bar, ktorý s Bombom už dobre poznáme ;). Zastavili sme sa na hoteli pre trochu hruškovej medicíny a vyrazili… Baby sa trochu báli, predsa len flákať sa nočnými ulicami afrických miest sa vysoko neodporúča vo všetkých turistických sprievodcoch :). Ale my vieme o tom svoje… nie je to také hrozné ;).

Nakoniec sme si dali všetci spolu pár drinkov, hudba hrala, zábava gradovala a každá jedna tancovala :). No nás ráno čaká safari, musíme sa ešte pobaliť a aspoň trochu vyspať… a tak si dávame posledný drink a s babami sa lúčime. Miki im tuším ako správny gentleman vybavil taxík až domov a my sme sa pobrali na hotel…

No nič, zajtra ráno nás čaká iné africké dobrodružstvo… 😉

Tarangire National Park

1. deň na africkom safari

Po rozlúčkovej noci sa nám veru len ťažko ráno vstávalo… ešteže sme sa prezieravo zbalili pred večerou ;). Bolo tuším deväť hodín ráno, náš jeep už stál pre hotelom aj z driverom, kuchárom a šťastnú cestu nám prišla zapriať aj Janet :). Myslím, že keď nás videla, tak sa opäť raz pobavila :), ale tak čo už, pravidlá sú pravidlá :). Chvalabohu v jeepe sme mali dostatok minerálok a aj sedadlá boli dostatočne pohodlné a tak sme mohli vyraziť na cestu a príjemne si schrupnúť :).

Čakala nás asi 4 hodinová jazda do Tarangire National Park, ktorú sme úspešne prespali. No čo, potrebovali sme si trošku oddýchnuť a nabrať síl. Koniec koncov určite sa po ceste nebolo na čo pozerať ;).

Tarangire National Park je známy vďaka tomu, že na jeho území rastie úžasné množstvo obrovských Baobabov a voľne žije veľký počet slonov. Slony boli aj prvé zvieratká, ktoré sme v parku videli…teda okrem vtákov a opíc, ale tie sa nepočítajú ;). No a samozrejme Baobaby. Tie boli na každom kroku, naozaj obrovské mohutné stromiská, ktoré dodávajú krajine určité čaro jedinečnosti.

Po ceste do parku sme sa zastavili v kempe, ktorý je mimo územie parku a zložili sme všetok náklad aj spolu s kuchárom. Ten s nami na game driving nechodil. Jeho úlohou bolo postarať sa o všetky veci, postaviť stany a navariť pre nás večeru :).

My sme sa zatiaľ vydali do parku. Vstupná brána doň je postavená na príjazdovej komunikácii a každý musí zaplatiť vstupný poplatok a poplatok za auto. Jazdiť mimo vytvorených ciest a cestičiek je prísne zakázané a pokutované. Je to kvôli ochrane prírody a zvierat, no nijako to nebráni blízkym stretnutiam so zvieratkami, takže ťažká pohoda. Parky tu nie sú nijako viditeľne ohraničené, nejde o žiadnu Zoo, ale je to naozaj chránená oblasť s divoko žijúcimi zvieratami.

Po úvodných formalitách, sme si otvorili na jeepe strechu a vyrazili do divočiny… za volantom sme mali svojho šoféra a sprievodcu v jednej osobe. Chalanko sa volá Roger a jazdí safari uz 9 rokov. Študoval na špecializovanej akadémii pre sprievodcov v Serengety, kde sa naučil o prírode, národných parkoch a zvieratách, ktoré tu žijú naozaj veľmi veľa. Bol veľmi príjemný, priateľský a zhovorčivý, vychádzal nám maximálne v ústrety, nenáhlil sa a o každom zvierati nám z veľkým záujmom rozprával rôzne múdrosti. Bolo vidieť, že sa vyzná a cítiť, že ho to naozaj baví… miestami som mal pocit, že viac ako nás, alebo teda viac ako Mikiho ;).

Celý zvyšok dňa až do západu slnka sme strávili jazdením po divočine a obzeraním prírody a divých zvierat. Videli sme slony a malé sloníky, zebry, žirafy a aj malé žirafky, opice, pakone, antilopy, divé prasiatka, pštrosy a iné vtáky a dokonca prvé levy… Bol to naozaj úžasný prvý kontakt s divokou africkou prírodou, za pár hodín sme toho videli a zažili neskutočne veľa.

Myslím, že fotky toho povedia viac ako ja dokážem napísať, tak si ich užite :).

Večer sme boli už naozaj zničení a boli sme radi, že nám naša veľká Matiti navarila tučnú večeru, po ktorej sme sa pobrali tučne sa vyhajať do našich luxusných stanov… zajtra nás čaká prebudenie v africkej divočine, ďalšie divé zvieratá a cesta do Serengeti National Parku.

Cestou do Serengeti

2. deň na africkom safari

Niet na to zobudiť sa ráno uprostred africkej savany… Ráno bolo trošku chladné a tak som na seba navliekol tričko z dlhým rukávom… k tomu kraťase a slnečné okuliare – zas až tak strašne chladno nebolo hehe ;).

Náš big Matiti nám už pripravil self-service raňajky, všetko pekne prestreté na stole. Ako predjedlo sme si dali ovocie, k tomu čaj a tuším africkú omeletu s toastami. Chvíľku sme si posedeli a kým sme vykonali nevyhnutné ranné hygienické povinnosti, všetko bolo takmer pripravené na presun smer Serengeti National Park.

Brázdili sme krajinu, ktorá sa postupne začala meniť… Naša cesta do Serengeti viedla cez Ngorongoro Conservation Area, ktorej hlavnou dominantou je Ngorongoro Crater, ktorý sa týči do výšky približne 2200 metrov. Ale dnes sme cez neho len prefrčali a dali si len malé preview. Máme totiž v pláne sa na ňom a hlavne v ňom zdržať až o dva dni neskôr…

O Africkej prírode

Roger nám postupne vysvetľoval rozdiely medzi jednotlivými národnými parkami. Každý je totiž takmer úplne iný. Odlišné sú v prvom rade geomorfologicky – čo znamená, že sú typovo odlišné. Tarangire National Park je zvlnený a podnebím a pôdou uspôsobený tak, že sa tam darí v prvom rade baobabom a slonom. Ngorongoro Conservation Area je pre zmenu hornatá a dominuje tu už spomínaný kráter, ktorého okraj dosahuje výšku 2200 metrov a je hlboký približne 600 metrov. Podnebie je tu chladnejšie a tým aj fauna podstatne rozmanitejšia. Stromy sú tu vyššie a tak sa tu darí veľmi dobre napr. žirafkám. Serengeti národný park je zas absolútna zatrávnená rovina bez stromov. Samotný názov Serengeti v svahilštine znamená „rovina“ a veru celý park je až neskutočne rovný. Schovať sa tu nie je veľmi kam a tak najbezpečnejšie miesto je v jeepe ;). Darí sa tu hlavne zvieratkám, ktoré majú radi nekonečné trávnaté pastviny (antilopy, zebry, pakone, byvoly a iné) a potom zvieratkám (levy, leopardy, hyeny a iné ), ktoré majú radi zvieratká, ktoré majú radi nekonečné trávnaté pastviny hehe :).

Africké okienko alebo prečo v Serengeti nerastú stromy

Ako sme sa dozvedeli od nášho afrického priateľa a sprievodcu Rogera, tak pred miliónmi rokov tu vybuchla sopka (Ngorongoro), ktorá vymrštila z útrob zeme obrovské množstvo skál do obrovských vzdialeností. Tieto skaly pokrývajú celý povrch a tvoria základnú podkladovú vrstvu, na ktorej sa časom eróziou vytvorila relatívne tenká pôdna vrstva. A keďže skalnatý podklad je príliš tvrdý a nehostinný, stromy sa tu nedokážu udržať a tak tu všade rastie len tráva… Zároveň túto oblasť využívajú obrovské stáda pakoňov a aj iných zvierat na migráciu za vodou a potravou a to práve vďaka tomu, že tu nerastú stromy, len tráva, vďaka čomu je tu dobrá viditeľnosť na veľké vzdialenosti a práve tá je základným predpokladom ochrany pred predátormi.

Okrem množstva informácii o prírodných krásach či zvieratách sme sa dozvedeli aj dosť o afrických kmeňoch, o ich živote, minulosti a možnej budúcnosti. O tom ako sa tu vo veľkom zabíjali zvieratá, ako sa tu pytliačilo a stále pytliači, o obchode so slonovinou a inými zvieracími komoditami. O tom ako sa dnes parky strážia a ochraňujú, ako sa chránia a zachraňujú zvieratá… Je až neskutočné aké obrovské počty zvierat boli vyzabíjané a ani si neviem predstaviť tu neskutočnú nádheru, to ako to vyzeralo keď sa všetko okolo hemžilo zvieratami.

Mne ani neprišlo, že ich je tu málo, skôr naopak, no keď si predstavím, že by ich tu malo byť niekoľko sto alebo tisíc násobne viac, tak až sa mi zastavuje dych… miesta je tu dosť a verím, že v minulosti to tu musel byť skutočný raj na zemi, hm, a pravda je, že stále aj je!

Maasaiovia – priateľský kmeň domorodcov

Maasaiovia tvoria dosť veľkú časť tanzánskej populácie a žijú tradičným životom už celé storočia. Majú svoju kultúru, zvyky a tradície, ktoré napriek vplyvu moderného civilizačného pokroku dodržujú. Rešpektujú politické zriadenie, svoje deti posielajú do škôl (školská dochádzka je pre všetkých povinná) a žijú v súlade s prírodou, ktorú rešpektujú a neničia. Práve naopak, spolupracujú s vládnymi a medzinárodnými organizáciami pri ochrane parkov, starostlivosti o zver, označujú oblasti výskytu múch cece, ktoré šíria spavú nemoc a podobne. Sú jediným kmeňom, ktorý má vládne povolenie žiť na území chránených oblastí a využívať ich pre svoje potreby. Všeobecne sú priateľský, zodpovedný a chápu svoju závislosť na prírode a z toho vyplývajúcu potrebu ju chrániť a starať sa o ňu.

Nám sa podarilo zastaviť v jednej takej dedine Maasaiov. Každý sa u nich môže zastaviť. Mladí, ktorý chodia do školy už vedia po anglicky a tak sa vždy nájde niekto, kto vás po dedine prevedie. Samozrejme nič nie je zadarmo, hlavne nie pre Mzungus (biele tváre) a tak za pár papierikov, ktoré takto putujú naozaj do rozpočtu dediny (nie do rozpočtu jednotlivca) sa dostávame dnu.

Pred vstupom za hradby, ktorými je dedinka obohnaná (ochrana pred zverou), si musíme vypočuť spev žien a absolvovať očistný uvítací tanec. Sú to staré rituály, ktoré sa stále dodržiavajú a nám čo to napovedajú o kultúre… Vo vnútri dediny je všetko jednoduché a praktické. Príbytky sú z trávy, konárov a hliny, vo vnútri úplne tmavé – bez okien a vo vnútri každého domčeka sa udržiava pahreba. Tá sa využíva jednak na varenie a tiež ako zdroj svetla. Muži žijú oddelene od žien v inej časti dediny a striktne sa táto tradícia dodržuje.

Pre najmenších je za dedinou pri najbližšom strome zriadená „škola“. Pri strome kvôli tieňu 😉 a o peň sa opiera veľká tabula, pred ktorou sú drevené lavice, v ktorých sa najmenšie deťúrence učia abecedu, čítať, písať, počítať a to vo svojom svahilskom jazyku a aj v angličtine…

Po tejto vyčerpávajúcej návšteve sa nakoniec so všetkými lúčime, nasadáme do jeepu a vyrážame ďalej…

Cesta africkou savanou

Okolo obeda sme sa dostali na cestu, ktorá ide krížom cez Serengeti. Je to jedna z najhorších ak nie najhoršia cesta akou som kedy išiel a k tomu neskutočne prašná. Je to naozaj zážitok tade ísť, pred prachom sa neuchráni absolútne nič. Všetci sme kompletne pokrytí súvislou vrstvou špiny a vytrasení tak, že aj keď zastavíme, tak mám pocit, že sa stále hýbeme. Vybudovať cestu tu má minister dopravy v pláne už nejaké to desaťročie, no stále mu niekam miznú peniaze, ktoré sú na výstavbu určené. Darmo, korupcia je tam rovnaká ako tu, hm asi o trošku väčšia, ale len o trošku ;). A tak sa po ceste občas mihnú ťažké mechanizmy, ktoré upravujú a zarovnávajú povrch do ako takej roviny.

Btw táto cesta je vytvorená odhrnutím vrchnej pôdy a jazdí sa vlastne po kamenistom podklade. Je tu pekne vidieť, prečo tú tie stromy vlastne nemôžu rásť…

Po niekoľkých hodinách jazdy týmto tankodrómom dostávame defekt na zadnej pneumatike, prvý na tomto výlete ;). Sme preto nútení zastaviť uprostred ničoho, všade navôkol je len nekonečná rovina a vidieť až na horizont každým smerom… neuveriteľné.

Chlapci borci si z výmenou pneumatiky hravo poradili i keď na začiatku mali problém z dômyselným zariadením na zdvíhanie vozidla, ktoré bolo kvôli prachu zaseknuté. Nakoniec všetko dobre dopadlo a pokračovali sme ďalej.

Po niekoľkých desiatkach km sme zišli z tejto cesty a vydali sme sa na predvečerný game drive ešte pred tým ako dorazíme na camp site. A veru vyplatilo sa! Objavili sme mladú leviu rodinku, na čele s krásnym levom s veľkou hrivou, oddychujúcu v tráve hneď kúsok od našej cestičky. Toto bolo asi najbližšie stretnutie s tak veľkým levom, ležal asi 5 metrov od nášho auta a Roger nervózne sledoval každý jeho pohyb a prikázal nám zavrieť všetky okná, pre istotu ;).

Po tomto zážitku nás šťastie neopúšťalo a okrem sloníkov sme ešte našli leoparda oddychujúceho v korune stromu.

Na záver sme sa ešte potešili z hrošíkov, ktorí sa váľali vo vodnom kúpeli.

Dnešní deň bol opäť dosť hustý a náročný. Veľa sme toho precestovali, veľa sme videli, veľmi veľa sme sa toho dozvedeli a večer sme sa veľmi veľa napapli :). Zajtra ráno máme v pláne vstať skoro, aby sme doobeda toho stihli pobehať čo najviac… tož čo chlapci? Jedno dve pivká a lala salama :).

Serengeti National Park

3. deň na africkom safari

Tretí deň ráno sme sa zobudili uprostred národného parku. Slnko už začínalo páliť a nás čakali opäť samé povinnosti… našou hlavnou úlohou bolo sa napapať, sadnúť do auta, otvoriť strechu a užívať si nekonečné savany plné zvierat… raj na Zemi.

Serengeti je najväčším africkým parkom a je známy hlavne vďaka úžasnému úkazu akým je migrácia zvierat. Tie každoročne putujú z celého parku Serengeti (Keňa, Tanzánia) na okraj oblasti Ngorongoro, kde nerastú žiadne stromy a tráva tu má výšku asi 10cm. Putujú sem z jednoduchého dôvodu – porodiť potomkov, nakoľko pre predátorov je tu takmer nemožné sa schovať. Môžu tu preto v kľude vychovávať a kŕmiť svoje mladé potomstvo. A keď sú mláďaťa dostatočne veľké a silné, tak opäť putujú všetky zvieratá v tisícových stádach za vodou a potravou niekam inam.

My sme aj tento deň mali opäť šťastie na levy, žirafy a dokonca sa nám ako jedným z mála podarilo zazrieť malé levíčatko, ktoré sa rýchlo pred nami utekalo skryť za skaly, kde ho strážila jeho mamina. Naozaj kombinácia nášho šťastia a Rogerovho sprievodcovského umu a intuície nás občas doviedla k úžasným stretnutiam.

Jedným z takých bolo aj pozorovanie leva ako sa pripravuje na lov antilopy. Dokonca sme mali šťastie toto divadlo sledovať dvakrát. Bolo fakt úžasné sledovať ako sa lev zakráda, schováva v tráve, dokonca poza naše autá. Ako si dáva pozor na smer vetra a plazí sa v tráve, v ktorej sa dokonale stráca. Tu som naozaj pochopil, že ak by som v tej tráve stál a lev by bol na pol metra odo mňa, tak by som vôbec o tom ani netušil a podal by si ma ako ľudskú fašírku.

Lov nakoniec dopadol neúspešne, zvieratka sú predsa len dostatočne obozretné i keď veľa veru nechýbalo… už len asi dva tri metre a nebolo by úniku…

Zároveň sme sa dozvedeli, že lev si dáva na príprave útoku veľmi záležať a keď si nie je takmer na 100% istý, že korisť uloví, tak lov predčasne vzdá. Je to vraj preto, lebo každý útok ho stojí veľa síl a energie a môže sa stať, že po troch či štyroch neúspešných útokoch mu na ďalší nezostane dostatok síl a umrie… úspešnosť lovu sa preto pohybuje nad 90%, musí, inak by to malo pre leva fatálne následky.

Dnes sme dokonca videli aj hyeny celkom zblízka, naozaj nechutné zviera, ale aj ono tu hrá svoju úlohu. Btw vedeli ste, že samica hyeny je obojpohlavná? Okrem vagíny má aj regulárny penis zo semenníkmi, avšak nefunkčný. Tie produkujú testosterón, ktorého hladina je rovnaká alebo vyššia ako u samcov. Samice dorastajú do väčších rozmerov a majú dominantné postavenie. Vďaka kryciemu manévru s pohlavnými orgánmi sú od samcov na nerozoznanie a tak s vedúcou pozíciou nemajú problém. Pri háraní vďaka svojej dominancii nie sú veľmi obťažované, práve naopak, ony si vyberajú samca, s ktorým splodia silné potomstvo (na hulváta – zozadu a bez predohry hehe :)).

Na záver dňa sme sa vydali na cestu späť a opustili sme brány Serengeti. Presne na hranici z Ngorongoro Conservation Area sme dostali náš druhý defekt… Tento krát sme pneumatiku úplne zničili, prerezala sa o nejaký naozaj ostrý kameň, pretože ten rez bol dlhý a čistý… pred sebou sme mali ešte ďalekú cestu a v rezerve ešte jedno koleso… no čo, ďalšie dva defekty snáď nedostaneme ;).

Podvečer sme dorazili na úpätie krátera a v kempe sme sa stretli s celou kopou turistov… toto miesto okrem toho, že je obľúbené, pretože je na okraji krátera, je aj určitá „safari“ križovatka. Stretávajú sa tu ľudia, ktorí prichádzajú na safari, tí ktorí zo safari odchádzajú, tí ktorí strávili deň v kráteri, ale aj tí, ktorí tam ešte len pôjdu…

Okraj krátera a teda aj náš kemp sa nachádza vo výške približne 2200mnm a teplota tu v noci klesá pod 10 stupňov a to vraj v Afrike je teplo… niekto nás na geografii pekne klamal! 😉

Nás čaká zostup do krátera zajtra ráno… ale to najprv musíme prežiť mrazivú africkú noc…

Ngorongoro kráter

4. deň na africkom safari

Naša posledná noc na safari bola naozaj výnimočná… bola totiž najstudenšia zo všetkých, brrr. Ešteže sme boli vyzbrojení celkom dobrými spacákmi a príjemnými vankúšikmi :). Po dobrej večeri a záverečnom pivku sme prebehli do stanu a rýchlo sme sa našolíchali do spacákov. S Bombom sme si ešte pozreli fotky z predošlého dňa, dali sme si záverečný flash 😉 a lala salama (dobrú noc).

Naše sladké sny o levoch, či skôr leviciach ;), prerušil akýsi šuchot a mľaskot… Otvoril som oči a keby som neležal, tak by som asi padol na zadok :). Do stanu sa nám uprostred noci tlačí hladná zebra… neverím vlastným očiam a pozerám na Bomba, ktorý sa rovnako ako ja nezmohol na slovo. Chvíľu pozeráme na seba, chvíľu na zebru, opäť na seba a asi sme obaja rozmýšľali nad tým či stála spíme a sa nám to sníva alebo či je to skutočnosť :). Vystrašene sme hľadeli na zebru, ona na nás, my na seba a takto sa to chvíľu striedalo :). Nakoniec zebrička odišla a my sme sa nezdržali smiechu hehe… bola to fakt hustá haluz. Potom sme len tak ležali a chvíľu pozerali na zebry ako chodia okolo našich stanov a papajú trávu. Dúfali sme len, že nezakopnú o naše kolíky a nezbúrajú nám stan. Nakoniec sme pri ich hlasnom prežúvaní a šuchote kopýt zaspali…

Ráno sme sa zobudili vďaka budíku veľmi skoro, vonku bola stále zima, tráva však pekne pokosená a po zebrách ostali len hnedé hromádky ;). Pri východe slnka sme si dali horúci čaj, ľahké raňajky a vyrazili sme na cestu do krátera.

O kráteri

Kráter je úžasný tím, že vo vnútri žijú zvieratá takmer dokonalo oddelené od okolitého sveta. Závisle samé na sebe a jedny na druhých. Kolobeh života a sním aj potravinový reťazec tu fungujú úplne dokonalo. Zvieratá tu žijú v rovnováhe, žiaden druh tu výrazne nedominuje a nepremnožuje sa… Je to naozaj zázrak prírody. Niektoré zvieratá sem prichádzajú či dokonca môžu odísť, iné sú tu uväznené naveky. Takými sú napr. hrochy, ktoré nedokážu prejsť viac ako 20km a deň bez vody neprežijú. Napriek tomu si tu žijú už stovky rokov v blahobyte a nič im tu veru nechýba.

Zvláštnosťou je, že dole v kráteri vôbec nežijú žirafy, ale napr. tam zase žijú nosorožce. Aj na tie sme tento deň mali šťastie. Nosorožcov tu veľa nežije a zdržiavajú sa väčšinou na úbočiach krátera. Preto je naozaj len otázkou veľkého šťastia nejakého vidieť.

Inak sme mali opäť šťastie na levov, videli sme mladú leviu rodinku, byvoly, hrochy, hyeny a tiež šakaly. Roger nám stále vravel, že na tomto safari máme veľké šťastie a darí sa nám vidieť viac ako iným, veď sme videli aj nosorožce. Na záver dňa sa nám ešte podarilo vidieť špecialitu a to hyenu na love. Zvláštne na tom je, že hyeny takmer vôbec nelovia a skôr sa priživujú na úlovkoch iných, napr. levov. Hyena útočí len zriedka, keď sa jej naskytne výnimočná príležitosť. Tento krát sa nepozorné prasiatko priplietlo nechtiac veľmi blízko a hyena šla tvrdo po ňom. Zákon prírody nepustí a tak hyeny a potom šakaly malí chutný obed.

Vedomostné okienko

Hyeny svoje obete nezabíjajú a jedia ich zaživa. Je to preto, lebo pach krvi sa vzduchom rýchlo šíri a ostatné hyeny ho dokážu zacítiť na vzdialenosť 4 km a okamžite sa rútia k úlovku. Hyena preto nestráca čas usmrtením, ale len nevyhnutným zásahom na znehybnenie či omráčenie a pustí sa do najjemnejších častí aby stihla v čo najkratšom čase zožrať čo najviac. Ďalšie hyeny sa okamžite zbiehajú so širokého okolia a najsilnejšia vždy vyhráva… je to skutočný boj o život.

Po tomto zážitku sme si aj my išli spraviť obednú pauzičku a poriadne sa nadlábnuť. Nemali sme síce prasiatko ako hyeny, ale naše grilované kurko a syrový sendvič neboli úplne zlé ;).

Nakoniec sme si ešte pozreli happy hippos :) a vyrazili na cestu von z krátera. Naše zážitky so zvieratkami síce skončili, ale aby sme sa náhodou nenudili, tak asi v poslednej tretine kopca pri výjazde z krátera, našu jazdu prerušila ohlušujúca rana. Znelo to ako keď sa rozletí pneumatika. Rýchlo sme zastavili, skontrolovali kolesá a všetko vyzeralo byť v poriadku. Pozeráme ďalej a pod autom vyteká voda… zlé znamenie. Kapota nám samozrejme nešla otvoriť, mechanický zámok bol zaseknutý… asi po 20 minútach sa nám to predsa len podarilo. Konečnú diagnózu sme stanovili na odtrhnutú nasávaciu hadicu z turba (to bola ta hlasná rana) a vyvretú vodu z chladiča. Aby to nestačilo tak chladiaci okruh sa zavzdušnil a na odvzdušňovanie sme nemali dosť vody. Naše vyhliadky boli dosť mizerné. Bez turba a chladiča v horúčave vyjsť zvyšok stúpania na okraj krátera. Počkali sme kým motor trochu vychladol a vydali sme sa na cestu. Bez turba to šlo pomaly a bez chladenia sa motor rýchlo prehrieval, ručička teplomeru stúpala do červeného pola… Dali sme si jednu či dve pauzičky na vychladenie a nakoniec sme aj túto náročnú úlohu zvládli a vyšli sme až hore. V najbližšej kvázi dedinke sme s pomocou miestneho chalanka nasadili a hlavne upevnili nasávaciu hadicu, doliali vodu do chladiča, odvzdušnili ho a autíčko bolo opäť ako nové, hurá :).

Koniec nášho safari bol teda celkom akčný :). Potom nás už len čakala cesta späť do Arushe, do nášho hotelíka s bazénom, ach jaj… :).

Z pevniny na ostrov Zanzibar

Po safari nás v Arushi okrem bazéna nečakalo už nič zvláštne. Našou hlavnou bojovou úlohou bolo zohnať letenky na Zanzibar. Čas sa nám už pomaly krátil a bolo by zbytočné s ním plytvať a preto sme predtým zvažovanú možnosť ísť busom zamietli. Nestihli by sme totiž v rámci jedného dňa doraziť do Dar es Salaamu a nalodiť sa na poslednú ferry (podľa oficiálneho harmonogramu by sme to stihnúť mali, no realita je ďaleko iná). Tým by sme stratili 1,5 dňa na ceste, ktorou sme už raz išli. Preto alternatíva 2 hodinového letu za asi 3 násobok ceny autobusového lístka aj s ferry a možnosti pozrieť si Tanzániu z vtáčej perspektívy zvíťazili. Ja tomu vravím, že zvíťazil rozum a pohodlnosť :). Musím však povedať, že pohľad na nekonečné africké savany a roztrúsené kruhové dediny afrických kmeňov, bol úžasný a tuším ani letušky na palube neboli najhoršie ;).

Stone Town

Ani sme sa nenazdali a už sme sedeli v taxíku a predierali sa uzučkými ulicami Stone Townu. Všade vládol neuveriteľný pokoj, ulice boli prázdne, len sem tam človek. Budovy vyzerali opusteno, spustlo, mesto duchov… Nechali sme sa odviezť k prístavu a vytipovali sme si pár hotelov z knižky. Nakoniec sme skončili ako vždy v úplne inom – lepšom i keď prvú noc sme museli spať trošku stiesneno. Ale druhú noc sme už boli v peknej veľkej trojposteľovej romantickej izbe :).

Celý ostrov Z

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .