0
0

Je to neuveriteľné, ale po dlhých 13 mesiacoch vyrážame opäť do sveta za poznaním. Priznám sa, že som mal obavy z toho, že tento rok sa na žiadnu expedíciu neodhodlám(e). Plány boli veľké, potom malé, potom žiadne a opäť veľké a žiadne… a tak dookola. Nakoniec to však prišlo! :) V hre bolo niekoľko alternatív (Afrika, Kaukaz, Ázia) a nakoniec vyhrala tá správna. Výber vždy záleží od pocitu a pocit zase od okolností. Tie nakoniec rozhodli o pocite ísť do Singapúru, štátu a veľkomesta v jednom a pokračovať do Indonézie za poznaním ostrovov Bali a Lombok.

Vďaka Ivkovi, máme k dispozícií opäť úžasnú video mapku cesty, z ktorej človek získa pohľad zhora, že o čom je vlastne reč a hlavne o čom bude táto cesta…

Trochu smutnou správou je, že dvaja členovia expedičného tímu sa tejto cesty, ktorá nesie názov Expedícia Bali 2010, nezúčastnia. Určite ich to mrzí rovnako ako nás čo ideme (ja a Hey Miki ;)), nuž ale ich okolnosti sú také aké sú a preto im venujem na tomto mieste 1 sekundu ticha s úsmevom :). Aby zas neobišli s prázdnou, tak nám budú z domu robiť pasívny dohľad a saport, to sa vždy hodí ;).

Nuž a čo bude naším plánom na najbližších 19 dní? Ako to už býva, tak tým najzávažnejším bude si užívať v čase i nečase, s chuťou i bez chuti, vo dne i v noci, s plážou i bezpláže, s ryžou i bez ryže… :). Prvým cieľom cesty bude Singapore, mesto a štát v jednom. Ázijský tiger s najsilnejšou ekonomikou v regióne, najčistejšími ulicami, najmodernejšími budovami, bezchybnou mestskou dopravou a neskutočným množstvom atrakcií, umenia, zábavy, shoping molov a podobne. Určite chceme vidieť Zoo, nočné safari, botanickú záhradu, lanovkou sa odviezť na kopec s panoramatickým výhľadom, moderné budovy a shopping móla, múzeá a galérie, bary a kluby ;), posedieť si pri rieke, povoziť sa výletnou loďou a samozrejme adrenalínové kolotoče či megaveľké ruské kolo s výhľadom na celý Singapore.

Druhým cieľom je indonézsky ostrov Bali, kde nás čakajú piesočnaté pláže, staroveké chrámi, nekonečné ryžové polia, jedinečná kultúra a zvyky, posvetné sopky, krásna príroda a podmorský svet. Tretím cieľom je susediaci ostrov Lombok, na ktorom sa nachádza sopka s vrchom, ktorý dosahuje viac ako 3700m. Súčasťou ostrova sú aj tzv. Gili islands, tri malinké no o to viac exotické ostrovčeky s krásnymi plážami, kde nás bude čakať pohoda a relax. Nuž, ako to už býva, plány sú veľké a práve realita do nich vnáša radostný prvok neistoty, ktorý z cesty robí to, čomu sa vraví zážitok :).

Tak si to užite s nami.

Cesta do Singapuru

Odchod za odchodom

6. október 2010 bol deň, kedy začala ďalšia expedícia, Expedícia Bali 2010. Ako to už býva, večer pred odchodom ma zachvátila cestovná „horúčka“. Je to taký ten pocit, kedy sa človek balí a premýšľa nad tým, či je zariadené všetko potrebné, či si balí to čo má. Do ruksaku prihadzujem tričko naviac, pre istotu :). Premýšľam nad tým, či vlastne naozaj ideme, či sa mi naozaj chce ísť. Myslím na to, aby sme už sedeli v lietadle a nemusel som na to všetko myslieť. Človek keď už sedí v lietadle, tak vie, že už je všetko jedno…

Ráno pred odchodom pre mňa prišiel Iwko. Ukecal sa, že si privstane a odvezie nás na vlakovú stanicu a osobne nám dá zbohom :). Samozrejme, že ráno som nestíhal a čas do odchodu vlaku sa krátil a ja som si dal na rozcvičku šprint okolo domu k autu, kde som mal zabudnuté slnečné okuliare. Bez nich by som predsa nemohol odísť ;). Miki už čakal doma, samozrejme pripravený, veď ako inak keď bol zbalený už tri dni pred odchodom ;).

Vlak sme samozrejme stihli bez problémov ;), dali sme si s Iwkom záverečné zbohom a pobrali sme sa s Mikim na perón. Vlak do Prahy odchádzal z prvej koľaje a keďže nám do odchodu ostávalo ešte pár dlhých minút, tak prišiel čas zahájiť túto cestu ranným dúškom slovenskej hruškovice :). Na šťastnú cestu…

O pár hodín neskôr, a po jednom vlakovom pivku, sme vystupovali na Pražskom hlavním nádraží. Vybehli sme do neďalekej reštiky zlúpnuť malý obedík a potom sa vystretať s Demom. Demo je náš, už bývalý, spolužiak, ktorý sa rád hrá. Hrá futbal, a celkom mu to hrá ;). Podujal sa aj s nami na malú hru a prišiel nás odkopnúť zo stanice na letisko :), za čo mu patrí veľká vďaka.

V lietadle už bolo všetko v pohode. Odlepili sme sa od zeme, objednali si u letušiek pár drinkov a s úsmevom na tvári sme sa mohli konečne uvoľniť.

Dubajské stretnutie

V Dubaji sme mali 3,5 hodinový prestup na lietadlo do Kuala Lumpur. Čas sme si krátili ako vždy bezprizorným flákaním sa po letiskových halách a obchodoch a kde tu zrazu z čista jasna dve dievčence sa nám priplietli do cesty. Vraj či chlapci zlatí, netušia aký pin má švárna dievčina na svojom mobile. Hey Miki zadelil, že čo tak štyri jednotky (1111) a čuduj sa svete, ono to fungovalo :). Skoro som odpadol… Slovo dalo slovo a bez zdĺhavých okolkov sme o malú chvíľu sedeli v letiskovom pube pri kvalitne vychladenom pivku rozoberajúc cesty a necesty s úsmevom na perách :). Baby sa vybrali na Maldivy, i keď „len“ na dofču, ale mám pocit, že nabudúce to nebude „len“ hotel s plnou penziou a lehátkom na pláži, ale cesta s väčším „C“ :).

Nakoniec sme si dali zbohom a naše lety sa rozišli :). Na pamiatku nám zostal už len účet za tri pivká a jednu minerálku, spolu za 37 Eur :). No čo, drahá minerálka hehe :D.

Naháňačka v Kuale

V Kuala Lumpur nás po pristátí čakala malá úloha. Museli sme sa premiestniť na druhé „vnútroštátne“ letisko. Času sme mali tak akurát, aby sme vybavili vízové papierovačky a pečiatky, zobrali veci, našli shuttle bus a upaľovali na lietadlo… ale ako to už býva, plán je jedná vec a realita druhá. Papierovačky a víza sme dostali naozaj rýchlo a to aj preto lebo colný chalanko nás posunul do VIP rady, samozrejme oprávnene :), však VIP sme ja aj ty ;). A tak sme sa vyhli obrovskej rade a ocitli sme sa za colným okienkom vyzbrojený vízami a pečiatkami „dřív než řekneš švec“ :). Tento získaný čas sme však totálne stratili čakaním na ruksaky. Všetky už boli vonku, len ten Mikiho nie. Čas plynul, batožinový pás sa točil takmer prázdny, ľudia odchádzali a ja som si pripravoval ústrižky od batožiny na reklamáciu. Ešte sa nám nestalo, že by nám stratili batožinu. Počul som už o tom veľa krát, ale nám sa také predsa nemôže stať. Pozerali sme na hodinky a rozmýšľali nad tým, že sme v peknej riti. Čakal nás totiž ešte let do Singapuru. Času už nebolo nazvyš a Miki sa zmieroval s tým, že najbližšie tri týždne strávi v jedných trenírkach :). Pás sa stále točil a po malom rozruchu začali s colných útrob vypadávať posledné „stratené“ kufre a ruksaky. Medzi nimi aj ten Mikiho, sme zachránení :). Našu radosť, ale okamžite vystriedal stres. Stíhame vôbec presun na druhé letisko a let do Singapuru?

Upaľovali sme nájsť shuttle bus, prešli sme cez pár poschodí až k autobusovým stanovištiam. Tu vládol trochu zmätok. Dáky chalanko nás uisťoval, že bus ide každú chvíľu. Slečna za okienkom, ktorá predávala lístky nás mala úplne na háku a venovala sa svojmu mobilu. Bezradnú chvíľku prerušil až príchod autobusu. Hurá… pokecal som zo šoférom, teda viac sme si ukazovali rukami nohami ako rozprávali, ale rozumeli sme si. Tento bus nás včas na letisko nedovezie!

Nakoniec sme sa museli vrátiť späť do príletovej haly, cez ochranku sa vtirnúť do príletovej predhaly, kde boli pokladne na taxíky. V Kuale na letisku sa totiž nedá zobrať taxík len tak vonku, ale len cez tiket, ktorý si treba kúpiť vo vnútri v špeciálnej pokladni. Tam sa nahlási koľko nás je, aké máme batožiny, kam ideme a v systéme nám priradia vhodné voľné auto. Žiadna korupcia, žiadne predbiehačky či čakačky, žiadne lúpežné sadzby od taxikárov, všetko podľa cenníkov vyplatené dopredu.

Sadáme do taxíka a ukecávame šoféra, nech na to dupne lebo nám o chvíľu letí lietadlo. Taxikár sa obával veľkého trafiku a zápchy po ceste, ktorá by nás zastavila, ale našťastie cesty boli prázdne. Na letisko sme dorazili tak tesne akurát, prioritne sme sa checkli-in cez biznis class 😉 a upaľovali do odletovej haly. Pohodička, nakoniec sme ešte mali pár minút na sedenie a vydýchanie sa :).

Posledný let už netrval dlho, tuším dáku hodinku. Vzlietli sme a o chvíľu sme už pristávali. Tuším som ho aj tak celý prespal. Mali sme toho celkom dosť, na ceste sme boli už vyše 26 hodín a ešte nás čakalo úradovanie v Singapure. Našťastie to tu šlo celkom hladko. Bolo akurát podvečer, okolo siedmej ôsmej. Hotelík sme mali pár zastávok metrom od letiska a ďalších pár od centra mesta. Vonku bolo pekelne vlhko a teplo, ešteže sme mali izbu s klimoškou ;).

Na hoteli sme sa vybalili, dali sprchu a uvítacie poldecko ;). Potom druhé na to, že sme cestu úspešne zvládli a jedno pred večerou. V knižke sme naštudovali sekciu „Aklimatizácia po príchode do novej destinácie aneb Pití a noční život“ a vyrazili sme do mesta ;).

Bol to príjemný a romantický večer s pivkom a nejakým tým B52, hehe :D.

4 dni a 4 noci v Singapure

Dopravné okienko

V rámci mestskej dopravy pre mňa bolo príjemným prekvapením začlenenie súkromných taxislužieb do siete mestskej hromadnej dopravy. Áno, taxíky sú tu chápané ako súčasť MHD po boku autobusov a metra. Taxíky majú svoje „taxi zastávky“ vždy v blízkosti autobusových a rovnako ako na bus, ľudia stoja v radách aj na taxíky. Zastávky sú rozdelené na dve časti a to taxi zastávka na objednávku a tzv. voľná zastávka. Zaujímavosťou je, že nik sa tu nepredbieha, taxikári neklamú a cena je prijateľná pre každého – cena je asi 2× vyššia ako cesta autobusom či metrom (na rovnakej vzdialenosti). No pri dvoch ľuďoch sa táto alternatíva stáva rovnocennou voči klasickým dopravným prostriedkom MHD. No nie vždy to musí znamenať rýchlejšiu alternatívu, ale keď ide človek z nákupov, či na letisko, tak rozhodne pohodlnejšiu ;). Btw cena busu aj metra sa meria počtom prejdených zastávok, alebo aby som bol presný, tak je to podľa úsekov od zastávky po zastávku, ktoré sú ocenené podľa vzdialenosti. Absolútne férový systém, no nie? :)

4 dni vo veľkomeste

Po príchode a aklimatizovaní sme sa potrebovali poriadne vyspať a nabrať nové sily. Našťastie sme mali izbu s tmavými oknami a poriadnymi závesmi. V izbe bola taká tma a vďaka klíme aj zima, že som mal pocit akoby sme boli v tmavej ľadovej jaskyni, kde slnko nikdy nevychádza.

Po asi 11 hodinovom spánku, prerušenom ranným budíkom do práce, som rozostrel závesy a vpustil slnečné lúče do našej tmavej kobky. Za oknom bolo hnusných 35 stupňov v tieni a krutá vlhkosť, v izbe hnusne suchý vzduch a mrazivých bohvie koľko… ale bola mi fakt celkom zima :). Ach, klíma, úžasná vec :).

Harbour Front a Jurong Island

Po ranných potrebách ;), sme vyrazili za poznaním. Čo to sme už videli v noci a bolo to fakt super. Otvorili sme mapku, knižku a pre dnešný deň sme si vybrali oblasť Harbour front s veľkým prístavom a strednou stanicou lanovky (HarbourFront cable car station). Pokecali sme s chalankom čo predával tickety, že ako to celé funguje, čo odporúča a či stíhame ísť celú okružnú jazdu ;). Nakoniec sme si kúpili roundtrip tickets, to znamená cestu hore na kopec s úžasným výhľadom na prístav a mesto, potom smerom dolu na Jurong Island a nakoniec z ostrova späť do prístavu, kde sme začínali :).

Priznávam bez mučenia, že to bolo super a je to jedna z atrakcií, ktoré človek musí vidieť a zažiť pri návšteve tohto mesta. Na Jurong Island nás lanovka vyložila na samom vrchu medzi reštauráciami, kolotočmi, múzeom, vyhliadkou na mesto a ďalšími atrakciami. Človek po vystúpení ani nevie čo skôr, či jesť, piť, fotiť, voziť sa alebo len tak stáť. Naozaj úžasné miesto. Omrkli sme si okolie a zviezli sme sa ďalšou lanovkou dolu z kopca na pláž ;). Na pláži nás čakali ďalšie zábavné možnosti ako je napr. 3D openair cinema, kde 3D movies premietajú v rozprášenej vodnej stene – neskutočná haluz a niečo také som videl prvý krát. My sme sa vybrali len tak na pláž, ľudia všade naokolo piknikovali a tak sme v strede pláže zapadli do Bikini baru na jedno riadne orosené ;). Po chvíli zapadlo slnko a všetko ožilo vo farebných svetlách. Toto miesto malo špecifickú atmosféru, dovolenkový pocit, pláž s bielym pieskom a pri tom za chrbtom dýchajúce obrovské veľkomesto. Takéto miesta tu doma nemáme a je to škoda. Je škoda, že tu nemáme kam poriadne vypadnúť a vydýchnuť si, uvoľniť sa, len tak v kľude posedieť a cítiť sa ako v raji :).

Singapore ZOO

Druhý deň sme vstávali opäť skoro ráno. Ono sa to nezdá, ale Singapur poskytuje veľmi veľa vecí, ktoré by človek chcel vidieť, vychutnať či ochutnať alebo zažiť. Už prvý deň nám bolo jasné, že aj keď máme celé tri dni, tak nám to stačiť nebude… Ale nevzdávali sme sa a druhý deň ráno sme vyrazili do Singapurskej ZOO. Pôvodný plán bol tu zostať tak pol dňa. Ale ako sa ukázalo, tak jeden celý deň je tak akurát. Zoo je fakt dosť veľká, veľmi pekná, zvieratká majú voľné výbehy a pôsobí to tam veľmi otvoreným a prirodzeným dojmom. Po celej ZOO premávajú elektrické vláčiky, ktoré uľahčujú presuny nie len starším ľuďom či rodinám s deťmi, ale aj nám :D. Ešteže sme si kúpili fullticket s neobmedzeným množstvom jázd, wuuaaaah pecka ;). Inak sa tu dalo vidieť kŕmenie slonov, bielych tigrov, v malom amfíku príbeh o zvieratkách zameraný na ochranu prírody. Vystupovali tu všetky možné zvieratá od vtákov až po opice. My sme šli aj na vodnú show s uškatcami a komu by to nestačilo, tak sa môže ešte nechať povoziť na slonoch. Fakt jednoznačne zatiaľ najlepšia ZOO akú som doteraz navštívil. Parádny program, ktorý je vzájomne nadväzujúci a zameraný na všetky vekové kategórie a samozrejme prioritne na rodiny s deťmi – nuž ešteže som mal Mikiho so sebou ;).

V 35 stupňových horúčavách veru nie je sranda sa tralákať kade tade a užívať si všetky možné atrakcie. Človek túži po schladení, po studenom drinku, zmrzke, sprche a tiež klíme. Ešteže tu majú klímu naozaj takmer všade.

Po ZOO sme sa v hlbokom poobedí vydali na cestu späť na hotel. Trošku si vydýchnuť, prezliecť, niečo spapať a hlavne nabrať silu na ďalší highlite dnešného dňa, alebo teda skôr noci. Na večer sme mali totiž booknute tickety na Halloween Night Safari :).

Night safari

Tušili sme, že večer na Night safari bude asi veľmi veľa ľudí a tak sme sa vôbec neponáhľali. Prišli sme asi dve hodiny po otvorení, tuším okolo deviatej a keďže na safari bola obrovská rada, tak sme sa rozhodli ísť do areálu Zoo, kde bol v rámci Haloween night pripravený scary house.

Inak všade po areály sa pohybovali rôzny zombíci, strašidlá, mŕtvoly, duchovia a rôzne príšery. Organizátori to zobrali naozaj s úplnou vážnosťou a dokonalosť masiek bola neuveriteľná, rovnako tak nasvietenie celého priestoru a vytvorená strašidelná atmosféra. Fakt úžasné…

Pri vstupe do Zoo smerom ku strašidelnému domu sme sa dozvedeli, že je tam rada asi tak na dve tri hodiny a že máme ísť račej najprv na strašidelné safari. A tak sme sa vybrali na opačnú stranu. Našťastie tu mali Halloween bar so strašidelne oroseným pivkom a tak sme si dali jedno malé bububu :). Pozreli sme si fireshow a šli sme sa postaviť do radu na strašidelný vláčik na strašidelné safari…

Po asi hodine v rade, ktorá sa ale stále hýbala dopredu, takže to nebol až taký opruz, sme sa dostali na rad. Hurá!! :) Sadli sme do vláčiku a zopár démonov nás vyprevadilo na púť strašidelnou prírodou plnou divých vražedných zvierat… Celá jazda bola úžasne komentovaná hrôzostrašným škriatkom, sprevádzaná nepravidelnými návštevami rôznych bytostí zo sveta mŕtvych. Výbehy zvierat boli nasvietené temným nazelenalým svetlom a temný hlas nás stále upozorňoval, že títo vlci v pravo majú radi malé deti a hyeny v ľavo sa živia mladými dievčatami a podobne… zdalo sa mi čudné, že nekomentovali Mikiho, ale asi ho už považovali za svojho ;).

Po tomto zážitku sme sa vybrali doraziť sa do strašidelného domu. Z 3 hodinového radu bol už asi len hodinový :). Našťastie nudné státie v tmou zahalenom rade medzi stromami prerušovali nájazdy upírov, démonov či obživlých mŕtvol :). Prešli sme cez cintorín a ocitli sme sa pred bránami strašidelného domu a bol veru naozaj strašidelný. Uvádzači upozorňovali, že dnu sa ide na vlastné riziko a pokiaľ trpíme akýmikoľvek srdcovými či inými podobnými ťažkosťami, tak dnu nemáme račej ísť. A keď sa rozhodneme predsa len podstúpiť prechod temnotou, tak si máme držať nervy na uzde a v žiadnom prípade na figurantov fyzicky neútočiť aj keď budeme na smrť vystrašení :). Prišlo mi to vtipné, až kým sme nevošli dnu hahaha… potom mi už veru nebolo všetko jedno a keď v jednej z izieb po mne vyletel duch mŕtveho dievčaťa s polovicou tváre, tak som račej utekal cez závesy ďalej. To tiež nebol úplne dobrý nápad, všade samí duchovia, mŕtvoly, zombíci, dievčatko česajúce si šedivé vlasy pred zrkadlom, či duch dieťaťa v skrini s ohorenou bábikou v rukách. Proste hrôza na každom kroku, v každom kúte, všade… hrôza jak sa patrí! :)

Za domom nás potom ešte čakalo smrteľné kaderníctvo, kde zavraždený kaderník s nožnicami v hlave každého návštevníka na želanie prebodol svojimi obľúbenými kaderníckymi nožnicami. No a prečo si nenafotiť vlastnú vraždu no nie? 😀

Po týchto zážitkoch si ani poriadne nepamätám ako sme sa dostali do hotela. Tuším sme strašne blúdili mestom, vodič busu nás odviezol opačným smerom ako sme chceli, cez cestu nám prebehla čierna mačka a taxikára sme museli račej navigovať lebo bol stratenejší ako my :). Náročná noc veru… hladní, smädní sme sa blížili k nášmu hotelu. Bola hlboká noc, asi 2 hodiny v noci, a my sme sa tmavou uličkou blížili do otvorenej nadlabárne plnej podivných miestnych ľudí dúfajúc, že títo budú z nášho sveta živých ;). Dali sme si tu úžasnú beef noodle soup a tučné pivisko. Dnešné zážitky sme museli rozhodne zapiť… 😉

Čínske záhrady, CBD a „ruské“ koleso

Náš posledný deň sme strávili tak trošku relaxačne v čínskych a japonských záhradách. Úplná parádička mať uprostred veľkomesta takmer nekonečné záhrady plne rastliniek, jazierok, mostíkov, upravených kríkov, bonsajov a podobne. Romantika sama o seba. S Mikim si ani neviem predstaviť lepšie miesto na trávenie spoločného voľného času hahaha. Romantika ako vyšitá ;). Situáciu zachraňovali aspoň miestne gejše ;).

Po rannej romantike sme sa vydali do centra mesta, ktoré leží na pobreží okolo Marina Bay. Sú tu mrakodrapy, divadlá, promenády, veľké „ruské“ kolo s výhľadom na celé mesto a tiež štartová rovinka formuly F1 ;). Všetko sme to poctivo prešli, narobili fotky Chosého v zálive i bez zálivu, i záliv bez Chosého, nuž čo, hlavne, že nás to baví… baví ;).

Povozili sme sa aj na veľkom kole, úžasný pocit povzniesť sa nad všetko a všetkých, až tam hore si človek uvedomí, aké je toto mesto skutočne obrovské a nádherné zároveň.

Večer sme ešte potrebovali vybaviť nejaký drobný shoping. Veď by to bola hanba si tu nič nekúpiť. Tu kde sa nachádzajú najväčšie a najslávnejšie shopingmóla na svete, kde chodia nakupovať celebrity z celého sveta a tiež my ;). Nákup nás fakt dorazil, prešli sme pár nákupných domov, čisté peklo :). Ale v jednom z nich mali maximálne luxusné záchody, odtiaľ sa mi fakt nechcelo odísť :). Verejný záchod, na ktorom si návštevník môže nastaviť teplotu dosky, hlasitosť hudby, teplotu vody, jej smer a intenzitu a v neposlednom rade teplotu a intenzitu vzduchu, ktorý nie je určený na sušenie rúk ;). Fakt úžasné, tomu vravím silný zážitok ;).

Po nákupnom ošiale prišiel čas na malú rozlúčky s touto „dierou“ ;). Vonku už bola tma, tašky sme mali plné a žalúdky prázdne a v ústach sucho. Veru najvyšší čas vyraziť do mesta na jedno. Dnes večer sme si vybrali ako miesto rozlúčky večerný záliv s výhľadom na vysvietené city. Darmo veď sme nejakí romantici ;). Zapadli sme do lokálnej snobárne, kde pivko stálo viac ako kdekoľvek inde, tak sme si ich račej dali zopár :). Našťastie sa ale opäť na nás usmialo šťastie v tú pravú chvíľu a nakoniec sme dostali zaplatiť len posledné pivko :). Takže takto sme ušetrili a do účtovníctva sme vniesli prvé pozitívne čísla hihihi :).

V hoteli na izbe nám už neostávalo nič iné, len sa zbaliť, pripraviť na cestu a pred spaním mrknúť scary movie v rámci Haloween month na obľúbenej StarMovies ;). Ráno sme sa už len vypravili na letisko a hurá na Bali Bali :).

South Bali: 3 dni a 3 noci

Lietadlom sme zo Singapuru odchádzali pohodlne o desiatej doobeda. Konečne sa nám darí trošku ubrať z plynu. Singa bol totiž časovo náročný, program sme mali nabitý a za štyri dni sme sa takmer nezastavili.

Sedíme v lietadle a tešíme sa na pláž, na pivko pri západe slnka, na more, ale aj na hotel z bazénom xixi :). V lietadle máme kopec času a tak preberáme vybrané hotelíky a guesthousy. Prirodzene vyberáme z kategórie Midrange :) (heh asi prvýkrát v histórii), chceme klímu a bazén, prípadná palmovo banánová záhradka môže byť ;).

Po asi dva a pol hodinovom lete pristávame na Bali, konečne sme tu. Vyšli sme z príletovej haly, vonku bolo príjemne slnečno, vlhko a príjemných asi 34 stupňov :). Jáááj… kde sa tu asi vybavujú klimatizované taxíky? :)

Prvé kroky

Istý chlapík nás nasmeroval do okienka, kde sa objednávali taxíky. Samozrejme všetko regulované, pevné ceny, potvrdenky a sadzby podľa lokalít. Žiadne ojeby, ceny v celku prijateľné, nebol dôvod obchádzať systém. O chvíľu už pri nás stál náš šofér, do kufra sme mu šupli naše bagle, checkol náš lístoček a vyrazili sme smerom na pláž. Ale nie na Kuta beach, ale hneď na tú ďalšiu. Kuta je centrum nočného života a pláž hneď za ňou je trošku viac tichšia. Volá sa Legian Beach a tam sme smerovali.

Pre informáciu tieto dve pláže sú vlastne jedna dlhá pláž :), akurát prvá polovica sa volá Kuta Beach a tá druhá Legian :). Vzájomné vzdialenosti sú +- 500 metrov, takže celá pointa nezostávania na Kuta beach bola v tom, aby sme nebývali v centre nočných barov. Predsa len v bare sa nebýva, do baru sa chodí ;).

Po chvíľke úradovania sme narazili na celkom slušný hotelík. Príjemný štandard, celkom pekné izby s klímou a v strede záhradky sa vynímal bazénik s vlastným barom ;). Recepčná mamina bola mrte vtipná a po pár vtipoch a úradovacích formalitách 😀 sa nechala ukecať na dobrú cenu 😉 a tak sme si tľapli :). Btw noc nás tu spolu vyšla asi na 29 EUR aj s raňajkami :).

Po nasťahovaní sme vyrazili na poznávaciu pochôdzku :). Šli sme smerom na pláž, ktorá bola asi 5 minút pešo. Po ceste sme checkli ešte jedno ubytko a bolo tiež super. Cena a štandard boli také isté, akurát mali väčší bazén a väčšiu záhradku. Tož nabudúce sa pôjdeme pre zmenu ubytovať sem ;).

Mrkli sme si pláž a vyrazili na obed. Natrafili sme na príjemnú reštiku, dalibali sme si chladené pivko, pretože bolo neskutočné teplo :). Dosť veľa reštík a nie len hotelových tu majú svoje bazény, kde každý hosť sa môže samozrejme okúpať, zaplávať alebo len tak sa schladibaliť, úžasné. K pivku sme si dali potom ešte jedno a tuším aj niečo jesť sme si objednabali :D. Dal som si vyprážané ringy z kalamára v strúhanke spolu s domácou miestnou „tatárskou“, fakt vymakané, o tej omáčke Miki sníva dodnes :). Mikiho jedlo ako vždy netreba komentovať, všetci predsa vieme, že neje nič iné ako kura, kura a kura, ktoré preňho predstavuje vrchol ku®linárskeho zážitku. Tak ale ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí… Miki je len jeden a ušla sa mu z tých sto chutí len tá kuracia, nuž… 😀

Anyway po dobrom jedle sme ešte omrkli okolie a šli sa trošku opaľovať na pláž. Pláž bola fakt dlhá a aj dosť široká. Pôsobilabali na mňa dosť Austrálsky. Malibali tu aj záchranárov, plavčíkov a vyhradené zóny z dohľadom pre nesurferov. Vlny bolibali veľké, prúd silný, fakt ako v Austrálii na Bondi alebo Coogee či Maroubra beach ;). Akurát voda tu bola naozaj príjemne teplučká ;).

Po poobednom intenzívnom plážovaní :), sme sa vydalibali späť do hotela. Pomaly sa začalo stmievať a s prichádzajúcim večerom a večerou prichádzal aj čas na aklimatizačný balidrink a odhalenie tajomstiev tohto veselého miesta ;).

Za tmy sme sa s Mikim vydali úzkymi uličkami nájsť romantické miesto pre našu prvú spoločnú večeru na tomto krásnom a romantickom ostrove :). Miki je zarytý „romantik“ a tak naša večerná prechádzka nemal konca kraja :P. Po hodine a pol sme stále kráčali vysvietenými uličkami, uhýbali sa ľuďom a hľadali to „správne“ miesto. Obišli sme pár snobárničiek, či lacných miestnych nadlabárni, ale akosi sa nám nič z toho nepozdávalo. Niežeby sme boli nároční, ale miestna ponuka nebola úplne v súladne s našími romantickými predstavami, či zvyklostiami nadobudnutými z iných ázijských ciest. Nakoniec sme vytrápení a uchodení zapadli do snobskej ázijsko-talianskej reštiky neďaleko pláže. Z tej sme si asi hodinu predtým robili srandu, že takú snobáreň nemusíme :). Nuž ale čo čert nechcel… Mikimu bolo treba „akože“ na WC a tak som ho pozval dnu… 😉

Sklamanie

Trošku sme boli prekvapení z toho, že priamo na pláži nie sú žiadne reštaurácie, to trochu uberá na romantike tohto miesta. Pláž je totiž po celej dĺžke oddelená od budov a mesta múrom a cestou pre auta. Nepôsobí to nijak zvlášť rušivo ani tragicky, ale večer to proste chýba, šum vĺn, oceánsky vánok, či piesok pod nohami…

Nakoniec sme sa v tejto snobskej reštike fakt dobre najedli. Dali sme si riadnu taliansku pizzu :) a bola fakt vynikajúca, k tomu pivko a boli sme vysmiati :).

Čo si kto nemyslí

Teraz si určite pomyslíš, že na čo sme sa trepali na Bali do Indonézie, keď si dávame pizzu v Talianskej reštike 😀 hehe… možno to znie smiešne, ale treba si uvedomiť, že Kuta Beach je dovolenková oblasť zo všetkým čo k tomu patrí. Nájdeš tu reštaurácie všetkých svetových kuchýň, McDonald, Pizza Hut, či Auzzie BBQ. Talianská patrí medzi tie „vybranejšie“ a drahšie a hľadať tu niečo „reall“ domáce je niečo podobné, ako hľadať ozajstnú slovenskú kuchyňu v centre Bratislavy. Ok, možno je to trochu ľahšie pretože v BA pravá slovenská reštika vôbec nie je :).

Osudové osmičky

S plnými brušiskami, sme sa potom vydali na ďalší romantický pochod. Odhodlaní dlho sa nemotať sme sa rozhodli zapadnúť do prvého baru s dobrou hudbou a bez ukričaných Auzzies. S čím sme ale nerátali bola drobná zachádzka kvôli ATM. V reštike sme totiž oplieskali všetku hotovosť 😛 a tak sme boli nútení dať si malú zachádzku. Darmo dnes nám tie prechádzky boli asi súdené. Po ceste sa dosť rozfúkalo a nad hlavami nám strašili mračná. Vo vzduchu bolo cítiť dážď a ako predzvesť búrky začali padať drobné kvapky. Z ATM sme hop šup vybrali potrebnú hotovosť na pivko a vtedy sa rozpršalo. V snahe pred dažďom rýchlo ujsť, sme sa schovali pod najbližšiu strechu, kde sme chceli prečkať úvodnú prietrž. Postávali sme pri tmavom skle a v tom sa vedľa nás otvorili tmavé dvere, z poza ktorých na nás blikali svetlá a šíril sa vábivý, dunivý zvuk hlbokých basov :).

Club 88

Nechceli sme ísť dnu, aj preto, že tu vyberali celkom vysoké vstupné a chceli sme len počkať kým prestane pršať. Dážď však neustával a tak slovo dalo slovo a o chvíľu sme boli zadarmo s pečiatkou na ruke rovno pri bare :D. Nuž čo, snobská večera, snobský bar :).

Ako to už býva, zábava tu neviazla a hlavne okolo nás nie :). Darmo, ukážte mi bar a ja vám ukážem ako to má na ňom vyzerať :D. S barmanmi sme boli hneď kamoši, happy hour sme si nechali „trošku“ predĺžiť :) a profesionálne sexi dancers tancovali na barovom pulte. Miki objednával drinky jeden za druhým a tak naše účtovníctvo utŕžilo poriadnu ranu :D. Nuž ale, rozhodne to stálo za to :), minimálne tie B52 :).

Deň po !

Druhý deň sme strávili viac menej pri hotelovom bazéne :). Z izby do bazénu sme to mali asi 2 metre, ťažká pohoda. Zahájil som tu dovolenkové opaľovanie, aby som nevyzeral ako lego postavička s opálenými rukami, hlavou a nohami od kolien nižšie :). V bazéne bol aj bar 😉 a kúsok vedľa hotelová reštika. Využili sme teda full service služby a mali sme veru všetkého dostatok :). Popri tom som šolíchal knižku a plánoval program na ďalší deň. Nechceli sme tu ostávať zbytočne veľa dní. Bolo to tu síce super, ale vedeli sme, že to pravé nás čaká až za hranicami tohto komerčného miesta.

Poobede sme šli na pláž trošku to tu zdokumentovať a obzrieť s foťákom v ruke. Záver dňa sme sa rozhodli stráviť podľa zaužívaných tradícií čakaním na západ slnka :). Rozhodne to stálo za to a neobišlo sa to bez humoru a tradičného sunset beer :).

Medzičasom sme úradovali nasledujúci deň, ktorý sme mali v pláne stráviť objavovaním pamiatok a tradícii južnej časti ostrova. Tie sú tak trochu roztrúsené a ideálnym spôsobom ako sa k ním dostať je požičať si motorku. Dá sa to absolvovať aj lokálnymi autobusmi, čo je lacný spôsob, ale veľmi náročný na čas a organizáciu. Ďalšou alternatívou, pre ktorú sme sa rozhodli my, je zostaviť si plán a prenajať si na celý deň auto so šoférom. Nás to vyšlo spolu na cca 33 EUR, klimatizované auto, vlastný šofér, vlastný plán, žiaden časový stres, žiadni iní ľudia, žiadne obmedzenia.

Večeru sme si dali v zaujímavej reštike s terasou na poschodí. Robili tu super seafood basket a pre Mikiho zahrdúsili kura ;). Po dobrej papke sme sa vydali na večernú prechádzku ;). Aby nám lepšie trávilo, tak sme navštívili bar s dobrou muzikou a chladeným Bitang beerom :). Dnes ale len tak striedmo, žiadne veľké pitie, žiadne B(ali)52 ani magic club 88. Ráno vyrážame za poznaním…

Na výlete

Ráno sme pekne vstali, dali si hotelové raňajky s kávičkou a ovocím. O deviatej sme už sedeli v aute a rozhodli sme sa začať deň tradičným balinézkym divadlom a tradičnými tancami. Musím však povedať, že je to jedná z vecí, ktorú naozaj netreba absolvovať, rozhodne nie za peniaze. Znie to lákavo, ale naozaj je to vyslovene nezáživné, nudné a neatraktívne. Robené len s úmyslom zarobiť a nie ukázať tradície. Po tanečnom zážitku :) sme šli trošku ďalej, do centrálnej časti polostrova Bukit, konkrétne obzrieť Garuda Wisnu Kencana Cultural Park. Na tomto mieste sa totiž nachádza zatiaľ ešte nekompletná budúca najväčšia socha na svete znázorňujúca Lorda Wisnu sediaceho na mýtickom operencovi Garuda. Socha má byť 150 metrov vysoká a 64 metrov široká. Zatiaľ sú z nej postavené len niektoré časti, ktoré sú v parku rozmiestnené na rôznych miestach. Ale aj tie sú svojou veľkosťou ohromujúce.

Odtiaľ viedli naše kroky na pláž Dream Land, kde sme si dali chutný obed. Dobre najedení a oddýchnutí sme z pláže vyrazili na sever, západne od mesta Denpasar ku chrámu Pura Tanah Lot. Ten je považovaný za jeden z najdôležitejších a najuctievanejších morských chrámov zasvätený kňazovi Nirartha, ktorý pochádzal z ostrovnej ríše Majapahit. Podľa legendy sa na ostrov Bali preplavil z Javy na liste zo stromu chlebovníka a bol uctievaným vysokopostaveným kňazom s magickými schopnosťami.

Toto miesto bolo naozaj úžasné, krásne a hlavne pôsobilo mysticky a spirituálne. Je to miesto, ktoré je opradené množstvom legiend, ktoré má svoju históriu, dušu a vyvoláva skutočný rešpekt.

Po tomto spirituálnom zážitku, sme svoje očistené duše opäť zaviedli do lona chamtivosti, materializmu a pôžitkárstva. Slnko už zapadlo a skončil aj tento neuveriteľný deň. Ocitli sme sa späť v hoteli, neďaleko Kuta Beach. Rozhodli sme sa, že tu už viac nechceme zostať a že druhý deň sa vydáme za ďalším poznaním…

Rozlúčkový večer

Pod rúškom tmy sme vyrazili na večeru. Po úžasnom dni sme túžili po obyčajnom jedle a priestore, ktorý by nás viac spájal s okolím. Na konci našej uličky kde sme bývali, na jej rohu kde sa krížili cesty, bola malá reštaurácia, pri ktorej sme sa zastavili. Každý deň sme okolo nej chodili, vyzerala nenápadne a bola relatívne blízko a preto nás až tak nelákala. No dnes sme sa pri nej zastavili, pozreli menu, ktoré znelo celkom vábne. Neboli sme však úplne presvedčení, trošku nerozhodne sme tam stáli a v tom na nás z otvorenej terasy, kde boli stoly otočené tak, že hostia sedeli tvárou do ulice, prehovoril chlapík presvedčivým tónom, že je to tu fakt dobré a niet nad čím váhať. Zahnal tým našu nerozhodnosť a vošli sme…

Jedlo bolo naozaj vynikajúce. Z chlapíka sa vykľul austrálsky 50tnik na niekoľkotýždňovej dovolenke. Spoločne sme pozorovali ľudí chodiacich cez ulicu, križovatku a pri pivku trošku konverzovali. Kým nám priniesli jedlo na stôl, tak sme sa stihli podozvedať pár zaujímavých historiek, pokecať o tom kto kde bol a zažil a podobne. Zaujímavou vecou napríklad bolo, že chlapík bol s Cairns (severovýchod Austrálie) a že je preňho lacnejšie odletieť na dva týždne na Bali, ako byť dva týždne doma alebo nebodaj ísť na dovolenku v rámci Austrálie. Vtipné na tom je, že Cairns je na pobreží, podnebie, pláže a všetko ostatné je tam veľmi podobné ako na Bali :), vtip je ale v tom, že dovolenkou na Bali vlastne šetrí peniaze :). Tomu vravím dokonalý paradox, na ktorom sme sa všetci dobre pobavili :). Raz by som aj ja chcel ísť na dovolenku, z ktorej keď sa vrátim, tak budem mať viac peňazí ako keby som ostal sedieť doma :).

Medzičasom nám priniesli jedlo a ďalšie pivko. Jedlo bolo naozaj výborné a pivko tiež. Kým sme my jedli, tak ku chlapíkovi sa pridala jeho známa. Tiež Auzzie ;), vyzerala byť v jeho veku. Keď sme sa neskôr dozvedeli, že má 35 rokov, tak sme skoro odpadli. Po pár pivkách sa k nám pridal aj miestny chalanko, ktorý sa staral o naše pohostenie (hostinský :)). Rozoberali sme rôzne témy, vtipné i vážne. Niekde v tom, Auzzie ženská nachvíľu zmizla a vrátila sa s fľašou JeamBeemu, že či také pijeme :). Nuž jeden spoločenský sme si dali 😉 a ako slušne vychovaní mladí muži s petržky ;), sme ich pozvali na niečo veselšie, importované v našich ruksakoch priamo zo Slovenska :). Miki odbehol na hotel a po chvíli sa rozbehla ochutnávka. Hostinský tiež preukázal tradičnú pohostinnosť a doniesol flašku Araku, čo je na Bali tradičný alkohol. Niečo ako u nás borovička, ale 100× horšie :D. A tak sme sa všetci družne pozývali, nalievali jeden druhému, ochutnávali a debatovali o chutiach, histórii, ale aj zážitkoch a podobne. Ani neviem kde tu zrazu medzi nami boli aj nejaký Japonci a jeden Ruský mladý pár. Medzinárodný pitný festival ako sa patrí :). Zábava rozhodne neviazla, debatovalo sa, spievalo aj tancovalo. Dokonca aj Miki vo veľkom debatoval :). Hostinský bol z nás nadšený a sľúbil nám, že keď sa vrátime z ciest okolo Bali, tak posledný večer pre nás vystrojí špeciálny rozlúčkový žúr :). Naša malinovica mu tak chutila, že nám ani neúčtoval posledných pár piviek, vraj sú naňho, lebo keď on môže piť našu malinu, my môžeme piť jeho pivo :). Úžasné :).

Zábava trvala asi do tretej ráno, všetci sme už boli celkom vysmiati, fľašky boli prázdne a nás tlačila myšlienka ranného odchodu… Toto je naša posledná noc na juhu ostrova, ráno treba skoro vstávať. Hostinský s kamošmi, ale nevyzerali, že sa pôjde spať a tak nás zobrali na nočnú motojazdu :). Nakoniec sme skončili niekde pred nejakým „redclub“, kam sa nám veru nechcelo, keď už, tak račej by sme šli do osvedčeného Club 88 :). A tak sme chalankov ukecali nech sa s nami odvezú tam. Nakoniec nás aj odviezli, klub však už chvalabohu zatvárali :) a nadišiel čas ísť na hotel. Pozdravili sme ešte barmanov s 88, ktorí sa mrte tešili, že nás vidia :). Rozlúčili sme sa aj s nimi záverečným drinkom a pobrali sa kade ľahšie… spať do vlastných postelí. Koniec koncov, ráno nás čaká dlhá cesta na opačnú, severnú stranu ostrova a ešte sa treba poBALIť :).

Tož dobrú noc Bali…

North Bali: Lovina a Pulau Menjangan

V toto štvrté ráno sme sa na Bali zobudili „čerství“ ako rybdy žabdy, tuším skôr žabdy ako rybdy :). Rozlúčková noc totiž už nebola uvítacia a rozhodne bola náročná :D. Našťastie sme si ale prezieravo vybavili súkromný odvoz a tak sme si s kľudom a ľahkosťou v hlave i duši dali raňajky, kávičku s mliekom, zbalili posledné veci, rozlúčili sa s našou starostlivou recepčnou a vyrazili na cestu. So šoférom sme trochu pokecali a o pár minút sme už mali sklopené sedadlá nadoraz. Prišiel čas trošku poúradovať cestu, nech je bez problémová, bez zbytočných zastávok. Tiež trebalo poúradovať kvalitný hotel, latku sme si dali totiž dosť vysoko, takže bez klímy, telky, bazénu a záhrady nás len tak niekam nenalákajú :). Nastal čas vysnívať svoje predstavy a tak sme si cestu skrátili drobným, pár hodinovým, úradníckym schrupnutím :).

Občas som sa prebral skontrolovať či ideme tým správnym smerom a či naokolo rastie dostatok ryže. Všetko vyzeralo v poriadku, Miki „úradoval“ na plný úväzok, ryžových polí bolo naokolo kam až oko dovidelo, nebolo sa teda čoho obávať a tak som si chrupkal ďalej :).

Po asi piatich hodinách sme sa ocitli na severe ostrova v mestečku Lovina. Čerství sme už boli naozaj ako rybdy, checkovali sme knižku, vykecávali so šoférom a snažili sme sa nájsť „to“ správne ubytovanie. Bolo tesne poobede, nebolo sa kam ponáhľať a tak sme si poobezerali zopár hotelíkov a geusthousov.

Štandard tu bol všeobecne slušný a za výborné peniaze. Nebol dôvod zostávať na vyslovene low budgetovom ubytku, ktoré nebolo až o toľko lacnejšie ako vysoký nadštandard. Po pár obhliadkach sme nakoniec narazili na to pravé orechové Aditya Beach Resort. Hotelík vyzerajúci na úrovni, s bazénom a barom, s veľkou záhradou končiacou priamo na pláži, izba s klímov, balkónom, telkou a kúpeľňou s vaňou. To všetko vrátane raňajok (švédske stoly) pre nás len za 12EUR/osoba. No nezostaň tu, raj jak vyšitý a za budgetovú cenu. Pôvodná cena bola asi dvojnásobná, nuž ale slovo dalo slovo, pár lichôtok a trochu vtipu urezali z ceny a dohoda bola na svete, ostávame :).

Naše prvé kroky viedli, ako inak, priamo do bazénu. V bazéne bol aj bar, pri ktorom sme si, ako inak, objednali riadne vychladené uvítacie pivko :). Pláž sme si pozreli len očkom zo záhrady, do mora sme nešli. Kto by sa už len čľapotal v slanej vode, fuj… :)

Podvečer sme vyrazili na prechádzku do mesta. To bolo vzdialené asi 10 minút pešo. Centrum tvorila ulička plná reštaurácii, drobných barov, obchodíkov, kaviarní a turistických centier. Vybrali sme si romantickú terasu so sedením na streche a s výhľadom na celé okolie :). Dali sme si drobnú večeru a pivko. Premýšľali sme nad zajtrajším dňom. Naším hlavným cieľom na severe ostrova bolo potápanie a tak sme si obzerali rôzne agentúry, ktoré sa tejto zábavke venujú. Je ich tu dostatok, treba si už len vybrať. Samozrejme takú, ktorá spadá pod PADI a má registrovaných a certifikovaných inštruktorov. My sme si jednu vybrali a musím povedať, že sme sa trafili. Podarilo sa nám dokonca vyúradovať potápací trip na Menjangan Island, ktorý sa nachádza na severozápadnom cípe ostrova v oblasti národného parku a prírodnej rezervácie. Na Bali je toto miesto označované ako najlepšie na potápanie. Zajtra uvidíme. V agentúre sme teda pokecali s chalankom, dal nám na výber pár možností, zvažovali sme aj šnorchlovanie, ale to sme potom zavrhli. Neprišli sme sa sem babrať so šnorchlom v hubke, ale prišli sme sa potápať. Vybavili sme si teda dva ponory, v cene bol inštruktor pre nás dvoch, odvoz a prívoz z hotela, loď, obed a kompletné potápačské vybavenie.

Celodenné potápanie sme si teda úspešne vybavili a šli sa flákať trochu po pláži pri západe slnka. Romantika ako vyšitá :). Čo je zaujímavé, tak v tejto časti ostrova majú čierne pieskové pláže. Vyzerá to dosť zvláštne, pretože piesok je zmiešaný s čiernymi zrnkami so sopečných hornín. Pár sopiek leží totiž hneď za rohom a naposledy sa jedna z nich čertila v roku 1997, čo nie je tak dávno.

Druhý deň ráno, vyspinkaní do ružova, sme vyrazili za potápaním. Pred hotelom nás čakal odvoz. Najprv nás odviezli do mesta, kde sme si vyzdvihli potápačský výstroj a vystretali sa s ostatnými ľudmi. Na výlet sme vyrážali skupinovo, spolu nás bolo asi 12 ľudí, rozdelených do dvoch samostatných skupiniek. Každá skupina mala svoj samostatný program, svoje auto, loď, inštruktorov atď. Takže ťažká pohoda, nás bolo spolu asi šesť, komfortný počet :).

Po asi dvoj hodinovej jazde autom sme sa nalodili na loďky a vyrazili k ostrovu Menjangan Island. Počas plavby sme si obliekli výstroj, inštruktor nám dal rýchlokurz potápania a o chvíľu sme už boli podvodov. Voda bola parádne čistá, koráli nádherne farebné a plné rýb, rybiek a rybičiek. Inštruktor bol super, dával na nás pozor a keď videl, že nám to ide, tak nám nechal úplnú voľnosť. Upozorňoval nás všetko potrebné, ukazoval koráli, rybky a aj tie maskované, ktoré by sme bez neho vôbec nevideli. Nakoniec ešte objavil veľkú morskú korytnačku. Dostali sme sa k nej úplne blízko, bola fakt nádherná. Pár minút sme ju pozorovali, potom sa dala do pohybu, vyplávala na hladinu nadýchnuť sa a ponorila sa opäť ku nám. Chvíľu okolo plávala, potom my chvíľu za ňou a nakoniec sa pobrala ďalej a my tiež :). Bolo to super podmorské divadielko :).

Prvý ponor sme vydržali takmer 40 minút a bol to parádny zážitok. Na ten ďalší sme sa loďovou presunuli na iné miesto s úplne iným podmorským korálovým profilom. Potápali sme sa tentokrát pri korálovej stene, ktorá išla hlboko a na jej koniec ani nebolo vidieť. Celú dobu sme boli v jemnom morskom prúde, ktorý nás pomaličky unášal popri koraloch bez toho, aby sme museli čokoľvek robiť. Bolo to skoro ako v kine, viseli sme vo vode v hĺbke asi 12 metrov a sledovali živý obraz okolo seba, fakt úžasné.

Medzi ponormi sme sa zastavili aj na ostrove, na malej pláži, kde sme si dali obed. Tento ostrov nie je obývaný, pretože spadá pod národný park. Trvalo tu žije len 16 hinduistických mníchov v troch chrámoch. Názov ostrova Menjangan v preklade znamená jeleň – jelení ostrov. Zvláštnosťou totiž je, že sem vždy na jar pripláva skupina divokých jeleňov z ostrova Bali. Preplávajú pritom vzdialenosť asi dvoch kilometrov. Na ostrove zotrvajú nejaký čas a zas odplávajú späť, na ostrove sa nezdržujú permanentne. Plávajúce jelene v mori znejú ako pekný výmysel, a keby som to nevidel na vlastné oči, tak by som tomu asi neveril.

Po týchto naozaj exotických zážitkoch sme sa s pomaly zapadajúcim slnkom odplavili späť na Bali a odviezli späť do Loviny. Na hoteli sme si ešte pred večerou zaplávali v bazéne. Pri druhom ponore som sa asi rýchlo vynoril a nedorovnal sa mi tlak v jednom uchu. Počul som naň ako by som bol stále pod vodou, dosť vtipné :), akurát je to sprevádzane nepríjemnou bolesťou a nedá sa s tým nič robiť, len čakať. Večer sme potom sedeli v bare s vychladeným pivkom a rozoberali zážitky a plány na ďalší deň. Zajtra ráno sa totiž presúvame do centrálnej oblasti ostrova, kde na nás čaká výstup na sopku Gunung Batur.

PS: karaoke pivko v cafe 66 :)

Central Mountains: sopka Gunung Batur

Náš šiesty deň na Bali sme začali ranným presunom z pobrežného mestečka Lovina, ktoré leží na severe ostrova. Odvoz sme mali vybavený dopredu, to sa nám zatiaľ darilo vybaviť vždy v pohode. Doprava je tu totiž veľký biznis a áut je na ostrove dosť. Za pár peňazí sa vždy nájde niekto ochotný nás odviezť. Tento krát je to brat chalanka z potápačskej agentúry alebo muž jeho sestry, tuším v tom mám zmätok :). Tak či tak rodinné putá vždy vedú k lepšej cene ako oficiálne cesty ;).

Mali sme pred sebou relatívne ďalekú cestu do stredu ostrova a hlavne vysoko do hôr. Mierili sme do dediny ležiacej na úpätí horného okraja starého vulkanického krátera. Jej meno je Kintamani a názov krátera je Mount Batur (Gunung Batur, 1717m). Ten vznikol približne pred 28000 rokmi a má rozmery približne 10×13km. Vo vnútri krátera, alebo teda na jeho dne, ktoré má priemer 7,5km, sa nachádza veľké jazero Lake Batur a tri menšie sopky Batur I., II., III. a práve tie sú cieľom našej cesty.

Cesta autom ubiehala rýchlosťou ryže :), tej tu veru rastie dostatok po celý rok. Postupne sme stúpali stále vyššie, cesty boli úzke a kľukaté a vzduch citeľne chladnejší. Prechádzali sme malými dedinkami, ryžovými poliami, lesmi aj džungľou. Miestami bola cesta dosť strmá a auto dostávalo riadne zabrať. Na ceste sme už boli pekných pár hodín keď cesta konečne prestala stúpať a my sme sa ocitli na samom vrchu, okraji krátera. Fakt paráda, tu a tam roztrúsené dedinky. Domy mali postavené popri cesta na úplnom okraji, aj za okrajom, na strmých svahoch. Cesta viedla stredom vrcholu sopečného okraja.

Nakoniec sa nám podarilo doraziť do našej vytúženej dedinky Kintamani. Tá v minulosti ležala dolu v kráteri, no pred desiatkami rokov bola zničená sopečnou lávou po výbuchu Batur I. (v roku 1917). Následne dedinu presunuli k okraju dna pod bočný vnútorný okraj. No keď Batur III. vyčíňal v roku 1994, tak dedina bola opäť zasiahnutá. Po týchto útrapách sa obyvatelia rozhodli opustiť vulkán a usadiť sa hore na jeho okraji.

Po Kintamani sme chvíľu chodili hore dolu, pretože sme sa snažili nájsť ubytovanie. Nieže by tu nebolo dosť hotelov či guesthousov, ale my sme sa rozhodli pre „homestay“ u jednej tetušky s ujcom. Ujco je vychýrený sprievodca a keďže sme nemali toľko času koľko by sme si želali, rozhodli sme sa ísť rovno k zdroju potrebných informácií :). Poskytnuté ubytovanie bolo naozaj len základné, dokonca by som povedal, že až na hranici alebo za hranicou základnosti :). Ale atmosféra tu bola naozaj príjemná, pani domáca aj s manželom boli naozaj veľmi milí, ústretoví a pohostinní. Izbietka bola jednoduchá, štyri steny a dve postele s dekami. Vedľa hneď „kúpeľňa“ a záchod. Kúpeľňa bola vykachličkovaná miestnosť s integrovanou nádržou na vodu, ktorá mala asi 4 stupne – naozaj čerstvá a osviežujúca :). V nádržke kýblik a hotovo :). Záchod bol zvláštne umiestnený hneď vedľa kúpeľne a viedli k nemu tri vysokánske kamenné schody. Záchod bol zamurovaný v podlahe najvyššieho schodu :). Človek sa pri veľkej potrebe naozaj cítil ako cisár na tróne, úžasný pocit :). Splachovanie samozrejme kýblikom. Bol to príjemný pocit prinavrátiť sa opäť k základom, veď čo viac človek potrebuje. Čo tam po klimatizácii, teplej sprche, splachovacom záchode, či nebodaj satelitnej telke. Teplo domova tkvie v niečom úplne inom a toto miesto svoje teplo rozhodne malo.

Po zhodení ruksakov sme zasadli v spoločenskej miestnosti za stôl. Mamina nám uvarila čerství čaj a s ujcom sme debatovali o vulkánoch, trekovaní a možnostiach ako sa dostať hore. Starý pán je oficiálny sprievodca, žije tu celý život a celý vulkán má prechodený všetkými smermi. Nariadenie parku vraví, že každý kto sa chce vydať na vrchol sopiek potrebuje povolenie, ktorého súčasťou je aj miestny sprievodca. Samozrejme samotné povolenie a aj sprievodca stoja peniaze. Cena sa pohybuje medzi 30–40 dolárov na osobu. Zvyčajne všetci chodia na sunrise trek, ktorý začína v smrteľnom čase o štvrtej hodine nad ránom. Cesta na vrchol trvá približne 3 hodiny a človek si môže vychutnať východ slnka z vrcholu sopky. Podľa mňa trochu gýčové :), veď človek si východ slnka najlepšie vychutná v posteli, nie? :) No dobre, možno ešte na pláži po žúre, alebo? :)

Pán domáci pochopil naše chute, že netúžime po sunrise, ale skôr po friedrise ;). Ale vážne, debatili sme trošku aj o himalájskych trekoch, o skúsenostiach, o vášni chodiť po horách a zdolávať ciele, o prírode a podobne. Nakoniec sa chlapík na nás pozeral a spýtal sa, či by sme chceli vyraziť na vrchol sopky sami, že sme skúsení a s jeho mapou tam určite trafíme. Bola to haluz a samozrejme sme prikývli. Chlapík sa zdvihol a o chvíľu sa vrátil so zloženým papierom. Položil ho na stôl a vysvetlil nám, že o mape nikomu ani slovo, nikomu neukazovať, ani sa s ňou nepýtať na cestu. A ak sa nás po ceste niekto bude pýtať, tak nesmieme povedať, že ideme na vrchol sopky. Keby niečo, tak sa len prechádzame po okolí. Samozrejme s tým nemáme žiaden problém a o chvíľu sme už viseli sklonení nad mapkou s ujcovím vysvetľovaním podrobností. Mapa bola kreslená rukou, vzdialenosti boli len tak od oka, no kľúčové body boli znázornené jasne a cesta kade ísť bola určená zreteľne. Najťažší úsek bol určený vrcholom, podľa ktorého sa v spleti rôznych cestičiek a odbočiek dala určiť vždy ta správna. To boli rady starého pána k jeho mape, ktorú nám zveril a k tomu ako sa s jej pomocou dostať dolu do krátera, na vrchol sopky v jeho strede a zase späť do dediny na strmí vrchol okraju starého vulkánu.

Po tomto rozhovore sme sa šli trochu prejsť po hlavnej a jedinej ulici :). Vonku bolo dosť chladno. Na kraťase a tričko to veru nebolo, predsa len sme dosť vysoko a pritom len kúsok od pobrežia kde je 35°C v tieni. O chvíľu bol večer a mamina nám pripravila parádnu, hustú a pikantnú Home Vegie Noodle Soupe. Porcia veľká ako Miki, dobrá a chutná ako ja hehe :). Po zotmení tu nebolo veľmi čo vymýšľať a tak sme šli skoro spať, tak či tak ráno vstávame tesne po východe slnka 😉 a máme v pláne zdolať vrchol…

Ráno nás zobudil nastavený budík, v izbe bolo chladno a veľmi sa nám z vyhriatych postelí von nechcelo. Nakoniec sme vyskákali, obliekli sa, obriadili v provizórnej kúpeľni a zbalili ruksoš. Strýcova tajná mapa vulkánu, dostatok vody, balík kexov ako vysokohorská prémia :). Vyňúrali sme sa z izby a domáci nám na raňajky pripravil veľký čaj a banánové palacinky. Tie boli fakt úžasné, horúce, hrubé, nadýchané a plnené sladkými banánmi.

Po chvíli sme boli ready to go, Gunung Batur nás už čakal a vyzýval svojím plápolajúcim dymom k vrcholu. Ujco nám poprial veľa šťastia na cestu a s úsmevom nás vyprevadil na našu púť. Držali sme sa mapy, ktorá nás doviedla k ceste, ktorá sa kľukatila strmo z okraja až dolu do krátera. Naše nohy dostali kvalitne zabrať, ísť fakt brutálne strmo dolu zopár kilometrov nie je žiadna prechádzka ryžovou záhradou. Túto prvú časť sme ale hrdo zvládli ;). Dorazili sme dolu na rovinu, slnko už kvalitne pieklo, my sme boli asi o 700 výškových metrov nižšie, čo bolo na teplote vzduchu dosť cítiť. Na oblohe nebol ani obláčik a tričká sme už mali veru pekne mokré. Druhá etapa cesty bola trošku záludná, pretože trebalo trafiť tú správnu odbočku. Správna je len tá, na konci ktorej je priamo vidieť čierny vrchol trojkopca… S Mikim sme viedli debatu čo je to „priamo“ hehe pretože ten kopec bolo vidieť z každej odbočky :). Nuž ale nakoniec vďaka ďalším oporným bodom v mape sa nám podarilo určiť tú správnu a naozaj sme sa aj zhodli, že odtiaľ na ten trojkopec vidno najpriamejšie. Nuž čo, vydali sme sa touto cestou s tým, že prinajhoršom sa vrátime… nebolo by to prvý a asi ani posledný krát ;). Tento moment bol celkom vhodný na zahodenie mapy :), chvíľu sme nad tým aj uvažovali, ale odolali sme pokušeniu :).

Druhá etapa cesty nás viedla miernym svahom, krížom cez lávové pole. Držať sa cesty bolo dosť zložité, terén bol dosť neprehľadný. Ujco vedel prečo nám prizvukoval tie vrcholky, vždy musia byť priamo pred nami a nemáme odbáčať. Držali sme sa týchto rád a v spaľujúcom teple sme kráčali istým krokom medzi lávovým kamením a prachom. Druhá etapa končila vedľa trojkopca, za ktorým sme šli. Odtiaľto bola cesta už úplne zreteľná. Vyšliapaný chodník viedol po úbočí priamo na hrebeň, po ktorom sa šlo až k dymiacemu vrcholku Batur I.

Krok za krokom sme zdolávali stúpanie, z lávového prachu sme prešli do kamenistého pásma. Hrebeň sa trochu zrovnal a my sme sa ocitli na vrchole stále dymiaceho vulkánu. Naokolo bol krásny výhľad, stáli sme na malom kráteri uprostred obrovského krátera, parádny pocit. Chvíľu sme posedeli, hostili sme sa vysokohorskou prémiou – čokoládové kexe, pofotili výhľad, očúrali kráterik nech toľko nedymí :) a vydali sa na cestu späť. Najprv dolu a potom zas strmo hore do našej dedinky, z ktorej sme ráno vyrazili.

Brutálne stúpanie hore sme mali v pláne skrátiť si stopnutím nejakého nákladiaku, v ktorých vyvážajú lávové kamene ako stavebný materiál. Jazdí ich tu celkom dosť a kameňa je tu dostatok na desiatky rokov vozenia. Cesta je však taká strmá, že ani nákladiaky ju niekedy nevedia vyjsť a skôr ako dosiahnu prvú zákrutu, tak im vypovie motor a musia odcúvať späť dolu. Je to dosť nebezpečné lebo pri každom manévri hrozí kolízia alebo prevrátenie.

Nakoniec to vzdávame, dopíjame vychladenú kolu, ktorú sme si kúpili v slamenom obchodíku, ktorý tu dole majú. Definitívne odmietame predraženú ponuku na odvoz hore, od miestnych prudičov na motorečkách a vyrážame po vlastných. Kopec je fakt hustý, teplota vzduchu je určite cez 30°C, slnko kvalitne páli. Našťastie sa zbiehajú oblaky a občas zakryjú slnko, vtedy sa to dá vydržať. Dostávame sa do polovice kopca a začína jemne popŕchať. Tú v horách je poobedný daždík celkom bežný. Preto je aj celý ostrov úrodný a ryžový, majú tu na to dostatok zrážok a vlahy. Niekde v trištvrte kopca sa dážď mení na hustý lejak a my sme nútení sa schovať pod husté konáre stromov. Pod nimi len tak kvapká, celkom kvalitný dáždnik :). Učupení pri zemi rozmýšľame, čo ďalej. Tu vyššie už nie je ani tak teplo ako dolu a od nášho domčeka sme ešte na pár kilometrov ďaleko. Pešo v tomto lejaku to nemá cenu a tak sa rozhodujeme zostať kým lejak minimálne neutíchne alebo neprestane úplne pršať.

Túto mĺkvu nútenú pauzičku prerušuje hrmot nákladiaku vezúceho kamene zdola. Po ceste sme ich už stretli niekoľko a snažila sa ich stopnúť. Nakoniec sme pochopili, že aj keby chceli, tak nemôžu zastaviť pretože by sa v tom kopci už nerozbehli. Tento sa ani nesnažíme stopnúť, len tak naň pozeráme, ako vždy si s vodičom vymeníme úsmevy a zamávame si. Tento chlapík ale na nás máva, že nás zoberie, nič nevraví, len ukazuje rukami a nezastavuje :). Z toho čo ukazoval bolo jasné, že nemôže zastaviť, ale že nás chce odviezť hore. Nakoniec pridáva pár posunkov a všetko je jasné, zastaví za zákrutou trochu vyššie – je tam rovnejšia cesta :). Okamžite sme vyskočili a utekali v lejaku za ním a naozaj. O kúsok vyššie zastavil, otvoril dvere, vytiahol si z úst cigaretu a podal nám ruku. Nerozprával vôbec po anglicky, len sa usmieval a ponúkal nás svojimi cigaretami. My sa tešíme, že predsa len sa nakoniec vezieme, hurá :). Chlapík nás vyviezol úplne hore a na najbližšej križovatke nás vyložil, pokračoval totiž iným smerom. Ale aj tak super. Vonku stále pršalo, ale situácia už nebola taká beznádejná. Po úzkom chodníku, ktorý sa vinul popri ceste, sme kráčali popod prístrešky obchodíkov a stánkov a onedlho sme dorazili do nášho domčeka. Trošku zmoknutí, unavení, ale plní pozitívnych zážitkov. Chlapík so ženou nás už nedočkavo očakávali a boli radi, že sme sa v pohode vrátili :).

Pripravili nám horúci čaj a s úsmevom hľadeli na naše premočené veci :). Boli asi dve hodiny poobede a vonku nás už čakal vodič s veľkým autom, ktorého nám vybavil pán domáci. Pôvodne sme chceli odísť o jednej, nuž ale čas ani tu veľmi nehrá rolu. Akurát zotmenie áno a tak by sme si mali švihnúť, aby sa vodič stihol vrátiť domov k žene a deťom v rozumnom čase a hlavne bezpečne. Pred sebou máme celkom dlhú cestu, ideme až na východné pobrežie do mestečka Padangbai, kde chceme nocovať.

Miki sa odmietol po náročnom treku „sprchovať“ v totálne ľadovej vode s kýblikom v ruke. Je to špindír! Ja som tomuto rituálu neodolal a veru oblievačku som si užil jak sa patrí aj s krikom haha :). Bolo to cool osvieženie, vychádzal som síce trošku fialový, ale za to čistý a voňavý ;).

Nakoniec sme sa s domácimi rozlúčili, vyprevadili nás v daždi až k autu, popriali šťastnú cestu a uháňali sme z krátera dolu k pobrežiu. Nakoniec sme mali relatívne dosť času a náš vodič bol príjemný chlapík, taký spoločenský :). Chcel nám všeličo po ceste poukazovať, napr. ryžové polia, kávové plantáže či pestovanie korenín alebo kakaové plantáže. My sme už také veci v minulosti neraz absolvovali, takže nás to až neťahalo. Bolo vidieť, že chlapík je trochu nesvoj z turisťákov, ktorí po takých veciach totálne nebažia :). Nakoniec sme sa na tom pobavili a dohodli sme sa, že ak nás chce zobrať alebo on sám chce niekde zastaviť, tak kľudne, že pôjdeme s ním :). Nakoniec vybral jednu plantáž, fakt peknú a zaujímavú, kde pestovali kávu, koreniny a mali spravený aj náučný chodník s popiskami a vzorkami všetkých možných rastlín, ktoré na svojich plantážach pestujú. Fakt super, všetko nám poukazoval a vysvetľoval čo je čo. Úplne vzadu bola malá manufaktúra, kde sa spracovávala organická káva. Sušila sa na slnku, stará žena v hlinenej mise usušené kávové zrná pražila na uhlí a v malom domčeku ich potom balili do vrecúšok. Vzadu na dvore, kde ženy spracovávali kávové zrná, mali aj klietky, v ktorých so 100% starostlivosťou chovajú Cibetky – zvieratká, z ktorých výkalov sa vyrába najdrahšia káva na svete.

Ochutnali sme tu všetko možné, rôzne druhy kávy, kakaa, čajov, s rôznymi prísadami či koreniami. Mali tu aj veľmi milú tetušku, ktorá bola veľmi vtipná. Tak nejako sme sa všetci vzájomne doberali a vtipkovali a tetuška sa parádne smiala. Nakoniec aj priznala, že sa jej páčime lebo sme veselí, milí a na nič sa nehráme, a že takýchto ľudí veľa nestretáva a to ich tam chodí denne dosť veľa. Popriali sme jej všetko dobre, jej deťom aj manželovi a tak ako sme sa zišli, tak sme sa aj rozišli – s úsmevom na tvárach :). Bola to príjemná a dobre strávená pauzička.

Do Padangbai sme dorazili asi okolo šiestej, slnko bolo ešte stále dosť vysoko. S driverom sme obehli zopár guesthousov, poslušne nás vozil :). Nakoniec sme si vybrali jeden, kde mali klímu a bolo to aj za dobrú cenu. Po nocovaní na kráteri, sa naše požiadavky opäť vrátili na zem :) a keďže tu chcem stráviť len jednu noc, tak nič „fancy“ nepotrebujeme, len tučnú sprchu pre Mikiho ;).

Po sprche a rýchlom ubytovaní sme sa vydali pred večerou vybaviť ešte zopár povinností. Tou základnou bolo zistiť ferryny na Gilli Islands, kedy odchádzajú, koľko stoja tikety, kde sa dajú zohnať a tou nemenej hlavnou bolo zohnať dostatok peňazí. Na hoteli sme mali našťastie mladí a milí personál. Baby nám pozisťovali potrebné infošky, pôvodné ceny sme im trošku zrazili, pretože „nemáme plné peňaženky, ale za to máme dobré srdcia“ :). To bola hláška večera, ktorú dala jedna z nich. Hľadá totiž manžela, ale nehľadá muža s plnou peňaženkou, ale muža s dobrým srdcom :). Nuž držíme jej palce of course :).

Úradovanie bolo v plnom prúde a keďže Gilli Islands mali byť našou poslednou destináciou do konca tripu, tak sme potrebovali poúradovať aj to, ako sa z Gilli dostaneme späť na Bali, potom dolu na juh na letisko, tak aby sme stihli lietadlo :). Kým baby zisťovali potrebné info o loďkách a odvoze na letisko, my sme sa vydali na lov ATM (bankomat

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .