4.1 Pred cestou
Myty o Cine
Pred cestou sme sa stretli alebo sme si pisali s viacerymi ludmi, ktori v Cine boli. Nie vzdy nam ale dali informacie, ktore sa zhodovali s tym, co sme v Cine potom zazili. Tu je par najcastejsich pripadov:
– nie je pravda, ze v Cine ludia nevedia anglicky – pocas celeho pobytu sme stretli desiatky ludi, ktori vedeli anglicky perfektne alebo dost obstojne. Vsetci sa nam snazili poradit napr. pri otazkach na cestu alebo prestupy v MHD. Ludia boli ochotni, vacsinou pri otazke turistu sformovali malu skupinu v ktorej sa naslo par anglicky hovoriacich Cinanov a ti prekladali nazory zvysku skupiny 🙂 alebo sme stretli priamo ludi, ktori anglicky hovorili dobre. Plati pravidlo – treba oslovit mladsich Cinanov. Je predpoklad, ze budu vediet anglicky lepsie ako starsi Cinania. Celkovo sme s dorozumenim nemali ziadne vaznejsie problemy v MHD ani na vlakovych alebo autobusovych staniciach. Vsetky napisy boli vo vsetkych nami navstivenych mestach aj v latinke.
– nie je pravda, ze bez ‚kontaktov‘ na ubytovanie sa po Cine neda cestovat – vsetko ubytovanie sme si zhanali az na mieste a bez akychkolvek predchadzajucich kontaktov s miestnymi ludmi. Vacsinou sme brali ubytovanie popisene v sprievodcovi Lonely Planet alebo sme sa si nechali ukazat ubytovanie od nadhanacov na staniciach. V oboch pripadoch sa da zohnat rychlo lacne a celkom slusne ubytovanie aj bez predchadzajucej rezervacie. V tomto smere vsetko funguje – vsetky miesta, ktore sme navstivili mali dost hostelov a nikty nebol problem nejaky najst.
– nie je pravda, ze Cina je zaostala, byrokraticka a veci v nej nefunguju – vsetky navstivene miesta mali skvelu infrastrukturu, dostatocnu verejnu dopravu, zrozumitelne informacie a uplna vacsina zamestnancov v sluzbach s ktorymi sme sa stretavali bola ochotna pomoct. S pomermy v nasich statom riadenych instituciach alebo s dobou pred rokom 1989 u nas sa Cina neda vobec porovnat. Pripomina skor kapitalisticku rozvijajucu sa krajinu, kde nic nie je problem, ak ma turista peniaze.
– nie je pravda, ze cinstina sa neda naucit a ak sa v Cine pokusite hovorit cinsky, aj tak vam nikto nebude rozumiet – My sme sa naucili par zakladnych fraz ako napr. ‚Kolko to stoji?‘, ‚Kde je zastavka metra?‘, ‚Dakujem.‘ a zakladne cislovky. Cinania nam takmer vo vsetkych pripadoch rozumeli.
Takze zaver – hura do Ciny. Je to krajina, ktora je pre cestovanie ovela jednoduchsia ako by ste si mohli mysliet.
Kulturny sok
Napriek tomu, ze v Cine vsetko funguje dost podobne ako vo zvysku sveta, zazili sme veci, ktore sme necakali:
– vsetci po nas stale a vsade pokukovali – odpovedali sme vacsinou usmevom alebo pozdravom. Vacsinu Cinanov to tak vyviedlo z miery, ze pokukovat prestali 🙂 alebo ti smelejsi to brali ako suhlas s rozhovorom a chceli s nami (vacsinou cinsky) konverzovat 🙂
– stale sa s nami chcel niekto fotit – hlavne 16-rocne cinske teenagerky 🙂 – citil som sa na par dni ako Michael Jackson!
– do preplneneho metra v Pekingu nas natlacal zamestnanec, ktoreho hlavnou ulohou bolo, aby metro prepravilo ludi na 150% svojej kapacity
– vsetko, co vyzeralo ako slane jedlo bolo nakoniec sladke a naopak. Kupili sme si napr. vyborny pizza rozok so zapecenym salamom a hadajte, co sa stalo…? Ten salam bol sladky. Alebo sme si kupili zeleny nanuk, ktory by u nas mohol mat napr. kiwi prichut a hadajte aku chut mal…? Bola to slana zelena fazula zaliata vodou a zmrazena do formy nanuku. Fuuuuj!
– a najvacsia bomba z ktorej sme sa spamatavali par hodin: verejne WC v hutongoch (v robotnickych stvrtiach Pekingu). Hutongy su povodne robotnicke stvrte, ktore Cina rychlo a hromadne prebudovava na siroke bulvary lemovane 50-poschodovymi budovami. Kazdopadne velka cast hutongov stale v Pekingu existuje. Kedze domy v tychto stvrtiach nemaju vlastnu kanalizaciu ani WC, zriadilo mesto kazdych par sto metrov verejne WC. Pre turistu by to mohlo byt pozehnanim, ale… Problem je, ze pri stavbe zrejme chceli co najviac usetrit a tak vsetky socialne zariadenia (t. j. turecke zachody aj akysi zlab pre malu potrebu) umiestnili do jednej spolocnej miestnosti bez oddelovacich priecok. Kazdy ma krasny vyhlad na vsetkych ‚uzivatelov‘ a ‚vykonavatelov‘ v miestnosti. Asi si viete predstavit moje zdesenie, ked som vstupil na wc a tam som nasiel 5 chlapov pri jednej z najintimnejsich cinnosti aku si viem predstavit a za nimi dalsich 5, ktori cakali v rade na uvolnenie WC a cumeli na tych zvysnych :)))
Plan cesty – itinerar
Itinerar som vytvaral kombinaciou informacii zo sprievodcu Lonely Planet (v ktorom su uz hotove vzorove itinerare pre roznu dlzku pobytu resp. rozne zaujmy cestovatelov) a ponuk cestovnych kancelarii. Vsetky europske/americke cestovky jazdia na uplne rovnake miesta v Cine a ich ponky sa na seba podobaju ako vajce vajcu. Staci okopirovat ich trasy a uvidite to najzaujimavejsie (a zial aj najturistickejsie) z Ciny. Cely itinerar najdete tu 2. Itinerár/Náklady . Ak by som mal na cestu viac casu, pridal by som este Sanghaj.
Viza
Do Ciny budete potrebovat viza, preto prvy krok by malo byt ich vybavenie. Cakacia doba je cca 1 tyzden a ich cena bola pre nas od 40 do 2.161,62Kč (90 EUR) (960,72Kč (40 EUR) stoja pre obcanov SR s pobytom v CR vybavovane v Prahe, 2.161,62Kč (90 EUR) stoja pre obcanov CR vybavovane v Prahe a 1.681,26Kč (70 EUR) stoja pre obcanov SR vybavovane v Bratislave). My sme kupili viza na 2 vstupy, pretoze sme cestovali Cina – Hong-kong – Cina – EU, neskor sa ale ukazalo, ze by nam stacili viza do Ciny na 1 vstup, pretoze pri ceste spat z Hong-kongu cez Cinu sme do Ciny nevstupili a na letisku sme isli sme iba cez tranzit. Viza nie je potrebne vybavit osobne. Staci poslat niekoho s vasim pasom. Poplatok za viza sa plati v CSOB a pri preberani viz je potrebne predlozit doklad z CSOB o jeho zaplateni. Viza nemusi prebrat osoba pre ktoru su vybavovane. Detaily su uvedene na strankach konzulatu (cz.china-embassy.org/cze/sgjs/t126969.htm). Viza do Hong-kongu pre obcanov SR a CR nie su potrebne.
Letenka
Letenku sme kupovali cez Student agency. Dostali sme dobre referencie na p. Cermakovu z Student agency (SA) v Ceskych Budejovicich (kontakt je uvedeny nizsie), ktora nam zohnala lacne letenky na vyhovujuci termin. Letenka Mnichov -> Peking a Hong-kong -> Peking -> Mnichov stala spolu 12.500 Kc (480 Eur). Skusali sme letenky vybavit aj cez prazsku pobocku SA, ale tam nam nasli iba menej vyhodny termin a vyssiu cenu. Vsetko sme vybavili mailom – SA odpisala vzdy rychlo a vybavila vsetky nase poziadavky a zodpovedala otazky.
Turisticky sprievodca
Pouzili sme osvedceny Lonely Planet (LP). Na sprievodcovi nesetrite – casto to bude jediny zdroj informacii priamo v cudzej krajine a dobry sprievodca vam moze na mieste usetrit kopec casu a penazi. Objednaval som priamo z vydavatelstva posledne aktualne vydanie sprievodcu po Cine (China). Postovne do EU maju minimalne, takze ak ovladate anglictinu odporucam nekupovat v knihkupectve ceske vydanie spred niekolkych rokov, ale objednat aktualne priamo u vydavatelstva v Britanii. Knihu dorucili cca za tyzden. LP ma niekolko notorickych slabin (napr. styl pisania jeho autorov je niekedy kombinacia snobizmu a zapadneho cierno-bieleho videnia sveta a pri tom vsetkom sa LP schyzofrenicky tvari ako sprievodca pre back-packer-ov), ale informacie v nom su dost casto spravne a nenahraditelne miestnymi zdrojmi. Zvazujem pre dalsie cesty objednavat Rough Guide, kadzopadne LP je z hladiska informacii tiez uplne postacujuci.
4.2 Hura do Ciny!
1. den – odchod z Prahy do Mnichova na letisko a let
Cestu sme zacali prepravou na letisko v Mnichove. Pouzili sme ranny vlak z Prahy (odchod cca 9:00) a v predstihu sme si kupili cez stranky Ceskych drah internetovy listok Praha – Mnichov za cca 750 Kc (696,52Kč (29 EUR)). Listok je platny iba s dokladom, ktory sa na nom uvedie. Zial, uviedol som pre vsetkych cisla obcianskych preukazov, ale nepocital som s tym, ze cast vypravy bude mat pri sebe iba pasy. Cesky sprievodca nam na drzovku listok neuznal a museli sme si dokupit dalsi za 300 Kc za ceske uzemie. Nastastie Nemci na to dlabali a stacili im internetovy listok bez dokladu totoznosti. V Mnichove sme mali asi 5 hodin casu na prestup, tak sme si trochu pozreli mesto (s baglami, ktore sme tahali so sebou to nebolo az tak prijemne ako sa na zaciatku zdalo) a potom sme zaplatili 252,19Kč (10,50 EUR) za bus na letisko. Jazdi kazdych 20 minut zo vlakovej stanice v Mnichove a boli sme v nom jediny cestujuci (co vysvetlovalo, preco musia vyberat za tych 30 minut jazdy tak nehoraznu sadzbu). Do Ciny sme letely so spol. Air China. Samotny let aj sluzby na palube boli standardne, vsetky hlasenia boli v cinstine a anglictine, podavali sa 2 jedla a neobmedzene nealko.
2. den – prilet do Pekingu
Do Pekingu sme priletely vcas. Po vystupeni z lietadla nas cakala vizova a colna kontrola, museli sme vyplnit vstupnu kartu (Arrival card) a prehlasenie o tom, ze nemame ziadnu chorobu (kontrolovali nam termokamerou telesnu teplotu). Cela procedura vratane prevzania batoziny trvala asi 30-60 minut. Na letisku sme vymenili Eura za Yuany (s celkom velkym poplatkom za zmenu – 50 Yuanov (=cca 150 Kc alebo cca 5,5 Eur). Z letiska premavaju do Pekingu autobusy Airport expres za par Yuanov. Nasli sme si bus, ktory mal konecnu na hlavnej vlakovej stanici v Pekingu, kde sme dalej planovali zobrat nejake ubytovanie podla Lonely planet. Cesta autobusom do centra Pekingu trvala asi 40 minut a okrem jedneho manzelskeho paru sme boli v buse jediny belosi. Po vystupeni na vlakovej stanici v Pekingu sme boli mierne dezorientovani 🙂 a asi to sposobilo nase docasne zlyhanie zdraveho usudku – prijali sme ponuku nejake chlapika na ulici, ktory nam tvrdil, ze nas dovezie na svojom bicykli do super hotelu, ktory je blizko stanice. Hotel sa nachadzal cca 20 minut chodze od stanice a cca 5 min. od zastavky metra Jianguomen (krizovatka liniek 1 a 2).
Cena ubytovania na vyvseke bola 1000 Y za noc za 3 postelovu izbu, co bolo asi 10 nasobne viac ako nam chlapik sluboval na stanici a asi 3 nasobne viac ako sme planovali utratit. Nakoniec sme cenu zjednali na 450 Y/izba/noc + jednorazovo 100 Y pre dohadzovaca. Bolo to nase najdrahsie ubytovanie v Cine. Kazdopadne lokalita aj hotel boli celkom ok. Hned po tom vsetkom sme zaspali a zobudili sme sa az vecer. V ten den sme sa este stihli prejst na hlavnu stanicu kupit nejake jedlo a odtial na namesti Tian-an-men. Cesta peso nam zabrala cca hodinu a boli sme dost unaveny z letu, takze cestu spat sme absolvovali metrom. System Pekingskeho metra je celkom jednoduchy a intuitivne pochopitelny: 1. je potrebne v automate kupit listok (co je plastova karticka), 2. listok za pri vstupe zasunie do turniketu, cim prebehne jeho ‚oznacenie‘ a 3. pri vystupe sa znova zasunie do turniketu, ktory ho uz nevrati a vypusti vas von. Veci, ktore mozno nie su az take bezne: pri nakupe listku v automate su akceptovane iba kovove mince a 5 alebo 10 Y bankovky, preto je potrebne ich poctivo zbierat; automat ziada zadat vystupnu stanicu (napriek tomu, ze za vsetky stanice metra sa plati rovnaka sadzba 3 Y). Vsetko v metre je oznacene aj v latinke, vsade su plany siete metra a myslim, ze pre nikoho nie je mozne zabludit.
3. den – Peking – objavujeme najturistickejsie pamiatky Zakazane mesto, Bubnova a Zvonova veza
Rano vyrazame na hlavnu Pekingsku stanicu, ktora je vzdialena cca 20 minut chodze od nasho hotela. Pokusame sa kupil lehatkovy listok do Xi-an-u s odchodom o par dni. V LP bolo uvedene, ze je potrebne kupovat listky na lehatkove vlaky s co najvacsim predstihom, pretoze vlaky su casto vypredane. Presvedcili sme sa o tom, ze je to pravda – lehatka (hard-sleeper) do Xi-anu su vypredane a jedina moznost ako sa do tohto mesta dostat nocnym vlakom v leziacej polohe je kupit lozko. Platime teda cca dvojnasobnu sumu ako sme povodne uvazovali a kupujeme listok na vlak + lozko s odchodom za cca 4 dni. Pozor! – vlaky do Xi-anu odchadzaju zo stanice Peking West, takze nas pred odchodom caka presun mestom. Po dorieseni tejto pre mnohych nie prave prijemnej povinnosti pokracujeme v prehliadke mesta:
V tento den nasho pobytu sme zvolili navstevu Zakazaneho mesta. Zakazane mesto sa nachadza na linke metra 1 a je pokracovanim namestia Tian-an-men. Spolu so stovkami dalsich (v uplnej vacsine cinskych) turistov sme presli vsetkymi vstupnymi branami. Za kazdou branou nasledovalo nadvorie, ktore bolo bud prazdne alebo v jeho strede bola umiestnena stavba. Zakazane mesto ma prilis nenadchlo. Vsetky nadvoria, stavby a aj ochozy sa na seba dost podobali a tak mozu historie neznaleho turistu (=mna) po case zacat nudit. Za dalsie vstupne sme vnutri Zakazaneho mesta navstivili klenotnicu so zbierkami predmetov z jadeitu a starych cinskych pecati.
Hned za Zakazanym mestom sa nachadza Jingshan park, ktory tvory vrch strmo vystupujuci z inak rovnej krajiny. Park sme sice nenavstivili pre nedostatok casu, ale inak by mohol byt celkom prijemnym miestom pre oddych po prehliadke Zakazaneho mesta. Z vrchu v parku je urcite v pripade bez-smogoveho obdobia (=cca hodinu po dazdi) vyhlad na cely Peking. My sme park obisli a peso sme sa presuvali po rusnej ulici De-anmen k bubnovej a zvojovej vezi. Cestou k tymto dvom pamiatkam sme sme minali hutongy – povodne pekingske robotnicke stvrte tvorene jedno-poschodovymi domami bez WC. Samozrejme, ze sme neodolali a do hutongu sme vosli. Cela stvrt bola zmes ubohych domcekov, celkom intenzivneho zapachu, obchodov so zvlastnym tovarom a uzkych uliciek v ktorych je celkom jednoduche zabludit. Dalej sme po ceste k bubnovej a zvonovej vezi objavili mnozstvo stankov s kukuricou a roznym jedlom a pri vacsine z nich sme sa zastavili a ochutnavali. Do nasho ciela sme nedorazili vcas, pretoze okrem vyssie spomenutych lakadiel sa nam este do cesty priplietla cinska restauracia… Bubnovu a Zvonovu vezu teda odkladame na neurcito a presuvame sa trolejbusom (v tejto oblasti nejazdi metro) k najblizsej zastavke metra Ping-anli.
4. den – Peking – nakupovanie v Cine a Chram nebies
V stvrty den nasho vyletu sme mali v plane navstivit Letny palac. Kedze ale jeden clen nasej vypravy mal teplotu a musel zostat na hoteli, zmenili sme operativne plan na nakupovanie a navstevu Chramu nebies (The Temple of Heaven) a prilahleho parku. Pre nakupy sme zvolili miesta odporucane v Lonely Planet, co sa ukazalo ako dost nespravne rozhodnutie. Prvym miestom vzdialenym cca 15 min. od nasho hotela bol Friendship store (17 Jianguomenwai Dajie, Chaoyang District). Tovar v obchode bol zmesou kvalitnych miestnych vyrobkov s cenou niekolko nasobne prevysujucou nase plany a turistickych suvenirov. Pocet nakupujucich Europanov v obchode niekolkonasobne prevysoval pocet Aziatov a uz tento fakt bol pre nas dostatocnym varovanim. Nekupili sme nic. Dalsie miesto odporucane v Lonely Planet bol Silk market (North of Jiangguomenwai Dajie). Na tomto mieste sme prvy krat videli, aki su Cinania dobri obchodnici a ako mozu nic netusiaceho turistu z post-komunistickej ekonomiky donutit ku kupe inak nepredajneho tovaru za niekolko nasobok jeho skutocnej ceny 🙂 Silkmarket je obchodak s cca 5 poschodiami,na kazdom poschodi je iny sortiment. Obchod je relativne prazdny (ak neratam predavacov). Ked prechadzate okolo stankov, tak z kazdeho smeru na vas krici asi 5 – 40 ludi s ich naucenou vetou v anglictine alebo rustine (Buy polo neck shirt, nice polo neck shirt alebo Pasmatrite). Kazdopadne ak psychicky odolate tlaku predavacov, je mozne tu zohnat velke satky z praveho hodvabu alebo dost kvalitny caj. Pravidla pri vyjednavani su dve: 1. este pred vstupo do obchodu majte rozmyslenu max. cenu ktoru ste schopny zaplatit za dany tovar a tu uz nijak nemente a 2. predavac vam vzdy na zaciatku ponukne cenu, ktora je 10 az 20 nasobkom trhovej ceny v neturistickych castiach mesta/Ciny, reagujte protinavrhom, ktory je cca desatinou az stvrtinou jeho ponuky a postupne sa nejak dohodnete. Par krat sa nam stalo, ze po oznameni sumy, ktoru sme ochotny za tovar dat sa predavac otocil a v obchode nepokracoval. V takom pripade treba skusit inde alebo prehodnotit tuto strategiu 🙂
Chram nebies sa nachadza hned vedla Silk market-u a napriek vstupnemu rozhodne stoji za navstevu. Park v okoli Chramu nebies je obrovsky a ma uzasnu atmosferu hlavne vdaka Cinanom, ktori v parku: cvicia (vsetci, od 5 rokov do 70), hraju cinsky ‚nohejbal‘ (t. j. kopu si taku malu lopticku s pierkami na konci), hraju sach, hraju karty, prechadzaju sa, hraju divadlo (viz. video pod textrom), cvicia tai-chi a proste robia vsetky tie exoticke veci, ktore nas tak fascinuju. Neviem sa rozhodnut, ci bol krajsi park s jeho atmosferou alebo samotny chram. Priestory chramu aj chram su pekne udrziavane a vsetko je celkom detailne popisne v anglictine.
5. den – Peking – Cinsky mur a Mingske hrobky
Velky cinsky mur je symbol Ciny a pre mna bol spojeny asi s najvacsimi ocakavaniami. Ako to ale casto u ‚symbolov‘ byva pomer ocakavani a reality bol o nieco menej priaznivy ako by sa mohlo zdat. Viac krat sa mi uz stalo, ze miesta o ktorych sa v turistickych sprievodcoch nepise ma velmi milo prekvapili a naopak miesta, ktore su v sprievodcoch oznacovane ako ‚povinne‘ zastavky z nejakeho dovodu nefungovali. Nie, zeby Cinsky mur nebol uchvatne dielo, ale proste pod vplyvom dlhorocnej medialnej masaze som cakal nieco viac impozantne. Ale po poriadku:
Cestu sme zacali na namesti Tian-an-men. Pokusali sme sa najst oficialnu statnu turisticku kancelariu, ktora by organizovala sprevadzane vypravy na Cinsky mur. Zial, napriek dost presne vyznacenej polohe na mape, napriek jednoduchej orientacii na namesti a napriek nasmu asi 30-minutovemu usiliu sme kancelariu nenasli. Cas beza a tak sme sa nakoniec rozhodli vyuzit sluzby jedneho z pristavenych busov do ktoreho nas intenzivne smerovali nadhanaci. V programe mal byt Cinsky mur a Mingske hrobky + obed + ‚coping‘. Tomu poslednemu slovu sme prilis nevenovali pozornost a nadrzani na Cinsky mur a hrobky sme nastupili. V buse boli iba Cinania a cely vyklad sprivodkyne bol v Cinstine. Podla odusevnenosti s akou celu cestu a pobyt mlela cinsky to muselo byt urcite zaujimave. Zial, nerozumeli sme ani slovo. Na Cinsky mur sme mali asi 45 minut. Ukazali nam cca 1 km zrekonstruovanej casti muru pri Badalingu. Stavba bola velmi zaujimava a nafotili sme par peknych fotiek muru vlniaceho sa za horizont po horach. Preferoval by som ale asi dlhsi cas ako 45 minut. Po tom nas sprievodkyna narvala spat do busu a nasledoval ‚coping (teda nakupovanie)‘. Vyviezli nas do supermarketu, kde mali sice kopec zaujimaveho tovaru, ale stravili sme v nom rovnaky cas ako na Cinskom mure. Slubeny obed bol okruhly stol s cca 20 miestami do stredu ktoreho priniesli ryzu a este asi 10 dalsich neidentifikovatelnych pokrmov. Vsetci okrem nas boli Cinania a hned po polozeni jedla na stol sa vrhli na misy. Vzhladom na to, ze v praci s palickami mali o cca 30 rokov viac praxe, viete si asi predstavit ako sme dopadli – usli sa nam vacsinou iba kusky, ktore nikto nechcel 🙁 Kazdopadne jedla bolo dost a Cinania sa po cca 15 minutach ako na povel zdvihli a odisli, takze nam zostal relativne plny stol iba pre nas. Mingske hrobky, ktore nasledovali sa ukazali nakoniec ako 1 mingska hrobka, na celu prehliadku nam dala ta krava sprievodkyna asi 20 minut, co bolo zufalo malo. Kazdopadne, ak by sme isli na mur verejnou dopravou, ziadne hrobky by sme uz v ten den nestihli, takze to bolo viac ako nic. Potom nasledoval dalsi ‚coping‘ v tovarni na spracovanie jadeitu. Vacsina vyrobkov z jadeitu bola pre nas prilis draha, ale Cinania z nasho busu ich kupovali, takze sme si pripadali ako chudobni pribuzni. No a posledneho ‚copingu‘ sme sa uz pre nedostatok sil nezucastnili. Suma summarum – stravili sme cca 30% casu prezeranim pamiatok a zvysok ‚copingom‘, takze moj dojem z tejto akcie bol dost rozpacity. Mozno by som nabuduce volil individualnu dopravu na Cinsky mur aj za cenu toho, ze neuvidim Mingske hrobky. Na druhu stranu bolo celkom fajn cestovat s obycajnymi Cinanmi a obedovat s nimi pri jednom stole neturisticke jedlo 🙂 – celkom autenticky zazitok. Este mala poznamka na zaver: Cinania na tomto vylete boli zozbierani obycajny ludia z ulice, ale boli neuveritelne disciplinovany. Na nic nereptali, na slovo pocuvali sprievodkynu, nikdy sme na nikoho necakali, vsetci zaujato pocuvali, ked to bolo od nich pozadovane a vsetci jedli presne vymedzeny cas a vsetci nakupovali vtedy, ked bol na nakupovanie cas – nikto sa na nic nestazoval. Bolo to ako niekde vo vojenskych kasarnach. S touto disciplinovanostou obycajnych ludi sme sa pocas cesty stretli este viac krat, ale na tomto vylete bola velmi vyrazne vidiet.
6. den – Peking – Letny palac a odjazd vlakom do Xi-an-u
Dalsi den nasho pobytu v Pekingu sa nam paci asi najviac. Navstivili sme Letny palac, co je komplex zahrad, pagod a chramov do ktoreho sa v letnych mesiacoch presuvala slachta z rozpaleneho Zakazaneho mesta. Cely areal je velky asi na pol dna az jeden cely den (podla toho, ako podrobne sa ho rozhodnete skumat) a rozhodne stoji za navstevu. Do Letneho palaca sme podla sprievodcu Lonely planet cestovali zlozito autobusom. Po dorazeni na miesto sa ale ukazalo, ze priamo k palacu uz jazdi aj tyrkysova linka metra, ktore v case pisania sprievodcu LP asi este nebolo zpojazdnene (viz mapa pod clankom). Pre cestu teda odporucam jednoznacne metro. Letny palac je skutocne miesto, ktore v Pekingu musite navstivit. Cely komplex je umiestneny na kopci a smeruje dolu k jazeru Kunming. Posobi ovela viac malebne a relaxacne ako Zakazane mesto. Prehliadku sme zacali pri vstupe umiestnehom pri stanici metra. Pri vstupe sme si kupili vstupenku, ktora okrem vacsiny chramov obsahovala aj vstup do cca 2 muzei, ktore sa v komplexe nachadzaju. Vstupenka obsahuje kupony, ktore musite predlozit pri prehliadke niektorych miest do ktorych inak nie je volny vstup. Hned za branou sa nachadza jazero Houhu, ktoreho brehy su lemovany peknymi obchodikmi. Za mostom cez jazero cesta prudko stupa nahor a zacina suvisly rad chramov a pagod. Po vystupeni na vrchol, z ktoreho je krasny vyhlad na krajinu aj na Letny palac nasleduje rovnako prudky zostup dolu k jazeru Kunming. Okolo jazera sa nachadzaju dalsie pamiatky, muzea a zahrady + konecne stanky s obcerstvenim (ktoreho ceny cca 2-nasobne prevysuju cely v Pekingu). Areal sme opustili po cca 4 hodinach pri Donggong gate a pesi obisli palacovy mur spat k zastavke metra.
Po opusteni Letneho palaca sa vraciame spat na hotel pre batozinu a presuvame sa na hlavnu pekingsku stanicu, odkial nam ide autobus na stanicu Peking West (viz clanok
3. den – Peking – objavujeme najturistickejsie pamiatky vyssie). Cislo autobusu medzi hlavnou stanicou a stanicou West sme nasli v sprievodcovi. Autobus zacina na hlavnej a konci na stanici West, takze nie je mozne sa pri nastupovani a vystupovani pomylit. Moja naivna predstava bola, ze bus bude obdobou linku 210 v Bratislave a zvladne cestu za 10 minut :), co bol velky omyl. Trepali sme sa v buse viac ako hodinu so cca 25 zastavkami a v dopravnej zapche. Nastastie sme mali dostatocnu casovu rezervu a vlak sme stihli. Stanica Peking West je velka a moderna. na 1. poschodi su velke cakarne, na 2. poschodi su restauracie a obchody. Kazdy vlak ma svoju cakaren a do cakarne vas vpustia iba s platnym listkom na dany vlak (system je rovnaky na vsetkych velkych vlakovych staniciach v Cine). Orientacia je jednoducha – cislo vlaku a cislo prislusnej cakarne je vypisane na hlavnej informacne tabuli a potom este nad kazdou cakarnou. Vyhladali sme teda uspesne nasu cakaren a po cca 30 minutach nastupujeme do nasho lozkoveho vlaku smer Xi-an. Standard vlaku je podobny ako u nasich lozkovych vlakoch zostavenych z modernejsich klimatizovanych vagonov – vsetko je ciste, WC aj voda funguje, v kupe su 4 postele. Po nastupeni v podstate nie je potrebne uz nic riesit – periny su pripravene, staci vyhladat svoje miesto a zalahnut. Este mala poznamka k cislovaniu miest lozok v kupe: Cinania necisluju priamo lozka v kupe, ale cisluju stranu kupe na ktorej spite. Vsetky lozka na jednej strane kupe maju teda rovnake cislo. Na cestovnom listku je potom vyznacene poradie vasho lozka na prislusnej strane (‚hore‘ alebo ‚dolu‘, prip. pri lehatkach este ‚v strede‘).
- Guest napsal(a) před 10 roky
- Musíte se přihlásit, abyste mohli komentovat
Prosím, nejprve se přihlašte.