0
0

Pôvodne to mala byť Kréta. Do úvah o tom, či tam nebude na prelome júla a augusta príliš teplo, príliš draho a podobne, mi skočil známy, ktorý pracuje v Čiernej hore. „Príď sem, je tu nádherne.“

Letenky sa ukázali napodiv dosť lacné. Stoosemdesiat eúr do chorvátskeho Dubrovníka a naspať, a to som lístok kupoval pár dní pred odletom. Takže nasledoval odlet z môjho domovského prístavu Bruselu to Bratislavy. Dvojdňové medzipristátie, potom let Sky Europe na juh.Z dubrovníckeho letiska je to do Čiernej hory okolo dvadsať kilometrov, teda rovnako, ako do samotného Dubrovníka (ktorý leží opačným smerom).

S autobusovým spojením je to problematické, ak prídete popoludní, musíte sa prepraviť do mesta a odtiaľ ísť na juh ranným autobusom. Preto nasledoval predražený taxík do mesta Herceg Novi, už na čiernohorskej strane, kde ma po pár hodinách vyzdvihol priateľ autom. Príchod do Hercegu nepatrí medzi ohurujúce momenty. Zo strany hranice mesto až príliš evidentne ukazuje rozdiel v životnej úrovni medzi Chorvátskom a Čiernou horou. Zato celý zvyšok cesty už bol… no, rozprávkový.

Čo musíte o Čiernej hore vedieť

Najnovší štát sveta a zároveň pri obyvateľstve len 670 tisíc aj jeden z najmenších zo Starého kontinentu („Europe´s latest joke“, ako poznamenal môj kamarát) sa začína čoraz viac spoliehať na turistiku ako zdroj príjmov. Poľnohospodárstvo v tejto superhornatej krajine veľa nevyprodukuje a priemysel je obmedzený na hlinikáreň a jedny väčšie železiarne. Úprimne povedané, myslím si, že krajina má v tomto smere jedno obmedzenie, ktoré jej bude znemožňovať pritiahnúť väčšie množstvá západných turistov. Čiernohorky sú také krásne a dobre formované, že na miestne pláže väčšina Britiek, Francúzok, Nemiek či Švédok jednoducho nemôže pri nejakom sebarešpekte vkročiť.

Jedlo je vynikajúce. Vo vnútrozemí aj dosť lacné, čo už neplatí pre pobrežie. No ale skúste odmietnúť čerstvo vylovenú rybu, aj keď vás vyjde na desať eúr (euro je oficiálna mena krajiny), keď sledujete krásny západ slnka nad tyrkysovým morom. Okrem jedla sa tu ponúka napríklad aj veľmi dobré pivo, z pivovaru v meste Nikšič. Lacnejšia verzia Nikšičko pivo je tak kvalitatívne aj chuťovo na úrovni Radegastu. Výberový Nik Gold je už skutočne vcelku pitné pivo, taký Gambrinus. Na rozdiel od Chorvátska, kde sú miestne piva značne limonádovejšie.Navyše obyvatelia sú mimoriadne priateľskí a nápomocní. Vlastne boli pre mňa Čiernohorci popri plážach a horách tretím divom krajiny.Výhodou je tiež, že do organizovaného zločinu sú zapojené viac-menej iba politické špičky krajiny. Pouliční gangstri tu neexistujú, takže v nočných kluboch sa nemusíte priliš obzerať, či vám nehrozí stret s nejakými príliš rozťahovačnými a dobre ozbrojenými silákmi. A napríklad dopravní policajti, na rozdiel od srbských, neberú úplatky.

Medzi rozdiely oproti Srbsku môj kamarát, ktorý predtým pôsobil v Belehrade, zaraďoval aj to, že s Čiernohorcami sa človek vcelku slušne dohovorí po anglicky. Musím potvrdiť, že som stretol viacerých, ktorí nikdy neboli mimo hraníc krajiny a dalo sa s nimi normálne v angličtine konverzovať.

Dopravovať sa dá vcelku pohodlne autobusmi. Pravda, treba akceptovať, že ide o nejaké prinajlepšom dve desaťročia staré skrine lacno kúpené na Západe, síce občas s klimatizáciou, ovšem veľmi pofidérnej kvality… ale patrí to už proste ku koloritu krajiny. Zvyknúť si treba aj na to, že dopravu ponúka veľa rôznych spoločností, nijaké centralizované sprivatizované SAD-ky, čo občas spôsobuje informačný chaos. Na pobreží fungujú aj akési taxi mikrobusy, ktoré majú zhruba stanovenú trasu, ale v podstate prídu na stanicu, šofér sa opýta, kto chce kam ísť, a podľa toho zoberie nejakú skupinu, prispôsobí trasu. V angličtine veľa oficiálnych informácií nebýva, takže treba trochu vedieť po srbsky/čiernohorsky.

Začiatok putovania: Boka Kotorska a Podgorica

Takže: po krátkej zastávke na kávu vyrážeme z Hercegu Novi s mojím priateľom a jeho kolegom do Podgorice, hlavného mesta. Je už pomaly večer, takže sa trochu ponáhľame, ale môj kamarát sa, koniec-koncov, ponáhľa autom prakticky vždy. Pri trajekte cez záliv Boka Kotorska suverénne predbehne dlhý rad aút, až kým ho tesne pred nástupom nezastaví pracovník strážnej služby. Klasická scéna, akých ešte zažijem zopár. Kamarát v žiadnom prípade nechce auto otočiť, takže na rad prichádza firemná vizitka, novinársky preukaz, vizitka jedného z ministrov vlády. „Máme stretnutie s ministrom, o hodinu musíme byť v Podhorici.“ Strážnik je neústupný, to ho nezaujíma. „Stretnutie s MINISTROM, Európska únia, dôležité…“ sype môj známy v srbčine aj angličtine, strážnik nič. Ale odoláva len ďalších päť minúť, potom pokrčí ramenami, pri vstupe stojí ešte policajnú hliadka, ak presvedčíš aj tú… Policajt v skutočnosti odoláva iba zhruba tridsať sekúnd.Jasná demonštrácia, prečo môj známy zarába pre svoju firmu predajom rôznych projektov vláde a miestnym podnikateľským špičkám slušné peniaze.

Podgorica. Jedno z najzvláštnejších hlavných miest, aké som kedy videl. Tým, že naozaj nevyzerá ako hlavné mesto, alé väčšie sídlisko. (Predstavte si bratislavskú Dábravku s pár ulicami Starého mesta uprostred, asi tak…). Nasleduje dlhá, veľmi dlhá večera a teda prvé stretnutie s miestnou vynikajúcou kuchyňou. Máme si toho dosť čo povedať, takže večer sa znažne predlžuje. (S kamarátom sme spolužiakmi z mojej univerzity, ktorú jej PR oddelenie predáva aj ako „Európsky Harvard.“ V najnovších klebetách o spolužiakoch tejto „elitnej“ inštitúcie dominujú bizarné sexuálne historky, nejaká tá sebvražda… je to zvláštna škola.) Po večeri ešte priatelenie s miestnymi, debaty o histórii a súčasnosti krajiny…no, do postele sa ide tesne pred šiestou ráno. (pokračovanie nabudúce)

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .