Vietnamsko-laoské dobrodružstvo

Vietnamsko-laoské dobrodružstvo sme začali plánovať už vo februári 2008, keď sme navštívili len na pár dní Vietnam a na dva týždne Kambodžu. Cestou sme stretávali nadšených cestovateľov z rôznych kútov sveta a všetci veľmi odporúčali Laos. Zo začiatku sme o tom len snívali, ale už v októbri 2008 sme cestu intenzívne pripravovali. Najlepší termín boli Vianoce a prelom roka, lebo v tomto období je tam na cestovanie najlepšie počasie a tiež sme mohli využiť kopec voľna, ktorý nám kalendár nadelil.

Zároveň sa nám splnil aj ďalší sen, že sme Vianoce netrávili sami dvaja ďaleko od domova, pretože sa k nám pridal Skippy s priateľkou Motýlikom. 19.12.2008 sme s ruksakmi na chrbtoch dorazili do Hanoja. Mali sme taký neistý súhlas od priateľa, že nás možno niekto bude čakať na letisku a odvezie do hotela. A ozaj tam stál Vietnamec s našim menom, ktorý sa nám prihovoril slovensky. V Hanoji žije 2000 Vietnamcov, ktorí hovoria slovensky, ešte za čias totality študovali na Slovensku. Tak pozor na reči až sa budete prechádzať hanojskými uličkami. V hoteli sme sa pripojili k druhej časti našej výpravy, Skippymu a Motýlikovi. Ešte v ten večer sme odchádzali lôžkovým vlakom na severovýchod Vietnamu do Sapa. Vlak bol celkom pohodlný a cestu sme začali prípitkom marhuľovice a popritom sme mohli priamo z vlaku sledovať Vietnamcov v ich príbytkoch ako trávia všedný neskorý večer. Niektorí pozerali televíziu, pamätám si jedneho pána, ako sa na posteli obliekal do pyžama. Toto všetko je umožnené cestujúcim bez príplatku, len preto, že hanojská železnica ide pomedzi domy asi na jeden meter od budov.

Nadránom sme dorazili do mesta Lao Cai, kde nás už čakalo asi dvadsať Vietnamcov a každý nás bol ochotný odviezť nasledujúcich 50 kilometrov do cieľovej stanice – Sapa. Bolo dosť zima, ale kým sme asi hodinu chodili s ruksakmi na chrbtoch od jedného hotelíka k ďalšiemu, tak sme sa celkom zohriali a nepotrebovali sme ani marhuľovicu. Už pri prvom hoteli sa k nám pripojili dve či tri domorodé žienky s tým, že sa nám pokúšali niečo predať. Napriek tomu, že sme nejavili o kúpu záujem, stále nás nasledovali. Nakoniec sme sa ubytovali v hoteli s krásnym výhľadom na kopce. Sapa je vysokohorské mestečko, kde mali letné sídla francúzski kolonialisti, keď sa v Hanoji kvôli horúčavám a vlhku nedalo vydržať.

Domorodí obyvatelia – Hmongovia žijú v dedinkách roztrúsených po kopcoch. Je tam sedem rôznych kmeňov a dajú sa veľmi ľahko rozoznať, pretože každý kmeň má iné oblečenie, hlavne ženy dodnes nosia tradičné kroje. Ženičky denne prichádzajú z hôr do mesta na trh, kde predávajú podomácky vyrobený tovar, látky farbené indigom, pletené koše, vyšívané oblečenie, náramky a náušnice, ktorými sa aj oni samy zdobia. Okrem toho je dostať veľa druhov ovocia, zeleniny, mäso a aj hotové jedlo, ktoré pripravujú priamo pred vašimi očami.

Napriek tomu, že sme sa vo vlaku až tak pohodlne nevyspali, rozhodli sme sa, že ešte v ten deň si urobíme výlet do okolia. Vyšli sme z hotela a naše tri ženičky nás čakali. Išli sme si zajednať výlet, potom na obed a ženičky vždy pekne počkali na nás. O druhej popoludní sme vyrážali malá skupinka – my štyria, dve Japonky a sprievodkyňa – do neďalekej dedinky Cat-Cat, asi 7 km po veľmi kopcovitom teréne. A naše žienky stále za nami. Už si ani nepamätám, kedy sa s nami nadobro rozlúčili, ale viem, že ešte boli s nami pred hotelom po túre. Napriek tomu, že sme od nich nič nekúpili, boli milé, usmievavé, snažili sa s nami komunikovať chabou angličtinou, ktorú pochytili od turistov. Boli to také úžasné figúrky, že môj popis by na to nestačil.

Sapa má množstvo dobrých reštaurácií s chutnými jedlami a bez problémov si môžete dať super kapučínko a tiramisu. Na druhý deň sme si urobili ďalší výlet do okolia, tentoraz to bola náročnejšia túra a samozrejme opäť v sprievode domorodých ženičiek. Jedna z nich mala na chrbte uviazané asi dvojmesačné dieťa a takto s nami prešla 15 km po náročnom teréne. Keď bolo treba, dieťa nakojila, všetky sa stále usmievali a keď bol terén veľmi náročný, tak nám ešte podávali ruky, aby sa nám ľahšie išlo. Videli sme pekné, ale veľmi chudobné dedinky, kde bežne šesťročné dievčatko sa hrá pri ceste a na chrbte má dvoj-trojmesačného súrodenca. Všade okolo sú vysoké hory, ktoré pozvoľna prechádzajú do ryžových terás.

Nasledujúce ráno sme pokračovali v malom mikrobuse, natlačení s domorodcami, horskými cestičkami do hraničného mesta Dien Bien. Dien Bien je miesto, kde Vietnamci bojovali proti francúzskym kolonialistom, inak nič zaujímavé. Prespali sme vo vládnom hoteli a o 5.00 ráno nás už čakal súkromne dojednaný mikrobus, ktorý nás mal previezť cez vietnamsko-laoské hranice a potom ešte 100 km do najbližšieho laoského mestečka. Na hraniciach sme boli buď veľmi skoro, alebo tadiaľ chodí tak málo ľudí, že úradníci nastupujú do služby, len keď sa objavia cestujúci. Tak sme pekne počkali, kým zobudia colníka, ten prišiel s hŕbou papierov, otvoril svoj úrad, vykonal potrebné zápisy, zavrel úrad. Potom sme chvíľku počkali, kým sa zobudil pasovák, ktorý pred sebou niesol asi desať pečiatok, ktoré nám nabúchal do pasov. Napriek tomu, že sme tam poriadne dlho čakali, domáci sa tvárili, že je všetko v najlepšom poriadku a s úsmevom nám zaželali šťastnú cestu. Potom prišli laoské hranice, tam to isté, len sa čakalo dlhšie. Nie nadarmo nám ktosi hovoril, že Laos by mal mať prímenie – lenivý. Kým sme čakali, prifrčala z vietnamskej strany motorka s mladou Holanďankou. Videla som, že motorkár niečo dohovára s našimi šoférmi. Hneď som vedela, koľko bije, tak som rýchlo vysvetlila Holanďanke, že mikrobus sme si najali a zaplatili my. Ak chce, môžeme ju zviezť s tým, že sa s nami podelí na nákladoch. Motorkár si už medzitým stihol dojednať kšeft, vyinkasoval od našich šoférov 300 000 dongov a nútil Holanďanku, aby im za cestu vopred zaplatila 500 000 dongov. On samozrejme už predtým dostal zaplatené za dovezenie na hranice. Takže čistý zisk za nič 300 000 dongov pre motorkára a naši šoféri 200 000, tiež za nič, lebo cesta mikrobusom už bola zaplatená nami. Nakoniec musel 300 000 vrátiť a nadávajúc na nás, našťastie sme mu nerozumeli, odišiel. Chudák, nevedel, že my sme boli cvičení v Nigérii.

Cesta na laoskom území bola horšia ako na naše kopanice, ale cieľ cesty stál za to. Keď mikrobus zastavil pri brehu rieky, cez ktorú už nemohol pokračovať, takmer nám vyrazilo dych. Čistá, široká rieka, na ktorej sa to len tak hemžilo. Kompa prevážala autá, lodičky rôznych veľkostí a farieb vozili tovar a ľudí, ženy prali prádlo a deti sa kúpali. A na druhej strane drevené a bambusové domčeky s teraskami nad vodou. Nádhera!

Ubytovali sme sa v hotelíku priamo nad riekou. Jedli sme na terase laoské slíže, ktoré sme zapíjali pivom Beerlao a pritom pozorovali život na rieke Ou. Zároveň sme mali pod kontrolou aj pranie nášho prádla, ktoré čašníčka a práčka v jednej osobe máchala v rieke, potom to priamo pri rieke vyvesila na bambusové palice a bolo.

Tu sme plánovali osláviť aj Štedrý večer, ktorý bol na druhý deň. Môjho druha Cestovateľa to síce ťahalo do nasledujúcej dedinky – Muong Ngoi, kam sa dalo dostať len po rieke, a stráviť Vianoce v totálnej diere. To som odmietala, lebo v sprievodcoch nebola žiadna zmienka o ubytovaní v spomínanej diere. Ale okolnosti všetko zmenili. V noci sme mali v našej izbičke návštevu. Mohli sme si za to sami, lebo komu by nechutila slovenská klobása v ruksaku. Neohrdol ňou ani laoský potkan. Ráno sme sa dozvedeli, že Skippy a Motýlik strávili časť noci na terase, pretože po mojich výkrikoch: „potkan“ a „horí“ sa im izbietka zdala byť dosť nebezpečné miesto. Neskôr sme si vysvetlili, že „horí“ znamenalo „hore“, teda: „potkan…………hore!“ A tak sa Cestovateľov sen začal plniť. Po raňajkách sme zbalili veci a pokračovali dole riekou.

Na týchto miestach funguje turistika tak, že sa stretnete v hoteli s inými turistami a vymieňate si poznatky. Takto sme sa aj my dozvedeli, že obávaná, zapadnutá dedinka Muong Ngoi má nové bungalovy a super reštiku. Tak aj bolo, nebola síce teplá voda, ale chodilo sa sprchovať k Švédovi. To bol chlapík priženený v Laose a tuhé švédske zimy trávil radšej v teple. Mal saunu, ktorá fungovala tak, že pod saunou založili ohník, na ktorom sa varil kotol s vodou a bylinkami. Bola to bylinná sauna. V saune bolo viac cítiť dym ako bylinky, ale my sme s určitosťou vedeli, že cítime aj bylinky. Pretože keď sme sa išli sprchovať, tak nám laoský chlapík priniesol horúcu vodu zo spomínaného kotla, v ktorej plávali rôzne rastlinky, a tú sme si miešali so studenou. Pekne vysaunovaní a vysprchovaní, ako sa patrí na Vianoce, sme sa pobrali do reštaurácie nad riekou osláviť Štedrý večer.

Motýlik nás milo prekvapil malinkým vianočným stromčekom, ktorý sme položili do stredu stola a podeň poukladali darčeky, ktoré sme dovtedy boli ochotní vláčiť v ruksakoch. Vzbudili sme pozornosť celej reštaurácie, ale najväčšiu v domácich čašníkoch. Tí chodili okolo nášho stola a prizerali sa ako malé deti, jeden z nich to už nevydržal a spýtal sa: „Čo tam je? Rozbaľte to!“ No, on chudák nevedel, že ešte dlho budeme napínať jeho zvedavosť, pretože Ježiško chodí až po slávnostnej večeri. Na úvod sme rozlúskli oriešky z chalupy, ktoré priniesol Skippy. A potom slávnostná večera. Tá nedopadla najlepšie, lebo pri našom príchode už bola reštaurácia plná, všetci mali objednané a my sme objednávali medzi poslednými. Laoské reštaurácie majú iný systém prípravy jedla, vždy pripravujú jedlo pre určitý stôl a keď tí majú všetko, začnú pre ďalší. To asi aby sa nepomýlili a nepriniesli nám iné ako sme chceli. Párkrát sa stalo, že jedlo poplietli, a potom si ho hostia medzi sebou vymieňali. Alebo priniesli jedlo, ktoré si zjavne nikto neobjednal, a tak sa ponúkalo po reštaurácii, či náhodou nemá niekto chuť. Naša večera mala viac úskalí. Neskorá objednávka, suroviny na ten deň sa pomíňali (vždy sa kupuje len toľko, koľko sa predpokladá zjesť, lebo elektrika je len asi 3,5 hodiny denne, takže chladničky nemajú) a aj tak by nám to všetko neboli stihli pripraviť, kým ešte bola elektrika. Najlepšie na tom je, že vám nepovedia, vážení hostia, máme už len toto. Nie, my sme museli najskôr vymenovať celý jedálny lístok, aby sme sa dostali k tomu, že majú len slíže so zeleninou a kuracím mäsom. Našťastie ich vedia fantasticky pripraviť a sú takí milí, že všetko im je vopred odpustené. Ale sľúbili nám, že na druhý deň bude kačka, ale až večer, lebo loď s tovarom príde neskoro popoludní.

Nasledujúci deň sme sa vybrali do vzdialenejších dediniek, kam neviedla ani cesta, išlo sa po chodníčkoch medzi ryžovými poliami. Mali sme šťastie, lebo sme stretli domorodca, a ten nám ukázal cestu. Niekoľkokrát sme museli prebrodiť rieku, ale to bolo príjemné na schladenie. Tradičná laoská dedinka, kam sme dorazili, si žila bežným životom, nijako nerušená civilizáciou. Bambusové domčeky na koloch, pod domčekmi tmavé prasiatka a hydina. Medzi tým sa hrali deti s podomácky vyrobenými hračkami, polonahé, bosé. Ako sme sa tak prechádzali pomedzi domčeky, zrazu sme pri jednom zbadali nášho sprievodcu ryžovými poliami. Práve čistil hada na polievku. Pozdravili sme sa a hneď nás volal do domčeka na návštevu, kde nám predstavil manželku a malú dcérku. Žili veľmi skromne, ale bolo vidno, že sú šťastní. Pomaly sa začínal hlásiť hlad, tak sme sa vybrali smerom, ktorý ukazoval na nádejnú miestnu reštauráciu. Bola to drevená terasa a okrem nás tam boli ešte dvaja turisti popíjajúci kávu. Objednali sme dvoje slíže a jednu ryžu so zeleninou. Ja som cestou pojedala banány, takže som nemala veľký hlad a aj trošku obavy jesť v týchto primitívnych podmienkach. Priniesli troje slíže a jednu ryžu. Ale skutočne to vyzeralo dobre, tak som neodmietla a dobre som urobila. Neskôr nám majiteľ prezradil, že ryža aj zelenina sú z jeho vlastnej úrody. Keďže nemal viac hostí, tak sedel pri nás a snažil sa konverzovať v angličtine, ktorú sa vlastne týmto spôsobom učil. Dojedli sme, posedeli, ponúkli majiteľovi, jeho manželke a deťom, ktoré sa tam medzitým nahrnuli, banány, urobili spoločnú fotku a na záver nám hrdo ukázal svoj rybník, kačky a ryžové polia. Cestou späť sme pridali do kroku, aby sme sa stihli vrátiť do našej dedinky za svetla, lebo keby nastala úplná tma…, no neviem ako by sme sa orientovali, možno podľa hviezd.

To bol náš posledný večer v nezabudnuteľnej dedinke s prašnou cestou bez áut a motoriek, za ktorou sa v diaľke týči obrovská skala. Ešte raz sme sa prešli večerným Muong Ngoi, pozdravili domácich, ktorí si pripravovali jedlo pred domom na ohníčku, alebo len tak posedávali. Asi v dvoch domoch, kde bežala televízia, tridsať hláv, ženy, muži, deti sledovali s napätím laoskú telenovelu. A keď bol futbal, tak všetci futbal, nikto sa nehádal, na ktorý program prepnúť – bol len jeden a len tri hodiny, pokiaľ je prívod elektriky. Internet, vedia, že aj také niečo existuje, ale prakticky sa s tým ešte nestretli. V dedine je jeden počítač. Hrdý majiteľ sídli hneď pri vstupe do dediny. Skippy si chcel na hodinku prenajať tento vzácny stroj, aby mohol prekopírovať fotky. Žiaden problém, ale najskôr si musel ísť kúpiť tri litre benzínu, aby mohli spustiť generátor.

V Muong Ngoi prakticky končilo naše cestovanie po najzaostalejších častiach Laosu, ďalšia zastávka bolo mesto Luang Prabang.

Luang Prabang sa pokladá za najkrajšie mesto Indočíny. A ozaj nesklamalo. Je tu všetko. Nádherné chrámy, úžasný nočný trh, more reštaurácií, ale najpríjemnejšie je sedieť nad riekou Mekong a popíjať výborné miestne pivo Beerlao. Hotelíky sú v tradičnom štýle, veľmi vkusne zariadené, všetko z dreva, veľa zelene. Najdôležitejšie však je, že je už dostať normálne mlieko do kávy. Laoská káva je veľmi chutná, len problém je, že Laosania nepijú kravské mlieko. Preto ho ani nemajú v ponuke, napriek tomu, že kravami sa to hemží na každom kroku. Namiesto toho dávajú do kávy kondenzované mlieko, a to nám kávičkárom nechutilo.

Asi najväčšou zaujímavosťou Luang Prabangu je ranné rozdávanie almužien budhistickým mníchom. Skoro ráno si ľudia posadajú na chodníky v okolí chrámov a čakajú na mníchov, ktorých potom obdarúvajú rôznym jedlom, najčastejšie zlepenou varenou ryžou, ale môžu to byť aj iné praktické veci – ako zubné kefky, mydlo. Stovky vyholených mníchov, zahalených v oranžovom plátne a naboso, idú v zástupoch a ďakujú za dary, ktoré zberajú do zvláštnej nádoby guľatého tvaru. Okolo nich pobehujú chudobné deti a mnísi im radi niečo vyberú z vyzbieraných milodarov.

Mňa očaril nočný trh. Pred večerom na hlavnej ulici predavači porozkladajú svoj tovar, ktorý nepochádza z Číny ako všetko v Juhovýchodnej Ázii. Tu je všetučičko domáca výroba, ručné výšivky na taškách, obrusoch, šáloch. Tradičné ozdoby do uší, náramky, ale aj nádoby na fajčenie ópia. Samozrejme, cena sa zjednáva. Každý večer skôr, než sme sa vrátili do nášho hotela, sme si neodpustili zastaviť sa u pouličného palacinkára. Nahrial platňu o priemere pol metra, vybral malý bochníček cesta, trošku ho roztlačil a potom s ním toľko plieskal o platňu, až mala palacinka veľkosť platne, naplnil ju banánmi, pomaslovil, zabalil, polial čokoládou…mňam, niekedy nestihla ani vychladnúť.

Okolie Luang Prabangu je tak isto veľmi pekné, a preto by sa tu dalo stráviť viac času ako len tri noci. Urobili sme si jednodňový výlet na farmu slonov, kde sme mali možnosť vyskúšať jazdu na tomto majestátnom zvierati v sprievode mahouta. To je chlapec, ktorý sedí slonovi za hlavou a nohami zakvačenými za jeho ušami ho poháňa. Náš sprievod pozostával zo štyroch slonov a cesta viedla cez les, riečku a vodopády. Cestovateľ a ja sme sedeli na slonovi v čele sprievodu. Práve keď sme mali malým zrázom zostúpiť k vodopádom a slon už naťahoval prednú nohu vpred, som si všimla, že tam, kde mal stúpiť, leží na zemi jeden a pol metra dlhý had, ktorý sa už dvíhal do obranného postoja. Podarilo sa mi rýchlo upozorniť mahouta, ktorý stihol slona zastaviť a po hadovi hodil sekerku. Nezasiahol ho, ale had našťastie ušiel do kríkov. Nie som znalec hadov, ale tentoraz si trúfam povedať, že to bola hnedá kobra, ktorej uhryznutie zabije aj slona. V ten deň sa chlapci ešte okúpali vo vodopádoch, sadli sme do kajakov a dole prúdom rieky pokračovali do Luang Prabangu.

Na druhý deň naša cesta viedla do Vang Viengu, asi 6 hodín v miestnom autobuse po kľukatých cestičkách do kopcov s najkrajšími scenériami, aké nám tento výlet poskytol. Sedem kilometrov pred Vang Viengom sme požiadali šoféra, aby nám zastavil, lebo tam niekde asi kilometer od cesty mali byť bungalovy, ktoré sme našli na internete. S majiteľmi pri rezervácii bol ťažký dohovor, lebo takmer nehovorili anglicky. Cesta do bungalovov bola prašná. Prechádzali sme chudobnou dedinkou, domorodci nás zdravili: „Sabaidííí“ a tešili sa, keď sme ich fotili. Zanedlho sa pred nami objavilo krásne miesto s riekou a v pozadí oblé kopce, ktoré tvorili obrovský tmavý múr. Hneď som vedela, že na tomto mieste som ochotná stráviť viac času ako bolo v pôvodnom pláne, ale bohužiaľ aj iní už zistili, že je tu pekne. Majiteľka nám s ľútosťou oznámila, že nasledujúce dni má plno. Čistý bungalov s krásnou drevenou teraskou, nádherná príroda, krištáľovo-čistá voda v rieke a k tomu výborné jedlo. Prvý deň sme sa splavili na kajakoch do Vang Viengu, čo je asi 7 kilometrov. Nádherný splav, až na to, že ku koncu cesty sa už zvečerievalo a my sme prišli do mestečka úplne premočení. Prvá cesta viedla do obchodu kúpiť si suché oblečenie a fľašu Bacardi. K tomu sme si objednali čaj a teplú polievku a už o chvíľu nám bolo z čaju a polievočky teplo a z rumu aj veselo.

Vang Vieng je trošku rušnejšie miesto s obrovským množstvom reštaurácií, kaviarní a aj diskoték. Tiež sa tu predáva ópium a podobné vecičky. Prírodné scenérie sú nádherné. No my sme sa na noc radšej pobrali do našich bungalovov, kde bolo počuť len cvrčky, a keď koncert dokončili, nastalo hlboké ticho. Budili sme sa s východom slnka na skoré ranné prechádzky. V celom Laose sa chodí včasne spávať, lebo po 22.00 h. už nie je elektrika a budíčkom je spev kohútov. Všade je to ako na vidieku a platí pravidlo ísť spať so sliepkami, pretože sa s nimi aj vstáva. Prechádzali sme sa okolo rieky, stretávali skupinky chlapov, ktorí išli na farmu k Laosanovi, ten študoval v Bulharsku mičurinstvo a teraz má v Laose veľkú farmu. Dostať sa tam dalo po húpacom bambusovom mostíku, zavesenom nad riekou. Ľahučkým Laosanom to nerobilo žiaden problém. A kedže Skippy musí všetko vyskúšať, tak sa rozhodol, že prejde na druhú stranu aj on, Motýlik sa pridal (aj keď by mohol lietať). Neviem, koľkokrát to oľutoval, ale majú z toho dramatické zábery, ktoré im bude závidieť aj Indiana Jones. Na jednej rannej prechádzke sme stretli miestnych chlapcov, v rukách držali zvláštne luky z bambusu. Boli sme zvedaví, na čo to používajú. Keďže sme sa s nimi nevedeli dorozumieť, tak nám to názorne ukázali. Natiahli luk, jeden chlapec vybral z vrecka mŕtveho potkana, priložil ho k otvoru a cvak. Ahááááá, a na čo im je potkan? Tak opäť posunky, aháááááá, upiecť a zjesť. Dobrú chuť, chlapci! Potkan je v Laose bežne v jedálnom lístku aj v reštaurácii. V ten deň sme ešte navštívili miestnu školu, aby si to Motýlik ako učiteľka porovnala so slovenskou školou. Deti sa tešili, prišiel aj riaditeľ, fotili sme sa a ako dar dostali od nás ozajstnú futbalovú loptu – nezabudnuteľný zážitok pre nás aj pre nich.

A opäť zbaliť všetko do ruksakov, ďalším cieľom bol Vientiane. Autobus sme si zabezpečili deň vopred, napriek tomu, že pani na stanici namietala, že to netreba, len aby sme prišli o 12.00h. na stanicu. Odchod autobusu bol plánovaný na 12.30h. Keď som ten autobus zbadala, tak som naliehala na Cestovateľa, aby sme išli radšej neskôr, autobusom V.I.P. Ale bohužiaľ ten nebol o moc lepší, len raz tak drahší. Tak som rezignovala a snažila si uchytiť najlepšie sedadlo. Výrobu autobusu tipujem tak na päťdesiate roky, lebo sa pamätám, že takým autobusom som chodila do základnej školy, a už vtedy neboli najnovšie. V dezolátnom stave bolo všetko, len som dúfala, že fungujú brzdy. Asi 30 minút po plánovanom odchode sme vyrazili. Kým sme vyšli z mesta, tak sme stáli asi desaťkrát. Vždy, keď šofér videl v diaľke, že pred niektorým domom stoja ľudia s taškami, tak zatrúbil a zastavil. A takto sa autobus postupne zapĺňal, až už nebolo miesto na sedenie. Vydýchli sme si, lebo to pre nás znamenalo, že už nebudeme stáť a priberať ďalších cestujúcich. Ale omyl! Cestujúci pristupovali ďalej a aktívny sprievodca si plnil svoju úlohu, organizoval všetko tak, aby bol každý spokojný. Žiaden problém, že už nie je miesto na sedenie, veď keď sa tenkí Laosania potlačia, tak sa vojdú na dvojsedadlo aj traja. Cez uličku vedľa mňa sedeli dvaja mladí muži, tí vyfasovali k sebe mladú mamičku s päťmesačným bábom. Mamička počas cesty kojila a keď potrebovala, tak bábo posunula mladým mužom. Veď nech sa učia. Bieli cestujúci boli dočasne oslobodení od toho, aby sa tlačili traja na dvojsedadle. Ale keď už bolo všetko zabraté, aj akási kanapa vedľa šoféra, kde sa tlačilo asi desať Laosanov, prišlo aj na bielych. Francúzsky manželský pár dostal k sebe staršiu Laosanku. Dodnes tomu nemôžem uveriť, ale po štyroch hodinách cesty a zvládnutí 150 kilometrov sme v tejto rozpadávajúcej sa haraburde dorazili do hlavného mesta Laosu.

Bol Silvester. Ubytovali sme sa v peknom hoteli, v susedstve budhistického chrámu. Silvestrovskú večeru sme mali s výhľadom na Mekong, ktorý tu tvorí hranicu medzi Laosom a Thajskom. O polnoci bol nádherný ohňostroj, všetci okolo tancovali a tešili sa z príchodu Nového roka. Len jeden mladý Laosan, ktorý predtým sedel pri vedľajšom stole, plakal Cestovateľovi na ramene, lebo sa mu stratil opitý šéf, ktorý nás celý večer obveseľoval. Cestovateľ ho utešoval: „Neplač, Nový rok, nový šéf.“ Druhý deň bol poznávací, prechádzky po meste a ďalších budhistických chrámoch. Večer unavení po celodennom chodení sme zavŕšili výbornou masážou a večerou.

Nasledujúce ráno sme opúšťali Laos a letecky sme sa presunuli späť do Vietnamu, tentoraz na juh do Saigonu, mesta motoriek. Bola to len prestupná stanica, lebo hneď večer sme pokračovali vlakom do mesta Nha Trang. Táto cesta vlakom nebola až taká príjemná, pretože sa nám nepodarilo kúpiť lístky do vozňa vyššej kategórie. Keď sme nastúpili, tak naše kupé už obývali dvaja Vietnamci. My sme boli ďalší štyria, ktorí sa tam mali natlačiť.

Nadránom asi o 3.00h. sme vystúpili v Nha Trang, pršalo a okolo nás sa nahrnulo asi 15 taxikárov, ktorí nám ponúkali svoje služby za nehorázne ceny. Po dlhom zjednávaní jeden z nich bol ochotný odviesť nás za prijateľnú cenu asi 50 km smerom na sever, do rezortu Paradise. Stále pršalo a vôbec sme nemali pocit, že ideme do prímorského letoviska vyvaľovať sa na pláž. Keď sme dorazili do cieľa, všetci spali, veď boli 4.00h. nadránom. Otvoril nám vrátnik a o chvíľu prišiel sám majiteľ rezortu. Bol to Juhoš. Na internetovej stránke vystupuje pod menom Mr. Chére, ale keď sme mu napísali a predstavili sa, že sme Slováci, tak hneď bola iná reč. Vladimír (tak sa volá pravým menom, ale takto sme ho oslovovali len my, pre ostatných zostával Mr. Chére) nám uvaril kávu a medzitým sme mleli my slovensky, on chorvátsky. Celkom sme si porozumeli. Bol to bodrý chlapík, aj keď bolo vidno, že už nie je najmladší. Ale keď nám povedal, že má 82 rokov, tak tomu sme nemohli uveriť. Pred štrnástimi rokmi bol na dovolenke vo Vietname a tak sa mu tam zapáčilo, že zostal dodnes. Začal podnikať, našiel si vietnamskú ženu, ktorá má 37 rokov a majú dvoch synov, desať a dvanásťročného. Priznal sa, že doma má ešte dvoch synov, 60 a 62-ročného, tí by spoľahlivo mohli byť dedkovia jeho mladším synom.

Unavení z cesty sme zaliezli do bambusových bungalovov. Keď sme sa prebudili, už nepršalo, pochopiteľne naša prvá cesta viedla k pláži. More bolo rozbúrené, lebo už desať dní pršalo, ale aj tak to bola nádhera. Celá pláž bola pokrytá množstvom mušieľ všetkých možných tvarov a farieb. To sme ešte nikde nevideli, také mušle sa dali kúpiť len v prímorských obchodoch so suvenírmi. Motýlik hneď vyhlásil: „Už viem, čo tu budem robiť.“ A tak aj bolo. Každé ráno sme chodili s igelitkami po pláži a napĺňali ich mušličkami. Postupne sa nám hromadili na terase pred bungalovom, dokonca ich Skippy s Motýlikom poukladali podľa druhov a veľkostí. Na stolíku sme si urobili šachovnicu a mušličky nám poslúžili ako figúrky. Ale najlepší nápad skrsol v Motýlikovej hlave. Rozhodol sa, že mušličky zoberú domov pre deti do škôlky, kde on učí. Lenže postupne ich bolo tak veľa, že sme museli kúpiť obrovský kôš, ktorý sme previazali špagátom a takto vzácna korisť putovala z Vietnamu cez Moskvu až na Slovensko. Keď nám Motýlik poslal fotografie šťastných detí zo škôlky a videli sme, ako mušličky zužitkovali, tak sme pochopili, že to bol ten najlepší nápad na svete. Naviac treba spomenúť, že je to škôlka pre sluchovo postihnuté deti.

Našťastie počasie sa každým dňom vylepšovalo, a tak sme mohli polihovať v záhradke s palmami priamo pred našimi bungalovmi. O stravu sme nemali starosť, lebo celodenná strava bola v cene. Mali sme voľný prístup do kuchyne, kde sme si v ktorúkoľvek dennú a aj nočnú hodinu mohli poslúžiť horúcou kávou alebo čajom. A ak niekto chcel niečo lepšie, stačilo si to zobrať z chladničky alebo z police a spotrebu zapísať k svojej izbe na nástenku.

Zaujímavý bol systém podávania jedla. Mladá Vietnamka, my sme ju volali pionierska vedúca, pred každým obedom a večerou obehla všetkých hostí, ak bolo treba, utekala aj na pláž a oznámila, že je čas jedenia. V jedálni (terasa s výhľadom na more) nás usádzala postupne, jedného vedľa druhého, tak ako sme prichádzali. Keďže sa hostia dosť menili, skoro každý deň sme mali pri stole iné národnosti. Bolo veselo, jedlo bolo jednotné, ako v pionierskom tábore, aspoň sme si zaspomínali. Aj dupla bola možná.

Polihovaním, čítaním a prechádzkami do okolia sme trávili posledné dni našej dovolenky. Ešte letecky z Nha Trangu do Hanoja, rozlúčka s Hanojom v českej reštauráci a po polnoci Skippy a Motýlik odlietali smer Slovensko. Cestovateľ a ja sme mali pred sebou ešte tri dni, ktoré sme využili na bližšie spoznanie Hanoja a na dvojdňový výlet do Dračej zátoky, 150 km od Hanoja.

Dračia zátoka (Halong Bay) pozostáva z asi 1000 ostrovčekov roztrúsených v mori. Nás čakala plavba tradičnou drevenou loďou dva dni po zátoke, ktorá ponúka nádherné scenérie, kde aj fotograf amatér dokáže urobiť nádherné fotky. Loď s názvom „Indochina Sail“ nás pomaly odnášala od brehu a pred nami sa začali objavovať kopčeky, ktoré prudko vystupovali z tyrkysovej vody. Bol práve čas obeda, sedeli sme v jedálni lode, pochutnávali si na morských špecialitách a pritom cez okno pozorovali meniacu sa krajinu. Na celej lodi nás bolo asi pätnásť pasažierov a toľko bolo aj členov posádky, ktorá sa o nás starala. Kajuty boli luxusne vybavené, každá mala vlastnú kúpelňu. Zastavovali sme na zaujímavých miestach, vždy loď zakotvila a malou loďkou sme sa mohli priblížiť k brehom jednotlivých ostrovčekov. Asi najkrajšia bola návšteva plávajúcej rybárskej dedinky. Každý domček mal svoj pontón a všetko, čo rodina potrebovala, sa muselo pomestiť na plochu menej ako 30 metrov štvorcových. Deti sa hrali na malom priedomí so psíkom, muži opravovali siete na ryby a v otvorenej kuchyni bolo vidieť, že sa chystá niečo dobré na večeru. Určite ryby alebo iné dary mora. Dva najväčšie domčeky bola miestna škola, prvý stupeň, ak deti chceli pokračovať ďalej v štúdiu, museli ísť do internátnej školy na pevnine. Pravdepodobne väčšina z nich zostáva rybárčiť, tak ako ich rodičia. Na návštevu k susedom sa chodí loďkou a všetci sú veľmi zruční vo veslovaní, od štvorročných detí až po osemdesiatročné babičky. Začalo sa stmievať, ale mali sme šťastie, pretože bol spln Mesiaca a celé okolie bolo nádherne osvetlené. Na lodi nás čakala slávnostná večera a po nej pozorovanie ticha a rozžiarenej oblohy na vrchnej palube. Ráno malo taktiež neopakovateľné čaro, navštívili sme obrovskú jaskyňu, kde sa rybári skrývali počas vojny. Po raňajkách sme si ešte užili pokojnú atmosféru na lehátkach, slnili sa, až kým nás naša „Indochina Sail“ nedoviedla do prístavu, kde sa končila rozprávková plavba.