0
0

Na mape zahraničných ciest organizovaných Trenčianskym vysokohorským turistickým klubom bol ostrovný Cyprus dlho bielym miestom. Predbehol ho aj vzdialenejší Island. Prišiel však rok 2011 a turisti v dvoch turnusoch urobili v zozname krajín aj pri jeho mene čiarku. V nasledujúcich riadkoch je popis vybraných turistických aktivít druhej skupiny (október) v centrálnom pohorí Troodos a v horách polostrova Akamas na západe krajiny.

Po pristátí na letisku v Larnake prenajímame priamo v jeho hale od jednej z firiem dve autá. Mierime rovno do Nikózie (Lefkosía) prezrieť si pevnosť s Pafskou a Famagustskou bránou, Zelenú líniu, kostoly a mešity, tržnicu, pamätník slobody, arcibiskupský palác. Zamestnalo nás to na celé predpoludnie.

Z rozdeleného hlavného mesta ostrovnej republiky mierime najkratším smerom do pohoria Troodos. Tým smerom je cesta E907. Cestou sa neplánovane zastavíme pri kostole Agiou Mamantis (Zaujímavé je, že svätec zobrazovaný sediaci na levovi, je ochrancom neplatičov daní. Určite by našiel nasledovníkov aj u nás). Po prvýkrát sa pri ňom stretáme s jednoduchou jednoloďovou stavbou so sedlovou strechou.

Prvý nocľah máme vytipovaný na 45. km od Nikózie pod priehradou Xyliatos. Je tu veľkoryso vybudované odpočinkové miesto (piknic site) s množstvom prevažne zastrešených stolov s lavicami, kohútiky s vodou, splachovacie WC, preliezačky a iné zariadenia aj pre deti. Vysoko nad nami posledné lúče Slnka ešte olizujú vrcholky stromov, v doline zrejme dlho nepobudli. Cítiť chlad, noc asi nebude najteplejšia. Napriek tomu niektorí stany nestavajú, rozhodli sa využiť stoly s prístreškom.

Podaktorí stihli ešte vyjsť na kamením sypanú hrádzu, aby si zvečnili na svoje digitály hladinu priehrady. Zvyšok to nechal na ráno, kedy budú lepšie svetelné podmienky. Ak keď sme si už v lietadle nastavili hodinky o hodinu dopredu, prekvapilo nás, ako rýchlo sa zotmelo. Večerali sme už pri svetlách čelových lámp.

Prvá noc nás sklamala, teploty v toto ročné obdobie skôr u nás ako na Cypre. Skrehnutým nám ráno veľmi do reči nebolo. Pri teplom čaji a káve každý priznal, že sa v spacáku veru nepotil. Rýchlo sme sa pobalili a autami premiestnili nad priehradu. Bola to len krátka zastávka, pri ktorej cvakali spúšte fotoaparátov, aby sme sa posunuli o šesť kilometrov vyššie.

Smerová tabuľa „Stavros Agiasmati 6 km“ nás prinútila odstaviť autá a vydať sa pešo do hôr k prvému pravoslávnemu kostolu. Ešte jedna tabuľa s týmto nápisom a symbolom UNESCO na začiatku náučného chodníka (nature trail) nás posmelila k prvým krokom. To však bolo zo značenia všetko. Zlaté naše pásové značky!

Je len prirodzené, že pri najbližšom rázcestí sme nezvolili správny smer a museli sme sa vracať. Nazvali sme to rozcvičkou. Ironici podotkli, že takýchto rozcvičiek bude zrejme viac. A veľmi sa nepomýlili. Širokých chodníkov, resp. ciest je tu krížom – krážom pomerne veľa. Usúdili sme, že zrejme kvôli lesným požiarom, aby sa hasičská technika mohla dostať takmer všade. Tak sa stalo, že namiesto krátkeho stúpania sme obišli celú dolinu, len aby sme sa dostali o pár metrov vyššie. Po 2 a ? hodine sme konečne prišli k prvému cieľu.

Pod cestou a korunami stromov nenápadne učupená stavba vôbec nepoukazovala na boží stánok. Obdĺžniková budova so sedlovou strechou skôr pripomínala hospodársku budovu. Dôvod, prečo bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO sa skrýval vo vnútri vo forme fresiek. Maliar Philipos Goul tu použil celkom tri odlišné štýly maľby. Účelom prečnievajúcej strechy zakončenej stĺporadím, neskôr vyplneným kamenným murivom, bolo tiež chrániť fresky aj na vonkajších stenách. Tento štýl stavieb kostolov sa časom rozšíril po celom Cypre a stal sa preň typickým.

Kostol Stavros Agiasmati bol súčasťou niekdajšieho kláštora rovnakého mena, ktorý bol postavený na konci 15. storočia. Podľa údajov na zachovalých maľbách pravdepodobne išlo o rok 1494. Keďže správca s kľúčom, bývajúci v niekoľko kilometrov vzdialenej dedinke Platanistasa, o nás nevedel, spoza okien sme toho veľa nevideli.

Na nádvorí sú lavičky a najmä popadané plody mandľovníka, čo nás dobrovoľne zdrží. Podaktorí navštívia aj kabínky WC zakomponované do svahu. Voda je tu privádzaná, tak ako po celom ostrove, čiernymi umelohmotným hadicami vinúcimi sa voľne po zemskom povrchu. Oddýchnutí a posilnení opúšťame vzácny kostol, k ďalšiemu je to 7,5 km.

Pokračujeme teda chodníkom nad cestou. A ajhľa, je tu konečne turistické značenie, a to hneď E4, medzinárodná magistrála. Stúpame v smere šípky na hrebeň. Je tu niekoľko výhľadových bodov (view point) a pri významných miestach a vzácnych stromoch pri nohách zelené informačné tabuľky, okrem gréčtiny aj v angličtine.

Konečne pravý náučný chodník. Vinie sa hustým píniovým lesom, sadmi viníc, mandľovníkmi, ale aj endemickými dubmi (golden oak) a kríkmi jahodníka (eastern stawberry). Pohybujeme sa vo výškach okolo 1 200 m. Z najvyšších miest vidno na severe záliv Morfou Bay a časť pohoria Kyrenia, na západe najvyššiu časť pohoria Troodos, juhozápadne oblasť Madari (územie európskeho významu NATURA 2000).

Pri klesaní k dedinke Lagoudera (1 000 m n. m., 200 obyvateľov) okúsime chuť hrozna, prejdeme sotva badateľný potok a sme v kľukatých miestnych uličkách. Prejdeme hlavnú križovatku a po necelom kilometri zídeme z cesty ku kostolu Panagia Araka. Sedlová strecha nás už neprekvapí.

Správca je prítomný, v bývalom kláštornom trakte v susedstve kostola je na terase pri vínku veselo, nemecky hovoriaci turisti majú zrejme návštevu už za sebou. Nádherné stredobyzantské fresky namaľoval v roku 1192 maliar Theodoros Apsevdes tak dokonale, že vďaka nim zahrnulo UNESCO kostol do svojho Zoznamu. Ich reprodukcie predávajú priamo v kostole.

Cieľ je splnený, dva pravoslávne kostoly a s „rozcvičkami“ aj asi 15 kilometrov chôdze v Adelfoiskom lese je za nami. Zostáva ešte zostúpiť po ceste 7 km k autám, čo už nie je veľmi zaujímavé. Preto vodiči s časťou posádky sa dali zviesť k zaparkovaným autám ochotným Cyperčanom, aby ostatných pri návrate vyzdvihli na ceste do strediska Troodos. Tam sme však dnes ešte nechceli zájsť, prenocovali sme na odpočinkovom mieste pri kaplnke Panagia Plataniotissa. A urobili sme dobre. Kým ženy zapaľovali v kaplnke sviečky, mužská časť okupovala pri pive neďalekú kaviareň.

Pohorí Troodos

Kde inde hľadať najvyššie položené obývané sídlo, ak nie v pohorí Troodos. Je ním vo výške 1 700 m n. m. rovnomenná vysokohorská obec, dnes vyhľadávané stredisko letných vychádzok a zimných športov. Predajné stánky, reštaurácie a kaviarničky, ubytovne, kemp, poštový úrad, policajná a čerpacia stanica, zdravotné a informačné stredisko, nevyhnutné parkovisko áut. To všetko je tu pripravené pre návštevníkov. Ústredný smerovník uvádza názvom a vzdialenosťou začiatku všetky náučné chodníky. Je medzi nimi aj po návrate od najvyššieho vrcholu nami vybraný chodník Artemis, vedúci okolo najvyššieho vrchu pohoria.

Chionistra, čiže Snežná hora

Ak na Cypre inde nie, tak na najvyššom vrchole pohoria Troodos v zime určite napadne sneh. Niet sa čo diviť, veď do dvoch tisícok metrov mu naozaj veľa nechýba. Meria totiž 1 951 m. A bielej prikrývky býva až toľko, že tu ľudia lyžujú. Preto výstižné Chionistra, Snežná hora. Len kolonizačným Britom sa to zle vyslovovalo, tak dali vrcholu názov Mont Olympos.

Na najvyšší vrchol náučný chodník nevedie. Je na ňom totiž vojenská radarová stanica s vysielačom a prístup znemožnený. K závore vojenskej základne vedie však z hlavnej cesty dvojkilometrová asfaltová odbočka, po ktorej sa vydávame. Tak ako sa približujeme k základni, jej biela radarová guľa sťaby mesiac v splne sa postupne vynára z korún stromov. Na „konečnej“ sa ocitneme tak asi desať výškových metrov pod vrcholom, vyššie sa už nedá. Vrátime sa teda k miestu, kde začína prírodovedný 7kilometrový okruh nesúci meno bohyne Artemidy.

Volíme smer „proti chodu hodinových ručičiek“ a ako zisťujeme neskôr, oproti miestnym zvyklostiam. Potvrdzujú to aj turisti, ktorých stretáme vždy idúcich proti nám a najmä stĺpiky do výšky kolien, na ktorých možno sledovať prejdené kilometre. Systém odpočítavania „countdown“ ako pri rebríčkových hitparádach. Vôbec nám to nevadí, aspoň vieme, koľko zostáva do cieľa.

Okruh traverzuje vrchol v priemernej nadmorskej výške 1 850 m. Vedie prevažne lesom tmavých borovíc (Pinus nigra ssp. pallasiana), z ktorých niektoré dosahujú vek viac ako 500 rokov. Na jednu z nich nás upozorní informačná tabuľa. Nasleduje mierne klesanie, obchádzame trasu sedačkovej lanovky.

Od jej dolnej stanice naberáme výšku pomedzi skalné útvary a oblúkom sa dostávame mimo koruny stromov k nádherným výhľadom. Nachádzame sa približne v polovici trasy, prechádzame na druhú (južnú) stranu vrcholu. Je odlišná, prevažujú holé skaly, miestami až suťovité. Na ich slnečnými lúčmi rozpálenom povrchu sa zdržujú zvláštne muchy, poletujú medzi nami. Na dlhší čas sa ich bzukotu nezbavíme, našťastie nesadajú na nás a neštípu. Sú však súčasťou prípadného fotozáberu. Príjemnejší pohľad je na lienky, ktoré vyhľadávajú skôr tienisté miesta.

Pred záverom okruhu opäť prejdeme do lesnej časti. Vyznačuje sa redším porastom, vďaka čomu sa nám naskytnú pohľady na ďalšie vrcholy pohoria. Zisťujeme, že Chionistra nie je jediná, na ktorej sú do voľného priestoru čnejúce telekomunikačné zariadenia. Po nám známej asfaltovej ceste vrátime sa k zaparkovaným autám.

Kaledonský vodopád

Od námestia Plateia Troodos asi po troch kilometroch po ceste smerom na Platres je odbočka vľavo, kde po 350 m sa začína náučný chodník Kaledonia trail. Vedie pozdĺž na juh tečúcej rieky Kryos Potamos (Studená rieka), ktorá v úzkom husto zalesnenom údolí vytvára 11-metrový vodopád. Chodník končí pri lesnej reštaurácii a pstruhovej farme Psilo Dendro nad klimatickými kúpeľmi Pano Platres.

Pôvod pomenovania vodopádu má dve vysvetlenia. Prvé siaha do čias britskej kolonizácie, kedy prostredie pripomínalo oblasť Škótska, ktorému sa vravelo Caledonia. Druhé vysvetlenie je poetickejšie a vychádza z gréckeho chelidónonos, čo je názov pre lastovičky, ktoré tu v lete okolo vodopádu neustále poletujú.

Nech je to tak či onak, keďže vodopádov na Cypre je menej ako šafranu, ideme si ho pozrieť. Volíme k nemu výstupovú cestu od Psilo Dendro, kam sa privezieme z Troodu autami. Ideme priamo údolím, prechádzajúc z jednej strany toku na druhý spočiatku lávkou, neskôr len po skalách. K vodopádu už prídeme po mostíku.

Pri lavičkách na nás čakajú všadeprítomné mačky. Romantické zákutie, vhodné zvečnenia sa pri ňom. Podaktorí z nás vyšli aj na úzku plošinu, odkiaľ už vody putujú voľným pádom. Návrat volíme ponad údolie, je tu pomerne široká lesná cesta s výhľadmi. Nami absolvovaný okruh netrval viac ako 1 a 1/2 hodiny.

Ešte počas cesty za nocľahom v Xistaroude (piknic site) navštívime kostol sv. Michala Archanjela (UNESCO) a Byzantské múzeum v dedinke Pedoulas.

Kláštorný skvost vysoko v horách

Kaliméra! Dobré ráno! Mohli sme si ráno zaželať po dobrodružnej noci. Počas najtvrdšieho spánku asi o pol druhej nás zobudili burácajúce motory áut so zapnutými majákmi. K tomu sa pridala hlasná vrava. Nikto z nás sa neodvážil ani len hlavu zo stanu vystrčiť. Po polhodine všetko stíchlo, odišlo. Dodnes nevieme, či to bola lesná stráž, policajti alebo snáď smetiari.

A prečo sme boli mierne vystrašení? Predchádzala tomu udalosť, ktorá v nás zanechala určité obavy, pochybnosti. Ešte večer pred stavaním stanov zaparkovalo pri našich autách auto, z ktorého vyšiel zamestnanec lesnej stráže. Poprechádzal sa po areáli bez toho, aby nás oslovil (určite ovládal angličtinu). Potom postával pri autách, po vyfajčení druhej cigarety naštartoval a odišiel.

Vedeli sme, že na stanovanie sú kempy, nie odpočinkové miesta. Išiel nás nahlásiť, alebo pre posily? Bolo treba sa rozhodnúť. Je už tma, zostávame. Autá preparkujeme na druhú stranu cesty, stany postavíme vyššie, ďalej od zvedavých očí. Preto to úprimné a spokojné želanie dobrého rána… Aby sme sa myšlienkami nevracali k tejto udalosti, treba rýchlo nájsť miesto, ktoré nás zbaví tohto prenasledovania.

Sú miesta na tejto zemi, kde sa všetko začína i končí. Začiatok pre pokrstených v prameni viery pred každým štartovacím bodom a koniec pre tých, ktorí veľmi túžia po čistote a kráse, ktoré duša vyhľadáva, aby si odpočinula. Sú útočištia, ktoré sú otvorené ako nebo vítajúce tých, ktorí utekajú z hlučného každodenného života, aby vystúpali hore… Tí, ktorí chcú obohatiť svoje zmysly predstavou plnej pohody a vrátiť sa opäť do sveta bohatší… Na Cypre možno nájsť takéto miesto… kláštor Kykkos! (Preklad z úvodníka publikácie The Holy Monastery of Kykkos in Cyprus, Athens 2005).

Pohľad do automapy prezrádza, že kláštor Kykkos leží v západnej časti pohoria Troodos v nadmorskej výške 1 500 m, vzdialený od Chionistry 28 km a je autom dostupný. My sme však k nemu o niečo bližšie a ako sa onedlho presvedčíme z neďalekej vyhliadky, priam na dohľad. Napriek kľukatej ceste do pol hodiny sme na parkovisku pred jeho vstupnou bránou.

Kláštorný komplex tvora izby mníchov, ktoré spolu s knižnicou a jedálňou svojim usporiadaním vytvárajú nádvorie. Z nádvoria je prístup do múzea, ktoré je však mimo neho a vyčnieva do voľného priestoru. Samostatne stojaci kostol a s ním susediaca izba pre opáta a zasadačka cirkevnej rady akoby uzatvárali druhé nádvorie.

Za kostolom sú dva podlhovasté objekty hostelu. Samostatná portálová zvonica vo svahu čnie vysoko nad komplexom. Na opačnej strane na miernej vyvýšenine je kaplnka. Pre návštevníkov a pútnikov sú v okolí kláštora vybudované ubytovacie zariadenia, reštaurácie a predajné stánky.

Kláštor Kykkos je najhonosnejší a najslávnejší na Cypre. Vyznačuje sa množstvom nástenných malieb a mozaík a pozláteným interiérom a vybavením najmä kostola. Založený bol v 11. storočí mníchom menom Isaiah počas vlády Alexeja I. Komnena, byzantského cisára. Kláštor je zasvätený Panne Márii Eleouskej. Jej svätá ikona, ktorú kláštoru daroval vraj cisár a je jednou z troch, ktoré namaľoval evanjelista Lukáš, je v kláštornom kostole.

Bohatstvo získalo opátstvo z milodarov veriacich a pútnikov, ktorí ho venovali z vďaky ikone na drevenej doske za uskutočnené zázraky. Bohatstvo dokumentuje aj skutočnosť, že mnísi investovali aj do pivovaru KEO, najväčšieho na Cypre.

Cédrové údolie

Cédrové drevo pre svoju pevnosť a najmä trvácnosť (odoláva dobre vode, nehnije) vhodné na stavbu lodí, bolo vyhľadávaným artiklom nielen v Stredomorí. Spomína ho aj biblia vo svojom Starom zákone. Libanon mu vyhradil miesto aj na štátnej vlajke.

Aj na Cypre sa vyskytujúci poddruh libanonského cédra, po tisícročia z lesov ťažený, postupne mizol. Koncom minulého storočia boli cédrové lesy na ostrove takmer úplne vyklčované. Briti preto v odľahlom údolí na západe pohoria Troodos v nadmorskej výške od 900 do 1 400 m vysadili takmer 40 tisíc nových cédrov. V roku 2010 bola táto oblasť vyhlásená za prírodnú rezerváciu.

Céder krátkolistý (Cedrus brevifolia) je endemická (vyskytujúca sa len na Cypre), jedno- alebo dvojročná bylina, 5-30 cm vysoká. Identifikovaná bola len na troch miestach pohoria Troodos: Chionistra, Kryos Potamos a Tripylos, na skalných alebo rozrušených pôdach, cestných násypoch a pozdĺž tokov v nadmorskej výške od 1 236 do 1 886 m. Ohrozuje ju oheň, chôdza a genetická erózia vytvárajúca jej malé a osobitné odrody. Strom domového typu so vždy zeleným ihličím dosahuje výšku až 30 m.

Údolím cédrov prirodzene cesta nevedie, najlepší pohľad naň je z vrchu Tripylos (1 362 m). A práve tam smerujeme naše kroky. Motory áut sa po opustení kláštora príliš nezohriali, po 17 kilometroch ich vypíname a autá odstavíme pri jednej z odbočiek. Tabuľka s E4 jasne ukazuje smer. Obídeme závoru, účelová lesná cesta vedie až na samotný vrchol k protipožiarnej stanici. Po necelej trištvrtehodinke sme pri nej. Vrchol ako stvorený nielen pre pohľad do údolia cédrov, ale aj na panoramatické výhľady po okolí Pafského lesa.

Cestou k polostrovu Akamas navštívime Makariov rodný dom v Pano Panagii. Snáď aj po zážitku z poslednej noci staviame stany v kempe pod eukalyptovým lesom v mestečku Polis na pobreží zálivu Chrysochou Bay.

Najzápadnejšiu pevninovú časť Cypru tvorí polostrov Akamas. Už na prvý pohľad sa v mnohých aspektoch líši od ostatných. Kým napríklad na južný polostrov Akrotiri a jeho mys Zevgari či Gata, alebo na východe ležiaci mys Pyla a Greko sa vôbec nedostanete (vojenské územia), o polostrov Akamas akoby sa nikto nezaujímal.

Nie je to však celkom pravda. Je rajom pre prírodovedcov, botanikov i zoológov. Vyskytujú sa tu vzácne druhy orchideí, hniezdi tu veľa druhov vtákov, jaskynné priestory obývajú vzácne netopiere, v horách pobehujú divoké stáda muflónov, na ľudoprázdne pláže kladú svoje vajcia morské korytnačky (karety). Civilizácia akoby tu mala červenú…

A po kom dostal polostrov názov? Opäť musíme zalistovať v v gréckej mytológii, podľa ktorej bol Akamas mýtický hrdina Trójskej vojny, syn slávneho aténskeho bojovníka Thésea.

Po stopách Afrodity a Adonisa

Do tohto kraja sme zavítali aj my. Dedinka a či mestečko Polis so starovekými osadami Arsinoe a Marion pri pobreží sa v tomto ospalom kraji relatívne rýchlo zobudilo. V západnej časti Cypru si vydobylo miesto najviac sa rozvíjajúceho letoviska. Malý, ale čulý prístav Lakki zásobuje miestne taverne rybami. Niet núdze ani o atrakcie. Veď neďaleké Afroditine kúpele, Fontana Amorosa, či korálový ostrov sv. Juraja (St. George’s Island) neustále priťahujú návštevníkov.

Afrodita, bohyňa lásky a krásy, najkrajšia z bohýň antických mýtov. Podľa Hesioda sa zrodila z morskej peny, oplodnenej bohom neba Uranom, a vystúpila z mora na ostrove Cypre. Najvyšší boh Zeus jej určil za manžela chromého a večne upoteného božského kováča Hefaista.

Adonis, smrteľník, syn cyperského kráľa Kinyra a jeho dcéry Myrrhy. Vynikal krásou, zaľúbila sa do neho aj sama Afrodita. Zostúpila kvôli nemu na zem a z lásky k nemu mu pomáhala loviť zver v cyperských lesoch. Stalo sa, že poranený diviak Adonisa napadol a usmrtil.

Afrodita sa s plačom vrhla na kolená pred najvyššieho boha Dia, aby jej miláčika aspoň na čas vrátil. Zeus teda požiadal boha podsvetia Háda, aby vždy na jar pustil Adonisa. Celá príroda sa raduje a odieva sa do zelene a kvetov, keď sa Adonis na jar vracia, a zahaľuje sa do smútku, keď sa na jeseň odoberá do ríše tieňov.

Ani asfaltová cesta E713 nejde na koniec polostrova, končí v mieste, odkiaľ sa už pešo musíme vybrať asi k najväčšej atrakcii tejto časti krajiny, k Afrodotiným kúpeľom (Loutra tis Afroditis, Baths of Aphrodite). Netrvá to dlho a sme pri nich. Nebyť upraveného miesta a niekoľko informačných tabúľ, možno by sme si ich nevšimli. Vo svahu jaskynné jazierko a pomaly stekajúcu vodu dokonale zakrýva svojimi konármi staručký figovník. Na jeho, do vodorovnej polohy ohnutom, konári sedí sťaby strážca holub. Tak tu sa skrývala a kúpavala Afrodita so svojím ďalším milým z radu pozemských, Akamasom…

Je deväť hodín ráno a októbrové slnečné lúče dostatočne hrejú, avšak ponoriť sa do chladivej vody nás neláka, nakoniec to text na tabuliach ani nepovoľuje. A už vôbec nie napiť sa. Napriek legende, že tunajšia voda omladzuje. Možno však samotná prítomnosť pri jazierku spôsobila, že sme sa stali menej pozornými a dali zlákať pokračujúcim chodníkom.

Ten čoskoro skončil v spleti zavlažovacích hadíc súkromného pozemku a tak nezostávalo iné, než sa vrátiť až na cestu. Začína tu 7,5kilometrový Afroditin náučný chodník a zároveň spolu s Adonisovým náučným chodníkom (tiež 7,5 km) aj končí. Posledné 2 km majú totiž spoločné. Vydávame sa prvým z nich.

Široká prašná cesta ponad pobrežie je vlastne pokračovaním skončenej asfaltovej. Pod nami číre tyrkysové more, ktorého vlnky bez únavy narážajú na útesy. Na druhej strane vo svahu upútajú našu pozornosť pasúce sa kozy, či muflóny. Onedlho opúšťame cestu a aj my sa štveráme hore, tentoraz úzkym ľavotočivým chodníkom.

Otvárajú sa nám výhľady na najzápadnejšiu časť celého ostrova až po mys Arnaoutis. Nad našimi hlavami sa týčia kolmé skalné steny vrchu Muti tis Sotiras (370 m), ktoré obídeme na severnej strane serpentínami a voľným terénom sa pohodlne dostaneme na jeho vrchol. Výhľad je nádherný, kruhový. Stúpanie dalo zabrať a aj slnko zohralo svoje. Časť mužskej populácie odhaľuje hornú časť tela. Čas na oddych a aj opaľovanie sa. Tieto chvíle nám budú pripomínať vyhotovené zábery.

Schádzame do údolia k miestu, kde sa stretajú spomínané náučné chodníky. Ani sme si poriadne nestačili všimnúť, že kde-tu sú ešte ruiny časti bývalého stredovekého kláštora Pyrgos tis Rigainas (Kráľovnina veža). Za nami je 5,5 km a rovnaká vzdialenosť nás ešte čaká. Pokračujeme teda Adonisovým chodníkom.

Spočiatku stúpame, aby sme sa na hrebeni prehupli na druhú (južnú) stranu pohoria. Akamasský les je tu riedky a pôda značne suchá. Miestami pripomína bielu sadru. A čo je horšie, niektorým nám dochádza voda. Teplota sa šplhá dosť vysoko. Žije tu vôbec nejaká zver, vtáky? Čím sa živia, čo spásajú? Už dlhšie nachádzame tabuľky so zákazom lovu, takže asi áno, žijú. Najpravdepodobnejšie sa ich stav lovom rapídne zmenšil. Okrem tabuliek totiž nachádzame množstvo čerstvých, ale aj skorodovaných rôznofarebných nábojníc. Skrátka divočina, nielen v pravom zmysle slova… Stanovanie je tu zrejme nebezpečné, a preto je zakázané.

Konečne vchádzame do sedla, za ním radostnejší pohľad do zelenajúceho sa údolia a prudší zostup. Opäť súkromné polia a záhrady. Popri plote jednej z nich vedie posledný úsek Adonisovho chodníka. Vchádzame na asfaltovú cestu, po nej ešte 400 m a sme na parkovisku pri autách. V blízkom obchodíku si majiteľ mädlí ruky. Za krátku chvíľu predá niekoľko plechoviek piva.

Kaňon Avakas

Medzi mysmi Lara a Drepano sa vlieva do mora rieka Avakas (Avgas). Na svojej ceste mnohými rokmi vyhĺbila v poddajnom podloží koryto, ktorého steny dosahujú v niektorých miestach výšku až 30 m. Pozdĺž pobrežia vedie prašná cesta, ktorá je súčasťou E4.

Po návšteve byzantskej katedrály sv. Juraja (Agios Georgios Pegeias) a archeologického náleziska zvyškov rannokresťanskej baziliky zo 6. storočia na myse Drepano presúvame sa autami po tejto ceste ku kaňonu. Zaparkujeme autá na parkovisku pobrežia Toxeftra, hoci k začiatku náučného chodníka cez kaňon odbočuje ponad údolie taktiež prašná cesta.

Volíme romantickejší peší chodník cez grapefruitový sad, v korunách stromov nachádzame tieň a ochranu pred popoludňajším slnkom. Už steny ešte stále širšieho údolia stoja za pozornosť, sú na nich vykreslené stopy po činnosti vody.

Na konci sadu končí aj širšie údolie. Za mostíkom a informačnou tabuľou začína prírodovedný chodník, občas lemovaný lavičkami. Pokiaľ sme doteraz nestretli pasúce sa kozy, tak tu ich určite nájdeme. Šplhajú sa obratne za kríkmi v strmých brehoch a skalných stenách.

Chodník je zatiaľ zreteľný, zdolateľný aj vychádzkovou obuvou. Pevnejšie topánky s vhodnou podrážkou treba neskôr, keď sa chodník presúva z jednej strany toku na druhý a treba preskakovať po kameňoch. Avšak aj tento chodník končí, v úzkej rokline niet preň už miesta. Kolmé skalné steny sú tak blízko, že nad našimi hlavami je v jednom mieste medzi nimi zaklinený veľký balvan. Je to asi najkrajšie a najfotografovanejšie miesto v kaňone.

V skalných štrbinách stien sedávajú vtáky, najmä divé holuby. Ich trusom je poznamenané aj okolie. Pokiaľ udržíte suchú nohu, kvapkám zhora sa nevyhnete. Inak to v jednom mieste ani nejde. Zvýšenú fyzickú námahu treba pri preliezaní skál a balvanov, s ktorými si voda jednoducho neporadila. Odmenou je však hra tmy a zhora prenikajúcimi slnečnými lúčmi. Kaňon má dĺžku asi 3 km, z jeho konca sa možno dostať do obce Arodes.

Po návrate zostal tak akurát čas presunúť sa do Pafosu. Mesto je na Zozname UNESCO, už sa zajtra tešíme na jeho antické pamiatky. Na noc nás prichýlila pláž Radio la Playa na jeho okraji.

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .