0
0

O thajských budhistických mníchoch trocha inak.

Riečne MHD

V Európe máme niekoľko miest, ktoré na zväčšenie svojej slávy a atraktívnosti pre turistov používajú v reklamných sloganoch topiace sa Benátky. Vo Švédsku som sa stretol s tým, že Štokholm sa vyhlasuje za Benátky severu, ruský Sant Peterburg zasa za Benátky východu. Bangkok si vďaka polohe na rieke Čao Phraya a množstvu kanálov, ktoré v minulosti plnili úlohu komunikácií vyslúžil prezývku Benátky Ďalekého východu. Nebolo to pomenovanie vytvorené ministerstvom cestovného ruchu. Už v roku 1855 britský vyslanec sir John Bowring totiž napísal: ”Dopravnými tepnami Bangkoku nie sú ulice alebo cesty, ale rieka a kanály. Lode a loďky sú univerzálnymi dopravnými prostriedkami pre osoby aj pre tovar.” Nebolo sa čo čudovať, Bangkok bol založený v delte rieky a jej meandre pospájané hustou sieťou kanálov nazývaných klongy boli na dopravu ideálne. Samotní obyvatelia mesta si hovorili ”páni vôd” a príbytky mnohých z nich boli vystavané na koloch trčiacich z hladiny klongu. Životu na vode boli prispôsobené aj duchovné miesta a obchody, takže ich vchody boli často orientované smerom ku kanálu.

Táto vodná existencia sa v posledných rokoch stáva minulosťou. Klongy sa zasypávajú, aby sa získali drahé pozemky a dopravu vodnú čoraz viac nahradzuje doprava cestná. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo je doprava po rieke Čao Phraya. Niekoľko lodiarskych spoločností, ktoré ju obhospodarujú, ponúkajú rýchlu prepravu úspešne konkurujúcu pomalým kolónam automobilov a autobusov.

Čo sa týka obsadenia štíhlych tridsaťmetrových plavidiel v čase špičky, preplnenosťou sú autobusovej MHD plne podobné. Z nástupnej paluby platiaci i neplatiaci cestujúci doslova ovísajú nad spenené vody Čao Phraye.

Závan exotiky

Jedna zo štíhlych lodí ma s hukotom unášala k Wat Arun – vraj najkrajšiemu watu Bangkoku.

Už z kilometrovej diaľky ma vítala jeho 82-metrová veža vystavaná v kmérskom štýle. Chrám charakteristického tvaru z diaľky pripomínajúci štíhly úľ je pomenovaný podľa Aruna – indického boha úsvitu.

Pri vstupe do jednej zo svätýň som zbadal budhistických mníchov. A živých! Pravdupovediac ich prítomnosť ma až tak neprekvapila, pretože ich jasne oranžové sutany a dohola vyholené hlavy som v meste zazrel už niekoľkokrát. V Bangkoku pre mňa mnísi predstavovali ten závan orientálnej exotiky, ktorý som od Ázie očakával.

Postavy mladých duchovných dôstojne sedeli pred svätyňou v pozícii lotosového kvetu na akomsi betónovom katafalku, chrbtom ku mne. Ich pohľady smerovali k dvom štíhlym turistkám v krátkych sukniach. Môj odhad, že sa pohoršujú nad ich vyzývavým vzhľadom nebol správny. Mnísi ich pozorovali s úľubou. Keď som sa priblížil ja, ústa sa im roztiahli do širokého úsmevu a jeden z nich na mňa zavolal ”Hello, how are you?”

Budíček o piatej

”Slovensko, Čekoslovakia? Samozrejme poznáme. Odtiaľ má naša armáda tanky. Videl som ich na vojenskej prehliadke. Parádne.” Znalcom produkcie martinských strojární bol mladík, ktorý sa mi predstavil ako Mr. Lek. Najzhovorčivejší z celej skupiny. Jeho dvaja spolumnísi boli hanblivejší, ani ich angličtina nebola taká dobrá, takže mojim sprievodcom po živote budhistického mnícha zostal v nasledujúcich hodinách on.

”Ak chcete niečo vedieť o budhizme alebo živote mnícha, len sa nás opýtajte,” posmelil ma. Nenechal som sa dlho núkať, a tak som sa čoskoro podozvedal ako vyzerá denný program v budhistickom kláštore. Budíček je o piatej. Nasleduje krátka individuálna meditácia a zber stravy. Každý mních sa ráno poberie do ulíc so svojou nádobou, kde ho už čakajú veriaci s almužnami. Práve táto drevená nádoba je spolu s oranžovou róbou symbolom mníšskeho života. Je vraj jednoduché naplniť ju jedlom. Okrsky majú mnísi podelené a každé ráno nazbierajú dosť na zasýtenie celého kláštora. Nie je to však žobranie, skôr naopak. Podľa náboženských zvyklostí je obdarovanie mnícha požehnaním. Darcov je viac ako dosť. Keď vyjdete v Thajsku ráno do ulíc, na každom rohu vidieť povykladané hrnce s jedlom. To je nachystané pre mníchov. Donátorkami sú väčšinou ženy. Duchovné osoby by sa nemali ženy ani len dotknúť, takže gazdiné musia klásť svoje dary na zem. Predíde sa tak čo i len najmenšiemu telesnému kontaktu.

Namiesto vojny do kláštora

Mnísi sú vo východnej Ázii veľmi vážení o čom svedčí aj ich vysoký počet. Len v Thajsku je ich okolo 250 000. Pre rodinu je česť, ak sa jej príslušník stane mníchom. U mladých ľudí je sociálnou povinnosťou vstúpiť na čas do kláštora, a tak si drvivá väčšina chlapcov po skončení školy oholí hlavy dohola a za veľkých rodinných ceremónií obdrží mníšsky habit a nádobu na almužny. V kláštore potom strávia mladí muži niekoľko týždňov učiac sa meditácii, pokore a životnej múdrosti. Sú to však len mnísi dočasní. Mr. Lek a jeho kolegovia boli takpovediac profíci. V kláštore žijú už od svojho dvanásteho roku. Po období novictva a dovŕšení dvadsiatky sa stali mníchmi. Vedome prijali všetky obmedzenia, ktoré z toho vyplývajú. Môžu jesť len dvakrát denne, nesmú piť alkohol, užívať drogy, hrešiť, zabiť živého tvora, chodiť na diskotéky, ba ani do kina. V podstate nesmú ani nič vlastniť. Len svoj habit a nádobu na almužny. Duchovní sa od verejného života však neuzatvárajú. Skôr naopak. Učia na školách náboženstvo, filozofiu a etickú výchovu. Na vidieku sa mnohí venujú ľudovému liečiteľstvu a občas aj mágii. Moji známi mali ešte ďalšie povinnosti: školské. Boli študentmi budhistickej univerzity. Najväčšej v Thajsku.

Moje predstavy, že vzdelanie mnícha je postavené len na náboženských znalostiach sa ukázali ako mylné. V rozvrhu predmetov univerzity nechýba matematika, fyzika, jazyky… Lekovou špecializáciou bola angličtina. Dostal som pozvanie zúčastniť sa na hodine anglickej konverzácie a presvedčiť sa o kvalite výučby na vlastné oči. Prijal som.

Nefotografovať prosím

Cestu k univerzite sme prekonali tuk-tukom. Autobus nepripadal do úvahy. Mnísi ho majú v hodinách špičky zakázaný. V preplnenej MHD, by totižto mohlo dôjsť k náhodným dotykom so ženami a vzdialeniu sa od nirvány. Ako mi povedal Mr. Lek, z kláštorov na univerzitu ich vozia osobitné dodávky. Súkromné cesty môžu absolvovať mnísi len peši a v ”bezpečných” dopravných prostriedkoch.

Pod budhistickou univerzitou som si predstavoval nejaký chrám alebo kláštor, vodič mototrojkolky však zastal pred modernou trojposchodovou budovou zo skla a betónu. Napriek skvostnej architektúre tu platia kláštorné zvyky. Do objektov učební sa vstupuje naboso.

Ako sme vystupovali po schodoch a ja som očami hltal tie oranžové zástupy študentov, Mr. Lek mi poklepal na fotoaparát na pleci a povedal: ”Keď budete chcieť niekoho odfotografovať, tak sa radšej opýtajte. Minulý rok sme tu totiž mali takú nepríjemnosť. Niekto zlomyseľný urobil zábery našich študentov a z fotografií na počítači spravil nechutné koláže. Na školu došli obrázky mníchov, ktorým z rób trčali zväčšené odznaky ich mužstva. Nepôsobilo to veľmi duchovne a bratia, ktorým patrili tváre na obrázkoch, mali problémy vysvetliť to starším kolegom. Väčšinou nám bolo jasné, že ide o nevhodný žart, ale viete, ako to chodí… Tie obrázky boli také verné, že starší spolubratia a vyučujúci hľadia dodnes na postihnutých skrze prsty. Skrátka, robilo to zlú krv a preto sa niektorí mnísi neradi fotografujú.”

Budhistická alma mater

Keby nebolo tých oranžových odevov a holých hláv študentov, bosých nôh pedagógov a budhistického chrámu v zadnej záhrade, univerzita by vyzerala ako vzdelávacia inštitúcia u nás. Najväčšia miestnosť sa síce nevolala aula, ale učebňa meditácie, avšak ostatné parametre potvrdzovali štatút modernej školy. Dokonca v triedach sa na tabule nepísalo kriedami, ale zmazateľnými fixkami, čo sa v našom školstve dusiacom sa kriedovým prachom ešte stále považuje za prepych. Hlasivky pedagógov šetrili pre zmenu mikrofóny, ktoré trčali z každej katedry.

Pred jedným takýmto mikrofónom som sa ocitol aj ja.

Po počiatočnom ostychu sa adepti na celosvetové šírenie budhizmu predsa len rozhodli, že moje účinkovanie na hodine využijú. Konverzácia sa rozprúdila na plné obrátky. Musel som odpovedať na otázky, ako to vyzerá u nás, v Európe, či som už bol mníchom (roky na to vraj už mám) a ak nie, či by som ním chcel byť, čo ľudia u nás doma vedia o ich náboženstve a mnoho iného, čo sa takí budhistickí mnísi vedia slovenského cestovateľa opýtať. Možno by sme náš rozhovor natiahli aj po vyučovaní, ale z dvora sa ozval hlas zvona. Hlasné údery sprevádzané zavýjaním psov potulujúcich sa po okolí oznámili, že je koniec vyučovania a treba ísť na omšu.

Krádež na omši

Svätyňa bola hneď za rohom. Aj do nej sa smie vstúpiť jedine naboso. Keďže na svätej pôde sa nekradne, nechal som si obuv pri vstupe.

V budhistických chrámoch nie sú lavice tak ako v kostoloch. Nahrádza ich koberec rozprestretý pred oltárom so sochou Budhu. Na tmavomodrom kuse hrubej látky sedeli a kľačali dvanásť-trinásťroční mladíci v oranžových rúchach.

Budhoslužbu začal mních – majster. Jeho hlas najskôr oznámil názov modlitby, a keď si ju novici vo svojich hrubých breviároch nalistovali, majster ju začal monotónne odriekať. Zvuk postupne mohutnel a až po niekoľkých minútach, keď stále opakovanie mantry pôsobilo ako dunenie ľadovca, zrazu prišlo zborové ticho. O chvíľu začal učiteľ odriekať slová novej mantry…

Aj keď bol obrad pôsobivý, nevydržal som viac ako polhodinku. Potichu som sa zdvihol a vyšiel pred chrám. Čakalo ma tam nepríjemné prekvapenie. Moje topánky zmizli. Pohľadom som blúdil pomedzi rady sandálov uložených na schodoch akoby sa kotníkové vibramy mohli pod ne skryť. Nie. Neboli tam. Ešte chvíľu som sa na zátišie so sandálmi bez vibrám pozeral s otvorenými ústami, kým som sa zmohol na hlúpu otázku: ”Kde sú moje topánky?” Chudák Mr. Lek ostal ešte viac prekvapený ako ja. Len neveriaco krútil hlavou a jachtavo opakoval ”I am sorry. Ja som strašne sorry.” Potom ho čosi napadlo, a odišiel s tým, že sa hneď vráti.

Sediac na schodoch, začal som dumať, či bude lepšie ísť späť do hotela v ponožkách alebo naboso. Zrazu som uvidel Mr. Leka prichádzajúceho z druhej strany budovy so širokým úsmevom na perách. V ruke nad hlavou sa mu víťazne hompáľali moje topánky bez najmenšej ujmy.

Podal mi ich s vysvetlením: ”Ten čo ich zobral sa bál strážnika pred bránou. Schoval sa vzadu v záhrade. Asi sa chcel pre ne vrátiť. Zdá sa, že máme fajn karmu.”

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .