0
0

Každá krajina sveta má svoj národný šport, ktorý je najpopulárnejší, najobdivovanejší, najpríťažlivejší. V Thajsku je jednoznačným športom číslo 1 muai thai – čiže thajský box.

Šport číslo 1

Každá krajina sveta má svoj národný šport, ktorý je najpopulárnejší, najobdivovanejší, najpríťažlivejší. Zväčša je tých národných športov hneď niekoľko a musia medzi sebou zvádzať tvrdý súboj o zmienené superlatívy. V USA o priazeň divákov a peniaze sponzorov súperia basketbal, hokej, či baseball, v Anglicku kriket a golf, u nás sa môže viesť diskusia, či je našim najobľúbenejším športom futbal alebo hokej. V Thajsku takéto problémy nemajú. Tam je jednoznačným športom číslo 1 muai thai – čiže thajský box.

Zábery z ringu sú vysielané v miestnej televízií v každých športových správach, podobizne boxerov si domorodci lepia na steny kancelárií a všetky turistické brožúrky ho uvádzajú ako jednu z najväčších zaujímavostí krajiny. Ide o skutočne o šport atraktívny. Či už jeho národnou popularitou, množstvom rituálov, ktoré zápas sprevádzajú, ale aj tvrdosťou, ktorá je naozaj výnimočná. Pri zápase sa totižto používa na zasiahnutie protivníka okrem hlavy hociktorá časť tela. Okrem pästí aj lakte a nohy. Mimochodom, na členkoch nie sú chrániče, sú celkom holé, takže môžu naplno udrieť. Navyše neudiera sa iba od pása hore, ale okrem rozkroku je cieľom útokov celé telo. V tridsiatych rokoch bol muai thai pre svoju tvrdosť dokonca úradne zakázaný. Bojovalo sa totižto bez rukavíc a súboje mali často za následok smrť jedného zo súperov. Zákaz nevydržal dlho a už o desať rokov neskôr jeho pravidlá upravili. Odvtedy sa po thajsky boxuje v klasickom ringu s rukavicami na rukách.

Z faranga šampiónom

”Počúvajte nechcete si vyskúšať muai thai?”, žmurkol na mňa chlapík za pultom recepcie môjho hotela. ”Môj kamarát Jitti má telocvičňu. A nie hocakú. Vykresáva tam z farangov šampiónov thajského boxu. Takých miest tu veľa nenájdete. Tak čo? Znie to pre vás zaujímavo?”

Veru, znelo to zaujímavo

O športe, ktorý menovaný Jitti trénuje som pred príchodom do krajiny jeho vzniku veľa nepočul. To, že som sa tam s muai thai stretol, nebola náhoda. Pravdupovediac, v Thajsku je ťažko sa mu vyhnúť.

Posledné desaťročia, v ktorom Thajsko zaznamenalo búrlivý príliv turistov a ekonomický boom priali aj boxu. Šport sa začal šíriť aj za hranice krajiny a dnes do jeho kolísky prichádzajú trénovať a zápasiť boxeri zo všetkých kontinentov. Jedným z prominentných miest, kde sa môžu v tomto bojovom umení zdokonaliť je aj Jitti gym.

One-du, one-du

Ulicu v strede mesta, kde mala telocvičňa sídliť tvorilo niekoľko dvojposchodových drevených budov. S určením tej pravej som nemal problémy. ”One-du, one-du – raz-dva, raz-dva” odratávanie v skomolenej angličtine a duté zvuky úderov sa ozývali aj za bránami boxerskej svätyne. Samotná telocvičňa bola na naše pomery nezvyklá. Na prízemí jeden ring, do ktorého sa vchádzalo priamo z kuchyne, zo stropu chodby visiace boxerské vrecia a za domom veľká vybetónovaná plocha, ktorú pokrýval červený koberec. Na ňom cvičila väčšina trénujúcich. Podľa fyziognómie medzinárodná spoločnosť. Vysoký černoch, niekoľko Japoncov, nosatý Izraelčan, uzemčistý Talian a niekoľko Thajčanov. Kopali do vriec, skákali na švihadle, pohybmi tieňového boxu útočili pred zrkadlom na fiktívneho súpera, alebo s vervou udierali do kožených lapačiek. Tréning bol v plnom prúde. Cvičenie viedol na ježka ostrihaný muž v strednom veku.

Z krajčíra zápasníkom

”Sawadí”, pozdravil som, ”mohol by som hovoriť s trénerom?” Ako som správne tipoval, trénerom bol na ježka ostrihaný muž v stredných rokoch. Samozrejme, nájde si čas porozprávať sa so mnou o thajskom boxe, ale až po tréningu.

Jitti mal naozaj čo robiť. Prechádzajúc pomedzi cvičiacich jednému opravil držanie ruky, druhému ukázal správny priebeh kopu alebo kryt.

”Pri tvrdom údere musíš prudko vydýchnuť, najlepšie keď to spojíš s krátkym výkrikom. Tak tomu dáš tu pravú silu.” Poučil mladého Japonca. Ten len pokorne prikývol a snažil sa udierať podľa trénerových rád. Podobne ako ostatní mal pred majstrom veľký rešpekt.

Keď som sa Jittiho na to neskôr opýtal, iba mykol plecom: ”Autorita a skúsenosti.” Tých skúseností bolo naozaj dosť. Jeho kariéra boxera začala už v detstve. Pochádzal z Buri Ram, kraja, kde je muai thai aj na thajské pomery nadpriemerne obľúbený. Trénovať začal ako chlapec a svoj prvý profesionálny zápas mal už ako dvanásťročný. Do Bangkoku sa prišiel učiť za krajčíra, stal som sa však profesionálnym boxerom. Neskôr thajským šampiónom. Prišli exhibície, zahraničné turné po Európe, Austrálii, Amerike…”

Tréner majstrov

Za peniaze, ktoré si ušetril pred dvanástimi rokmi otvoril túto telocvičňu. Postupne sa začal hlásiť vek, a tak pred piatimi rokmi, ako tridsaťštyriročný opustil profesionálny ring. Svojim spôsobom v ňom však ostal. Venuje sa trénovaniu a promotérstvu nádejných šampiónov nielen z Thajska, ale aj zo zahraničia.

”Okrem boxu ovládam aj angličtinu čo sa ukázalo ako veľká výhoda. Moju telocvičňu som otvoril v blízkosti centra mesta a rýchlo sa stala známou. Začalo sem chodiť čoraz viac cudzincov, ktorí mali vážny záujem trénovať a aj zápasiť. Vyskúšať si to profesionálne. Tých, ktorí svoje skúsenosti vedia zúročiť aj doma nie je málo,” – povedal ukazujúc mi pri tom na stenách snímky svojich úspešných zverencov, medzi ktorými nechýbali ani úradujúci majstri Nemecka, Juhoslávie a Japonska, ”…okrem toho, o farangov je v thajskom profesionálnom ringu veľký záujem. Sú ťahákmi pre návštevníkov, a tak je to pre boxera aj finančne zaujímavé”, dodal.

Lakťom k zemi

Jedným z tých, ktorí sa zverili do Jittiho rúk a sú už v ringu ako doma bol Daniel Urech. Možno budúci švajčiarsky šampión. Jeho päste dynamicky zasahovali lapačky thajského sparringa. ”One-du, one-du”. ”Kick!”, zakričal na neho sparring a Danielova noha sa vymrštila smerom k hlave. A opäť údery. A opäť kopy. Po tvári, na ktorej bolo vidieť absolútnu koncentráciu stekali pramienky potu. V prestávke medzi cvičeniami mi vysvetlil: ”Pred muai thai som sa venoval karate. Avšak zatiaľ čo v karate iba útočíš, tu sa musíš aj brániť. Ide sa na plný kontakt. Je to skutočný boj. V muai thai mám za sebou už 15 profesionálnych stretnutí, z toho sedem v Thajsku. Aj keď sa mi celkom darí, môj posledný zápas v Pukete som prehral k.o. Týmto ma dostal,” vysvetľuje mi klepkajúc si dlaňou po lakti.

Hlavný tréning sa skončil, a tak sa mi Jitti mohol venovať. Pomaly sa začínalo stmievať a už aj poslední cvičiaci, ktorí si ešte dávali individuálny ”nášup” odložili lapačky a švihadlá. Oneskorenci si utreli svoje spotené telá, pomohli si dať dole bandáže a začali hasiť smäd ľadovou vodou z veľkej termosky. Rozlúčil som sa. Jitti mi podal ruku a pred odchodom ešte podpichol: ”Tak čo, nedáš sa na to? Spravil by som z teba slovenského šampióna.”

Krvavý šport

Samozrejme, že som sa neuspokojil len s návštevou tréningu. Ten bol dobrý iba ako predjedlo, ktoré zvýšilo moju chuť na nejaký majstrovský duel. Potreboval som vidieť skutočný zápas. Našťastie v Bangkoku je dosť príležitostí na zasýtenie apetítu po thajskom boxe. Na štadiónoch Lumpini a Rachadamnoen, ktoré sú Mekkou a Medinou muai thai sa konajú stretnutia skoro každý večer. V deň, keď som zastal pred bránami Lumpini bolo na programe osem zápasov, medzi nimi aj stretnutie o titul majstra bantamovej váhy.

Už pred vstupom mi bolo jasné, že thajský box nie je iba šport, ale aj veľká šou. Štadión osvetľovali blikotavé farby neónov, pred pokladňami vítali prichádzajúcich slečny v klasických thajských kostýmoch, naokolo sa ozývali ponuky mužov prijímajúcich stávky a výkriky predavačov občerstvenia. K vstupu do haly sa bolo potrebné pomedzi skupinky postávajúcich pretláčať.

Bubnami do taktu

Kotol štadióna, ktorý pojme do svojich útrob okolo desaťtisíc ľudí sa začal pomaly napĺňať. Jeho priestory boli rozdelené do troch zón. Prvá, ktorú tvorilo len niekoľko radov sedadiel susedila priamo so zápasiskom, okolo nej sa oddelená kovovým zábradlím rozprestierala podstatne väčšia druhá zóna a za ňou, za dvojmetrovým železným pletivom boli miesta na státie, čiže zóna tretia. Na tú som skoro nedovidel, pretože osvetlená bola iba oblasť ringu. Ten stál na metrovom pódiu v žiare tuctu reflektorov.

O pol siedmej, presne podľa programu, vravu obecenstva prerušil hlas z ampliónov. Najskôr v thajčine a potom v angličtine oznámil mená účastníkov prvého zápasu. Z druhej strany ringu mi k ušiam doľahli tóny orientálnej hudby. Až teraz som si všimol, že v malej ohrádke tam sedia štyria hudobníci v žltých krojoch, ktorým pridávali na lesku pozlátené flitre. Ich bubny, zvonec a píšťala hrali pieseň s pomalým, pravidelným rytmom. Za sprievodu nástrojov vhádzali medzi povrazy obidvaja súperi. V hodvábnych županoch žiarivých farieb, s vencami kvetov okolo krku a s ozdobami na hlavách. Boli to sotva šestnásťroční chlapci malého vzrastu a detským výrazom tváre. Najskôr sa poklonili na všetky štyri strany obecenstvu a potom začali predvádzať obrady, ktorými vzdávali vďaku svojmu učiteľovi a duchovi muai thai. Kľakli si do stredu ringu a chvíľu zotrvali nehybne s hlavou opretou o zem. Potom obradne začali obchádzať rohy zápasiska, na každý z nich opreli čelo a zašepkali svoju modlitbu.

Ring voľný!

Úvodný obrad trval niekoľko minút. Potom hudba stíchla, do ringu vošiel rozhodca celý v čiernom. Súperi odovzdali župan aj ozdoby sekundantom. Keď ostali stáť len v trenírkach a boxerských rukaviciach, vyzeralo to, až na tie bosé nohy, ako v normálnom boxerskom ringu. Avšak iba do zaznenia gongu. Spolu s ním sa rozozvučali aj nástroje hudobníkov. Melódia sa však neopakovala. Ťahavé tóny sa zmenili v monotónne tempo. Boxeri sa začali pohybovať v jeho rytme. Ich plecia podobne ako noha vysunutá vpred sa dvíhali a klesali do taktu podmanivej hudby. Krúženie mladíkov pripomínalo tanec. Zrazu však vyletela päsť jedného z nich a zasiahla bok súpera, hneď za ňou sa vymrštila noha, aby jej holeň duto zazvonila na jeho rebrách. Len čo sa aktivita objavila, tak rýchlo aj zmizla. Drobné postavy, na ktorých hral každý sval, sa zasa mierumilovne kolísali do rytmu. Napriek tomu, že tváre súperov mali ešte detské črty, ich oči patrili chladným bojovníkom. Tanečné obchádzanie mi už čoraz viac pripomínalo číhavý pohyb mačkovitej šelmy.

”Beng!”

Tanec prerušil ľavý hák. Tentoraz sa už súper nedal ponúkať a splatil požičané direktom, ktorému sa jeho adresát len tak-tak vyhol.

”Beng! Beng!”

K direktu sa pridalo ešte niekoľko kopov holeňou do lýtok a kolenom do stehien. Rozpútala sa skutočná bitka, pri ktorej údery pästí a kopance nôh dopadali na všetky časti tela. Zastavil ich až gong. Koniec prvého kola. Súperi si sadli na stoličky, ktoré im do ringu podsunuli ich sekundanti. Na ich upotené tváre sa liali prúdy vody.

V zákulisí

To, že som si kúpil lístok k ringu bol naozaj dobrý ťah. Nikto totiž nenamietal, keď som zamieril tesne k pretekárom alebo ich štábom. Z neútulnej haly pod tribúnami viedlo niekoľko dvier do malých šatní a spoločných spŕch. Väčšinu borcov však štáby pripravovali priamo v hale. Ako pomôcky im slúžili dva koženkou potiahnuté stoly a niekoľko drevených stoličiek. Na nich maséri dolaďovali formu svojich borcov ešte posledné minúty pre zápasom. Za natiahnutou plachtou v jednom rohu stál podobný stôl. Ten však slúžil lekárovi. Práve na ňom zašíval roztrhnuté gamby jedného menej šťastlivého športovca. Keď som sa tam objavil s fotoaparátom, doktor sklonený nad krvavou dutinou ústnou ma privítal s úsmevom. Ešte aj odtiahol zašívanú peru, aby som mal dobrý výhľad.

Boxeri sa o svojho trpiaceho kolegu nezaujímali. Zatiaľ čo sa ich svaly vlnili pod poslednou tonizujúcou masážou, ďalší členovia štábu im bandážovali zápästia, alebo naťahovali rukavice. Potom už zostávalo len podať boxerovi župan, ovenčiť ho a nasadiť mu korunu. Takto pripravení borci už netrpezlivo prešľapovali z nohy na nohu čakajúc, kedy budú môcť vstúpiť na výslnie hučiaceho kotla.

Boj o titul

Od zápasu k zápasu nastupovali stále starší a lepší boxeri. Ich výkony boli pre obecenstvo dôvodom k stupňujúcej sa atmosfére. Štadión bol v tomto čase zaplnený do posledného miesta. Klimatizácia v tridsaťstupňovej horúčave, ktorá aj po zotmení panovala, nedokázala priestor odvetrať, takže som sa s ostatnými divákmi potil ako v saune. Spolu hučiacim hľadiskom som upotený očakával majstrovský zápas.

Za ovácií svojich fanúšikov do ringu nastúpil obhajca titulu Hong-Aharbua a vyzývateľ Khunpolnoy Angthongstapat. Vyzývateľ bol celý v červenom hodvábe, obhajcovi patrila modrá farba.

Keď súperi začali s rituálnymi obradmi, hala stíchla. Úklony boxerov sprevádzala iba pomalá melódia a šepot davu.

Konečne boli duchovia muai thai uctení a do ringu mohol vkročiť rozhodca. Rozozvučal sa gong a súboj odštartoval. Opäť sa začal tancom. Rytmické kývanie však netrvalo dlho. Postavy v ringu prijali výzvu z nepokojného hľadiska a ich údery dopadali v zúrivom tempe až do zaznenia gongu.

V prestávke búrlivá atmosféra v hľadisku neutíchla ani o kúsok. Pomohol tomu aj fakt, že na víťaza vyrovnaného zápasu sa začali prijímať stávky. V hľadisku sa nad hlavy davu začali vystrkovať ruky bookmakerov, ktorí posunkami a rôznymi symbolmi prstov, podobne ako makléri na burze, odovzdávali ďalej informácie o prijatých stávkach.

Prvá krv

Hukot prehlušil hlas gongu. V podobnom duchu vyrovnaných výmien sa niesli aj ďalšie “roundy”. Oleja do diváckeho ohňa prilial až dramatický začiatok záverečného kola. Po spŕške úderov sa obhajcovi z roztrhnutého obočia začala liať krv. Pohľad na ňu priviedol divákov do ošiaľu.

”U-á, u-á”, povzbudzovali pri každom zásahu.

”U-á, u-á.”

Rozuzlenie bantamovej drámy prišlo vzápätí. Po výmene úderov päsťami sa duelanti zahákli rukami pod pazuchy a navzájom sa častovali kopmi kolenami do nôh a trupu. Ako sa objatie uvoľnilo, vyzývateľ uskočil o krok dozadu a vyrútil sa vpred. Do protipohybu ho trafila modrá pravačka. Plný zásah. Telo v červených trenírkach zrazu ochablo a pomaličky, ako padajúci list sa zviezlo na palubovku.

”Raz, dva, tri…”, rozhodca sa naklonil nad zasiahnutého a začal pomaly odpočítavať. Vyzývateľovi sa pomaly podarilo kľaknúť na jedno koleno. ”…deväť, desať!”

Ruky staronového šampióna vyleteli nad hlavu. Štadiónom sa ozvali ovácie. Zatiaľ čo doktor kriesil porazeného a dal zavolať nosidlá, víťaz sa klaňal jasajúcemu davu. Rozhodca formálne zdvihol jeho pravačku a do ringu vstúpili organizátori, aby šampiónovi odovzdali masívny opasok zo striebra a zlata. Priaznivci opásaného víťaza vyniesli na rukách do šatní, kde sa spolu s jeho impresáriom mávajúcim tlstými zväzkami bankoviek začala oslava. Hudba, tance dievčat v krojoch, gratulácie, vence kvetov, zástupy obdivovateľov, potľapkávanie po pleci…

Jeho súpera ležiaceho na nosidlách za plentou si okrem doktora nevšímal nikto. Ktovie ako by to bolo, keby tam namiesto neho ležal on?

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .