0
0

Pomaly sa blížila zima a už bolo načase vybrať nejaké vhodné lyžiarske stredisko vo francúzskych Alpách, kde sme chceli otestovať vlani kúpené lyže. Stredisko bolo vybrané, ostávalo len spresniť počet lyžiarov (2 alebo 3). Samozrejme, že oslovenie Pseyho hneď prinieslo dilemu. Zo 100%-nej lyžovačky sa stala 50%-ná, možno aj menej a o dva dni sme už mali zakúpený zájazd na Srí Lanku od CK Leonardo. V cene cca 32.000,-Sk na 2 týždne bola polpenzia, 3-hviezdičkový hotel, spiatočná letenka a poistenie. Ďalších, tento krát už nečakaných 5.000,-Sk, sme vyhodili na očkovanie proti hepatitíde A,B (zdalo sa mi zbytočné) a antimalariká (tiež zbytočné).

Odlet bol stanovený na 18.2. o 20:00. Všetko prebiehalo hladko až do spomenutej hodiny.

20:20 – ozval sa kapitán 757 a oznámil, že sa vyskytol malý technický problém

21:15 – návrat do odletovej haly, diskusia na tému „čo to môže byť za problém?“

23:00 – letargia

19.2.2004

01:30 – odchod domov, dozvieme sa čo znamená „malý tech. problém“ – ide o stav, kedy ventil neumožňuje prívod paliva do motoru

07:40 – príchod na letisko, pekné ráno so sebou prináša aj novonadobudnutý optimizmus

09:00 – všetko istí Hypernova a prvé dúšky Citrusu

14:00 – opätovný vstup do tej istej rieky v podobe prechodu pasovou kontrolou

17:00 – nervozita (ne)pasažierov vrcholí, prirodzeným vodcom nespokojných ľudí sa stáva „pani z Popradu“

18:00 – druhá vlna odporu, kvôli ktorej nie je počuť M.A.S.H., cieľ útoku – majiteľ CK

21:30 – nástup do 737 spoločnosti Pegasus (Turecko), ktorá sa ako jediná nad nami zľutovala

Po 25-hodinovom meškaní nám ten 14-hodinový let cez Istanbul, Dubai, Male Divy až do Colomba pripadal smiešne krátky. Pre úplnosť tejto časti doplním, že CK uhradila náklady na ubytovanie a dopravu počas tých nezabudnuteľných 25 hodín.

Hotel Kani Lanka

Vzdialenosť z letiska do nášho hotela bola cca 60 km, no napriek tomu cesta trvala vyše 3 hodín. Po príchode na hotel bola väčšina ľudí unavená, takže po večeri sa žiadna zábava už nekonala. Sobota bola dňom zoznamovania sa s prostredím a zvykania si na 90% vlhkosť vzduchu. Hotel Kani Lanka sa nachádza v celkom príjemnom prostredí. Z jednej strany je obklopený indickým oceánom a z druhej strany riekou, ktorá sa doň vlieva. Za slovo stoja aj pláže s mimoriadne jemným pieskom.

Na plážach sa potulujú miestni kšeftári a lanária ľudí na rôzne výlety po krajine. Jednému z nich sa podarilo Lebeho a Pseyho (nestihli raňajky) ukecať aby prišli k nemu na obed. Času do obeda bolo ešte dosť tak sme sa vydali na prieskum okolia. Hneď sa nás ujal miestny človek a sprevádzal nás po dedine Katakurunda. Na prvý pohľad bolo jasné, že ľudia sú chudobní, avšak veľmi priateľskí. Mali iba jednu „menšiu vadu“. Beloch bol pre nich synonymom pre peniaze. O tom sme sa presvedčili hneď na obede. Za dva obedy a 3 panáky araku sa nehanbil vypýtať skoro 2.200 LKR (asi 2-násobok hotelovej ceny). Na licitovanie už bolo neskoro, a tak neostala iná možnosť ako zaplatiť a poučiť sa.

Kalutara

Mestečko Kalutara bolo vzdialené od miesta nášho pobytu asi 4 km a preto sa logicky stalo našim prvým cieľom. Nápad zájsť tam peši bol jednohlasne zamietnutý. Ostala teda druhá možnosť – vziať si taxi. Tu sme zaznamenali prvý výrazný úspech (aspoň v tom momente sme to tak vnímali). Z pôvodnej ceny 400 LKR zišiel taxikár na 300 LKR. Prvá jazda tuc-tucom bol celkom fajn zážitok. Azda jediným negatívom tuc-tucu je iba jeho neschopnosť čeliť výfukovým plynom, ktoré sa na Vás valia z každej strany.

Kalutara tak, ako aj každé iné mesto na Srí Lanke je veľmi živé. Atmosféru vytvára vďaka klaksónom hlavne miestna doprava, ale pozadu neostávajú ani vykrikujúci miestni obchodníci. Dominantou mesta je budhistický chrám, ktorý sa týči nad riekou Kalu-Ganga. Pôvodne som chcel chrám vyfotiť len zvonku, ale ani neviem ako, ocitli sme sa vo vnútri komplexu načúvajúc výkladu anglicky hovoriaceho sinhálca o histórii budhizmu. Pravdepodobne ohúrení faktom, že vedel niečo aj o Československu sme mu neváhali dať po 5 dolárov. Vytriezvenie prišlo až s taxikárovými slovami, že sa nejednalo o povinný poplatok, ale o tzv. „donation“ – čiže niečo ako dobrovoľný príspevok. Tentokrát už naozaj poučení ako to na Srí Lanke chodí, obzreli sme si zvnútra hlavnú kopulu. Okrem výbornej akustiky ma však príliš nezaujala.

Našou ďalšou zastávkou bola „Spice Garden“. Okrem známych vôní škorice či šafránu, vyznačovala sa aj značným množstvom moskytov. V záhrade je taktiež možnosť naučiť sa mixovať rôzne lektvary (napr. na rast vlasov, chudnutie atď.) resp. si ich zakúpiť. Majiteľ síce robil čo mohol, ale žiadneho príspevku sa od nás nedočkal. A nepomohlo mu ani to, že si dopisoval s pár slovákmi.

Deň sme zakončili na pláži vypaľovaním bacilov, rekapituláciou prvého dňa a plánovaním ďalších výletov.

Výrok dňa: „Now you can go anywhere you want without payment.“ – sprievodca v budhistickom chráme po zinkasovaní 15 dolárov.

V nedeľu ráno sme si prvý krát vychutnali hotelové raňajky a po nich nás čakal prvý časovo náročnejší výlet – Hikkaduwa, Galle, Unawatuna. Najvzdialenejšie miesto trasy – Unawatuna – bolo vzdialené od Kalutary cca 100 km. Rozhodnutie s kým pôjdeme (cestovka alebo taxi) netrvalo dlho. Zájazdy s cestovnou kanceláriou boli drahé, riadili sa nepružným časovým plánom a navyše platil princíp väčšinovej moci (napr. pokiaľ väčšina ľudí chcela ísť na obed, tak sa tak aj stalo).

Hikkaduwa

Ešte predtým ako sme dorazili na Hikkaduwu, čakali nás dve zastávky – korytnačia farma a múzeum masiek. Osobne ma tieto „atrakcie“ príliš nenadchli. Korytnačia farma bolo pár nádrží s vodou a korytnačkami. V prvých troch nádržiach sa to nimi len hemžilo. Zadelené boli podľa veku – 1-dňové, 2-dňové a 3-dňové. Po troch dňoch sa korytnačky vypúšťajú do oceánu. Prežije len malé percento z nich. Múzeum masiek predstavovali 3 miestnosti. V jednej sa masky vystavovali, v druhej vyrábali a v tretej predávali. Pri oboch atrakciách nám sprievodcovia podali podrobný výklad. Ako vždy, aj teraz sa očakával nejaký príspevok. V prípade kúpy nejakého tovaru však nebol povinný.

Pláž Hikkaduwa je známa predovšetkým vďaka koralový útesom. Napriek tomu, že sme mali so sebou veci na šnorchlovanie, pohodlnejšie bolo nastúpiť do „glass boat“ (loď s priesvitným dnom), ktorá bola v cene výletu a nechať sa odviesť na osvedčené miesta. Šofér potom vytiahol chlieb, na ktorý nalákal hejna rýb. O niekoľko minút sa na 50 m2 ocitlo asi 5 lodí. Turisti čumeli na dná svojich lodí a sprievodcovia sa od seba navzájom odrážali. Cestou k brehu sme ešte stihli pár výcvakov pláže a konečne nastúpili do klimatizovaného auta.

Galle

Toto prístavné mesto je pokladané za akýsi pamätník holandskej koloniálnej architektúry. V roku 1663 tu holanďania postavili pevnosť v tvare 5-uholníka a tá je dodnes obývaná. Vďaka jej prežitiu až do dnešných dní, mesto bolo vyhlásené za svetové kultúrne dedičstvo. Je to vlastne jediné miesto, ktoré sme v Galle navštívili. Osviežení autoklímou, vydali sme sa na okružnú cestu po pevnosti. Z obvodových múrov je pekný výhľad na všetky svetové strany. Začali sme stranou natočenou do vnútrozemia. Táto je obľúbená najmä u domácich, ktorí odtiaľ sledujú kriketové zápasy na neďalekom štadióne. Zvyšné 4 strany sú obmývané oceánom. Pomalým tempom sme sa presúvali proti smeru hodinových ručičiek až k vzdialenému majáku. Cestou sme zahliadli menšieho varana a neskôr domáceho gipseyho s opicou, kobrou a pytonom. Kobra na zvuk píšťalky reagovala snahou utiecť čo najďalej, tak ju radšej zavrel späť do košíka. Lebe aj Psey neodolali zapózovať s pytonom okolo krku, našťastie bol poslušnejší ako kobra.

Unawatuna

Na obed sme sa stavili v jednom hoteli neďaleko Unawatuny. Z jedálneho lístka sme si vybrali rybu, každý na iný spôsob. Všetci sme si nakoniec obed pochvaľovali napriek tomu, že nám obsluha doniesla tri rovnaké porcie. Poobede už nasledoval zaslúžený odpočinok na pláži. Sem som sa obzvlášť tešil, pretože asi 2 týždne pred odchodom na Srí Lanku ju v programe na Spektre vyhodnotili ako najpríjemnejšiu pláž na svete. Zlatý piesok, čistá voda, málo ľudí, zopár podnikov, budhistický chrám vyčnievajúci spoza džungle, to všetko naozaj vytváralo krásne prostredie. Práve tu sa Psey prejavil ako človek s naozaj veľmi silnou vôľou. Dokázal prísť na najkrajšiu pláž sveta a neísť sa okúpať. Pre istotu sa poistil tým, že si nevzal plavky, aby nepodľahol tomu pokušeniu. Takýto čin možno dokonca prirovnať k dosiaľ neprekonanému Kafiho výstupu na „Chatu pod Rysmy a ani o krok ďalej“. Pre solidaritu tu miesta nebolo, takže ja s Lebem sme vybalili šnorchle a šli sa poobzerať pod hladinu. Hodinka kúpania stačila (hlavne Pseymu..:-)), Lebe ešte brutálne vydráždil opicu miestneho plážového podnikavca a mohlo sa ísť domov.

Večera v hoteli bola síce bohatá, ale už teraz som zistil, že nie podľa môjho vkusu. Ryža sa ešte dala v pohode jesť, ale mäso ani náhodou. Kura, ako ho poznáme na Slovensku, tam bohužiaľ nepoznajú. Príprava spočíva v pokrájaní na milión malých kúskov a v každom kúsku musí byť kosť. Ryby zas nechutili ako ryby….možno to ani ryby neboli. Našťastie záchrana v podobe zákuskov a ovocia bola k dispozícii každý deň. Po večeri nám ešte ostala povinnosť dezinfekcie. Na našom fleku na pláži už postával vojak strážiaci hotel. Na chvíľku zmizol v tme a hneď sa z nej zas vynoril s pohárom v ruke. Úsmev od ucha k uchu, natrčiac ruku s pohárom spoza palmy sa nechal od nás ponúknuť. Keď usúdil, že vodka s ďžúsom už sú v správnom pomere, stratil sa v tme (skoro ako Flag).

Cena výletu: 13 USD/osoba

Výrok dňa: „Ja to j…m, nemám plavky. Ale mám tu aspoň plutvy“ – Psey pri príchode na Unawatunu

Bolo 5:30 ráno a podľa dohody nás zobudila hotelová služba. Na recepcii sme si vyzdvihli balíčky s jedlom (trochu chudobné oproti raňajkám) a potom už vyrazili na 2-dňový výlet do národného parku Yala. Klimatizovaná Toyota Hiace so spustou miesta bola na vyše 8-hodinovú cestu ako stvorená. Jediný dôvod na obavy dával silný lejak, ale po ubezpečení šoféra (a zároveň sprievodcu), že v Yale určite pršať nebude, pokračovali sme v nedokončenom spánku.

Weligama

Trasa do Yaly vedie popri pobreží a nachádza sa na nej niekoľko zaujímavých miest, ktoré sa oplatí navštíviť. Prvým z nich je Weligama – rybárska dedina preslávená stilt fishermanmi. Údajne je to jediné miesto na svete kde rybári chytajú ryby sediac na koloch zapichnutých do morského dna. V súčasnosti sa však viac starajú o turistov ako o ryby. Akonáhle sme vystúpili z auta, skupinka rybárov nabehla k autu. Jeden z nich začal pózovať pred fotoaparátmi (skôr zavadzal), ďalší zas pýtal peniaze. Nespokojní, že od nás nevymámil viac 150 LKR, odišli späť na koly.

Wewurukannala Temple

Intenzita dažďa trošku zoslabla práve keď sme dorazili kbudhistickému chrámu Wewurukannala Temple. Presnú lokalitu si už nepamätám, ale myslím že by to malo byť niekde v okolí mesta Matara. Nie je to typická budhistická pagoda, ale chrámový komplex s najväčšou sochou budhu na Srí Lanke. Socha je vysoká asi ako 5-poschodová budova a za „donation“ sa dá vyjsť až na úplný vrch sochy odkiaľ je pekný výhľad na okolité ryžové polia. Podzemie komplexu je popretkávané katakombami, ktorých steny sú pomaľované budhistickými motívmi. Malieb je vyše 20.000. Zaujímavosťou sú aj tabule s menami darcov, ktorých minimálna výška príspevku bola vyššia ako 100 LKR. Pochybujem však, že tam dopíšu aj nás, lebo na mená sa nás nik nepýtal..)

Yala

Predtým ako sme dorazili do Yaly nám ešte skrížil cestu konvoj fanatických zástancov prezidentky. Dozvedeli sme sa, že na Srí Lanke sa o mesiac konajú voľby a predvolebné mítingy sú v plnom prúde. Po ubytovaní a naobedovaní, nás už čakal pred hotelom asi 50-ročný Land-rover. Prvá vec, ktorá na ňom upútala bol dezén na všetkých pneumatikách. Skoro ako F1 – slicky jak vyšité. V tom čase sme tomu nevenovali veľkú pozornosť. Šofér mal sotva 17 rokov a po asfaltke si to šinul asi 70 km/h. Našťastie už prestalo pršať a cesta bola skoro vyschnutá. To však trvalo len krátko. Celým parkom totiž vedú iba poľné cesty. Hneď ako skončila asfaltka, začali problémy. Asi po 200m sa nášmu expertovi podarilo zapadnúť. Oproti idúce auto v snahe obísť náš rover zapadlo pre istotu tiež. Šoférovi teda neostávalo nič iné ako ísť vyhľadať pomoc. O 15 minút sa vrátil a s ním aj niekoľko domácich s jedným menším traktorom. Šikovný traktorista si to namieril do toho najväčšieho blata. Zrejme chcel vidieť, čo traktor zvládne – ako inak, nezvládol to a zapadol tiež. Našťastie jeden z domorodcov asi čítal rozprávku o repe a tú aplikoval na vzniknutú situáciu. Asi 10 ľudí sa chytilo lana priviazaného o traktor a spoločnými silami ho vytiahli. Potom pomocou traktora vytiahli aj naše auto. Počas sledovania, fotenia a zabávania sa na vyprosťovaní nášho vozidla ma ešte doštípali nejaké červené mravce a mohli sme pokračovať. Šoféra sme prehovorili nech nám stiahne strechu, aby sme mohli počas jazdy sledovať zvery a zároveň ich aj fotiť. Zákon schválnosti v podobe dažďa sa prejavil takmer okamžite. Aby to nebolo všetko, znova sme zapadli. Tentokrát prebehlo vyprosťovanie za našej aktívnej účasti. Za dve hodiny rally sme videli iba pár opíc, pávov a v diaľke jedného slona. Sprievodcovi to bolo evidentne viac ľúto ako nám a vysvetľoval, že Yala je veľmi suchá oblasť a zvieratá sú zvyknuté chodiť sa napájať na určité miesta. Avšak práve dnes vďaka celodennému dažďu sa prísť neobťažovali. Ako kompenzáciu navrhol výlet na ďalší chrám. Ten sa nachádzal na kopci uprostred džungle a poskytoval nádherný výhľad. Na ceste domov sme ešte zahliadli pár jeleňov, kúpili arak a šli spať.

Tangalla – Blow Hole

V utorok už sa počasie znova dostalo do normálu. Od rána pieklo a bolo takmer bezvetrie. Neďaleko Tangally sme zastavili na mieste zvanom Blow Hole. Pri nárazoch vĺn na útesy sa voda dostáva do 30m dlhého podzemného tunela a dierou v skalách vytryskne do niekoľko metrovej výšky. Jediný háčik je v tom, že more musí byť aspoň trošku rozbúrené aby boli vlny dostatočne veľké. Práve teraz by sa nám zišlo to včerajšie počasie. Dúfajúc, že predsa len nejaká vlna bude dostatočne veľká, zaujali sme pozície na fotenie. Po chvíľke sa ozval dunivý zvuk a zo skál vytryskol gejzír snehobielej peny. Podľa očakávania, z miesta kde stál Lebe sa ozvali slová: „Nestihol som, čakáme na ďalší“. Príslovie trpezlivosť ruže prináša sa naplnilo o takých 10 minút. O ďalších 10 minút pri prezeraní fotiek ostalo už len pri konštatovaní iného príslovia: 2x meraj (expozíciu) 1x rež.

Bentota

Cesta ubiehala relatívne rýchlo až po Mataru. Tu sa veškerá doprava zastavila. Dôvodom bol pravdepodobne predvolebný míting, ktorý vylákal do ulíc tisíce ľudí. Síce nás to chvíľu zdržalo, ale tá atmosféra v meste stála rozhodne zato. Také šialenstvo kvôli voľbám si u nás neviem predstaviť. Po úspešnom prechode mestom nastal čas na obed. Keďže v nedeľu otestovaná reštaurácia na Unawatune bola práve poblíž, nebolo nad čím uvažovať. Reštaurácia si však vysoký kredit z nedele neudržala zásluhou kuchára (alebo možno rybára).

Poslednou zastávkou na výlete bolo safari na rieke Bentota. Cena safari nebola v cene výletu a preto prišlo na rad licitovanie. Ibaže po dvoch únavných dňoch už naň nik nemal náladu. Majiteľ člnov síce chcel 50 USD, ale keď nás videl na odchode tak mu bolo dobrých aj 30. Bentota mi vôbec nepripadala ako rieka. Skôr ako systém vzájomne poprepájaných riek resp. obrovské jazero s mnohými ramenami. Rieka a jej okolie sú bohaté na množstvo flóry a fauny (opice, kormorány, varany, atď.). Aby plavba nebola jednotvárna, sprievodca občas zamieril do mangrovníkových bludísk. Po hodine plavby sme pristáli na malom ostrove uprostred rieky – Cinamon Island. Tu sme absolvovali základný kurz prežitia a po ňom zo slušnosti nakúpili trochu škorice. Zvyšok plavby a po nej cesty domov už sa nič, čo by stálo za zmienku nestalo.

Cena výletu: 100 USD/osoba

Výrok dňa: „Vieš, že za prechovávanie heroínu tu majú trest smrti?“ – Lebe alebo Psey pri mojom nákupe škorice

Stredajší odpočinkový deň prišiel celkom vhod. Doobeda trochu kúpania, petangu a pingpongu a poobede zažitie nečakanej drámy so šťastným koncom v Kalutare. Keďže pamäťové karty boli takmer plné a pred nami ostával ešte týždeň dovolenky, vznikla potreba napáliť fotky na cd. Dráma sa začala hľadaním miesta, kde by nám aspoň rozumeli, čo vlastne chceme. Taxikár nás povodil po obchodoch s cd-čkami, neskôr po fotolaboch. Našťastie v poslednom možnom labe pochopili, vypýtali slušný balík peňazí a pustili sa do napaľovania. Zamestnancom pripadalo náramne smiešne keď sa snažili vložiť karty do čítačky všetkými možnými stranami, len nie tou správnou. To už pretiekol Lebeho pohár trpezlivosti a nervov. Odsunul vtipálkov, zasadol za PC a konečne, v rámci napaľovania uhasil týždeň trvajúceho absťáka. Večer sa okrem doplnenia energie arakom vybavilo auto na ďalší výlet – Nuwara Eliya, Adam’s Peak.

Nuwara Eliya

Ráno na nás pred hotelom čakal sprievodca Benedic spolu so šoférom osvedčenej Toyoty. Interiér auta vyzeral skôr ako interiér nejakého chrámu, samé ozdoby a sošky. Napriek tomu neviem, či majiteľ auta bol budhista alebo kresťan. Na cestu sme vyrazili okolo 8:00 a do Nuwary to trvalo zhruba 7 hodin aj s prestávkami. Mestečko sa nachádza hlboko vo vnútrozemí a je známe vďaka budovám postavených za éry anglického kolonializmu. Prístup sem je síce nepohodlný kvôli niekoľkohodinovej ceste po serpentínach, ale scenérie čajových plantáží a okolitých hôr to vynahradia. V aute sa každú chvíľu ozývalo „STOP“, otvorili sa dvere a vybehli z neho traja „japonci“ s kompaktami. To bolo mimochodom jediné slovo, ktorému náš „anglicky“ (ne)hovoriaci sprievodca rozumel. A naopak, jediná veta ktorú vedel povedať a dávala zmysel, znela: You want it, you tell me“. Avšak bola bezpredmetná, lebo žiadnej odpovedi na ňu nerozumel (alebo sa iba robil, že nerozumie). Keďže nás Benedic odmietol povoziť po okolitých vodopádoch (pre ich údajnú vzdialenosť), neostávalo nám nič iné iba porozhliadnuť sa po meste. Možno to bolo počasím (pod mrakom), možno tým, že sme boli niekde mimo centra, ale Nuwara Eliya ma veľmi nezaujala.

Adam’s Peak (Srí Pada)

Pod tento legendárny vrch sme dorazili za tmy (cca 20:30). Výstup bol kvôli východu slnka naplánovaný na 2:00 ráno a bolo treba dovtedy nejako zabiť čas. Benedic nás zaviedol do možno najpozoruhodnejšej reštaurácie v akej som kedy bol. Okrem nás troch tam sedeli ešte dve nemky. V celom podniku nikoho iného nebolo – ani obsluhy. Po hodine sedenia (nepreháňam) sa pri nás stavil čašník a spýtal sa či si niečo prajeme. Prebehlo ďalších 15 minút a doniesol aj menu. Lebe si objednal ryžu s kuraťom a „pot of coffey“, ja toasty a „pot of tea“ a Psey omeletu. Opäť nastala menšia časová prodleva a po nej to na nás vybalili. Obsluha postupne prinášala liter kávy (Lebe chytil záchvat smiechu), liter čaju, kura, cca 2 kg ryže, 10 toastov a omeletu. Tá štedrosť, lacnota a majiteľ, ktorý v domnení že hosťom nechutí zosmutnel (videl že sa nezjedlo všetko), na mňa vážne spravili dojem. Medzitým Psey riešil vnútornú dilemu či sa má zúčastniť výstupu napriek žalúdočným problémom. Potom už sme šli do auta trochu sa prespať.

O druhej v noci nás zobudil budík v podobe zo spania hovoriaceho (chyteného) Benedica a taktiež bzučiacich moskytov. Vytrepali sme sa z auta a spolu s Benedicom vyrazili. Pohľad na svetlá osvetľujúce schody a končiace niekde medzi hviezdami bol demotivačný, ale nádherný. Navyše som si spomenul na ešte viac deprimujúci cestopis jednej výpravy, ktorý som čítal pred dovolenkou (odporúčam prečítať!). Benedic nahodil hneď na úvod pokus o trhák, ale nedali sme sa vylákať a strojovým tempom ho za pár minút zlikvidovali. Po 45 minútach zmenil taktiku a zo slovami „we have enough time“ sa nás snažil presvedčiť aby sme si predĺžili prestávku. Neuspel. Behom 5 minút bolo po vizuálnom kontakte. Zvýšené tempo malo za následok zvýšenú frekvenciu prestávok. Na jednej z nich Psey trochu neférovo zhodil zo seba záťaž v podobe nestrávenej omelety, ale aj tak mu to veľmi nepomohlo. Po 2 hodinách a 45 minútach sme konečne spolu s tisíckami ďalších ľudí pokorili Adam’s Peak. Neoficiálne odhady hovoria, že sa jedná o 4.000 – 8.000 schodov. Ostávalo už len odfotiť budhovu stopu a počkať na východ slnka. Bosí, ako je zvykom, sme si to namierili do kaplnky kde údajne mala byť. Pochopiteľne, že odfotiť ju bolo zakázané. Aby sa domáci poistili, prikryli ju ešte 20-timi kobercami nech ju pre istotu vôbec nie je vidno. Veď spochybniť tento mýtus by určite spravilo škrt cez rozpočet podnikavcom na celom kopci. Nájdenie vhodného miesta na fotografovanie východu slnka sa ukázalo byť tiež menším problémom, zvlášť keď chýbal kompas. A tak neostávalo nič iné, len zaujať miesto, kde sa hustota ľudí zdala byť najväčšia. S pribúdajúcim svetlom, prenikajúcim spoza hôr, bolo treba toto postavenie ešte skorigovať a potom už len čakať. Slnko vyšlo 5 minút po očakávanom Pseyho odchode do základného tábora. Stihol to na poslednú chvíľu. Podľa môjho názoru, sledovanie východu slnka spolu s nočným výstupom patria k najlepším zážitkom, ktoré sme tu zažili. Nabažení nacvakaných záberov sme s Lebem prešmejdili okolie kaplnky, urobili fotky okolitej krajiny z každej strany a vydali sa k autu. Behom to vyšlo na takých 75 minút. Zvyšok dňa sa už len regenerovalo.

„Tri razy navštívil Budha ostrov Srí Lanku a na každom mieste, kde sa zastavil, postavili neskôr chrámy. Keď tretí raz opúšťal ostrov, dotkol sa nohou temena hory Srí Pada a zanechal na ňom svoju stopu. Od tých čias chodievajú na toto miesto pútnici, ktorí chcú uzrieť svitanie zo svätej hory a pozrieť sa, ako sa v prvých lúčoch slnka rodí tieň štítu.“ – 7 a 37 divov sveta

Cena výletu: 40 USD/osoba

Výrok dňa: „You want it, you tell me“ – Benedic

Sobota mala byť dňom odpočinku. Hneď po raňajkách sme sa usalašili na hotelovej pláži, avšak pohoda nemala dlhého trvania. Vlastne to nebola ani tak pohoda ako nuda. Neprešla polhodina a už sa objednával taxi do hlavného mesta Srí Lanky – Colomba. Starý známy z hotel-taxi využil neprítomnosť Freddyho (konkurencie) a o cene 13 USD sa nehodlal vôbec baviť. 2-hodinová cesta do Colomba prebehla v rytme reggae – taxikár sa totiž ukázal byť veľký fanda Boba Marleyho. Naše prvé kroky resp. taxikárove kroky v meste, viedli namiesto obchodného domu, do obchodu so suvenírmi a nejakým oblečením. Neviem či bol dohodnutý s majiteľom za províziu mu privážať turistov, alebo len nepochopil čo je to obchodný dom. S jeho angličtinou by bola reálnejšia skôr tá druhá možnosť. Na druhú stranu keď už uvidíte košele alebo nejaké iné veci v hodnote asi 100,-Sk „tak to potom nekupte.“ Po nákupe nasledovala prehliadka radnice (síce len zvonku), ktorá sa nápadne podobá Bielemu domu. Hneď oproti radnici sa dá ísť do miestneho parku. S najväčšou pravdepodobnosťou si Vás, podobne ako nás, odchytí jeden z miestnych „záhradníkov“. Ochotne ukáže zaujímavé miesta v parku, vyplaší pár netopierov kvôli fotkám, porozpráva príbeh o budhovi a nakoniec Vás šokuje požadovanou sumou. Ten náš začal na výške 10 USD. Zdalo sa mi, že zle počujem, tak mi to zopakoval. Jediné čoho dosiahol, bola informácia o priemernej hodinovej mzde na Slovensku, a že je nereálne aby na Srí Lanke bola mzda za 10 minút skoro 5x vyššia. Aj keď veľmi nerozumel o čom hovorím, viac ako 100 LKR nevydrankal. Ďalšou zastávkou v Colombe bola pláž. Ničím výnimočná nebola a tak sme sa po promenáde presunuli k sídlu prezidentky (resp. sídlu premiéra…). Len čo sa v našich rukách objavili fotoaparáty, už stál pri nás týpek a upozorňoval nás, že fotenie budovy je zakázané vďaka niekoľkým atentátom spáchaných v nedávnej minulosti. Na ďalšie zaujímavé miesta si taxikár nevedel spomenúť. Aj keď sa mi nechcelo veriť, že Colombo viac nevie ponúknuť, teplo a prejavujúca sa únava z Adam’s Peaku boli dostatočným dôvodom na súhlas k ceste domov. Cestou sme ešte v jednom butiku nakúpili nejaké handry a najedli sa v Mc Donalde. Ten sa nečakane objavil na niekoľkokilometrovej ulici plnej obchodov, o ktorej sa taxikár zabudol zmieniť. Tento jeho výpadok pamäte, spolu s faktom, že nás zaviezol do obchodu s asi 3x drahšou vodou ako mali inde aspoň uľahčil naše rozhodnutie, či si zaslúži nejaký tringelt alebo nie.

Cena výletu: 13 USD/osoba

Výrok dňa: „We make a business“ – Taxikárov návrh dovážať lacné košele zo Srí Lanky na Slovensko, potom ako sa dozvedel po čom u nás idú.

V nedeľu ráno sa na raňajkách ukázal náš nový delegát. Výmena za pôvodného prebehla vo štvrtok, ale vďaka výletu na Adam’s Peak sa to k nám nedostalo. Treba povedať, že bolo na čase. Azda jediná vec, ktorú pre účastníkov zájazdu spravil pôvodný delegát, bolo držanie tabule s nápisom „Leonardo“ na letisku pri prílete. Hneď pri prvom rozhovore nám vyhovoril na nedeľu dohodnutý rafting. Bolo v celku logické, že v období sucha nebude na rieke veľa vody, napriek tomu si to nik nepripúšťal až do spomínaného rozhovoru. A tak, rafting nahradila menšia balkónovica. Ale ešte pred ňou, nemožné sa stalo realitou. Taxikár nehľadel na svoje záujmy a zaviezol nás do štátneho obchodu s fixnými, ale hlavne dosť zaujímavými cenami, čo sme hneď využili.

Pinawella

Miesto zvané Pinawella bolo našou prvou zastávkou na poslednom výlete. Dvojdňový výlet v hodnote 150 USD, nám ako satisfakciu za meškanie lietadla nahradila cestovná kancelária. Napriek nevýhode cestovania vo väčšom počte ľudí, také ponuky sa neodmietajú. Odchod z hotela bol už štandartne v skorých ranných hodinách a do Pinawelly sme dorazili okolo 9:45. Ide vlastne o sloní sirotčinec, dotovaný z turistických peňazí. Program pre návštevníkov spočíva z dvoch častí – kŕmenia slonov a potom ich kúpania. Každý z vyše 200 slonov má svojho opatrovateľa a za pár rupií Vám dovolí spoločnú foto so slonom. Samozrejme nechýbajú tu stánky so suvenýrmi. V jednom z nich som za 800 LKR kúpil mahagónového slona. V okamihu zjednávania som mal síce pocit víťazstva, ale neskôr mi to už neprišlo ako extra dobrý nákup. Pár minút autobusom od Pinawelly je ešte možnosť povoziť sa na slonoch. Väčšina ľudí ju využila a hurá na Kandy.

Kandy

Cestou do Kandy na nás čakala ešte prehliadka čajovej továrne v Pilimatalawe. Nápis na dverách „Please do not give money to any persons inside or outside of the factory on request“ ma celkom pobavil. Zamestnancom to v nastavovaní dlaní v očakávaní finančného príspevku vôbec neprekážalo. Okrem prehliadky nechýbala ochutnávka čaju a nákup vo veľkom. Do bývalého kráľovského mesta Kandy sme dorazili akurát na obed. Tu sa opäť ukázala nevýhoda cestovania vo veľkej skupine. Namiesto očakávaného rozchodu po meste (z autobusu sme zahliadli KFC), sme sa zúčastnili spoločného obedu v podobe švédskych stolov. Ochutnal som toho dosť, ale mimo ovocia boli zvyšné jedlá pre mňa nepožívateľné. Náplasťou nato, mala byť návšteva botanickej záhrady. Toto miesto určite stojí zato. Ale treba si naň vyhradiť rozhodne viac ako 1 hodinu. Tú sme mali k dispozícii my. Zaujímavú formu protestu voči tomuto obmedzeniu zaujal Lebe, a to 15 minútovým meškaním. Ďalším bodom programu bola návšteva Chrámu zuba (Temple of the Tooth). Údajne je v ňom ukrytý Budhov zub. Ako ináč…za siedmimi zámkami, pričom každý zo siedmich kľúčov má iný človek. Lebe ani Psey nedali na varovanie, že do chrámu sa smie len s nohavicami a boli nútení prenajať si plachtu. Môj celkový dojem bol taký, že radšej by som čas vyhradený na chrám investoval do botanickej záhrady.

Sigiriya

Po noci v 4-hviezdičkovom hoteli The Citadel nás čakala posledná zastávka v Kandy v múzeu drahých kameňov (mám taký pocit, že pár ľudí aj niečo nakúpilo) a potom už ďalšia dlhá štreka autobusom na Sigiriyu. Už zďaleka bolo vidieť vyčnievajúcu skalu uprostred džungle. Autobus ešte nestál a už musel čeliť útoku múch (rozumej neodbytných predavačov suvenírov). Keďže Sigiriya slúžila kedysi ako pevnosť, okolo celého územia je vodný priekop. Odtiaľ je to k úpätiu skaly asi 500m. Prechádza sa hájom, okolo rozvalín, ktoré pravdepodobne slúžili ako zásobníky vody. Samotný výstup na vrchol nie je veľmi náročný. Ide sa po železných schodoch so zábradlím. V dávnych časoch to musel byť celkom adrenalín, keď po schodoch vytesaných do kameňa vynášali na vrch svojho panovníka. Niekde uprostred výstupu sa vchádza do jaskyne s nástennými maľbami. Napriek prísnemu zákazu fotiť maľby s bleskom, sa Lebe predsa len rozhodol, že si blískne. Škoda, že potom nezachytil aj tie pohľady, čo naňho všetci vrhli. Z vrchu skaly je nádherný výhľad na okolitú džungľu. Kam len oko dovidí, samá zeleň. Taktiež sa tu nachádzajú zásobníky na vodu. Miesto je natoľko fotogenické, že sme si ani nevšimli ako sa naša skupina vytratila. Resp. ja som si to včas všimol a podľa toho konal. A keďže Lebe ani Psey na moje rady nedali, nebolo žiadne prekvapenie, že cestu k autobusu našli s 30 minútovým oneskorením (vtip bol v tom, že autobus neparkoval tam, kde nás vysadil). Aby ani predavači nespomínali na nás v zlom, čo to sme pokúpili. Po niekoľko násobnom taktickom odrieknutí boli ochotní ísť s cenou za ebenových „stilt fishermenov“ z pôvodných 3.000 rupií na 650 rupií.

Dambulla

Úplne posledným miestom, ktoré sa nám podarilo navštíviť, bol chrám v Dambulle – Golden Temple. Zatiaľ čo naša skupina išla dnu pozrieť na sochy Budhu vo všemožných polohách, my sme ostali vonku a konečne mohli zblízka pofotiť makakov. Niežeby inde neboli, ale len tu a na Sigiriyi boli zvyknutí na turistov.

Na hotel sme dorazili neskoro večer Kuchár ešte spravil, pár žemlí s kuracím mäsom (vtedy sme konečne prišli nato, kam to mäso inokedy mizne, bežné porcie totiž obsahovali len kuracie kosti) a šlo sa spať.

„V roku 473 sa na Anuradhapurský trón násilím dostal princ Kasyapa. Svojho nevlastného otca, kráľa Dhatusena, dal zaživa zamurovať a právoplatného následníka trónu, princa Maggallana, donútil utiecť do Indie. V obavách z Maggallanovej odplaty potom začal Kasyapa budovať nedobytnú pevnosť na vrchole skaly zvanej Sigiriya. Keď však k invázii z Indie v roku 491 skutočne došlo, nevydržal Kasyapa čakať v bezpečí svojej pevnosti, osedlal slona a vypravil sa do boja. Uviazol však so svojim vojskom v bažinách a bol porazený. Na Sigiriyu sa vrátil iba zomrieť. Postavil sa vtedy na okraj skaly, odťal si hlavu a vrhol ju proti nepriateľom.“

Cena výletu: 150 USD/osoba

Výrok dňa: „Do fune, zabudol som vypnúť blesk.“ – Lebe na Sigiriyi

Záver

Posledný deň sa už len pomíňali drobáky na miestny „dezinfekčný prostriedok“ a večer?…. zainteresovaní vedia..:-) Ešte šťastie, že lietadlo malo opäť niekoľkohodinové meškanie kvôli hmle v Dubaji.

Dovolenka bola super až na tie lety. A ten spiatočný bol vďaka úplne neschopnej posádke Air Slovakia príšerný.

Výrok noci: „Vy už nepijete?“ – Lebe 6:30, hodinu pred odchodom na letisko

http://www.lebe.sk/

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .