0
0

Dovolenku v lete 2009 som si predstavovala úplne inak. Detailne som si pripravila road trip do Grécka a po predstavení môjho plánu rodine, puberťák zbledol a jednoznačne vyhlásil, že s nami nikam nejde a dáva prednosť táboru na Riminách s kamarátmi. Drahý manžel s infarktom na jazyku po zhliadnutí počtu plánovaných km sa pridal na stranu puberťáka a tak som pekne krásne zavrela plán road tripu do šuplíka a hľadala plán B. Po prelistovaní ukoristených katalógov z januárovej výstavy cestovných kancelárií v Inchebe som ušila dovolenku na mieru pre každého z nás. Zvíťazil Rhodos, stredisko Kolymbia s menším hotelíkom, ktorý mal výbornú polohu s all inclusive a puberťák bol za cenu letenky. Rozpočet som navýšila iba pár chechtákov, zaobstarala si cestovateľskú príručku o Rhodose. Začala som kňúrať na nete, zháňať informácie cez google ( kľúčové slová Rhodos, Rodos, Rhodes, ponúkali nespočetné možnosti ), prezerať fotky, videá, recenzie, cestopisy, diskutovať s kamarátmi. Týždeň pred dovolenkou som spomenula prenájom auta na 4 dni a poznámka zo strany drahého, či chcem presedieť celú dovolenku v aute, dávala tušiť nedorozumenie a nasledovala logická otázka, na koľko tam vlastne ideme? Odpoveď, na 11 nocí ( v tomto prípade lepšie ako 12 dní ), im obom ubrala kyslík a ich prevrátené oči signalizovali ako sa nesmierne tešia. Odlet z Bratislavy bol plánovaný na 14/08/2009 o 5 hod. rannej. Deň predtým sme nešli spať a v noci sme balili kufre, teda ako kto, manžel razil teóriu o igelitke a zubnej kefke a puberťákové balenie na spôsob Mr. Bean, zachraňoval môj veľký kufor. Do letiskovej haly sme sa dostavili presne podľa obdržaných inštrukcii, vybavili sme formality a usadili sa v letiskovej hale oproti veľkej plazme, kde bežal nejaký ruský vojnový film. Vzhľadom na skutočnosť, že uprednostňujem akýkoľvek spôsob dopravy pred lietaním, lebo nemám rada výšky, tak to začalo vo mne pomaly vrieť, čo sa navonok prejavilo nervóznym pobehovaním po letisku. Konečne sa odliepajú od filmu, ideme pod skener, nasadáme do lietadla a na minútu presne odlietame. Po 2,5 hod. lete pristávame na letisku Diagoras Rhodos všetci tlieskajú, ja mám chuť skandovať ako skalný fanúšik hokeja na MS po víťaznom góle, v tom mi zabraňuje len stuhnuté svalstvo po úmornej psychickej podpore pilota počas letu. Následne naháňame kufre na páse, posúvame hodinky, zoznamujeme sa s delegátkou, ktorá nám dáva podrobné informácie o Rhodose v autobuse po ceste do Kolymbie. Delegátka nás sprevádzala celým pobytom a patrí jej vďaka za prácu, ústretovosť a priateľskosť. Ostrov nás privítal nádherným slnečným, horúcim počasím a neskutočne modrou oblohou, bez jediného mráčika a to nám vydržalo počas celého pobytu. Ubytovali sme sa, puberťák začal testovať posteľ, zaspal a my sme sa vybrali popozerať okolie, pláže, obchodíky a taverny. Verím tomu, že v Kolymbii si každý typ dovolenkára nájde svoje. Pre profesionálnych plážových povaľačov sú tu dve veľké pláže s bohatým plážovým servisom a rôznorodým, niekedy až krkolomným športovým vyžitím. Tretia pláž je menšia, súkromnejšieho charakteru, oblé biele skaly, ktoré mi pripomínali Sardíniu. Piesok, jemné kamienky, skaly, pozvoľný vstup do mora, alebo skoky zo skál, to všetko bolo v ponuke a na dosah od jednotlivých hotelov, stačilo si vybrať. Môj manžel kamzík ( pre Rhodos skôr označenie horská koza, cap ) poď ho na skaly. S nosom slovenského čuvača našiel maličkú, pokojnú, piesčitú zátoku s pozvoľným vstupom do teplého mora, plného rybičiek a iných morských príšeriek, schovanú medzi skalami, pokrytými vrstvou soli, kde slniečko pražilo celý deň. Tieň ponúkali len otvorené skalné jaskyne s jemným pieskom. Romantika na dlani. Po zbadaní dvoch domorodcov a jedného Taliana bez plaviek, mu nebolo dva krát hovoriť, dal dole všetko čo mal, vyhliadol si rovnú skalnatú plošinu, ktorá trčala z mora, a spolu s uterákom a nejakými drobnosťami tam odplával a usalašil sa. Niekedy sa na tú skalu postavil, ako Rhodský kolos bez plaviek a vítal príležitostné lode, ktoré s času na čas plávali okolo. Neskôr na pláž dorazili ďalší naturisti. No a takto sme objavili neoficiálnu naturistickú pláž v Kolymbii. Kľudne som tam s puberťákom mohla behať v plavkách a nikomu to nevadilo a mne nevadilo, že sú tam bez plaviek, čo malo výhodu a zaručovalo, vždy voľné, pokojné miesto a keď tam náhodou niekto zablúdil, zbadal pár holých, tak sa zvrtol a zmizol. Postupne sme sa vzájomne pozoznamovali. Zoznámili sme sa tam aj s rodinou z Trnavy, ktorí mali dcéru vo veku nášho puberťáka a s nimi sme začali podnikať výlety po ostrove. Na Rhodose sme navštívili mnoho pláži, ale ako sme sa všetci zhodli, táto bola pre nás tá naj. Delegátka cestovnej kancelárie nám ponúkla niekoľko fakultatívnych výletov. Vybrali sme si mesto Rhodos ( 25€/osoba), kde sa na naše prekvapenie prihlásil aj puberťák, ďalej sme sa prihlásili na lodný výlet po východných plážach ostrova (puberťák odignoroval, 13€/osoba) a delegátka nám pomohla s prenájmom auta na 3 dni ( Kia Picanto, 125€, na benzíne sme minuli 30€.).

Mesto Rhodos opísalo mnoho turistov a môžem len potvrdiť je to nádhera s dýchajúcou všadeprítomnou históriou. Delegátka nás zaplavila množstvom informácií a jej pútavé rozprávanie pôsobilo na našu fantáziu ako elixír. Navštívili sme prístav Mandraki, kde bol len jeleň, laň bola v rekonštrukcii, ďalšia zastávka bola Monte Smith, vrch pomenovaný podľa anglickej námornej jednotky, ktorá sa tu zdržiavala. Archeologicky to nie je rozsiahli objekt, ale pre nás amatérov to úplne stačilo. Kochali sme sa pár stĺpmi, pozostatkami z Apollonova chrámu, antické divadlo, s perfektnou akustikou, kde si antický rétori skúšali svoje prejavy a tak sme si to vyskúšali aj my, prešli sme na štadión, kde pred mnohými rokmi grécky atléti behali nahí ( zase naturisti ) a posedeli sme si v lóži pre „sponzorov“ štadióna. Na čo manžel zareagoval, že on neprispel, tak sa bude fotiť len v pozadí. Našťastie nechcel si vyskúšať antického atléta. Pozreli sme si aj malé múzeum a po ceste k autobusu sme sa kochali výhľadom na staré mesto, nové mesto, pobrežie s plážami egejského a stredozemného mora. V autobuse sa započúvame do ďalších príbehov z histórie, mytológie, tak že niektorí už zabúdajú od údivu ústa zatvoriť. Do starého mesta vchádzame bránou Agios Georgios a foťáky cvakajú, cvakajú. Je to nádhera, ktorú treba vidieť. Videli sme Palác Veľmajstrov, Rytiersku uličku so špecifickou kamienkovou dlažbou a jedinou budovou, ktorá nie je majetkom Grécka ale Francúzka a územie kde stojí je územím Francúzka, videli sme Nemocnicu Johanitov ( teraz archeologické múzeum ), Hodinovú vež, gong, Sulejmanovú mešitu a na Námestí Ippokratou, s čarovnou fontánkou, kde holuby predvádzajú akrobatické kúsky pri pití vody, sme mali rozchod. Dve hodinky sa túlame romantickými uličkami starého mesta s obchodíkmi so všetkým možným aj nemožným. Späť do Kolymbie sa vraciame cestou popri východnom pobreží. Pozeráme si kúpele v Kalithei, hotely a turistické centrum vo Faliraki, na kopci Aquapark a eukalyptovou alejou sa unavení dostávame do nášho hotela a sadáme k zaslúženej večeri.

Plavba po východnom pobreží bol výlet z iného súdka. Pohodička, pohoda. Takéto výlety ponúka mnoho spoločností. Tento nám odporučila delegátka a boli sme spokojní. Upozornila nás, aby sme tam prišli skôr. Dorazili sme o pol hodinu skôr a to sme spravili dobre, loď už bola pomerne plná, ale ešte sa nám ušli dobré miesta. Loďka zaplnila kapacitu a vyplávali sme skôr o 15 min. ako bolo plánované. Milý kapitán, dedko, nás ponúkol domácim bielym vínom, deťom dal možnosť chytiť sa kormidla. Z paluby lode sme si pozreli všetky pláže Kolymbie, aj tú našu s povestným skalným výbežkom, pláž Tsambika, Archangelos, Stegma. Prvý krát sme zakotvili na Sv. Agathi, ktorá je prezentovaná ako pláž s červeným pieskom ( v skutočnosti sú to drobné červené kamienky ). Pláž nie je dostupná z pevniny, iba že by to chcel niekto zlaňovať. Udivili ma kozy, ktoré sa dostali do stredu tých skál a nerušene tam odpočívali. Krásne, teplé, priezračné more, ako stvorené na šnorchlovanie. Druhou zástavkou bola pláž Tsambika s nádherným zlatožltým pieskom. Loď zakotvila ďaleko od brehu, povyskakovali sme a plávali a plávali. Po troch hodinách strávením na mori alebo plážach sa vraciame do domovského mini prístavu.

Súčasťou služieb hotela bol aj Grécky večer. Spolu s našimi novými kamarátmi z pláže sa zabávame pri gréckej hudbe s bohatým programom. Počas neho si preberáme auto z požičovne a plánujeme putovanie po ostrove.

Po raňajkách nasadáme 4 dospelý a 2 skoro dospelý do malého autíčka a smerujeme do Údolia motýlov ( Petaloudes, 5€/osoba). V lete sa tu zdržuje jeden druh motýľa ( Panaxia quadripunctaria ), ktorých sem láka strom ambrona so sladkou vôňou. Údolie je krásne, zelené, voňavé, pekné mini vodopády, jazierka s leknami a hlavne množstvo motýľov. Sedeli všade, na sklách, kmeňoch stromov, listoch, sem tam si sadli na plece, ruku. Sprevádzali nás kozy a videli sme aj riečnych krabov. Strážcovia parku sú dosť ostrí, dávali pozor, aby sa motýle zbytočne neplašili a jeden namietal na moju videokameru, pritom jej použitie nikde nebolo zakázané. No čo už, pokuty za neuposlúchnutie vysoké, musela som ju schovať a používať len fotoaparát. Údolie sa začalo zaplňovať, čo nám potvrdilo aj preplnené parkovisko. Bolo dobré, že sme prišli skôr a nerušene sme sa poprechádzali. Sadáme do auta, smerujeme k západnému pobrežiu, popri egejských plážach sa dostávame do centra Rhodosu, našli sme miesto na parkovanie pri hoteloch a v blízkosti Akvária ( Hydrobiological Station of Rhodes, 5€/osoba ), žltá budova, na najsevernejšom výbežku ostrova, kde sa spája Egejské more so Stredozemným a s výhľadom na Turecko. Pozreli sme si podmorský život gréckych morí. Za stáleho polohlasného volania, „ pozri!, poď sem!, už vylieza, foť!, natáčaj!, kde si?, videl si?, pozri aké má zuby, …. a pod. sme prešli až k východu. Vonku sledujeme dve odlišné moria a robíme spoločnú fotku. Rozhodli sme sa, že sa nevrátime do hotela na obed, pôjdeme si ešte raz pozrieť staré mesto a niečo tam zakusneme. A tak navštevujeme druhý krát prístav, staré mesto a jeho romantické uličky s obchodíkmi. Večer odchádzame na hotel a ešte pred večerou si zaplávame v bazéne. Po západe slnka začínajú lietať komáre. Na základe informácií z netu som pribalila elektrický odpudzovač Raid, ktorý bol úplne neúčinný. Že vraj sú účinné ich domáce odpudzovače, neviem neskúšala som. My sme ich večer vyzabíjali ( niekedy aj 25 kúskov ), pozatvárali a išli do baru, po polnoci, keď sme sa vrátili už nelietali a mohli sme príjemne spať pri otvorenom balkóne.

Na druhý deň máme v pláne navštíviť raj surférov Prasonissi a poobede sa presunúť na západné pobrežie do Monólithos a skúsiť pláže na myse Fourni. Po raňajkách nasadáme do auta, vybavení obedovými balíčkami a smerujeme na najjužnejší cíp ostrova, kde sa prejavuje vzácna magnetická anomália. Prechádzame Thasambikou, mestom Archangelos, odbočujeme na centrum Lindosu, kde sa nám ako na dlani v celej svojej kráse predstavuje zátoka Sv. Pavla a na kopci čnie Akropola Lindosu. My pokračujeme ďalej na Lardos, kde prvý krát tankujeme. Sieť čerpacích staníc na Rhodose je rozsiahla a ceny sú len s malými, zanedbateľnými rozdielmi. Benzín je lacnejší ako na Slovensku, N95 za 0,96€/l. V Lardose odbočujeme na Kiotari a smerujeme na Kattaviu. Cesta je pomerne prázdna, popri pobreží a ponúkajú sa nám nádherné scenérie. Táto časť ostrova nie je skoro vôbec zastavaná, až ľudoprázdna. Na ostrove sú cesty dobre značené s anglickým prekladom. V Kattavii nás smerovka navedie na Prasonissi. Prejdeme pár kopcov a sme v cieli. Prechádzame okolo pár karavanov a auto je tiež v cieli. Uprostred spojovacej piesočnej pláži zapadlo. Nevadí, je nás dosť, potlačíme. Snažíme sa otvoriť dvere. Až v tejto chvíli si uvedomujeme aký je tu silný vietor. Na druhý pokus otvárame dvere. Ihneď nás zaviala piesková sprcha. Rozhodujeme sa čo ďalej. Naše drahé polovičky idú na prieskum bývalého ostrova, ktorého časom spojil naviaty piesok s pevninou. Puberťáci zhadzujú veci a v plavkách sa ponárajú do vĺn dosahujúcich aj dva metre. My so Zuzanou držíme veci ako kliešte, sadáme do piesku. Rozhovor vzdávame, lebo v tom vetre a šumení mora nepočujeme ani vlastný hlas a každé otvorenie úst prináša riziko zaviatia piesku. Tak si ticho sedíme, kocháme sa krásou vĺn Egejského mora a pokojom Stredozemného mora, množstvom farebných surfov, padákov a šikovnosťou ich majiteľov, zahliadneme naše autíčko ako sa na úzkych, vyjazdených galúskach štverá do kopca a okom sledujeme našich puberťákov, či sa ešte neutopili. Postupne som mokrá. Pociťujem v 40 stupňových horúčavách chlad. Vietor, piesok a slané kvapky vody nám na hlavách vytvárajú extravagantné účesy, riadne zafixované. Dokonalé tužidlo. Keď tu zrazu v tom hluku počujeme hysterické kričanie, obzrieme sa, valí sa na nás veľké ružové čudo, surf, padák, nezisťujem čo ma trafí do kotrby, rýchlo uskakujeme. Úspešne. Ešte malá prechádzka po pláži, s prehliadkou odviatych vecí, trčiacich z piesku, plážová obuv rôznej farby a veľkosti, vždy po jednom kuse, okuliare, celotelové plavky, ale aj sépiové kostičky, mušličky. Po dvoch hodinách opúšťame Prasonissi, na kopci posledné fotky. Piknik vzdávame a meníme pôvodný plán. Piesku mám doslovne plné zuby, a nie len tie. Vynechávame návštevu veterného západného pobrežia a mierime smerom na Kiotari. Niekoľko km za dedinkou Chohlakas, zbadáme ošarpanú tabuľu Vorisimi beach, dúfam, že som to správne prečítala, lebo na mape to nie je vyznačené, schádzame z cesty, zastavujeme a nestačíme sa čudovať. Dva kilometre dlhá piesková pláž, s rôznofarebnými okruhliakmi pri vstupe do mora a my sme na nej úplne sami. Vetrík jemne pofukuje. Ako správny plážový povaľači sa rozkladáme, piknikujeme, kúpeme, polihúvame, prechádzame sa, zbierame farebné kamienky, rozprávame sa a smejeme, zahrabávame šoféra, potom ho radšej vyhrabeme, však sa ešte zíde. Za päť hodín, ktoré sme tam strávili sme nestretli ani živáčika, len jedna loď sa nachvíľu vynorila v diaľke na obzore. Spokojní navečer odchádzame do Kolymbie. Posledný deň prenájmu auta, ho nechávame odpočívať na parkovisku a ideme na našu romantickú pláž. Po obede však do neho nasadáme a smerujeme do vinotéky v dedinke Epanó Kalamónas. Po ceste zastavujeme v Epta Piges ( Údolie siedmych prameňov ). Ostávame stáť v nemom úžase. Na dvoch metroch štvorcových, vyvierajú cícerky vody, ktoré sú pre istotu označené tabuľkami, aby sa náhodou neprehliadli. 200m nad nimi je skládka všakovakého odpadu a tak ma tvrdenie o zdroji pitnej vody privádza do pomykova. Asi najdôležitejším prameňom bola rozsiahla reštaurácia s typickou arómou spáleného oleja a množstvom ľudí. Čakať v rade do kanalizačného otvoru, ktorý je podobný tým našim, slovenským, nás nenadchýna, ešte si všimneme ako jedna panička vyhadzuje z okna auta použitú papierovú vreckovku a tak radšej rýchlo nasadáme do auta. Prechádzame serpentínami, okolo pre nás už známeho Údolia motýľov, parkujeme pri vinotéke. Prezeráme si malé múzeum vinárskych potrieb, rodinnú fabriku na výrobu vína, liehovín a olivového oleja. Necháme si vysvetliť ich výrobu a hlavne degustujeme ( samozrejme okrem šoféra a olivového oleja všetci a všetko ). Nakupujeme červené vínko, vínovicu, oleandrovú pálenku, za studena lisovaný olivový olej, halvu, nejakú fľaštičku vhodnú do vínneho archívu. Dostávame chuť na dobrú kávičku s posedením na terase a výhľadom na more. A tak smerujeme na Faliraki, kde na konci turistického strediska odbočujeme na Zátoku Anthonyho Quinna. Množstvo ľudí na meter štvorcový je hodný rekordu, slnečník na slnečníku, z mora trčia len trubičky, v reštaurácii sa náhodne uvoľnil stôl, rýchlo si ho obsadzujeme. Hlučný Taliani, dlho neprichádzajúca obsluha, špinavý stôl, vyvolali hystériu v manželovi, ktorý sa zdvihol a utekal do auta. Rýchlo robíme fotky a odchádzame do Kolymbie. Vraciame naše malé a spoľahlivé auto. Sadáme si do baru nášho hotela, dávame si osvedčené Frapé a sledujeme bazénových expertov. Na začiatku dovolenky si obsadia lehátka pri bazéne, čo najbližšie k baru, niekedy aj dve na osobu. Čašník mi dôverne potvrdil, že za celý čas pobytu sa nepohnú zo svojho fleka, leda ak tak do baru a dúfam, že aj na WC. Beriem si plavky a vyrážame na pláž skontrolovať našich puberťákov, ktorých sme tam po obede nechali. Ponárame sa do priezračného, pokojného, teplého mora a tejto pláži už ostávame verní do konca nášho pobytu. Pobyt sa nám chýlil ku koncu. Delegátka nás upozornila, aby sme si overili hodinu odchodu na informačnej tabuly v posledný deň pobytu, čo sme neučinili. Posledný deň sme sa zbalili, po raňajkách preniesli kufre do vymedzenej miestnosti a odišli s pokojným svedomím na pláž. O pol jednej sme sa rozlúčili s morom, Grékmi a s našimi kamarátmi sme sa dohodli, že sa stretneme po obede. Vrátili sme sa do hotela, ja som išla do sprchy, puberťák na obed, keď v tom zbadám, bazénových expertoch na kufroch. Overujem zájazd, príletové miesto a bežím k informačnej tabuly. Šok. Posunuli nám čas odchodu z hotela o dve hodiny skôr, ako bolo pôvodne plánované. Autobus príde o 5 min. Manžel stojí ako prikovaný, len pot stekajúci po jeho tele prezrádza, že žije. Puberťák sa skoro zadusil jedlom, rýchlo sa prezliekame, prezúvame, mokré, plážové veci strkáme do bočných vreciek kufrov, resp. do príručnej batožiny, môj drahý beží za čašníkom a odovzdáva mu vizitku pre našich priateľov, v rýchlosti sa lúči s kuchárkou, ako dlhodobý známy, s prísľubom, že sa určite vráti, čašník, recepčná nám kývajú. Len naši známy, s ktorými sme zažili nezabudnuteľné chvíle nikde. S mokrými vlasmi a moji dvaja chlapi ako dve soľničky, nastupujeme do autobusu. Odchádzame na letisko. V rade na označenie batožín sa rozprávam s delegátkou o fantastickej dovolenke, ktorú sme na Rhodose prežili, keď jej v tom zazvoní telefón. Počujem moje meno, hlásim sa ako čerstvý prváčik. Preberám telefón a na druhej strane je Zuzana. Nasmerujem ju na čašníka a našu vizitku. Sľúbim, že ich budeme čakať na letisku keď poletia o 3 dni domov. Nastupujeme do lietadla. Manžel spokojne zaspáva, popri počúvaní puberťáka, ktorému už vlny Egejského mora narástli do 5-tich metrov, si predstavujem ako oprášim plán road tripu v šuplíku a potichu držím palce pilotovi, aby sme šťastne pristáli na letisku M.R.Štefánika v Bratislave.

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .