0
0

V meste

26.01.2011

Po 2 dňoch mám pocit, že už prešiel týždeň, a kým tu načisto okrepieme, je čas tento driemajúci raj opustiť. Trávime niekoľko neskutočne nudných hodín v Pakse a o 8 večer sa nalodíme do spací autobus do hlavného mesta – Vientiane.

Taký spací autobus v Laose vám je celkom zážitok. Kovové dvojposchodové postele, skrátené presne o toľko centimetrov, aby sa tam ani kratší človek nevystrel, sú ešte rozdelené napoly a slúžia ako dvojky. Takže vám neostáva iné ako prežiť noc na ploche o rozlohe pol metra x meter a pol a nechať vášho suseda, často úplne cudzieho človeka, dýchať vám rovno za ucho. Kvalita ciest v Laose zaručuje, že na deravých cestách ani oko nezažmúrite a ak sa vám ušli horné lôžka, doporučuje sa celú noc poriadne držať.

Do Vietntiane dorazíme ráno okolo 6stej a ja sa cítim vymletá ako po preflámovanej noci na naozaj kvalitnom festivale. Hľadanie ubytka nikdy nie je švanda. Už tobôž nie v Laose, a hlavne nie ráno. Tu sa vás totiž nikto nepýta, koľko nocí ostanete a tak recepčný ráno nikdy netuší, či sa mu uvoľní nejaká tá izba. Máme však šťastie, väčšie ako niekoľkí naši kámoši z autobusu. Sprcha a niekoľko hodín pod perinou nám dodá dobrej nálady.

Vientiane je jediným mestom v Laose, o ktorom sa naozaj dá hovoriť ako o meste. Trošku dokonca pulzuje životom. I jedlo vám pripravia o čosi rýchlejšie a ľudia nevyzerajú, akoby boli nonstop nadrogovaní. Staré mesto je síce stále poriadne zaspaté a vyzerá akoby sa len nedávno prebudilo po polstoročí zamrznutia v čase. Novšie štvrte okolo víťazného oblúku a laoskej Champs Elysées nám ale prvý krát odkedy sme v tejto podľa názvu demokratickej republike dávajú pocit, že sme vôbec v meste. V niečom ako je Zvolen :)

25 km od mesta sa nachádzajú bizarné Budhove záhrady. Vlastne ide o jednu neveľkú záhradu preplnenú vskutku udivujúcimi, často dosť morbídnymi skulptúrami. Postavil ho Bun Leua, fanatik svojho vlastného náboženstva a spolu s niekoľkými netalentovanými kolegami-vyznávačmi preplnili tento kúsok zeme všetkými možnými budhistickými a hinduistickými božstvami. Excentrický tekvicový útvar s betónovým stromom na vrchole má 3 úrovne a predstavuje peklo, zem a nebo. Vojdete dovnútra cez rozďavenú tlamu podivného pekelného netvora, ale z vrchu je na park slušný výhľad.

Koleno, na ktoré bol aplikovaný framikoin, sa rozhnisalo ako bláznivé, lebo základná liečebná procedúra mojej mami sa mu nepáčila. Zvyšok popoludnia trávim na izbe vlastnoručnou operáciou v dosť zúfalom psychickom rozpoložení. Už ma nebaví byť večne niekde sama a večne niekde v prdeli a najradšej by som Ivovi ukradla letenku naspäť domov. Ale laoská pálenka s pivom utopí každý žiaľ.

Vang Vieng 28.01.2011

Ak existuje nebo, alebo raj, kam sa po smrti poberajú dobrí ľudia, musí ich byť potom niekoľko, aby zaručili večnú blaženosť rôznym typom ľudí. Ja keď zomriem, chcem sa dostať do toho, ktoré sa volá Vang Vieng.

Malinké mestečko v horách pri brehoch rieky Nam Song je turistickým rajom už za živa. Akoby existovalo iba pre nich. Jeho tri hlavné ulice lemujú guesthousy, bary a miestna špecialita – TV bary, kde možno popíjať Lao beer či farebné koktaily z čerstvého ovocia pri nekončiacich sériach Priateľov, Family Guy alebo Simpsonovcov. Na bajku sa môžete preháňať prekrásnymi scenériami hôr a rieky, jaskýň a ryžových políčok. Ešte i počasie je tu ideálne, chladnejšie ako v rozpálených mestách, ale nie tak chladné, aby ste si nemohli naplno vychutnať vodné radovánky, čo je cieľom všetkých pútnikov na toto dokonalé miesto. Reč je, ako inak, o tubingu – o veľkých gumených dušiach z traktora, na ktorých sa nechávate únášať prúdom.

Asi 4-kilometrový úsek na rieke je perfektne pripravených na to, aby vám zaručili tú najlepšiu zábavu na svete. Či ešte lepšiu. Predstavte si najbrutálnejšiu párty, akú ste kedy zažili a vynásobte si ju tisícimi, stále dostanete len chabú stotinku toho, čo znamená tubing in Vang Vieng. Rieka je lemovaná barmi, dreveno-slamené chatrče sú vystavané po oboch brehoch rieky, kde pivo a lacná Lao whisky tečie skutočno prúdom, a ešte k tomu zadarmo. Mnohé majú stoly priamo vo vode, aby ste sa ani nemuseli vysúkať zo svojho tubu, ak potrebujete doplniť tekutinu. Z každého reve súčasný pop, jav v celku v Ázii ojedinelý, a ak sa vydriapete na drevenú terasku, môžete sa slniť v hojdacích sieťach a potom sa osviežiť skokom do rieky z vysokých drevených hojdačiek, ktoré odkukali z Hodruše. Najlepšie na tom všetkom je ale rozradostená nálada, ktorá víri vzduchom ako cyklón a dostane každého, čo jej stojí v ceste. I miestnych. Keď som ešte pred odchodom pozerala na youtube niekoľko z nespočetných videí, plné zabávajúcich sa ľudí, vravela som si, že asi dobrá partia, či opití Angličania, ale nevedela som si predstaviť samu seba dancovať napoludnie na drevenom mólku niekde na rieke. Ale atmosféra každého dostane. I Lao whisky 😉

Vyrážame okolo 12stej. Nadmerná dávka piva večer predtým spôsobuje, že mi nie je moc do reči a tak potichu tlačim mimochodom úplne úžasný bacon sand wich (ako ich tu nazývajú) za 10 tisíc kipov od veselej tety na ulici. Pripoja sa k nám Henry s Liamom a tlačíme spolu, kým si vymieňame obvyklé turistické formulky kde sme boli a kam ideme. Každý deň je otvorený iba jeden tube shop, aby si navzájom neliezli do kapusty, a každý má tuby inej farby. Dnes fičí žltá. S ďalšími turistami sa aj s tubami naložíme na tuk tuk a vyvezieme sa hore na rieku. Posledný kilometer k štartu tejto fantastickej púte si musíte s tubom na pleci odšlapať. Nie je to ale nič strašné, lebo pri cestičke stoja sympatické Lao žienky so sympatickými táckami plnými free shotov a pozvánkami do ich baru. Pri samotnom štarte len tak stojí ďalší pánko a rozdáva ďalšie shoty zadarmo.

Prvý bar je natrepaný na prasknutie a nedávne Vianoce pripomína stromček z plechoviek od piva. Všetci sú poctivo vyobliekaní do povinnej tubing uniformy – plaviek a trička Lao beer či Tubing in Vang Vieng. Itinerár dnešného výletu je jednoduchý – po zahasení smädu v prvom bare chvíľu tubujeme, druhý bar, chvíľu tubujeme, ďalší bar a zase tuby. Hojdanie v sieti či skákanie z hojdačiek povolené podľa potreby. Dokonale prepracovaný plán ale narúšajú majitelia barov, kde sme sa neplánovali zastaviť, hádžuc nám záchranné koleso na lane a priťahujúc nás k sebe, či nápisy ako „free shots“ alebo „free coctails for girsl“. Pre tých, ktorý sa obávajú, že si na druhý deň nebudú veľa pamätať, sú všade centrofixky, ktorými si na telo môžete zapísať zážitky, poznatky, získané emailové adresy či odkazy od spolutubingáčov. Pre tých kreatívnejších sú tu aj farebné spreje, ktoré idú na druý deň ťažko zmyť:)

Nálada stúpa. Opätovne stretáme Liama s Henrym. Henry už tubuje bez tubu a na hlave má klobúk z dáždnika. To je ďalším typickým znakom Vang Viengu. Turisti sa tu snažia čo najdebilnejšie vyzerať. Klobúky sú obzvlášť in, mojím hitom v miestnej hitparáde je klobúk z plastového vedierka.

Nálada stále stúpa. Už sme pomalovaní, roztancovaní a poznáme sa so všetkými v našom bare. Ivo si chce ale skočiť z hojdačky, tak sa pretubujeme do Smile baru, o 5 metrom poniže na opačnom brehu rieky. Sme tu zatiaľ jediní, ale keď naši kámoši z predchádzajúceho baru tubujú okolo, hádžeme im záchranné koleso a ťaháme ich naspäť k sebe. Lao barman nás okamžite odmení ďalšími free shotmi, rovnako ako i novoprišelcov. Sme asi v polovici trate, to znamená, že sme pretubovali chabé dva kilometre, ale dnes nám už nie je súdené uraziť ani o meter viac. Ešte niekoľko krát kolovala tácka s free shotmi a mám pocit, že v tom mal prsty niekto z turistov, ktorý vyfasoval od barmana celú fľašu akejsi jahodovej žbrndy. Pravdepodobne toto bude dôvod, prečo sme sa už nepohli ďalej. Ďalším dôvodom bolo, že sme sa fantasticky bavili. Tancovalo sa na stole, skákalo cez švihadlo, predvádzal limbo tanec a zachraňovali sa ďalší turisti z rieky pred hroznou smrťou od ukrutného smädu. Keď nám už začalo byť v mokrých plavkách chladno, rozložil sa na teraske ohník aby nič nekvárilo našu dušičku, keď už sme teda v nebíčku. Jediným problémom bolo, že nebíčko nás vyšlo trošičku draho. Keď došli kipy, zrazu som našla pár drobných dolárov ešte z Kambodže, ktoré nám zaručili zábavu až do tmy. Skončili sme s prázdnymi vreckami asi poslední piati, dávno po šiestej, kedy tubing oficiálne končí. Musíme si do mesta zaplatiť tuk tuk a kdesi sa nám podeli všetky tuby, takže nám nevrátia žiadnu zálohu plus platíme pokutu za neskorý príchod. V nebi ti ale nič nevadí a v tuk tuku sa veselo dohadujeme na after party v Q clube.

Netuším aká bola, lebo tam ma už moje nohy nedoniesli :)

Opäť sama

Ivo si povedal, že najlepšom treba skončiť a namieril si to do Európy. Osamela som. Aj by mi bolo smutno, ale Laos nie je krajina, kde by sa smútok „nosil“. Ešte dva dni ostávam v tomto raji. Spoločnosť mi robí Liam a jeho dve kámošky Sophie a Mon.

Vyskúšam si tubing v jaskyni. V dvojkilometrovej tmavej diere so stalaktitmi sa po lane ťaháme hlbšie do útrob hory, na hlave predpotopná čelovka, zadok v ľadovej vode.

A na kajaku spoznávam aj nebarové časti rieky, aj konečne doplávam až do konca barového úseku. Mám šťastie, lebo som sa na kajaku ocitla s guidom, vychudnutým Laosanom, ktorý mi cestou veľa porozpráva a pritom zaručí, že sa nemusím veľmi starať o kormidlovanie. Pereje prechádzame vždy prví a potom v kľudnejšej vode za nimy čakáme, kým prejdú ostatní a tipujeme, ktorí sa prevrátia. V barovej časti je ako vždy veselo, kým sa zastavíme na malé osvieženie, ideme sa ušúľať na skupinke tubingáčov, ktorí hrajú volejbal v blate. Vlastne volejbal nehrajú, skôr sa snažia udržať rovnováhu na klzkom povrchu s loptou v ruke, a veľmi im to nejde :) Na vode zase s nami mnohí zvádzajú nerovný súboj, kto bude prvý a my na nich škodoradostne špliechame veslami :)

Luang Prabang

O Luang Prabangu vám každý turista povie, že sa tu dá pokojne stráviť minimálne týždeň. Blá blá blá vravím si, ďalšie mesto, mám na háku. Ale mali pravdu.

Musíte sa do tohto mesta zamilovať, už keď po strastiplnej 7 hodinovej ceste kľukatými horskými priesmykmi konečne preleziete na druhú stranu hrebeňa a uzriete ho učupené v doline, chránené tieňom strmých skál.

Mesto bolo zaradené do svetového dedičstva Unesco v roku 1995 a vyzerá ako útočisko pre posledných papierových romantikov. Pokrok, ambície, vedecké výdobytky, rýchly zisk, večné víťazstvo peňazí našej doby, to je niečo, o čom toto miesto nechyruje. Laoská ospalosť a zaháľka sa tu snúbi s pôsobivým malomestským životom. V meste je 32 funkčných kláštorov, ich zlaté, prezdobené priečelia sa lesknú v horúcom slnku. Stretnúť mnícha v krikľavých oranžových habitoch nenáhlivo kráčajúc ulicou je skôr pravidlom ako výnimkou. Ak sa vyberiete do ulíc počas poobednej siesty, nestretnete ale nikoho.

Zľava ho objíma Mekong, široký a rozvážny, sprava rieka Nam Ou, rýchla a roztopašná, aby za mestom splynuli v jedno hlboké rameno, točiace sa v meandroch, tvrdohlavo napredujúc hornatým severným Laosom.

Na opačný breh Nam Ou vás povedú chatrné bambusové mosty, do dediniek menšiny Hmong i na luangprabagnskú riečnu pláž. A len pár kilometrov od mesta vám dych zataja belasé vodopády Tat Sae a Kuang Si. V ich prírodných bazénoch som si pripadala ako v dákých exkluzívnych kúpeľoch a po masáži kropiacej spŕšky padajúcej na moju hlavu a ramená si zdvihnem adrenalín skokom zo stromu na lane. Ukrytá v lese je rezervácia na smiešne malajské medvede, ktorí boli skonfiškovaní pytliakom ešte ako mláďatá. Malí čierni mackovia s načuchranou srsťou okolo krku sa dokonale adaptovali sa na laoskú kultúru a celý deň lenivo vylihujú v špeciálnych závesných sieťach.

A tak mi mesto, kam som ani neplánovala ísť, prirástlo k srdcu v priebehu stotiny prvej sekundy a hojdám sa v jeho malebnej kolíske celých 5 dní, pospevujúc si uspávanku pána Nedvěda „jak miloval pán buh tenhle svět, když takovou krásu mohl mu dát…“

Laoská bodka na záver

Utopiť sa v utópii o dokonalom svete bolo by ale príliš ľahké a vyberiem sa radšej posledný krát proti prúdu Mekongu, k thajským hraniciam, hľadať laoské slony. Výlet na prvý pohľad neúspešný, lebo slony som nenašla. Ale miesto, kde som za tri dni nestretla jediného turistu, áno.

O 8 ráno nasadnem do dlhočiznej, no pomalej lodičky vezúcu miestnych i turistov až k hraničnému prechodu Huay Xai. Až po štvrtej poobede loď prvý krát prirazí k pieskovým brehom a hore na násype čnie niekoľko domcov. Dedina Tha Suang. Sedím úplne v zadu, a kým sa s batohom pretlačím uličkou, aby som ako jediná biela mohla vystúpiť, všetci turisti ma zastavujú aby mi oznámili, že toto nie je cieľ cesty. Môj je.

Loď sa pustí namáhavo driapať ďalej hore prúdom, ja sa pustím namáhavo driapať hore pieskovým násypom s troma Laosanmi, čo vyskočili z lode so mnou. Do mestečka Hongsa je to ešte hodina cesty na korbe dodávky, na druhú stranu horského masívu. Rozvírený cestný prach tancuje v lúčoch zapadajúceho slnka, na korbe kotkodákajú slepice a oproti sa na mňa usmieva veľmi fešný laoský chlapec. Ideme spolu na večeru. Celkom dobre si pokecáme. Nevie toho veľa po anglicky, ale to mu nebráni v tom aby ma zasypával rozvitými vetami v laoskej hatlanine, sem tam pretkané slovíčkami ako you, eat, Luang Prabang, my a go. Mám pocit, že študuje v Luang Prabangu. Ale rovnako možno že aj nie. Po večery vypijeme dve pivá, ale dnes neplatí, že alkohol v krvi zvyšuje vzájomné porozumenie a ja si vravím, že by som už aj celkom išla spať. Laoskému chlapcovi, ozaj, volal sa Kamsi, Kamsimu sa spať ísť nechcelo. Celkom mi trvalo, kým som sa ho striasla. Ale keďže som mu prezradila svoje laoské číslo, ešte sme si niekoľko krát počas nasledujúcich dní cez slúchadlo dobre pokecali.

Mestečko Hongsa tvorí jedna ulica, jeden trh o rozlohe 10 metrov štvorcových, 2 vývarovne a 2 guest housy. V neďalekej dedinke Vieng Kaew by sa mala nachádzať veterinárna stanica pre slony. Preto som tu. Ako už viete, nenašla som ju. Možno ju aj medzitým zatvorili, vravím, knižka je stará 5 rokov.

Každopádne, veľmi zaujímavý deň. Začalo sa to tak, že mi niekto do rána ukradol šľapky. Pred vstupom do laoskej domácnosti sa totiž, slušnosť káže, treba vyzuť. Aký už chudák sa ulakomil na moje staré, rozpadajúce sa sandále, ktoré som aj tak plánovala na konci tripu vyhodiť, ak sa dovtedy nepremenia na cestný prach na mojich nohách samé, to neviem. Ale v kúpeľni som našla smiešne oranžové šlapky. O dve čísla väčšie, ale zdali sa byť pohodlné. Zdali. Neexistuje tu žiadny dopravný prostriedok, ktorý by som si mohla prenajať, tak si vravím, že tie 4 kilometre do Vieng Kaew prejdem pešo. Zvezie ma poštár na mopede. Cesty sú tu prašné a rozhrkané a od strachu mi zviera žalúdok, koleno ešte stále bolí, tak zatínam zuby, kým za nami víri prach.

Zvyšok dňa trávim hľadaním slonov, prechádzkami cez polia a dedinky menšiny Thai Lu, stopovaním po prašných cestách a snažením sa domácim vysvetliť, čo tu vlastne hľadám. Jednou rukou si zapchám nos a druhú prevlečiem cez ňu, mávajúc ňou Laosanom pred očami. Asi to nebude medzinárodný štýl pantomími slona, lebo hoci sa celkom dobre bavia, nevyzerajú, že by pochopili o čo ide. Potom stretnem miestneho učiteľa, ktorý rozumie slovu elephant a mávne rukou neurčitým smerom, že tam. Odfrčí, kým sa stihnem opýtať viac. Nuž, niekde tu asi sú. Ale kde? Okolo štvrtej mám za sebou už celkom pekný deň. Zo šlapiek otlaky a pred sebou 20 km cesty smerom späť, odtrepala som sa vcelku ďaleko. Jeden chlapík ma odvezie celú štreku, takmer až do Hongsi. A nastáva čas, kedy stretávam Moniku.

Monika je majiteľkou guest housu menom Jumbo. Je Nemka a má cez 60 rokov. Vie zaistiť elephant treky, asi cez danú utajenú veterinársku stanicu, sú však príliš drahé a môj rozpočet už niekoľko dní plače nad rozliatym mliekom. Navyše to nie je to, čo som hľadala, chcela som vidieť slony pri práci, ako sa o nich starajú, malé sloníčatá…áno viem, zase som si všetko asi naivne predstavovala 😀

Zarozprávame sa. Vlastne rozpráva hlavne Monika. Dokonca ma nenechá ani pýtať sa, každú moju otázku dopovie namiesto mňa. Je pochopiteľné, že sa ženy žijúcej v Laose úplne samej pýta každý tie isté otázky. „Necítite sa niekedy…“ „ Osamelá? Smutná? Sklamaná?“ dopovie a potom sa rozosmeje, takým tým smutným sileným smiechom. „Nikdy by som to neurobila, keby som bola v tvojom veku. Nikdy.“ Dosmeje sa. „Ako ste vlastne…“ „Skončila v Hongse? Dlhý príbeh.“

Nejdem ho opakovať. Príbeh hľadania, strácania, sklamania. Nie je ľahké ísť do Laosu a hľadať tam celý svet. Hľadím do očí najsilnejšej, najnezávislejšej ženy, akú som kedy stretla. Pochoduje podľa vlastného bubeníka. Inak to už ani nevie. Je tvrdá ako skala. Prichytím sa pritom, že premýšľam, či ešte vôbec vie cítiť ozajstnú radosť, alebo hlúpe nadšenie nad dákou prkotinou. Či ju vie ešte niečo dojať alebo dostať do rozpakov. Pripadá mi ako niekto, kto už zažil všetko. A všetky ďalšie zážitky sa už od nej odrážajú ako tenisová loptička od steny. A napriek jej sile a odvahe, vitálnosti a húževnatosti, vlastnostiam, ktoré obdivujem, nevydržím v prítomnosti tejto ženy dlhšie ako hodinu. Nechápte ma zle, je veľmi priateľská a pozvýva ma na večeru. Špagety Carbonara. Hlúpo sa však vyhovorím a poberám sa preč.

Takáto by som chcela byť??? Naozaj??? Prekráčam zvyšok cesty do Hongsi a Monika mi nejde z hlavy. Ani neviem prečo na mňa tak zapôsobila. Raz dávno som napísala báseň o komárovi, ktorý sa rozhodol poletieť za najväčším svetlom, a rozhodol sa, že poletí na mesiac. (haha viem, nesmejte sa). Posledný rok sa však niekedy citím, akoby som bola tým hlúpim komárom. A dnes sa mi zdalo, že som toho komára stretla. „Doletel som až tam. Nič tam nie je!“

Návrat „domov“

Na korbe opäť do Tha Suang a dlhočiznou, už o čosi rýchlejšou loďou, lebo ide po prúde, do prístavu ľubezného Luang Prabangu. Konečne skončil vietnamský nový rok, ktorý oslavujú celý týždeň masovým zatváraním všetkého a veci v tejto krajine začali opäť fungovať. Vydávajú víza a predávajú letenky, a Maťka sa opäť môže dostať do krajiny. Posledná káva, posledný suvenír, zamením doláre a posledný krát sa zveziem v tuk tuku na miniatúrne, prťavé letisko. Preletíme nad laoskými krásnymi horami do šedivého, zamračeného vietnamského sveta. Vysoké a nezmyselne úzke budovy, moja obľúbená smiešna vietnamská architektúra, uzimene postávajú na zemi rovnej ako doska. Opäť sa objavujú kostoly, dedičstvo, ktoré sa v iných častiach indočínskeho impéria neujalo.

Akonáhle vystúpim z lietadla, okamžite sa mi zvýši krvný tlak.Na ulici je pekelne živo, nestíham mžikať očami. Huriavk. Autá trúbia, mopedy sa bláznivo predbiehajú, pouliční predavači vykrikujú. Bojím sa prejsť cez cestu. Ženy v lodičkách a blúzkach cupitajú gýčovito vysvietenými ulicami pomedzi lesklé budovy bánk a módne butiky. Žiadne slamené domce. Žiadne leháro nad riekou, žiadne úchvatné hory, žiadni oranžový mnísi, ženušky v zaprášených laoských sukniach, slony kúpajúce sa pri vodopádoch, fascinujúce dedinky, kvíkajúce prasiatka. Už žiadne kohúty, len rušná ulica plná motocyklov. Zakrútila sa mi hlava.

Waw, je skvelé byť späť!!!!!

Prvé dva dni sa neviem prestať usmievať. Čakala som, že budem smutná. Viete, koniec prázdnin, leta, a v Laose sa mi tak páčilo! Ale panebože, toto je civilizácia!! Tí, ktorí ste mali tú česť spoznať „veľkomesto“ Hanoj sa asi teraz rehníte ale pre mňa to bol OBROVSKÝ kultúrny šok. Moje nervy, štvorprúdová cesta! A hoci stále všetkých ešte zdravím laoským pozdravom Sabaidee, nemôžem sa ubrániť teplému pocitu plaziacim sa v mojich žilách. Som doma! Opäť sa vo mne prebudila životná iskra, ktorá v Laose driemala v hojdacej sieti. Hýbem rozum. Aké skvelé je hýbať rozumom!

A tak som tu, opäť v Halongu, v mojom starom hoteli, len o poschodie vyššie. A začína dvojtýždňová mizéria čakania na indické povolenia a víza. Píšem blogy, triedim fotky, mnohé z nich krásne…ale je to len roztrasený obraz na hladine jazera. ploché obrázky s peknou oblohou, ktoré akoby naschvál nikdy nezachytia celú tú nádheru pred vašimi očami. Môžem fotiť, môžem točiť, môžem písať…ale aj tak mám pocit, že nedokážem vysvetliť, aká je laoská obloha modrá, vodopády osviežujúce, kambodžské chrámy majestátne a aká bázeň do vás vstupuje, keď kráčate ich kamennými chodbami za východu slnka. Vaše oči so sebou na dovolenku nikto nemôže zobrať a endorfíny, ktoré vám pulzujú v krvi, keď sa rútite krásnou krajinou na bicykli, vám ako suvenír nikto domov neprinesie. Ale možno je to tak dobre 😉

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .