0
0

Výber dovolenky v lete 2008 ovplyvnilo tradične niekoľko faktorov. Sme traja ( ja, Tonko a náš puberťák ) a každý máme nejaké predstavy a požiadavky na letnú dovolenku. Aby ma opätovne môj drahý neposlal na dovolenku s kamarátkami, resp. inými rodinnými príslušníkmi a aby som strávila rodinnú dovolenku, vybrala som destináciu, ktorú bol ochotný akceptovať a to ostrov v Chorvátsku. A to i napriek tomu, že za prechádzajúce pobyty v tejto krajine, sa mi vždy niečo nepríjemné prihodilo, nevyšlo počasie, zlé ubytovanie ( fakt nie som náročná), vysokohorská túra z pláže, ježko v nohe alebo rozbitá hlava, po týchto nepríjemných skúsenostiach mi vznikla akási averzia, no a puberťák tiež ohŕňal nosom ( žeby si pamätal ešte zapichnutého ježka na zadku, keď mal 5 rokov? ), ale kompromisy sa musia v rodine robiť, tak som vybrala pekný hotel priamo na pláži v dedinke Brna na ostrove Korčula. Dovolenku som objednala ešte vo februári, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi prezieravé, vzhľadom na to, že riaditeľ, resp. jeho žena si objednala dovolenku presne na tento termín , ale nakoniec nám schválili obom, a taktiež do augusta som mala čas naplánovať našu dovolenku.

Nastal deň D, 08.08.2008 ráno neobvykle skoro stávame a bežíme do roboty povybavovať nutné veci. Tonko si spravil zabehávajúcu 200km jazdu po Rakúsku. Šéf mi oznámil, že pôjde cez Rakúsko a ja jemu že mi pôjdeme cez Maďarsko, rozlúčili sme sa a rýchlo domov pobaliť.

O 20:00 unavení vyrážame s termoskou kávy a rezňami za slnkom a morom. Volantu sa najprv chytám ja. Tradičnú trasu cez hraničný prechod Lendava sme zavrhli, z dôvodu zavedenia minimálne polročných diaľničných známok v Slovinsku za 35 EUR, na 15km sa nám zdalo veľa a tak sme volili hraničný prechod Letenye priamo s Chorvátskom. V Maďarsku sme chytali zápchy skoro v každom mestečku ( Csorna, Szombathely ) a kolóny, po nespočetných kruhových objazdoch a železničných priecestiach, konečne v meste Kormend odbáčame na Nagykamizu. Tu sa striedame za volantom. V tomto meste nás to hodilo na diaľnicu a my bez maďarskej diaľničnej známke smerujeme na hraničný prechod. Adrenalín nám zvyšuje príchod búrky s mohutnými bleskami a hrmením, všadeprítomné tabule označujúce video kontrol a taktiež nám nepomohol pohľad na podobných nešťastníkov – východniarov, ktorý keď na hraniciach zbadali množstvo policajtov, colníkov radšej zastali pri krajnici a evidentne si ostro vymieňali názory. My sa pomaly blížime k hranici. Našťastie skontrolovali len pasy a hodili pohľad na nášho puberťáka s drôtmi na ušiach. Na najbližšej pumpe zastavujeme a rozdýchavame. V Zágrebe sme tento krát nezablúdili a na najbližšom „ odmorišti „ sa opäť chytám volantu. Posádka zaspáva, púšťam si pohodovú muziku a závodím s dvomi krajanmi bratislavákmi po diaľnici až do Splitu, kde budím Tonka, aby sme našli prístav pre trajekty. No zle sme i tak odbočili. Na žiadosť sa točím v štvorprúdovke do protismeru, cez dve plné čiary ( ešteže je pred 6 hod. ráno, a premávka je riedka, inak toto by som si nedovolila ani u nás doma ), evidentne sa chcem vzdať volantu, ale nedá sa zastaviť a tak smerujem do prístavu. Keď zbadám v prístave prvú búdku, parkovisko je malé a plné, zastavujem a dávam všetky štyri smerovky ( zdá sa že som učenlivá ) a posielam Tonka kúpiť lodné lístky, v tom Talian zastaví vedľa mňa čím úplne zablokuje prechod, nastáva panika, autá trúbia, Tonko na mňa kričí, že kam vlastne má kúpiť lístky a puberťák sa rehoce. Vystupujem z auta, kupujem lístky do prístavu Vela Luka na ostrove Korčula a pani za okienkom mi hovorí, že trajekt odpláva o 10:30 z posledného brodu. Keď sa tam blížime zisťujem, že ďalej je veľká budova na predaj lodných lístkov aj s parkoviskom. Na nástupné mólo je prístup autom len s platnými lístkami. Zaraďujeme sa do radu. Sme už asi 10-te auto. Po skúsenostiach s trajektom v Taliansku a informáciami na internete, to funguje tak, že lístky predávajú stále, na móle sa tvoria rady a do trajektu zoberú len určitý počet. Ak sa nedostanete, musíte počkať na ďalší, alebo vrátiť/vymeniť lístok ( za poplatok ). Vzhľadom na to, že trajekt na Korčulu chodí v sezóne len 3x za deň, tak je tam lepšie byť skôr a počkať si. Už o 9:00 bolo plné nástupište. Konečne nastupujeme, resp. naloďujeme sa. Plavba trvala 3,5 hod. Na trajekte je zaujímavá zmes ľudí, rodinky, trampy, motorkári, aj psy, nejaká sekta, niektorí si rozložili karimatky na podlahe palube a zaspali a iní ich prekračovali, ďalší posedávali v bare. My sme sa pripojili k tým čo sledovali plavbu, okolité ostrovy, Brač, Hvar, loďky, more a natáčame si. Konečne kotvíme v prístave. Organizovane opúšťame trajekt. Na mieste spolujazdca vyberám mapku ostrova z vybratú z prospektov a po menšom blúdení zastavujeme v dedinke Brna pri hotely. A začíname dovolenkovať. Týždeň sme strávili relaxovaním na pláži, prechádzkami a výletmi po ostrove. Navštívili sme Smokvicu, kde sa dorába miestne víno, v meste Korčula, sme prešli námestie, dom Marca Pola, Lumbardu, zažili sme miestne slávnosti. Ostrov je nádherný, poskytuje krásne scenérie, zeleň, more, vinice, kopce, tujový hájik, figový hájik, pomarančovníky. More bolo trochu studené, ale neskutočne čisté, také krásne morské akvárium. A boli tam aj tí obávaní ježkovia. Počasie vyšlo. Dedinka Brna je maličká, tichá, poskytuje romantiku bez davov ľudí, prázdnu pláž. No proste pohoda a načerpanie energie. Týždeň ubehol, ani sme nevedeli ako. Nechcelo sa nám odísť, ale čakala nás druhá časť dovolenky. Tak nasadáme do auta a hurá na Plitvice. Cestu späť sme naplánovali inak. Na trajekt sme nastúpili v Lumbarde a plavili sme sa asi pol hodiny do Orebiču. Trajekt chodí skoro každú hodinu. Prechádzame polostrov Pelješak a mierime k Bosne a Hercegovine. Tu sa zaraďujeme do kolóny, ktorá sa s nami ťahala cez celú Makarskú až do Rogoznice. Priemerná rýchlosť 10/km je zúfalá. Žalúdok sa ozýva, svoj flek v zápche neopúšťame a tak za jazdy kupujeme čerstvé pečivo. O 16:00 dochádzame do Omišu, tankujeme a ideme sa najesť do reštaurácie s výhľadom na more, chceme si ho ešte na poslednú chvíľku užiť a rozoberáme čo nás čaká najbližšie. Náš zlatý klinec programu – malý stan s dvomi spacákmi si hovel na strešnom nosiči. Tajne som niesla so sebou kontakt na penzióny v okolí Plitvíc, ale dobrodružstvo chtivý pohľad mojich spolucestujúcich, ma ubezpečoval v tom, že ich asi nepresvedčím. Celá myšlienka stanovania na Plitvických jazerách vznikla vylučovacou metódou. Aby sme si pozreli v pohode celé Plitvice a boli oddýchnutí, museli by sme tam prespať. Nápad môjho drahého, že nie je problém, prespíme v aute som ihneď zavrhla, môj nápad s penziónmi zavrhol on. Ostával len kemp a stan, ako kompromis. Puberťák nikdy nespal v stane v kempe, a fantázia mu vravela, že to bude BažantPohoda Trenčín2, plno ľudí, stagov, hudby a pod. a perfektný zážitok z prázdnin. Môj drahý si zaspomínal na kempovanie, táboráky v mladosti pred štvrťstoročím a už začal zháňať stan. Stan sme nadobudli za nazbierané body na pumpe a spacáky sme oprášili. Obidvaja sa už nesmierne tešili. Mne neostávalo nič iné iba nájsť kemp, ale i tak ako zálohu som si našla aj penzióny v okolí. Najedli sme sa a pohľad na hodinky 18:00 hod nič dobré neveštil a začíname prepočítavať o koľkej ten stan budeme stavať. Volantu sa ujíma Tonko, lebo ako povedal, budeme tam rýchlejšie. Z Omišu vyrážame na Split, tam sa šťastlivo vyhýbame diaľnici a smerujeme na dedinky v horách. Míňame Sinj, krásne Peručko jezero, serpentíny, mesto Knin, a dedinku za dedinkou. Po ceste vidíme nielen krásnu prírodu, ale aj pozostatky vojny, zbombardované alebo vypálené usadlosti. Ale aj nové alebo opravené domy. Zotmelo sa . 15 km pred Plitvicami zastavujeme na odpočívadle, ktoré je perfektne vybavené, veľká reštaurácia, potraviny, obchodík, a aj penzión. Navrhujem, aby sme ho využili, moje argumenty, že už je tma, kemp môže byť zavretý, ako ho budeme v tejto tme vôbec hľadať, zostávajú neodpovedané. Čo už, nasadáme a ideme hľadať kemp Korana. Trikrát sme prešli okolo hlavnej brány na Plitvice, dokonca sme sa chceli rozložiť na parkovisku, čo sme zistili až ráno, že to je parkovisko, a nie kemp. Nakoniec sme ho našli až 7 km od hlavnej brány smerom na Karlovac. Je 23:00 a vstupujeme do kempu, fasujeme žetóny, mapku kempu a na otázku kde sa môžeme rozložiť dostávam jasnú odpoveď, že kde chceme. V tej tme ledva rozpoznávame karavany, kríky, stromy. Vtedy som si spomenula na nemecký film o dvoch nosáčoch, ako sa ráno zobudili v stane rovno v strede futbalového štadiónu. Našli sme si miestočko a vstupujeme do fázy stavania stanu. Vzhľadom na skutočnosť, že stan je originál zabalený, máme len predstavu aký môže byť veľký a ja o stanovaní nemám ani páru, drahý staval stan naposledy pred 25-timi rokmi a puberťák si už preventívne obsadzuje auto na prespanie. Máme neskutočne perfektnú náladu, tak ako sme sa nasmiali, sme sa už dlho nezasmiali. Pri rozbaľovaní stanu vypadol návod na použitie. Výborne. Začínam čítať postup. Celá situácia sa dá zhrnúť nasledovne: Puberťák s drahým stavajú, ja z auta vykrikujem, bod č.1, bod č. 2, 3, 4, zlatko predbehol si bod, zlatko ostali nejaké súčiastky, a pritom sa smejeme a smejeme. Stan sme ako tak postavili, ráno sme zistili, že tvar na obrázku sa nezhoduje s naším výtvorom a tak výrobcovi oznámim, že stan je variabilný a dá sa postaviť na viac spôsobov. Zisťujeme, že je pomerne veľký a kľudne tam prespíme traja. Na etapy navštevujeme diskrétne osvetlenú budovu – sociálne zariadenia. Čistota, vybavenie a funkčnosť ma prekvapujú. Autá stále prichádzajú do kempu. Puberťák sa zamotá do spacáku a zaspáva. My s drahým si otvárame sekt a pod hviezdnou oblohou prežívame romantický večer. Idem aj ja spať. Drahý si v aute púšťa chorvátsku hudbu a relaxuje. Za hodinu sa preberám a vypínam rádio, nedá sa zobudiť a tak ho nechávam spať na mieste spolujazdca s nohami vyloženými na otvorených dverách, len ho dekou prikrývam. Puberťák slastne odfukuje. Ráno zisťujem, že náš stan sme postavili na miernom kopčeku. Kemp je pomerne plný, ale čistý, vybavený, v areály sa nachádza zmenáreň, obchodík, kaviareň, reštaurácia. Čo sa týka návštevníkov, najviac je Nemcov a Talianov, Slovákov a Čechov zastupujeme len my. Ide hlavne o tranzitný kemp. Po raňajkách a kávičke opúšťame kemp medzi poslednými. Musím uznať, že to bolo omnoho lepšie riešenie ako noc v penzióne a prechod z trojhviezdičkového hotela do stanu bol perfektný. Presúvame sa na hlavné parkovisko, pri pohľade na to množstvo áut, začíname mať zlé tušenie. Ktoré sa nám potvrdilo, keď sme sa zaradili do neskutočne dlhej fronty na vstupenky. Bolo to však dobre zorganizované, fronta i napriek tomu množstvo ľudí, sa pomerne rýchlo hýbala. Za 45 min sa dostávame dovnútra. Celkovú krásu, žiaľ znižuje to množstvo ľudí, ktorí sa menia na amatérskych fotografoch, resp. modelky. Našťastie sa z tejto krásnej prírody nespravil turistický cirkus s množstvom stánkov s občerstvením alebo handier. Každý z nás sme prišli si prišiel pozrieť krásnu prírodnú scenériu, tyrkysovú vodu, vodopády, to množstvo rybičiek, kačíc a dokonca sme si odfotografovali aj hada. Tonko sa vopred vybavil. Už z domu vliekol 3 balíky ovsených vločiek a nakŕmili sme s nimi rybičky. Dojmy z fauny a flóry načerpávame plnými hrsťami. Dlhý rad na výletné lodičky nás odrádza a dávame prednosť prechádzke. Posledné fotky, opúšťame národný park a v 17:00 nasadáme do auta smerom domov na Slovensko. Žalúdky sa nám ozývajú a po ceste sa nechávame nalákať na pečenú jahňacinu. Drevený gril, s rozžeravenými uhlíkmi a točiacim sa mäskom nás nenecháva ľahostajnými. Po dobrej večery smerujeme na Karlovac. V rádií hlásia kilometrové kolóny pred Zagrebom, tak sa rozhodujeme, že sa vyhneme diaľnici a pôjdeme z Karlovacu priamo do Sloviska. Hraničný prechod Metlika je pomerne malý a zarazila nás dôsledná kontrola. Niektoré autá priam „vyhádzali“. Okrem nás tam boli len Chorváti a Slovinci. Myslím, že iné národnosti tadiaľto prechádzajú zriedkavo. My sme podali pasy a čakali čo bude nasledovať. Colník pasy s údivom skontroloval, vykríkol s úsmevom na tvári á Slovaki a pustil nás ďalej. Sami sme ostali v šoku, ani do PC, ako pri iných nepozrel, len sa usmieval a poprial nám peknú cestu. V Slovinsku prechádzame horami, serpentínami. V Novom Meste kupujeme diaľničnú známku. A hneď po výjazde na diaľnicu sa zaraďujeme do niekoľko kilometrovej kolóny smer Ljubljana. V rádií hlásia 3 hodinové zdržanie. No paráda. Vyhli sme sa kolóne v Chorvátsku a zaradili sme sa do kolóny v Slovinsku. Čo už. Rozhodujeme sa, či v Ljubljane to nasmerujeme na Villach alebo na Maribor. Vylučujeme Villach, lebo predpokladáme že tam budú smerovať Taliani, Nemci a niektorí Rakúšania, tak volíme Maribor. Naše rozhodnutie bolo správne, cesta sa za Ljubljanou uvoľnila, ale to už neviem, lebo som spala ako dudok na zadných sedadlách. Puberťák robil navigátora vpredu. Zobudila som sa až v Maribore. Prechádzame hraničný prechod v Šentilji a smerujeme na Graz. Asi 100km pred Viedňou sa striedame za volantom a ukrajujeme posledné kilometre na Slovensko. Prechádzame hraničný prechod v Kittsee a už vidíme našu Bratislavu. Domov sme dorazili 18.8.2008 o 4:00 ráno. Únava nás zrazu opúšťa, nechce sa nám zaspať, sme plný dojmami a zážitkov. Spoločne sme skonštatovali, že dovolenka sa nám nad mieru vydarila, kombinácia oddychu, relaxu na pláži, romantiky, autoturistiky a dobrodružstva bola fantastická. Už špekulujem kam na budúci rok.

Nejaké štatistické údaje:

Km prejdené autom: Tam – 805Km, odtiaľ 1135Km

Koľko nás to stálo:

– ubytovanie + polpenzia pre tri osoby 42tis.

– Ubytovanie v kempe ( auto, stan, 3 osoby ) – 250KN, cca 1.125 SKK

– Vstupné na Plitvické jazerá ( 3 osoby ) – 330KN – cca 1485SKK

– Trajekt Split -Vela Luka ( auto + 3 osoby ) – 624KN, cca 2808 SKK

– Trajekt Lumbarda – Orebič ( auto + 3 osoby) – 103KN- cca 463SKK

– Diaľničné známky v Slovisku a v Rakúsku – 42,7EUR – cca 1286SKK

– Benzín 95 cca 6200SKK

– Ostatné výdavky ( reštaurácie, suveníry, drobnosti, pohľadnice a iné ) – veľmi hrubý odhad 7000SKK

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .