0
0

V plnom pracovnom nasadení mi zrazu na monitore zablikal nový mail.

Predmet: Kefalónia

A to mám vážne povedať v robote, že idem s kamoškou na Kefču?

Myslím, že žiadna práca nebola tak dôležitá, aby som hneď neodpísala.

Predmet: Kefalónia

No jasne. Lepšie ako: S kamoškou na Lesbos. Ver mi. Kefča svoj názov nezaprie a bude poriadna. S krásnou predohrou, kde Ti jemné morské vlnky budú obmývať nohy, slniečko Ťa bude pohládzať po celom tele, až Ti nabehnú zimomriavky, šumenie mora ulahodí Tvojim uškám a pred očami sa Ti bude zahmlievať od toľkej krásy. Na vrchole tej krásy zažiješ, čo si ešte nezažila. Nádhera, nádhera všade okolo Teba. Ako raj na dlani v objatí čistej prírody, cypruštekov a kozičiek. Unavená padneš do jemného piesku. Blaženým spánkom zaspíš v jaskyni. Prebudí Ťa iba omamná vôňa božského jedla. Pocítiš príval energie, ktorá Ťa bude ešte dlho napĺňať.

Nie nadarmo má Kefča podobu tváre dievčaťa s culíkom.

Odpoveď nedala na seba dlho čakať.

Predmet: Kefalónia

Si blázon. A ja idem s Tebou na dovolenku!

Je začiatok júla. Sedím zamyslená v mikrobuse smerom do Skaly. Delegátka podáva všeobecné inštrukcie, ale moje myšlienky sa uberajú inou cestou. Naozaj splním čo som nakecala?

Nezdržiavame sa dlho, hodíme na seba plavky a poď ho rovno k vytúženému moru. Po roku opäť plávam ako zmyslov zbavená. Neobmedzujú ma žiadne limity a pred mojimi očami sa zrkadlí len šíra kryštálová hladina. Doplávali sme až ku skalám. Hneď sme vedeli kde bude naše hlavné ležovisko. Nikde nikto, obľúbené jaskynky, jemné kamienky, ktoré sa nelepia a nepália až tak ako piesok, ale ani nepichajú ako štrk. Pohoda, klídek, tabáček. Pomedzi kamene sa dá prebrodiť na nudistickú pláž. Nie. Nie. My pekne ostaneme pri vchode. Hneď na začiatku je skalný previs, ktorý vytvára z obidvoch strán jaskyne blahodarný tieň a poskytuje útočisko pred horúcim slnkom. Každá sme si obsadili svoju stranu. Medzi skaly sme sa chodili šnorchľovať.

Neplánovali sme celú dovolenku len tak preležať na jednom mieste. Ako zahrievací výlet sme išli peši na večeru. Áno na večeru, ale 2,5 km do kopca do Old Skaly. Vlastne možno aj 3km, trocha sme poblúdili. Nevadí. Rozšírili sme si obzory. Videli sme kameňolom č.1. Večera bola zaslúžená a musím podotknúť výborná. A tie výhľady. Letovisko Skala, Katelios, v diali sa črtal Zakynthos a ďalšie malé dedinky učupené v zeleni. Cinkanie príborov sa miešalo so zvončekmi pasúcich sa kôz. Zapadajúce slnko sfarbilo oblohu. Hop, mesiac už je vysoko. Rýchlo sme šprintovali po neosvetlenej ceste cez les naspäť do Skaly. Myšlienka na film Lesný duch bola motivujúca.

Na ďalší výlet sme sa vybrali na korytnačiu pláž Katelios. Ako inak, peši. Hodili sme na seba batôžteky, prebrodili sa na nudistickú pláž a popri pobreží funeli smerom na cíp Mounda. Sem-tam po súši, sem-tam cez vodu po klzkých okruhliakoch. Kúsok cesty po naplavených riasach, kde sa nohy zabárali a pritom vydávali strašidelný mľaskavý zvuk. Nevynechali sme ani šplhanie cez skaly. Cestu sme si krátili zbieraním mušličiek. Skaly sa postupne sfarbili do žlta. More svoj umelecký rukopis zanechalo vyryté v pieskovci. Cíp Mounda má svoje kúzlo. Krásne priestranné jaskyne s mušľovou výzdobou a pieskovým kobercom. Za ňou sa pred nami otvoril nádherný záliv, s jemným pieskom, blankytným pokojným morom a množstvom rybičiek. A nikde nikto. Zase sme sami. V diaľke vidím slnečníky. Tak tam ma to vôbec neláka. Ostávame radšej blízko jaskýň a užívame si morské bohatstvo. Znavené slnkom zaliezame do jaskyne. Usíname. Prebudili sme sa do úplne inej scenérie. Vietor víril piesok a zdvihli sa vlny. Kam sa podel ten rybníček? Radšej sme sa pobrali na spiatočnú cestu, aby sme sa v poriadku vrátili.

Prihlásili sme sa na fakultatívny výlet „Okruh ostrovom“. Mikrobusom sme najprv navštívili kláštor Agiou Gerasimou, ktorý ožíva hlavne 15. augusta. Z kostola vezmú rakvu a vyberú sa s ňou na prechádzku. Po ceste si políhajú duševne chorí ľudia. Teraz tam nikto neležal. Keď ma raz švihne rada si tam pôjdem ľahnúť. Krásne scenérie hôr. Do ticha sa ozýval len koncert cikád. Hneď vedľa stojí vinársky závod Robola. Vyrábajú tam viac druhov vína zo slnkom zaliatích stráni. Myslím, že úspešnosť liečby je vysoká.

Nasledovala prehliadka oboch jaskýň, Drogarati a Melisani. Po chutnom obede v Agia Efimia sme sa plný očakávania pobrali na Myrtos. Tá pláž je jednoducho zhmotnená gýčová predstava. Vždy keď som videla fotografie Myrtosu, myslela som si, že farby sú upravené, retušované. Skutočne sú také! Nádherná farba mora, biele kamienky, dômyselne zbrúsené do gulôčok, na okrajoch pláže biely piesok. Príjemné hojdanie na vlnách a neopísateľný pocit. Časté nutkanie na zachytenie každého okamihu. Fotoaparát len cvakal a cvakal. Pláž sa mi hlboko vryla pod kožu. Bola výnimočná, fascinujúca a nezabudnuteľná. Nechcelo sa mi odísť. Na vyhliadke sme spravili ešte zopár fotiek a cez Argostoli sme sa vrátili do Skaly až večer. Výlet bol úžasný. Videli sme toho veľa v komornej mikrobusovej atmosfére. Nemohla som vystúpiť z mikrobusu. Fakticky! Časté striedanie horúčav a agresívnej klimatizácie mikrobusu sa podpísalo pod moju chrbticu. Premohla ma ostrá, prenikavá bolesť. Prechod zo sediacej do stojacej polohy pokračoval na tri fázy zo zaťatými zubami. Kamarátku trápili zapálené dutiny, a tak sme večer strávili v posteli ako dve maródky. Na druhý deň sme si naordinovali wellness na pláži. Užila som analgetiká a zo slzami v očiach som sa doplazila na našu pláž. Ľahla si na rozpálené kamienky a po chvíli si prikladala väčšie čierne horúce kamene na inkriminované miesta. Ležala som na hladine v teplom mori pri brehu. Po celodennej terapii bolesť ustúpila. ale tá potvora úplne nezmizla.

Mali sme objednané auto. Fúra dobrodružstiev pred nami a zo šoférky invalid v predklone. Hýbať som sa mohla, i keď veľmi komicky. Pokrčená postava, ťarbavá chôdza naširoko, ruky pádlujúce do kroku. Závidela som opiciam a v duchu nadávala na evolúciu. Pred prenajímateľom v autopožičovni som sa tvárila hrdinsky. Ponúkal mi stoličku. „Nieee, postojím“. Kamoška si sadla a ja som tam nad nimi po celý čas stála ako soľný stĺp, keď vypisoval papiere. Išli sme k autu. Malé biele Daihatsu. Podáva mi kľúče, aby som si sadla. Pomaly sa súkam za volant. Sedím a viem, že už sa nepostavím. Vysvetľoval mi, čo znamenajú rôzne páčky a gombíky. Keď si zrazu spomenul na tankovanie. Vraj, nech sa idem pozrieť von, kde je nádrž a ako sa otvára. Osvietilo ma a vynašla som sa. „Viete, ja ani doma netankujem. Na pumpe len podám kľúčiky“, zdvorilo som odpovedala so sladkým úsmevom blondínky. Vyfasovali sme mapu, ktorú podávam kamarátke so slovami „To je tvoje“.

„Nie. Neviem čítať mapy“, a vracia mi ju späť.

„Vieš, je nepraktické šoférovať a pozerať do mapy, kde vlastne sme. Budeš skvelý navigátor. Rozšírime si obzory“, a vtláčam jej ju do ruky.

Som zvyknutá denne šoférovať, ale v Bratislave, kde sú semafory, jazdné pruhy, tabule, zvodidlá a plno značiek. Po ostrovoch som vždy plnila úlohu spolujazdca. Teraz sa pevne držím volantu. Štveráme sa s malým, plne poisteným autíčkom do kopcov so samými ostrými zákrutami a bez zvodidiel. Zo začiatku sme mali rýchly štart, kamienky len tak lietali. Pred každou zákrutou som znížila rýchlosť, vyberala ju aj za pomoci jazyka. Smrť v očiach. Len aby mi to v polke kopca nezdochlo. Zisťujem, že kamoška je ideálny spolujazdec. Nepanikári, nehíka, negúľa očami, nezaťažuje ma zbytočnými poznámkami typu: „Nezdá sa Ti, že ešte aj chodci nás predbiehajú? Pridaj! Bože brzdi! Prečo bočíš doľava, keď som hovoril doprava. Ako to parkuješ? Toto nie je kamión a rád by som aj vystúpil. Môžeš ísť za tým autom bližšie, on nehryzie.“, A podobne. Pôjdem s ňou aj na koniec sveta. S počiatku stačilo zo Skaly na pláž Xi. Z parkovania na trajekte som mala obavy, tak sme sa rozhodli, že Argostolský záliv pekne obídeme a na spiatočnej ceste sa operatívne rozhodneme. Cestou do Argostoli sme stretli len pár áut. Zastavovali sme a fotili úžasnú krajinu. Zrazu sa pred nami motalo iné auto z požičovne, ktoré pravdepodobne riadila Angličanka. Vždy blikala na opačnú stranu ako kam skutočne odbočila. Pár-krát zašla do protismeru. Ako som sa snažila jej zbaviť, tak som nesprávne odbočila. Mierili sme do kopcov. Záliv sa nám stále vzďaľoval. Uvítala nás obec Dilinata v blízkosti veterných mlynov. Otočili sme sa na niečom dvore a zamierili na Davgatu. Za ňou sme sa mali napojiť na našu cestu. Trafili sme až na druhý pokus po obhliadke kameňolomu č. 2. Dedinky boli krásne a ešte krajšia bola príroda, cinkajúce kozičky, cikády, lúčne koníky, jašterice, farebné včelie úle. Len tak sme sa v tých kopcov zastavili a kochali krásou. Panoráma Argostoli, Lixouri, most Drapano, maják a celý záliv, cez ktorý si to brázdil trajekt, rozľahlé sádky na ryby a modré nebo na hlavou. Do Lixouri sme sa potom dostali v pohode. Moja navigátorka hlásila nasledujúcu dedinu. Tá radosť, keď sme ju skutočne aj prešli! Za Lixouri zhustla premávka. Upustila som od svojej zaužívanej taktiky: Kam idú všetci idem aj ja. Navigátorka hlásil dedinu, a tak som tam odbočila. Zbadali sme kameňolom č. 3. Po kľučkovaní sme sa zase napojili na správnu cestu a dorazili na Xi. Zaparkovala som pri potravinách a s batôžkami sme išli na pláž. Prvý pohľad mi vyrazil dych a aj sluch. Slnečník na slnečníku, plne obsadené lehátka, pričom každý imidžovo držal v ruke farebný drink. Piesok som cez tú masu nevidela. Deti hrali hru Hádaj koho trafím. Do toho hučala tac-tac hudba z reproduktorov veľkých ako skriňa. Pre istotu z každého baru iná. Davy ľudí ako na výpredajoch. Hluk z motorov vodných skútrov len tak jazdiacich do kola, prípadne ťahajúcich fotele, banány. Prekričal ho len výskot účastníkov vodných atrakcií, ktorí sa najviac tešili, keď sa z nich skotúľali. Predrali sme sa až ku skalám, kde neboli slnečníky, úplne až na koniec do jaskyne, ktorá akoby čakala len na nás. Vietor víril piesok, ktorý nás zasypával a nepríjemne štípal. Táto časť pláže bola fotogenická. Biele vysoké ílové skaly zapustené v červenom piesku vyžarovali zvláštnu energiu. More na Xi bolo najteplejšie. Bolo plytké a ešte 700 m od brehu po kolená. Dávala som tomuto miestu najviac hodinu. Viac to tu nevydržím. Pri predstave ako v predklone leziem na Platia Amos, som to vzdala. Zostaneme. Natrela som si boľavú chrbticu ílom, ktorý vytvoril škrupinu a príjemne hrial. Vietor utíchol. Nastalo bezvetrie. Kamoška si ustlala na skale čo trčala z mora a ja som sa ponorila do svojich myšlienok. Čo ľudí vedie k tomu, aby takto namačkaní na sebe ako sardinky trávili dovolenku? Spravili z krásneho miesta fiktívny cirkus? Raz za čas sa nastajlovaná rekreantka, vymaľovaná ako veľkonočné vajíčko, pobrala k nám a pri skalách predvádzala krkolomné pózy fotomodelky. Jej partner sa zhostil úlohy fotografa, kľakol si, ľahol si,vystrčil zadok. Škoda, že tá jej sadielkom obcapkaná postava sa na to nehodila. Tie samoľúbe osôbky neobdivovali krásu prírody. Obdivovali seba. Asi sme boli pre nich divné, také exotky. Len my dve sme sa uvelebili na piesku. Zachytila som útržky z rozhovoroch o nehygienickosti, hippies až po poznámku, že aké sme chuderky, keď nemáme na slnečník. Čo ma drží, aby som nepodľahla konzumu? Trpím antropofóbiou, keď sa vyhýbam davom? Som rada, že som išla s kamoškou, ktorá je na rovnakej vlnovej dĺžke ako ja. Možno je dobre, že patrím k menšine tých šťastlivcov, čo si vezmú batôžtek a len tak sa nehygienicky rozvalia v prírode a započúvajú sa do šumenia mora, vtáčieho spevu, alebo len tak do ticha.

Z Xi odchádzam s pocitom, že som ju rada videla, ale raz stačilo. Zastavujeme sa v Lixouri. Prechádzame sa po ospalom mestečku. Na nábreží si dávame frapíčko a horúcu čokoládu. Rozhodli sme sa, že ešte raz nazrieme na Myrtos. Odtiaľ sme smerovali do Assosu. Dedinka mala svoju atmosféru. Poprechádzali sme sa po uličkách. Západ slnka sme si naplno užili na vyhliadke nad Myrtosom. Slniečko na konci svojej púti nám zahralo úchvatné divadlo, zafarbilo oblohu do červena v kombinácii s modrým odtieňom mora, ktorý postupne tmavol. Nádherne sa kúpalo a neskôr šnorchľovalo v mori. Deň za nami a pred nami množstvo serpentín do Skaly. Sadnúť do auta a po svetle prejsť čo najďalej. Držala som sa svojho kréda, nie som na pretekoch, ale na dovolenke. Potme som už šoférovala pomaly, i tak som bola najrýchlejšie auto v kolóne. Za sebou som nazbierala pekných pár áut. Z rádia mi hrala rockovka Born To Be Wild a s pohodou čopráka som robila predvoj tejto spanilej jazdy. V Peratate, pod osvetleným hradom Castro sme sa zastavili na večeru. Krajina sa ponorila do poriadnej tmy. Hlavne nezablúdiť. Neocitnúť sa v národnom parku a strážiť si krajnicu. Zastavujeme a fotíme mesiac nad morom. Bol spln a mesiac krásne osvetľoval morskú hladinu. Zdalo sa mi, že som zbadala smerovku na Poros. Odbočujem a mierim si to rovno do hôr. Asfaltka sa zmenila na cestu zvláštnej triedy posiatej štrkom. Nevadí. Uvidíme aspoň kefalónske divé kone pasúce sa pod mesačným svitom. Nemožno sa otočiť. Cesta je úzka. Stále sa šplhá do kopca. Som zvedavá, kam prídeme a kde sa bude dať otočiť. Jasné, vchádzame do kameňolomu č. 4. Otáčam sa. Na križovatke sa rozhodujeme kam ďalej. Značka tam už nebola. Asi ju niekto medzitým zobral. V prvej dedine sa pýtam na cestu. Chlapík nás nasmeroval a hodinu po polnoci sme dorazili do hotela.

Na druhý deň som sa chcela pozrieť na pláž Kako Langadi. Zaujali ma fotografie na Google Earth a opis na recko.name. Vybrali sme sa ju teda hľadať. Žiaľ, nenašli sme ju. Ostala pre nás utajená. Vykúpali sme sa a zašnorchľovali si na pláži Limenia pri Porose. Pláž nič moc, ale pod vodou to bola parádička. Odtiaľ sme zamierili rovno do hôr. Žeby hľadať ďalší kameňolom? Prejazd cez hory bol úžasný ako u nás v Tatrách. Zastavovali sme, kochali sme sa a dýchali čistý horský vzduch presiaknutý vôňou tymianu a borovíc. Prešli sme mestečkom Sami a na vyhliadke nad Antisamosom som nemohla uveriť vlastným očiam. Čo mi to pripomína? Štrbské pleso v kombinácii s Chorvátskom. Chýba len hotel Patria. Neviem sa vynadívať. Toto som nečakala. Rozložili sme sa pod malou borovičkou ( nie pálenkou, ale stromom ). V poslednom zálive za kameňmi bola nudapláž. Tam sme si užili najlepšiu šnorchľovačku. Až po vynorení sme zistili kde vlastne sme, keď na mňa zízal holý zadok. Rýchlo sme sa zdekovali. Pred nudaplážou boli útulné malé romantické plážičky len pre dvoch. V pešej dostupnosti nie sú žiadne hotely, penzióny, preto na pláži nebolo veľa ľudí. Užívali sme si zelenú farbu vysokých hôr, sýto modrú farbu mora, belosť skál, kamene lesknúce sa pod vodou a úžasný podmorský život. Neskoro po obede sa presúvame do Sami. Na nábreží, odkiaľ plávajú lode na Ithaku, sme si posedeli v taverne a vychutnali si dobré frapíčko. Je čas návratu do Skaly. Musíme odovzdať auto, ktoré nám dobre poslúžilo. Málo papalo. Najazdili sme s ním 350 km, zväčša na dvojke a trojke. Aby som niekoho nevystrašila, tak na polostrove Paliki a pred Argostoli došlo aj na štvorku a päťku. Na ceste späť sme si ešte raz rozšírili obzory. Nesprávne sme odbočili. Ocitli sme sa v Karavomilose, kde vyviera morská voda pretekajúca popod celý ostrov. Vymotali sme sa a našli správnu cestu cez hory do Skaly.

Posledný deň pred odchodom domov sme strávili v našej jaskyni na Skala beach. Už to tam bolo iné. Mala som dojem, že sme ju nadlho opustili a vrátili sme sa niekde inde. Bolo tam plno ľudí. Talianov, ktorí si tam rozložili hádam celý karavan a lovili ryby na pláži. Ľudí, ktorí prichádzali na motorkách a na konci asfaltky odstavili svoje tátoše. Hnali sa ku skalám. Po chvíli zase späť. Cítila som sa ako policajta na križovatke. Na mori fúkal vietor. Vytváral vlny, ktoré sa trieštili o skaly. Časť pláže sa ocitla pod vodou. Pod každou skalou niekto sedel. Kam sa stratila naša oáza pokoja? Asi sa naplno rozbehla turistická sezóna. Ešte posledná šnorchľovačka. More nám prinieslo darček. Množstvo rýb sa schovávalo za skalami pred vlnobitím a my sme plávali medzi húfami rybičiek. Boli sme súčasťou toho stáda. Fantastický pocit, keď nejaká zvedavá rybička zaťuká na sklo okuliarov. Vstupuješ do tichého kráľovstva, počuješ len svoj dych a necháš sa unášať na hladine.

Kefalónia je krásny ostrov rôznorodých pláži. Neprešli sme ich všetky a rady tieto resty v budúcnosti napravíme. Niekto chodí po pamiatkach, no my sme nevedomky absolvovali okruhy po kameňolomoch. Kto videl viac kameňolomov na Kefalonii, nech hodí kameňom. Zaujímavosťou bolo, že na jednom z nich sme nevideli čo i len náznak pracovného ruchu. Stroje odstavené, ani pes po nás neštekol.

Našu dovolenku najlepšie vystihla kamoška, ktorá dostala otázku: „A čo ste tam ešte robili?“

Odpovedala s čistým „blaváckym“ prízvukom:

„Celý čas sme chodili s otvorenými ústami a kukali, né?“

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .