0
0

Po mesiacoch príprav a čakania nastal deň D – piatok 2.7 a s tým spojený začiatok okružnej cesty po Škandinávii. Cesta vlakom z BA do českého Kolína ubehla rýchlo, francúzskych spolucestujúcich neočaril pezinský ríbezlák a tak dvojlitrovku vyprázdňujem ja s Oňom. V Kolíne sa zoznamujem s Mišom a Ľubošom, v Suloviciach sme zakrátko. Tu si od majiteľových švagrovcov preberáme autá a prášime do Prahy na nákup potravín a pre zbytok posádky. V pražskom Tescu plníme nákupné košíky, následne garáže karavanov. Počet pív a fliaš tvrdého alkoholu dáva tušiť, že nejde o zájazd klubu abstinentov.

Po takmer dvoch hodinách vyrážame smerom na Berlín, kam prichádzame v sobotu o 1:30 a pridáva sa k nám posledný člen výpravy. Bez zdržania pokračujeme ďalej cez Nemecko a Dánsko, kde máme na večer rezervovaný trajekt do Nórska. Mala to byť nudná a nezáživná sobota strávená v karavanoch. Nemecko-dánske hranice prekračujeme podľa časového plánu. Asi 60 km od hraníc natáčam pár shotov z diaľnice a následne kameru schovávam s tým, že do večera nás nič zaujímavé nečaká. Netuším, že len o pár sekúnd dôjde k udalosti, ktorá výraznou mierou poznačí ďalší priebeh celej expedície.

Prvý karavan chytá pravou stranou prenosné značenie. Prichádza náraz, rozbité zrkadlo, odrazená smerovka, prevalený nárazník, prerazená alkovňa. Podstavec značky sa nešťastne zaklinil pod koleso. Disk je zničený, tlmič odtrhnutý, následkom toho auto kleslo a rezerva na nedá nasadiť. Ani po hodinových pokusoch sa nedarí auto spojazdniť a tak sa druhá posádka vydáva hľadať pomoc do najbližšieho mesta. Medzitým sa rozbiehajú pokusy o odťah. V neďalekom mestečku nachádzame síce značkový servis, no je víkend a miestni tu žijú iba koňmi, čo opravu odďaľuje. Vraciame sa späť na diaľnicu, kde riešime čo ďalej. Jediný variant je odťah karavanu do najbližšieho mesta a tu ho v servise spojazdniť. Nevieme nijakým spôsobom urýchliť opravu a ani byť prvej posádke nejakým spôsobom nápomocní (teda okrem psychickej podpory), prijíma sa teda riešenie, aby funkčný karavan pokračoval v ceste osamote (aj z dôvodu rezervovaného a zaplateného trajektu). Plán je taký, že jedna posádka pokračuje ďalej podľa plánu a druhá, po odťahu a oprave auta nás niekde dobehne a ďalej budeme cestovať spolu. V tej chvíli v naplnenie plánu neverí asi nik.

Opúšťame miesto nehody a smerujeme na sever Dánska. Čisto chlapská posádka sa rozrástla o nežné pohlavie, cestujeme šiesti. Podvečer prichádzame do Lokkenu, teplota z 35C klesla na 15C. Po krátkom osviežení v mori ťaháme ešte 20 km do prístavu v Hirsthalse, odkiaľ sa v nedeľu, niečo po polnoci trajektom plavíme 60 kilometrovou rýchlosťou do Nórska. Ako nám je personálom vysvetlené, toto expresné plavidlo pre 120 aut poháňajú 4 dvadsaťvalcové motory so spotrebou 5 000 litrov nafty na jednu trasu. Chvíľu obdivujeme 4 obrovské trysky, následne sa od únavy skladáme do kresiel a na chvíľu zaspávame. Oči mám zatvorené len chvíľu, keď sa ozývajú divné zvuky. Postrehli to viacerí cestujúci a záhadný zvuk je čoraz silnejší. V snahe zistiť čo sa deje vyskakujem z kresla. Šepot motora s 80 timi valcami zaniká v čudesnom chrapote. Po prebratí si uvedomujem, že to nejde z podpalubia, ale z vedľajšej sedačky, na ktorej si podriemkava člen našej posádky. Spolucestujúci ma ešte pred cestou upozorňovali, že štuple do uší sa mi môžu počas expedície zísť, no až teraz chápem, že to bolo myslené vážne…

O 1:30 kotvíme v nórskom Kristiansande. Cestujeme nepretržite už 2 dni a tak sa prijíma dohoda, že potiahneme už iba 40 km a prenocujeme v mestečku Mandal. Ráno sa prebúdzame a dojedáme zbytky z domu. Prvá noc celkom ušla, únava spravila svoje. V Mandale sú vraj krásne pláže, no máme toho dnes na pláne až-až a tak sa vydávame smerom na Lysebotn. Cesta začína byť zaujímavejšia, objavujú sa prvé vodopády a serpentíny.

O dvanástej prichádzame na parkovisko, ktoré je východzím bodom pre túru na Kjerag. Ide o notoricky známe miesto publikované v cestopisoch a bedekroch o Nórsku. Prvý krát otvárame plynovú bombu a posilňujeme sa varenou stravou. Neviem, čo za zázrak je v tej bombe, ale voda nám vrie po 3 minutách… Vyrážame dobiť prvý highlight expedície. Máme pred sebou 6km túru s niekoľkými prevýšeniami a klesaniami, na konci ktorej by mal byť zaseknutý balvan medzi skalami. Cesta je náročná najmä svojou dĺžkou, ešteže počasie nám praje. Prudké stúpanie sa strieda s klesaniami, výhľad je očarujúci. Celú cestu som si dodával odvahu a presviedčal sám seba, že toľká námaha nemôže vyjsť nazmar a že si na povestný kameň skočím aj ja. Po 3 hodinách slušným tempom sme dorazili do cieľa a ja pomaly mením názor. Zdá sa mi to väčší adrenalín, ako by som vedel stráviť. Napokon sa nechávam strhnúť davom a vznikajú pekné fotky. Cesta dolu sa mi zdá nekonečná, obrysy karavanu vidím po šiestich hodinách šľapania. Pomerne zničení, ale ukojení krásnou prírodou sa presúvame zopár kilometrov do osady Lysebotn, kde sa skladáme v kempe. Prichádza prvá sprcha a dobíjanie bateriek. Nemáme kábel, ktorým by sme auto pripojili k elektrickej sieti. Nejaké koncovky a káble nám síce majitelia auta dali, ostali ale v druhom karavane. Záchranné koleso hádže sused – Nemec, ktorý nechápe, že nám kábel chýba až po troch dňoch cesty… Dostáva 6 plechoviek piva a sme všetci spokojní.

V pondelok 5.7 sa po raňajkách a doplnení nádrže s vodou vydávame na cestu. Ide o presunový deň, na konci ktorého nás čaká mesto Bergen. Opäť niekoľkonásobné stúpanie do 1000 m výšky a následné klesanie takmer na nulu. Cestu nám skrášľujú vodopády (Lattefoss). Bergen nás privítal zamračený, no vzhľadom k tomu, že je tu vyše 300 daždivých dní v roku, je to ešte úspech. Prehliadka nám zaberá asi 2 hodiny, k ťahákom patrí ulička Bryggen, miestna pevnosť a drevený Mc-áč. Ešte večer opúšťame mesto a pokračujeme ďalej na sever. Po pár kilometroch zastavujeme na odpočívadle, kde prenocujeme. Prichádzame na to, že v blízkosti púmp, odpočívadiel a informačných centier bývajú voľne pohodené elektrické zásuvky. Nabíjame sa teda, niečo pojeme, umyjeme zuby v pramenitej vode a zaspávame. Snažíme sa naladiť satelit – niekde je zrada. Nejako je kosa…

… v utorok ráno prichádzam na to, že prečo. Odpočívadlo, na ktorom sme spali sa nachádza v horskom priesmyku. Výhľad je odtiaľto síce nádherný, no pár kilometrov dolu by sa spalo komfortnejšie. Nič to, vysokohorský vzduch je na nezaplatenie. Aj dnešným cieľom je urobiť pár stoviek km na sever a cestou navštíviť zopár zaujímavostí. Prvou je najužší kostolík Undredal, ďalšou drevený kostol Borgund. Údajne najdlhším vnútrozemským cestným tunelom na našej planéte (24,6km s namodro osvetlenými odstavnými plochami) sa dostávame do strediska Flam, kde za 340 NOK absolvujeme cestu horskou železnicou. Východzia stanica Flam je vo výške 2 mnm a na 40km trati zdolávame výškový rozdiel 860 m do cieľovej stanice Myrdal. Cesta je zaujímavá, vedie okolo vodopádov a cez množstvo kľukatých tunelov, no časť expedície je natoľko unavená, že vďaka pohodliu a klepotu kolies to zalomila už po pár kilometroch. Jedna zo šiestich zastávok je pri vodopáde, pod ktorým tancujú dve červené víly. Neviem, čo majú stelesňovať (anglický výklad som nezachytil a čínsky som nerozumel), ale pobavili… Podvečer opúšťame Flam a pokračujeme ďalej na sever (trajekt Vagness – Hela). Nocujeme na odpočívadle a ako inak – na horskom priesmyku uprostred lyžiarskych svahov. Pokúšame sa druhýkrát naladiť satelit, no prebiehajúce semifinále MS vo futbale neuvidíme ani dnes… Vliezame do spacákov a otvárame Nemiroffku.

Streda sa ukazuje ako atraktívna a bohatá na zaujímavosti. Po rozbitej ceste sa dostávame do Brikesdalu, kde sa vydávame na nenáročnú kratšiu túru na ľadovec Briksdalbreen. Ide o zbytky ľadovcového splazu, ktorý sa topí a topí až zmizne úplne. Sprevádza nás riadna kosa, mrholenie a studený vietor – skrátka typické Nórsko. Zážitok z túry si zvyšujeme prekročením reťazových zábran s cieľom dostať sa priamo na ľadovcový splaz. Robíme pár fotiek a hubujeme, že nikto nevzal z auta slovenskú vlajku, s ktorou by sme spravili spoločné foto. To, že sa ľadovec skutočne z roka na rok zmenšuje, roztápa a vytvára tyrkysové jazero sa presviedčame aj my. Len počas našej túry sa z neho odtrhlo zopár ľadových balvanov.

Po našom rozmrazení pokračujeme ďalej na sever. Po niekoľkých hodinách stúpania do výšky 1000m a klesania na nulu schádzame z hlavnej cesty. Máme pred sebou niekoľko kilometrov najnáročnejších serpentín celej expedície – stúpame slepou cestou na výhliadku Dalsnibba (tento úsek je spoplatnený, no momentálne mítnicu opravujú, tak prechádzame free). Dvojlitrový motor má čo robiť, dotýkame sa oblakov a vôbec nechápem, ako sa sem mohli dostať cyklisti. Na vrchole nás čaká malé parkovisko a pretlak turistov. Strašne fúka, padá sneh s dažďom, pod nami plávajú ľadové kryhy. Robíme pár fotiek a tou istou cestou sa spúšťame dolu. Po chvíli prichádzame do Geirangerfjordu. To že ide o najnavštevovanejší fjord sme sa dočítali v bedekri a hustota turistov tomu aj nasvedčovala. Opäť prekračujeme plot pri známom previse, aby sme porobili pár adrenalínových fotiek, v miestnej reštike si objednávame lososa. Po 6 dňoch provizórneho varenia si aspoň na chvíľu rozťahujeme žalúdky.

Nezdržujeme sa dlho a pokračujeme ďalej. Po dvoch hodinách si škrtáme ďalší z cieľov – Trollstigen, čiže cesta Trolov. Nádherné údolie so serpentínami sme neodflákali a pokochali sme sa do sýtosti. Vodiči ešte nie sú unavení a tak ťaháme ešte kúsok do Borli, kde kotvíme pri pumpe. Nabíjame baterky, dorážame Spišskú hrušku, druhý krát sa neúspešne pokúšame naladiť satelit (je štvrťfinále MS v JAR). V opustenom kempe nachádzame sprchy, čo nám umožňuje po šiestich dňoch serióznejšie poľudštenie.

Vo štvrtok 8.7. sme si pospali a vyrážame až pred jedenástou. Dozvedáme sa, že druhý karavan je už po oprave na ceste za nami. My tak v pohode stíhame prehliadku Trondheimu, kde okrem katedrály a pevnosti nie je nič výnimočné. Dokupujeme si potraviny a kúsok za mestom, na odpočívadle Stav, čakáme na druhú posádku.

Tá dofrčala v piatok o 1:30. Dozvedáme sa, že nepojazdný museli do servisu odtiahnuť, tam čakali na diely a opravu. Pre trojdňový sklz museli vynechať Kjerag, Bergen, Flam… Aby nás dobehli, fičali v kuse cez 30 hodín, čo sa odzrkadlilo na ďalšom poškodení auta. Tentokrát si to odnieslo bočné okno, ktoré po ceste niekde šuchli o skalu.. Všetci sú uťahaní a tak si doprajeme oddych. Po zobudení a vytriezvení, lepiacou páskou tuningujeme poškodené zrkadlo a rozbité okno a už spoločne vyrážame na cestu. Plán na dnešný deň je presun 700 km do prístavu v Bodo. Kilometre ubúdajú pomerne rýchlo, po 9 hodinách prekračujeme 66°33` – hranicu severného polárneho kruhu. Nasleduje spoločná fotka, nákup suvenírov a pokračujeme ďalej. Niečo po 23:00 dorážame do prístavu v Bodo, odkiaľ máme na pláne presun trajektom na súostrovie Lofoty. Bodo nás privítalo v ružovom opare a slnkom nad obzorom. Čakanie na trajekt si krátime whiskou v originálnom vuvuzeláckom balení.

Približne o jednej po polnoci (už sobota) sa naloďujeme na trajekt Bodo – Moskenes. Plavidlo to nie je veľké a vzhľadom na nočnú hodinu, niet divu, že poloprázdne. Počasie nám praje, všetci sme na palube a užívame si polnočné slnko. Plavba trvá niečo cez 3 hodiny a miestami lapám po sickbagu. Kolíše to s nami viac ako by bolo žiaduce, uprostred lode to hádže logicky najmenej, práve tam sa nám aspoň na chvíľu darí zadriemať. O 4:15 sa vyloďujeme na Lofotoch, ktoré nás privítali slnečným ránom. Presúvame sa kúštik do mestečka „A“, kde zaspávame. Ráno sa prebúdzame do hmly a dažďa. Neodrádza nás to od prehliadky rybárskej osady. Chcem sa vyfotiť pred tabuľou s názvom mesta, no dozvedám sa, že tak ako každý rok, aj toto leto ju už niekto stihol ukradnúť… Tak si aspoň prezeráme sušiarne rýb a blúdime ďalej po ostrovoch. Ryby sú tu v podstate všade a je ich cítiť na každom kroku.

Zastavujeme sa v Reine a vydávame sa na túru k pláži Kvalvika. Podľa bedekrov ide vraj o nádhernú pláž s bielym pieskom, jediný nedostatok sa javí iba fakt, že jediná prístupová cesta vedie cez pohorie. Kosa, mrholí, fúka, no desiati nadšenci vo vetrovkách stúpajú cez skalnatý hrebeň k moru. Dve hodiny trvala cesta do tohto „letoviska“. Neviem si predstaviť, ako sem turisti nesú lehátka a nafukovačky, keď po strmých skalách je problém aj s chôdzou. Inej cesty ale niet. Vzduch 8°C, voda ešte o niečo menej. Traja odvážlivci idú do plaviek, ostatní drkocú zubami.

Do auta prichádzame vlhkí a skrehnutí. Po rozmrazení putujeme po ostrovoch ďalej. Domorodci predpokladali, že nízka oblačnosť sa podvečer rozplynie a tak prijímame rozhodnutie, že na Lofotoch prespíme a počkáme si na slnko. Skladáme sa v kempe pri Henningsvaer. Recepcia zavretá, no rampy niet. Absolvujeme teda sprchu, večeru, dopíjame whisky a výhru Nemcov o bronz oslavujeme dlhšie a hlučnejšie ako samotní Nemci. O 3:00 nás zaháňajú spať okoloparkujúci a tak sa presúvame…

… za bránu kempingu, odkiaľ ráno v nedeľu odchádzame. Je nonstop svetlo a čo je podstatnejšie, mraky naozaj zmizli. Oplatilo sa teda zdržať a Lofoty sa nám ukazujú v plnej kráse. Zastavujeme sa aj v nepísanom hlavnom meste Svolvaer. Súostrovie je s pevninou Nórska pevne spojené mostom Olafa, v blízkosti ktorého dosahujeme najsevernejší bod našej expedície (68°51`). Len chvíľu po opustení Lofot opúšťame aj samotné Nórsko. Vo švédskom meste Galivere tankujeme a nocujeme (pri elektrických zásuvkách).

V pondelok po prebudení vyrážame do Fínska. Na cestách sa objavuje nový prvok – soby. Kúsok od Rovaniemi prichádzame do dedinky St. Clausa. Komplex je vybudovaný na polárnej čiare. Absolvujeme tu prehliadku Santovho sídla, kupujeme špeci Santa USB kľúč so zachytenými spoločnými fotkami a krátkym videom. Nezdržíme sa dlho, lebo máme dnes na pláne aj nenáročnú turistiku v národnom parku Oulanka. Do východzieho bodu – Jummy prichádzame okolo 20:00, slnko nehreje, no stále je dosť vysoko. Balíme ruksaky a vydávame sa na malý medvedí okruh (cca 10km). Prichádza na moje slová, že s komármi tu sranda nebude. Repelenty idú na odbyt, ja volím mechanickú ochranu sieťkou. Prechádzka vedie zelenou krajinou popri rieke. Cez močiare a vodu kráčame po drevených lávkach a visutých lanových mostoch. Čo do turistov, je tu pusto, bodaj by nie, veď je pokročilá noc a nebyť sobov, bolo by nám otupno. Po 3,5 hodinách šľapania rezkým tempom prichádzame do karavanov. K úplnej pohode by sa hodila už iba sauna, ktorá je už nanešťastie zamknutá. Otužilci opäť skáču do vody, po Lofotoch pripadá ako termálna.

V utorok máme na pláne iba presun na juh Fínska, kde by sme chceli nocovať niekde v blízkosti ruských hraníc. Cesta je síce nudná, ale okolitá príroda stojí za pohľad. Vodiči si robia svoju robotu a ostatní mastia vzadu poker. Asi po desiatich hodinách prichádzame pred kemp v mestečku Imatra. Je 21:00 a nezvyčajne tma. Recepcia je už zatvorená čo nás núti ostať stáť pred rampou. Sprchy sú prístupné a tak sa poľudšťujeme, dačo pojeme, popijeme a šup do „postelí“. Oňo má narodky a dostal darček – ušetrenú klobásu. Noc bude krátka, lebo budík nastavujeme už na 4:00 – chceme byť na hraniciach medzi prvými.

Streda je dosť obávaná. Z fínsko-ruských hraníc máme rešpekt a aj samotný pobyt v Rusku neberieme na ľahkú váhu. Cesta na hraničný prechod Svetogorsk (15km) netrvá dlho. Všade je pusto a ticho, nikoho tu niet. Pomaly sa blížime k fínskej kontrole, kde síce registrujeme nápis STOP, no rampa je zdvihnutá. Po váhavom spomalení pokračujeme ďalej k ruskej kontrole. Výstup z Fínska vyzeral jednoducho až kým nám cestu neprekrížila omájákovaná hliadka. Z auta vyskakujú chlapíci v maskáčoch a spustia na nás ruštinu. Napokon predsalen anglicky sa potetovaný Fín pýta, prečo sme ignorovali značku Stop. Následne nám všetkým pobral pasy a odprevadil nás späť k fínskej búdke. Tu dostávame prednášku, že v tomto pásme opúšťame EÚ a musíme sa podrobiť pasovej kontrole. Robíme im teda po vôli a tak nás púšťajú na ruský checkpoint. Aj tu sme prví. Vypĺňame povinné registračné formuláre, vodiči to majú ťažšie, od nich požadujú aj colné vyhlásenie a dokumenty od auta. Zdržuje nás fakt, že nemáme doklady preložené do ruštiny, napokon sú ústretoví a po cca hodinke definitívne vstupujeme na ruské územie. Do St. Peterburgu máme pred sebou 160 km. Trvá nám to pomerne dlho a to najmä kvôli hrozným cestám. Vjazd do mesta je zapchatý, preto parkujeme na predmestí pred obchodným centrom Guliver. Odtiaľto sú to do centra iba 4 zastávky metrom, čo zaberá asi 15 minút. Nasleduje prehliadka mesta. Spočiatku všetci pokope, neskôr si pre rôznorodosť záujmov dohadujeme zraz na 20:00 pri Alexandrovom stĺpe. Mesto sa za ostatných 10 rokov dosť zmenilo. Zmizli staré rozbité autobusy a električky, čím sa výrazne skvalitnilo ovzdušie a aj celkovo šla kultúra žitia hore. Času sme si dopriali dostatok, čo nám umožňuje navštíviť všetky hlavné pamiatky v centre (od Petropavlovskej pevnosti, cez Auróru po Ermitáž a Zimný palác. Podvečer sa všetci presúvame metrom späť k autám. Trocha aj tŕpneme, že v akom stave ich tam nájdeme, no vsjo v parjadke. Nedarí sa mi nikoho presvedčiť, aby sme počkali dve hodinky na otváranie mostov. Píter tak opúšťame o polnoci a mierime do Petrodvorca.

Po 1,5 hodine (už vo štvrtok 15.7.) prichádzame na prázdne parkovisko pred letné sídlo ruských cárov. Je niečo pred druhou v noci a čuduj sa svete, víta nás strážnik. Hneď nás skasne po 200 Rubľov. Vysvetľujem mu, že potrebujeme wc, sprchu a elektrinu na nabíjačky. Sú to ale náročné požiadavky.. Ako motiváciu mu dávam nedopitú vodku. Chlapík teda odomyká prenosné chemické Toi Toi, ukazuje rakovinu (to je umývadlo po rusky) so štvrlitrovou nádržkou vody a ukazuje na predlžovačku voľne pohodenú v kríku. Sprchy niet, no dostávame radu, že ak sa chceme okúpať, za parkoviskom tečie akýsi kanál. Odolávame a tak po dvoch týždňoch prichádza na rad sprcha v aute. Dá sa zvládnuť. Váhali sme, či si cestu naplánujeme s nocľahom v Rusku, alebo cez túto krajinu iba prefrčíme. Napokon sme radi, že sme si Rusko rozdelili na dva dni, máme nočný dozor, ktorý nám dodáva pocit bezpečia. Ráno nás prebúdza uvítací dychový orchester. Chlapík s heligónkou víta návštevníkov a autobusy skutočne rýchlym tempom zaplňujú parkovisko. Začíname veriť, že ide o turisticky atraktívne miesto. Vstupné do parku je úctihodných 350 Rubľov, čo sa nám zdá, vzhľadom k tomu, že sa plánujeme zdržať iba 2-3 hodinky – drahé. Horné vstupné nádvorie je prístupné bezplatne, využívame teda možnosť nazrieť aj za brány areálu. Počkáme si na spustenie fontán, ktorých tu je neskutočné množstvo a pokračujeme do Lotyšského Tallinu.

Rusko – lotyšské hranice prekračujeme v pohode. Jeden člen posádky sa síce kdesi pozabudol a pri nečakanom otvorení rampy nestihol naskočiť do auta, prechod ale zvládol. V papučiach a s fľašou Kofoly musel vysvetľovať, ako je to možné, že Slovák ide z Peterburgu do Tallinu peši… V centre Tallinu parkujeme okolo 21:00. Je tma a tak absolvujeme prvú nočnú prehliadku mesta. Na námestí sa osviežujeme miestnym pivom a robíme nočné zábery.

V piatok, po nákupe v supermarkete, posilnení originálnym kaviárom vyrážame smerom na estónsku Rigu. Cestou sa osviežujeme na pláži v Parnu, kde nás čakala horúca 28C voda, vlny, piesok, húpačky a ženská pláž.. V Rige parkujeme v centre, na prehliadku postačuje aj 1,5 hodiny. Do Prahy je to ešte cez 1000 km a musíme to zvládnuť za dva dni. Pokračujeme teda ďalej do Litvy. Do hlavného mesta Vilnius prichádzame neskoro večer. Máme problémy nájsť miesto na bezpečné prenocovanie. Vládnu tu väčšie obavy ako v Rusku. Ožrani a divné indivíduá sa potulujú po meste. Napokon parkujeme pred obchodným domom a zaspávame.

Niektorí toho majú už dosť a ráno dávajú prednosť dospávaniu pred rýchlikovou prehliadkou mesta. Je sobota a my sa dnes potrebujeme dostať až za Waršavu. Našťastie poľské cesty nie sú až také hrozné a cieľ sa darí naplniť. Vo Waršave sa odpája prvý člen expedície a všetkým je jasné, že dobrodružstvo sa dostáva do svojej poslednej fázy. Už len šťastlivo doraziť na základňu. Niekoľko kilometrov za Czestochovou kotvíme na jednej z čerpacích púmp. Toto miesto sme si zvolili na posledné prenocovanie a rozlúčkovú párty. Máme pred sebou poslednú noc v karavanoch a napriek tomu, že prší, my rozťahujeme markízy, vyprázdňujeme posledné fľaše a vyhadzujeme kaviár, ktorého sme prejedení :).

Do Čiech vstupujeme podľa časového plánu. Na pumpe pred Kolínom dávame do poriadku karavany a prichádza k lúčeniu. Jedno auto smeruje cez Kolín, odkiaľ slovenská časť posádky putuje vlakom do Bratislavy, zbytok ide priamo, s malou dušičkou odovzdať majiteľom auto. Všetko prebieha bez komplikácií. Máme za sebou okolo 7500 km, ktoré sme napokon zvládli bez ujmy na zdraví. Plný zážitkov a nových skúseností považujem expedíciu za úspešnú s pocitom, že môj opätovný návrat do Nórska je len otázkou času. Celkom iste nie organizovaným zájazdom, určite s partiou kamošov a jednoznačne karavanom.

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .