Cetinje
Kamarát má na druhý deň rokovanie v Cetinje, čo bolo kedysi hlavné mesto nezávislej Čiernej hory. Chvíľu ešte poklábosím s jeho sekretárkou. Jedna z moslimiek vyhnaných v roku 1992 z Bosny. „Proste jedného dňa nám povedali, buď odídete, alebo vás zabijeme.“ Znie to banálne. Nehrá k tomu nijaká melodramatická hudba, žiaden podmaz retrospektívnych záberov. Čierna hora je inak skutočne výnimočná v tom, ako dokázala prijať obrovské množstvá presídlencov zo všetkých nedávnych balkánskych vojen, bez nejakých vážnych sociálnych otrasov (aj keď o miernom napätí nám miestni niečo povedia). Aha, nasleduje teda Cetinje. Mrňavé mestečko, kde si pozriem malý kráľovský zámoček, alebo skôr väčší dom, bývalú budovu ruského, i britského veľvyslanectva. Celý stred mesta je tak niečo nad tisíc metrov štvorcových a okolo pár ulíc rodinných domov. A čínsky butik. A zopár reštaurácií. Rybia polievka a čerstvý pstruh.
Kamarátove rokovania sa trochu natiahli a navyše od miestnych dostávam ako najlepší tip na príjemnú dovolenku Petrovac, asi hodinu cesty z Cetinje. Pôvodne som síce plánoval v prvom rade mesto Ulcinj, blízko hranice s Albánskom, a Petrovac ako prídavok, ale pod tlakom okolností mením priority.
Cesta úchvatnými horami. Dych vyrážajúci zostup k pobrežiu ponad mesto Budva, hlavné a zďaleka najpreplnenejšie letovisko (tam nejdem). Prejazd cez Bečiči, dvojičku Budvy. Popri malebnom ostrove Sveti Stefan… ešte pár minút, a je tu…
Petrovac
Prvé dojmy vôbec nie sú priaznivé. V prvom rade, ak má byť toto pokojné turistické stredisko vychvaľované brožúrkami a známymi, tak si autori výrokov potrebujú značne zaktualizovať obraz. Davy ľudí. Pláž nevidno, ale horná časť letoviska, do svahu, nevyzerá nijako extra úchvatne. Nasledujúcu hodinu strávime hľadaním ubytovania. Hotely, súkromné izby – všetko plné. Našťastie kamošova šikovná sekretárka, ktorá dostane telefonicky kategorickú požiadavku niečo zohnať, mi sprostredkuje súkromnú izbu.
Tá je priamo na pláži. Už je noc, kamoš dáva zbohom, ja sa hodím do postele.
Ráno mám z letoviska úplne iné dojmy ako večer. V prvom rade urobí svoje okno s vyhľadom na modré more a zlatistý piesok rovno pred domom. Pobrežná promenáda je veľmi pekná, scenéria hôr v pozadí pôvabný obraz príslušne dotvára. A áno, pláž je už o deviatej ráno preplnená. Telo na telo. Ale: žiadni západní alebo stredoeurópski turisti (aj keď neskôr sem-tam nejakú tú slovenčinu začujem, a samozrjem ruštinu – Rusi si čiernu horu začínajú silne obľubovať a dosť tu investujú). Takže mám skutočný pocit dovolenky, okolo len Srbi a Čiernohorci.
More je úžasné. Prvý deň sa nechcem priveľmi opekať, takže sa venujem dosť aj kulinárskym zážitkom a pobrežnej pešej turistike.
Druhý deň už na výber nemám. Hneď doobedu si ma na pláži adoptuje srbská rodina. Presnejšie, dvaja chalani, dvanásť a pätnásť, počujú, že hovorím po anglicky, kedysi žili v Kanade, sú radi, že môžu s niekým v angličtine komunikovať. Neskôr sa ku mne prisťahujú aj ich rodičia.
Takže trávim s chalanmi čas vo vode, či diskutovaním o ich budúcej kariére, plánoch na návrat do Kanady. Neskôr sa nechám adoptovať dvoma miestnymi dievčinami, sestrami, trochu bližšie k môjmu veku. Výborné učiteľky čiernohorčiny…
Aha, keď už som pri tom. Oficiálne sa miestny jazyk nazýva jekavský dialekt srbského jazyka, aj keď v poslednom čase silnejú snahy, aby sa nazýval čiernorčinou. U mnohých miestnych to vyvoláva trochu rozpaky, lebo rozdiely sú minimálne. Typickým pre čiernohorčinu je vyslovovanie „je“ tam, kde Srbi majú „e“. Takže čiernohorsky mljeko, kým Srbi hovoria mleko (tento rozdiel neplatí pre všetky pozície „e“).
Na tretí deň sa musím s Petrovacom rozlúčiť, ďalej už ubytovanie jednoducho nie je možné zohnať. Teda, na poslednú noc ma rodinu bola nútená z mojej izby presunúť, lebo ju mala zarezervovaná nejaká rodinka. Takže sa sťahujem do bytu bez výhľadu na more. Ale aj tak je to šok, v pozitívnom slova zmysle. Nádherná spálňa, prekrásna obývačka, dobre zariadená kuchyňa, terasa, s výhľadom na dobre pestovanú kvetinovú záhradu. No, chcel by som mať taký byt v Bruseli. A tridsať euro na noc… veľmi slušné. Ale aj tu sa ide sťahovať nejaká rodinka s rezerváciou, takže posledné ráno v Petrovaci. V kaviarni na promenáde hrá príjemná muzika, vzduch vonia morom. Do výhľadu medzi mnou a modrým obzorom vstúpi malé dievčatko, ktoré na zábradlí/improvizovanej kladine skúša gymnastické cviky. Pláž sa zapĺňa pohodovou vravou.
Nerád odchádzam, ale čaká ma juh. Autobus prejde popri mestečku Sutomore, od ktorého ma miestni uniformne odrádzajú (nie veľmi čistá voda, nepekná architektúra) a meste Bar, ktoré síce slúži aj ako letovisko, no príliš okato je to predovšetkým prístav, s priemyselnými zariadeniami. Ku koncu cesty hrebeň hôr pri pobreží zmizne, prišli sme na začiatok roviny. Je tu však ešte malé zoskupenie kopcov, medzi ktorými sa rozkladá mesto…
Ulcinj
Tak tu už som len ja a Albánci, face to face. J.D. čelí islamskej záplave, hroziacej Európe : ).No dobre, trošku fabulujem. Albáncov je tu skutočne veľa, 85 percent miestnych sú tejto etnickej príslušnosti. Ale sem tam, aj keď naozaj dosť zriedka, počuť aj cudzích turistov.Mesto nie je pekné, chýbajú síce vyslovene urbanistické jazvy v štýle reálsocialistických alebo zle navrhnutých sklenených administratívnych budov, ale je príliš evidentné, že sa tu stavia bez nejakého plánu a jednotného názoru, ako by mali domy vyzerať.
Pri mori mestu dodáva trochu lepší výzor pevnosť nad morom a pekne polmesiacovitá mestská pláž. Opaľuje sa tu miestne obyvateľstvo, podobne ako na malých plážach v okolí. Niežeby to človeku veľmi vadilo, ale kombinácia evidentnej chudoby so zvyklosťou (niektorých) miestnych zabaliť sa do šiat, ľahnúť si na zem a proste spať, vytvára atmosféru, ktorú turista až tak nevíta. Hotely v tesnej blízkosti mesta preto neodporúčam. Ja som si však vopred vyhliadol niečo lepšie. Prejdem teda od mestskej pláže popri miestach ako „ženská pláž“, kde má prístup iba jedno pohlavie, pretože miestny piesok a nejaký prameň vody vyvierajúci nad plážou vraj pôsobia proti neplodnosti a ženy sa tu môžu opaľovať nahé. Nasleduje môj hotel, Albatros. Bohužiaľ, v lepšej časti, A bloku, už miesta nemajú. Skončím teda v izbe typu „ubytovňa ROH“. Nie veľmi čisto, veľmi, ale veľmi opotrebovaný nábytok, v kúpelni sem tam hrdza a so splachovaním sa netreba namáhať, pretože prúd z vody z nádržky tečie tak či tak nepretržite. Ale dá sa to vydržať.
Hlavne, ak z balkóna človek vidí opäť raz krásne modré more, kontrastujúce s borovicovým lesom, ktorý je všade naokolo. Borovice krásne voňajú a v noci všade vyhrávajú cikády.Hotel má navyše veľmi slušnú reštauráciu, s krásne pohotovým a úslužným servisom. Počul som síce príbehy o tom, ako v tejto časti krajiny ľudí hovoriacih po srbsky občas odmietnú obslúžiť, ovšem s mojou srbčinou/čiernohorčinou som evidentný cudzinec. Hotel je plný Albáncov. Veľa je Kosovčanov, ďaľšia veľká skupina sú zrjme ľudia albánskeho pôvodu pracujúci na Západe. Aj keď ťažko povedať: veľa áut tu má západoeurópske ešpézetky a albánsky hovoriacich majiteľov, ale či sú tie autá aj domicilované vo Švédsku, Nemecku, Holandsku, alebo už nejakí čas behajú v tejto časti sveta, ťažko povedať.
Všetci tí Albánci v hoteli sú inak veľmi príjemní ľudia. Krásne správanie, vkusne oblečení. Kľud, pohoda. Večera na terase je úplný pôžitok pre bohov, všade noblesní ľudia, ako vždy dobré jedlo, ticho špliechajúci príliv za hradbou borovíc.
V okolí hotela sa dá plávať iba na skalnatých plážach. Ale sú veľmi pekné. A plné života: rýchlo behajúce kraby, pod hladinou zase všetky možné druhy rýb.Tie skončia čiastočne aj na mojom tanieri. Neďaleko je „riblja koliba“ – rybár zbúchal z dosák krásnu reštauráciu, ráno naloví ryby, šupne do chladničky, na obed a večer dá z podnosu vybrať zákaznikovi, ktorú chce upiesť a potom pracuje na grile. Manželka, syn a dcéry zatiaľ obsluhujú s pitím a polievkami.
Velika plaža
Uprostred pobytu sa na chvíľu prepravím aj ďalej na juh, na Veliku plažu, trinásť kilometrov dlhý, neprerušený, široký pás zlatistého piesku, ktorý má byť jednou z hlavných atrakcií tejto časti krajiny. V skutočnosti je tento zážitok dosť sklamaním. Kým v príručkách sa zdôrazňuje, že tu stále nie je veľa hotelov a treba si teda užiť skoro panenský kus pobrežia, kým táto pohoda trvá, skutočnosť je o dosť komplikovanejšia. Všade sa totiž stavia, síce nie hotely, ale vyrastá tu veľa pre túto časť krajiny typicky nie veľmi vkusných rodinných domov. Turistov je na pláži tiež dosť, dovážajú sa sem autami po úzkej ceste, na ktorej je tým pádom zápcha. Na pláži všade slnečníky, zhon, nie veľmi pekné bufety a bary… radšej sadám do auta, odveziem sa ešte k albánskej hranici, k ústiu idylickej riečky Bojana a idem preč. Na skaliská v malebných zátokách pri mojom hoteli.
Hory
Po troch dňoch tejto pohody nasleduje presun do hôr. Najprv cez Skadarske jazero do Podgorice, potom kaňonom Mrtvica (po pár kilometroch si myslíte, že autobus, ktorý ide tridsať centimetrov od nie veľmi spevnenej krajnice, za ktorou sa pôda prepadá do hĺbky najmenej sto metrov, už vyššie jednoduchu stúpať nemôže, ale za každou zákrutou, za každým tunelom sa vynára ďalšia hradba hôr). Príchod do mestečka Kolašin. Neďaleko je národný park Biogradska gora a kúsok ďalej na druhej strane ďalší, Durmitor, so známym lyžiarskym strediskom Žabljak. Ale mám času ostať iba na jednu noc. Takže, aj keď môj penzión ponúka rôzne raftingové výlety či jazdenie na koni, musím odmietnúť a vybehnúť z mestečka iba do priľahlých vrchov. Tie však rozhodne stoja za to. Nie som v horách žiadnym nováčikom, ale tieto sú naozaj krásne a vyrážajú mi dych. Majestátne obrovské, s príjemnými dedinkami kde-tu rozsypanými na svahoch. Lúky sú veľmi dobre pokosené, zemiačniská príjemne upravené, ale iba tak, že to nenarúša dojem stále dosť divokej krásy (žiadne Alpy s autostrádami alebo manikúrovanými lesmi).
Opustenie krajiny
Takže nasleduje ďalšia medzizastávka v Podgorici, posledná divoká noc na rozlúčku. Ráno sa nejakým zazrakom dostanem z postele v plánovaných osem hodín, môjmu známemu to trvá dlhšie, ale potom predsa len stihneme dohodnutý termín v autopožičovni. Výlet do Budvy. Nadšený nie som, nechce sa mi do veľkostrediska s discobarmi, ale zachráni ma počasie. Úplne nečakane začne pršať, takže na poslednú chvíľu zmeníme plány, v Budve nezastavíme a ideme ďalej do malebného mestečka Kotor, „mini Dubrovníku“ v zálive Boka Kotorska. Pozrieme si jachty v tomto stredisku, ktoré začína slúžiť superboháčom, aj prekrásne staré mesto. Potom nasleduje malebná jazda okolo zálivu. Kamarát ma vyloží v Hercegu. Má víza nejako tesne pred vypršaním, takže prekročenie hranice nechce riskovať. Ale z Hercegu už mám dopredu vyhliadnutý autobus, pokračujem plynulo na Dubrovník.
Zaujímavé intermezzo na hranici. Colníci vyhlásia prehliadku batožiny. Ja sa s mojou zastavím až na konci radu, našej skupiny. Takže môžem sledovať, ako čiernohorský colník prehliada obsah kufru nejakej šarmantnej mladej Španielky. Tá koketne protestuje, keď sa jej colník chystá naspäť vložiť zle zložený kus šiat. Colník sa začervená, šaty začne vzorovo skladať. Potom ďalší kus. Potom sa mu to začne páčiť, zvlášť, keď príde na spodné prádlo. Takže tam stojíme, mladý plachý colník uhľadne skladá, pri ňom so založenými rukami stojí doširoka sa usmievajúca Španielka…
Po nástupe do autobusu colník vyjde pred budovu, stále sa placho obzerá a sem tam mihne očkom dovnútra autobusu. Asi sa za tých pár minút zamiloval. Potom sa však romanca končí, autobus sa pohne, sme v Chorvátsku.
Epilóg – Dubrovník
Nemohol by som opis tohto putovania skončiť bez pár slov o Dubrovníku, kde som strávil posledné dva dni pred odletom. Všetky čarovné prívlastky, ako „perla Jadranu“ sú tu úplne namieste, mesto je to prekrásne, v prekrásnej scenérii.
Naštastie mám vopred rezervované ubytovanie, takže pri výstupe z autobusu sa čo najrýchlejšie pretlačím davom agresívnych babiek, ktoré ponúkajú izby (našťastie som o tomto čítal už v turistickej priručke, takže mi daný jav – milé babičky oblečené tradične v čiernom sa pri príchode autobusu zdvihnú z múriku a bijú sa o potenciálnych zákazníkov – nespôsobí inak pochopiteľný šok).
Taxíkom sa vyveziem do dediny priamo nad mestom. Tu je ubytovanie nepomerne lacnejšie ako dolu. Platíte za to neprítomnosťou obchodov (aj keď je tu jedna reštaurácia) a hromadnej dopravy. Ak nechcete platiť taxíky – a tie sú v Dubrovníku naozaj drahé – musíte pešo. Dole do mesta to ide za pätnásť minúť. Hore, po strmom svahu, o dosť dlhšie.
Ráno nasleduje príjemný šok. Zbehnem do mesta – pohyb dole svahom, keď sa k čarovnému polostrovu obohnanému hradbami pomaly približujete, naozaj stojí za to. Keď som už priamo pred hradbami, zo strany Starého prístavu, narazím na pláž. Krásna. A minimum ľudí. Pravda, je ráno, asi deväť hodín. Ale aj tak. Hovorím si, asi to tu bude dosť drahé. Ale ako idem schodami dolu k piesku, narazím na nápis Gradska plaža. Mestská, teda verejná pláž, a tak málo ľudí?
Ale nakoniec je to predsa pravda. Pláž sa síce neskôr zaplní, ale nič dramatické. Miestni mi potom tvrdia, že tento rok bolo turistov menej, ako čakali, vraj ich možno odradili všeobecne vysoké ceny.
V každom prípade sa nesťažujem a Dubrovník si užívam. Jedlo, na ktoré narazím, nie je také dobré ako v Čiernej hore, a aspoň dvakrát tak drahé, letovisko je poznamenané prítomnosťou typicky masového turizmu, ale aj tak stojí za to.
A večer môžem oceniť polohu dediny nad mestom, kde bývam. Pohľad na Dubrovník je skutočne čarovný. Pekne osvetlenému mestu s hradbami asistuje susedný ostrov Lokrum. Objíma ho prstenec skalnatého pobrežia, ktorý odráža svetlo z pevniny. Okolo tmavé, nočné more, splývajúce s oblohou – výsledný efekt je ten, že ostrov vyzerá, akoby sa vznášal vo vzduchu. Na nebi je vidieť neuveriteľné množstvo hviezd (prakticky dokonalý koberec Mliečnej dráhy). Nad mestom a ostrovom visí načervenalý, veľký oblúk mesiaca. Rozprávka. V tejto časti Balkánu som rozhodne nebol naposledy.
- Guest napsal(a) před 11 roky
- naposledy upraveno před 10 roky
- Musíte se přihlásit, abyste mohli komentovat
Prosím, nejprve se přihlašte.