0
0

Prezite s nami 13 dni v carovnom Egypte…

1. DEŇ. – Utorok, 13.03.2001

Je pondelok 12.3.2001 17:20 hod. a my odlietame v malom vrtuľovom lietadle ČSA za zatiaľ najväčším dobrodružstvom v našom živote. My to sme ja, Miška, Zuzana a Aďa, alebo inak povedané ja a tri baby. Plní očakávania sedíme tri hodiny v Prahe na letisku a čakáme na odlet nášho Boeingu 747-500 do Káhiry. Let prebehol v pohode, pristávanie nad nočnou Káhirou bolo očarujúce, Káhira je z výšky obrovská, škoda len, že nebolo vidieť pyramídy. Nad mestom sa vznášali malé obláčiky, ktorým sme ale nevenovali veľkú pozornosť. Posunuli sme si hodinky o hodinu dopredu. Na pasovej kontrole sme sa zdržali asi pol hodiny. Prebehla úplne v pohode, len tam bolo veľa ľudí a treba vyplniť jedno tlačivo. Len čo sme vyšli z letiskovej haly nám ponúkali taxík do mesta a hotel za 10 USD, ale rozhodli sme sa, že sme prišli za dobrodružstvom a pôjdeme do mesta autobusom. Autobusová stanica je priamo pred letiskom. Postavili sme sa na autobusové nástupište s číslom 400 spolu s ďalšími Čechmi a dvomi Slovenkami. Tie vyše hodinové čakanie na autobus nezvládli a dali sa prehovoriť na taxík. Aké bolo ale ich prekvapenie, keď po nasadnutí do auta ešte pol hodinu čakali, či taxikár náhodou neprehovorí ďalších. My sme si počkali na autobus a oplatilo sa. Hoci nás jeden taxikár chcel zmiasť a radil nám nenastúpiť do autobusu, ktorý prišiel na iné nástupište, iný nám poradil správne. Cesta v autobuse plnom Čechov a Slovákov stála za to (0,25 EL) a trvala asi hodinku, kým sme dorazili na železničnú stanicu.

Po vyše dvojhodinovom zjednávaní a informovaní sa, (zvyknite si, že Egypťania Vám s kľudom do očí zaklamú) sa nám podarilo kúpiť na 11. nástupišti lístky do 2. triedy na stredu večer do Asuánu za 42 EL (bez štud. zľavy) + 1 EL navyše asi pre policajta, ktorý sa nám snažil „akože pomôcť“. Po kúpení lístkov sme sa spolu s ďalšími štyrmi Čechmi (Dášou, Martinou, Zbyňkom a Pavlou) a policajtom išli pozrieť na hotely, ktoré sú kúsok od železničnej stanice (za ňou), ale nemali toľko voľných miest (bolo nás 8). Tak sme sa, aj s ruksakmi, vybrali metrom do Cairo University, kde sa podľa informácií českých „spolupútnikov“ dali zohnať študentské karty, ktoré sme si chceli zohnať pre uplatnenie zliav napr. v múzeách. Keď sme vyšli z metra zažili sme šok. Pršalo, nie lialo ako z krhly. Keď sme odchádzali z Bratislavy svietilo slniečko, teplúčko a tu v Egypte nás privítal dážď a relatívne chladno. Po asi 15 min. chôdzi v daždi (všetko, aj batohy, sme mali úplne mokré. Všade bolo plne vody a blata, Káhira nemá kanalizáciu. Také mláky sme ešte nezažili, nedalo sa poriadne prejsť z jednej strany cesty na druhú!!!) sme sa od našich západných susedov odlúčili a taxíkom sme sa za 1 EL (celé auto) odviezli späť k stanici metra. Česi to nakoniec našli, ale aj tak sa to tam nedalo vybaviť – ešteže sme s nimi nešli ďalej. Metrom sme sa vrátili späť na železničnú stanicu (lístok na metro stojí 0,5 EL). Tam nás odchytil jeden taxikár, ktorý za 5 EL s nami išiel zhánať nejaký hotel. (Keď sme sa pýtali taxikárov pri Cairo University, tak slovo „hotel“ evidentne nepoznali!!!) V hoteli New Palace nemali voľné izby, tak sme sa napokon ubytovali v hoteli Venus za 15 EL/noc, bez raňajok, sprcha na izbe. Boli sme takí zničení a mokrí, že by sme sa ubytovali asi v skoro každom hoteli.

Na recepcii sme sa dohodli, že nám zoženú karty Yout Travell Card za 45 EL. Na ISIC kartu chceli potvrdenie zo školy a to sme samozrejme nemali. Aďa si zabudla fotku doma (jedna je potrebná k tej karte), tak sa išla odfotiť do miestneho fotolabu za 10 EL, štyri Polaroid fotky. Celí unavení sme si potom oddýchli na izbe. Po uvítacom pohovore, kde sa na nás snažil urobiť veľký dojem majiteľ hotela a ponúkal nám, že nám zorganizuje pobyt v Asuáne a Luxore za 170 USD, sme sa išli prejsť po meste. Dohodli sme sa len na výlete na nasledujúci deň do Gízy, Sakkary a Memphisu za 5 USD/osoba. Zaujala nás aj informácia, že do Abu Simbel sa už nemusí ísť len lietadlom !!!

Išli sme peši na Tahrir Square, potom metrom na zástavku Ataba a odtiaľ peši do islamskej štvrti, Khan el-Khalili. Bola to dosť dlhá a náročná cesta, lebo všade bolo ešte stále dosť vody. Navštívili sme asi po polhodinovej chôdzi chrám ______(vstup 3+1 EL – všetko ako bakšiš) a Al-Azhar (5 EL – môžete ísť dovnútra aj zadarmo, ale nebudete mať sprievodcu a nedostanete sa všade. Nezabudnite sa vyzuť!) Al-Azhar bol naozaj pekný a chvíľku sme si posedeli na teplom, od slnka vyhriatom mramore. Zničení z predchádzajúcej chôdze sme sa rozhodli ísť späť taxíkom a za 5 EL/auto sme sa odviezli až ku Cairo Tower. Vstupné na vyhliadkovú vežu bolo pre nás ale dosť drahé (30 EL) a tak sme sa tohto zážitku vzdali, škoda. Peši sme prešli cez most Níl a celkom zničený dorazili na hotel. Tu sa nás ešte majiteľ hotela snažil presvedčiť, nech si zakúpime pobyt v Asuáne a Luxore cez neho, že nám prispôsobí program. Ponúkol nám dvoj- a trojhviezdičkové hotely, anglického sprievodcu, že nám dokonca zaplatí aj za lístok, čo sme si kúpili do Asuánu. Bol dosť dobrý v presviedčaní a my sme boli ešte dosť neznalí miestnych pomerov. Musím povedať, že sme váhali, ale nakoniec našťastie rozhodla naša túžba za dobrodružstvom nad „Fischer dovolenkou“ (vopred naplánovanou). A v neposlednom rade sme naším rozhodnutím aj dosť ušetrili. Pri zaspávaní sme sa už tešili na jeden z vrcholov našej cesty po Egypte, na zajtrajšie pyramídy.

2. DEŇ – Streda, 14.03.2001

Vstávame skoro ráno o 7:00 hod a vyrážame za pyramídami. Na to, že je tak skoro ráno, je už plno áut na cestách. Keď prejdete cez most do Gízy, akoby ste prešli do zbúraného mesta, všade nedostavané budovy a odpadky, medzi ktorými sa hrajú deti. Pôvodne sme chceli ísť do Cheopsovej pyramídy, do ktorej môže ísť len 300 ľudí denne. Pred pyramídami nás ale náš taxikár zaviezol do jedného „obchodu“, kde sa nám snažili nanútiť, nech si objednáme ťavu alebo aspoň koňa na „chodenie“ po areále pyramíd, lebo sú tam vraj „veľké“ vzdialenosti. Až na naše dôrazné zvýšenie hlasu nás prestali prehovárať a konečne sme mohli ísť na pyramídy. Areál vôbec nie je taký veľký a všade sa dá ísť autom! Vstupné do areálu stálo 10 EL (študent) + 5 EL za auto.

Cheopsova pyramída je známa pod menom vládcu, ktorý ju nechal postaviť, faraóna Chufeva, grécky Cheopsa. Je to najväčšia dodnes stojaca pyramída a na dlhé tisícročia najväčšie dielo vytvorené ľudskými rukami. Do roku 1880 bola najväčšou stavbou na svete, potom ju prekonali veže Dómu v Kolíne nad Rýnom a v roku 1889 Eiffelovka. Pôvodne bola obložená doskami z leštenej žuly, ktoré boli neskôr bohužiaľ použité na stavbu tureckej mešity. Ráno v Cheopsovej pyramíde nefungovala elektrina a nevedeli sme ako dlho to bude trvať, tak sme sa rozhodli, že do nej nepôjdeme (vstupné 20 EL-študent). Boli v nej naši známi Česi a nie je to vraj nič moc. Len veľmi teplo, málo miesta, žiadne kresby. Káždopádne ak budete mať šťastie a dostanete kúpiť lístky dnu, aspoň sa budete mať čím chváliť pred ostatnými. Zvonku je ale pekná, tu veľkosť je najlepšie vidieť, keď prídete až k nej. Pri Cheopsovej pyramíde sme si kúpil pohľadnice, 10 ks za 2-2,5 EL. Treba ale zjednávať. Od Cheopsovej pyramídy sme išli na vyhliadkovú plošinu, kde sme sa trošku pofotili, natočili výhľad a vrátili sa k Mykerinovej pyramíde. Po celom areáli sme sa pohybovali v našom celkom peknom mikrobuse, neboli nutné žiadne ťavy ani kone!

Mykerinova pyramída je najmenšia z troch veľkých gízskych pyramíd a aj najmenej známa. Stojí trošku stranou a svojou výškou 66 m pôsobí ako dieťatko dvoch veľkých rodičov. Vstupné do pyramídy je 5 EL(št.). Nekupujte si lístok na foťák-nič nevidieť. Po vzore svojho otca Cheopsa si nechal postaviť hrobku aj faraón Rachev. Táto pyramída, ktorá je o 10 metrov nižšia ako pôvodná výška Cheopsovej pyramídy, pôsobí omnoho vyšším dojmom, pretože je postavená na vyššie položenom mieste. Rachevova pyramída, známa tiež pod menom Chefrenova, si ako jediná zachovala s výnimkou vrcholu ihlanu pôvodné vápencové obloženie na svojom vrchole. Vstup do tejto pyramídy sa nachádza v jej severnej stene a vedie pasážou cez chodbou do pohrebnej komory, v ktorej dodnes leží Rachevov žulový sarkofág. Pri Rachevovej pyramíde sme sa nezastavili a pokračovali ku sfinge. Tento 60 m dlhy a 20 m vysoký kolos bol vytesaný do vápencového pahorku, ležiaceho pred východnou stranou Rachevovej pyramídy. Predpokladá sa, že jej tvár je v skutočnosti podobizňou samotného Racheva. Nám sa nezdala až taká veľká ako na fotkách, ale keď si človek predstaví, že bola viackrát zasypaná celá v piesku….Pri východe sme si kúpili vodu, lebo sme boli hrozne smädní. Bola to naša najdrahšia voda (Baraka – majú aj iné lacnejšie značky) v Egypte, až 3 EL (inak stojí 1,5 EL). Na ceste do Memphisu sme sa zastavili v papyrusovom „múzeu“ (normálny obchod, to oni len tak volajú), kde nám ukázali ako sa robia papyrusy. Bolo to celkom fajn.

Memphis, prvé hlavné mesto zjednotenej ríše sa symbolicky nachádza na hranici medzi Horným a Dolným Egyptom. Na vrcholu svojej slávy to bola skutočne dôstojná metropola kráľovstva, avšak dodnes sa nám z nej zachoval len zlomok. Väčšina mesta je pod zemou. Vstupné do Memphisu bolo 7 EL (št) + 5 EL (foťák), video si nekupujte dá sa to natočiť aj od vchodu. Najimpozantnejšia je asi socha Ramsessa II. v malom „múzeu“. Len vďaka jej veľkosti a dopravným možnostiam v prvej štvrtine 19. storočia môžeme ďakovať, že tu stále leží. Bola totiž darovaná Britskému múzeu, ale Angličania sa báli komplikácií pri jej prevoze a sochu nechali na pôvodnom mieste. Ďalej je tu alabastrova sfinga, 8 m dlhá a 4 m vysoká a dve vysoké sochy. Cestou do Sakkary sme sa zastavili v kobercovom „múzeu“. Vyzerala to byť dosť náročná práca. A už nás čakala Sakkara.

Sakkara je jedno z najväčších a historicky najdlhšie používaných pohrebísk na svete, lebo tu boli pochovávaní ľudia najmenej 3000 rokov. Nájdeme tu asi 15 pyramíd najdôležitejších kráľov tej doby, aj mastabové súkromné hroby staroegyptských šľachticov. Mastabové hroby majú pre archeológov veľkú cenu, predovšetkým vďaka svojej výzdobe. Na rozdiel od kráľovských hrobov, ktorých výzdoba je určená požiadavkám vznešenosti a nájdeme tam predovšetkým bohov a králov, v mastabových hrobov vidíme výjavy z bežného života ľudí, obrazy zo života roľníkov, lovcov, náboženské rituály. Medzi významné mastaby môžeme počítať Hotepovu, v ktorej je znázornený Hotep v spoločnosti hudobníkov a Merrerukovu, ktorá je jedna z najlepšie zachovalých mastab 6. dynastie. Obsahuje 33 miestnosti plných malieb s výjavmi lovu a rybolovu. Najskôr sme teda navštívili naozaj pekné mastaby a Tetiho pyramídu (vnútri je krajšia ako Mykerínova, zvonku úplne zničená). Potom nás už čakal posledný bod našej výpravy, Džóserová pyramída.

Keď okolo roku 2650 B.C. faraón Džóser poprosil svojho staviteľa Imhotepa, aby mu postavil mastabový hrob, netušil, že vstúpi do dejín ako zakladateľ pyramídových hrobov. Imhotep totiž postavil velkú mastabu a na ňu päť ďalších, postupne sa zmenšujúcich. Je to najväčšia pyramída v Sakkare, je 60 m vysoká so základňou 124 x 107 m a je súčasťou celého komplexu budov, ktoré boli postavené za účelom zložitých posmrtných rituálov. Je vážne pekná. Urobila na mňa asi najväčší dojem z celého dňa. Je to pekný areál, vidno aj pyramídy v Gíze a v diaľke aj Šikmú pyramídu (pri jej stavbe asi v polke zistili, že majú zlý uhol, tak zvyšok postavili pod iným uhlom). Vôbec tu nie je toľko ľudí ako v Gíze, všade jemný piesok. Dá sa aj trochu na ňu vyliezť, len pozor na policajtov.

Cestou späť do Káhiry sme odmietli návštevu voňavkového „múzea“. Vystúpili sme na Tahrir Square, kde sme sa v miestnom KFC najedli (menu okolo 10 EL). Najedení sme sa išli prejsť po meste. Videli sme parlament (veľká kopa policajtov), trošku poblúdili (asi 2 hodiny) a dorazili na hotel. Napísali pohľadnice domov (známka stojí tuším 1,25 EL) a vyrazili na stanicu, ktorá bola kúsok od nášho hotela. Pri pohľade na niektoré vagóny s číslom II. (trieda), nás síce zamrazilo – plné Egypťanov, bez svetla. Skúšali sme aj asi trikrát pýtať, či to náhodou nie je náš vlak, ale to radšej ani nerobte, iba vás zmätú. Jeden vám povie áno, druhý nie, tretí sa len usmieva. Nakoniec ale dorazil aj náš vlak Nefertiti, ktorý sa úplne odlišoval od ostatných. Je to asi taký „turistický“ vlak. II. trieda bola super, vyrušoval len predavač občerstvenia, ktorý každú chvíľu vošiel do vagóna a krikom každého pobudil. Stretli sme sa zase s „našimi“ Čechmi a pomaly ale iste z nás vznikala taká malá skupinka. Pomaly sme zaspávali a tešili sa na Asuán.

3. DEŇ – Štvrok, 15.03.2001

Cesta do Asuánu trvala asi 15 hodín. Len čo sme vyšli pred stanicu, začal o nás doslova „boj“. Agenti hotelov sa predháňali, len aby nám čo i len strčili kartičku s názvom hotela. Počkali sme si až sa objaví názov Noorham hotel a potom sme sa išli naňho pozrieť. Na Internete píšu, že izba s raňajkami a sprchou stojí 7,5 EL. Nám, keďže sme boli veľká skupina (8 ľudí – boli s nami aj Česi) sa to podarilo zjednať na 6 EL. Po zapísaní sa (v každom hoteli vás musia zapísať a potom nahlásiť na políciu) nám Jamal (alebo ako sa sám nazval Jimy Hendrix-majiteľ hotela) ponúkol výlet na zbytok tohto dňa na zajtra do Abu Simbel (spolu za 48 EL – 8 + 40). Išli sme sa ale najskôr prejsť do mesta.

Asuán je také malé príjemné mestečko, plné rozličných vôní a veľa obchodíkov. Je najdôležitejším mestom Horného Egypta. V staroveku sa volal Elefantina, čo vyjadrovalo hlavný obchodný artikel. Význam mesta dokazujú aj vykopávky: chrám boha Chnuma, zbytky chrámu Thutmosa III. a unikátny nílometer. S jeho pomocou určovali kňazi dátum pravidelných záplav, na ktorých závisel život všetkých ľudí. Voda Nílu prúdila úzkym otvorom pozdĺž úzkeho schodišťa, na ktorého stranách bola stupnica.

Cena, ktorú nám v meste ponúkali za tie dva výlety bola asi rovnaká ako v hoteli a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme cez hotel. Nakúpili sme si nejakú vodu a zabalený malý chleba (8 ks – 4 EL) a vyrazili na výlet. Ako prvý nás čakal Nedokončený obelisk (5 EL-št). Mal to byť najvyšší obelisk v Egypte (42 m – dala ho vytesať kráľovná Hatšepsut), ale praskol im a tak ho nechali ležať v zemi. No a Egypťania z toho spravili turistickú atrakciu.

Potom nasledovala návšteva chrámu na ostrove Philae. (10 EL-št). „Vtipné“ na tomto chráme je, že keď prejdete vstupnou bránou, musíte znovu zaplatiť. A to 5 EL na osobu za to, že vás niektorá z lodičiek odvezie na ostrov. My sme to po „tvrdom“ zjednávaní zjednali na 35 EL za 8 osôb, omnoho lepšie sa to nedá. Stojí to ale za to. Celá scenéria je úžasná, dali si záležať. Po správnosti by to mal byť ostrov Agilkia – pôvodný ostrov Philae bol totiž po vzostupe Nílu, vďaka stavbe priehrady, zaplavený. V snahe zachrániť toto kultúrne bohatstvo bol celý chrám (podobne ako aj Abu Simbel) kompletne presťahovaný na vedľajší ostrov Agilkia. Chrám bol rozrezaný na 37 363 kvádrov a ostrov Agilkia upravený do podoby bývalého ostrova Philae. Srdcom ostrova je chrám bohyne Eset. Cez prvý pylón, na ktorom je zobrazený Ptolemaios XII. sa dostanete na veľké nádvorie ukončené druhým pylónom. Za ním sa nachádza stĺpová sieň a najsvätejšia svätyňa. Okrem toho sa na ostrove nachádzajú aj pamiatky z rímskeho obdobia – rímska mestská brána a Trájanov stánok. Skúste si chvíľku posedieť na lavičke pri vode, je to osviežujúce.

Keď sme sa vrátili z ostrova, náš vodič (zasa sme chodili mikrobusom) len nervózne ukázal na hodiny, bolo asi o 30 minút 17:00 hod. a o piatej zatvárajú priehradu High Dam. Nahodil najvyšší rýchlostný stupeň a systém jama-nejama sme sa hnali na High Dam. Stihli sme to. Vstupne bolo tuším 5 EL. Priehrada je obrovská, jazero čo vzniklo, dostalo názov po prezidentovi Náserovi. Na priehrade je zakázané natáčať na video, ale aj tak pár záberov natočených máme. Cestou späť sme sa zastavili pri pamätníku egyptsko-sovietskeho priateľstva (Rusi im to postavili). Skúste si ľahnúť do stredu pamätníka a pozrieť sa hore. Je to fascinujúci, skoro až taký sci-fi pohľad.

Večer sme sa boli ešte poprechádzať po meste a k Nílu. Asuán sa nám naozaj zapáčil, oproti tej hlučnej a veľkej Káhire. Išli sme skôr spať, lebo zajtra musíme o 3:00 hod. vstávať a ideme sa pozrieť na Abu Simbel, ďalší z vrcholov našej cesty.

4. DEŇ – Piatok, 16.03.2001

Budíček o tretej ráno, teda v noci, nie je nič moc. Aspoň tie raňajky – teplý čaj a rožok s lekvárom a syrom – dajú trochu energie do tela. Cestou v mikrobuse do Abu Simbel, ktorý je vzdialený asi 260 km ešte dospávame. Nenecháme si ale ujsť prekrásny východ slnka nad púšťou. Na prehliadku Abu Simbel máme asi 2 hodiny, ale v pohode to stačí. Najskôr sa ale musím pretlačiť v rade na lístky (19,5 EL –št). Zdržalo nás to asi 15 minút. Faraón Ramess II. dal vytesať do dvoch skalných pahorkov masívy chrámov, Veľký a Malý. Každý je ešte chránený umelým pahorkom. Severný chrám je zasvätený bohyni Hathor a kráľovne Nefertari, manželke Ramessa II. O južný sa delia Amon, Re-Harachtej, Ptah a samotný faraón. Ramess II. asi rozhodne netrpel prehnanou skromnosťou. Priečelie chrámu zdobia hneď štyri sochy Ramessa II. vysoké 21 m. Pôvodne boli bohate polychromované a spoločnosť im robia podstatne menšie sochy faraónovej matky, faraónovej ženy Nefertari a deviatich z jeho 140 detí. Výstavba chrámu trvala 25 rokov, a preto sú jasne viditeľné rozdiely v tvári Ramessa II. na sochách pri vchode, zľava doprava, ako postupne zostarol. Druhá socha zľava bola zničená pri zemetrasení. Vnútro chrámu je pokryté reliéfmi, ktoré zväčňujú Ramessove zásluhy v bitke u Kadeše, kde po nerozhodnom výsledku bitky bola uzatvorená veľmi dôležitá mierová zmluva s dlhodobým rivalom – Chetitmi. V chráme sa dvakrát za rok konali slávnosti boha Slnka. Ich začiatok určil lúč slnka, ktorý prenikol vchodom, veľkou aj malou stĺpovou sieňou až do svätyne, kde ožiaril sochy Amona, Ra-Harachteja a Ramessa, zatiaľ čo socha boha Ptaha zostala naďalej v tme. V šesťdesiatich rokoch hrozil chrámom zánik : egyptská vláda rozhodla, že na Níle postaví obrovskú priehradu (včera sme ju navštívili), ktorej vody by pochovali asi 15 chrámov. Veľká celosvetová kampaň zachránila aspoň niektoré z nich. Chrámy boli rozrezané na kvádry, najťažší vážil 35 ton a boli presunuté na bezpečné miesto, kde boli znovu zostavené. Práce trvali až do sedemdesiatich rokov minulého storočia. Je to naozaj ohromujúci zážitok, len je tu dosť ľudí, tak to trochu kazí dojem. Aďa si pri východe kúpila darček pre brata, takú malú dosku s vyrytou maľbou.

Cestou naspäť ideme zase v kolóne s inými autobusmi a mikrobusmi, tak isto ako skoro ráno sem. Do Asuánu sme sa vrátili okolo 14:00 hod. Mali sme ešte celé voľné popoludnie a tak sme sa išli pozrieť na botanickú záhradu na Kitchenerovom ostrove. Zjednali sme si „fellucu“, ako oni volajú takú malú plachetničku za 30 EL na hodinu/8 ľudí. Celkom evidentne nás vozili dlhšie ako ostatných a tak na botanickú záhradu dorazíme asi až po trištvrte hodine cesty. Najskôr nás priviezli skoro až na druhý breh Nílu, kde sme nechceli ísť. Až po upozornení sme vyrazili k botanickej záhrade. Vstupné do botanickej záhrady stojí 5 EL, keď sa ale pridáte k nejakej veľkej skupine turistov, dá sa ísť aj zadarmo. Nikto to nekontroluje. My sme si lístky kúpili. Sú tam nádherné palmy rôznych druhov a nádherný výhľad na piesočné duny. Tie bolo dobre vidieť aj predtým z fellucy. Po asi trištvrte hodine opúšťame botanickú záhradu a ukazujeme, že chceme ísť na ostrov Elephantine. Cestou nás zaujali malí vyspevujúci Egypťania, deti, ktoré si takto „privyrábajú“. Plavia sa v takých malých loďkách, zachytia sa rukami o vašu fellucu a vyspevujú a vyspevujú. Ich najobľúbenejšie sú talianske skladby, asi sem chodí veľa talianskych turistov. Keďže sa zase evidentne pomaly plavíme, dokonca bez plachty (jediný zo všetkých lodičiek na okolí), necháme sa vysadiť na ostrove Elephantine a chceme ísť preč a späť do Asuánu pomocou ferry. To sa evidentne našim dvom „lodníkom“ nepáčilo a začali nám nadávať. Zaplatíme za dve hodiny plavby (60 EL) a necháme ich ďalej nadávať. Vyzerá to, že sme vystúpili na nejakom smetisku. Trošku sa mi na kameni podvrtne noha, našťastie sa mi ale pri páde nič nestane. Za pomoci jedného Nubíjčana (a za bakšiš pero), nájdeme cestu cez Nubíjsku dedinu plnú detí na druhú stranu ostrova. Ferry (prevozná lodička) sa prevezieme späť do Asuánu (1 EL). Veľmi tento spôsob neodporúčam naši lodníci vyzerali dosť naštvaní a trošku sa nám aj vyhrážali, ale veď zajtra ráno aj tak opúšťame Asuán.

Boli sme si ešte pozrieť Nubíjske múzeum, ktoré je trošku vzdialené od centra. Vstupné bolo 10 EL-št. Nedá sa tam vziať foťák ani kamera, odložia vám ju pri vchode. Nubíjske múzeum je naozaj pekné a oplatí sa tam ísť. Štýl vystavovania pamiatok je omnoho lepší ako v Egyptskom múzeu v Káhire, samozrejme je tu menej pamiatok. Je tu ale napr. vidieť pôvodné miesto chrámu Abu Simbel, aj chrámu na ostrove Philae. Cestou na hotel sme sa zastavili v nejakých obchodíkoch (stále sme chodili všetci ôsmi spolu) a hlavne baby si po veľkom zjednávaní kúpili miestny „hudobný“ nástroj, lababu. Má to len dve struny a je to celkom zábavné. Zjednali sme to na 4 EL (malá) a 10 EL (veľká). Celkovo sme ich kúpili asi päť, takže sme išli po meste ako nejaká hudobná skupina. Keď už hovorím o tom chodení po meste, tak keď som išiel niekde sám s Miškou, Aďou a Zuzanou, Egypťanom sa to očividne páčilo. Turista a 3 ženy. Pokrikovali po mne Lucky man, Three women, Casanova, dokonca mi chceli predať nejaké korenie, čo je vraj ako Viagra. Bolo to naozaj zábavné, hlavne baby sa na tom zabávali. Tieto pokriky začali už v Káhire a pokračovali aj v Asuáne a potom v Luxore a v malej miere aj v Dahabe. Ku koncu to ale dosť otravovalo. Dokonca niekedy chceli aspoň jednu na predaj, ale radšej som to nezjednával. Chcel som, ale baby boli proti, čo keby to zobrali vážne. Vráťme sa ale späť do Asuánu. Večer sa pomaly končil a my sme teda išli spať, lebo zajtra nás čakala cesta do Luxoru, kam sme chceli ísť ráno autobusom.

5. DEŇ – Sobota, 17.03.2001

Pred ôsmou po raňajkách vyrážame všetci ôsmi na autobusovú stanicu. Chceli sme ísť autobusom do Edfu a odtiaľ vlakom do Luxoru. Do autobusu nás ale nevpustili, lebo vraj v ňom nemôžu ísť turisti kvôli teroristom a tak sme nakoniec išli, ešte aj s jedným Japoncom, mikrobusom do Kom Ombo a Edfu za 10 EL. Zábavné bolo ako si chlapík pýtal bakšiš od Japonca a ten sa len robil, že ničomu nerozumie. Tak sme mu dali nakoniec dve perá my. Išli sme v kolóne mikrobusov a áut a v mikrobuse bol dokonca s nami aj jeden so samopalom ale v civile oblečený policajt. V Kom Ombo sme sa zdržali asi pol hodinu. Za ten čas sme si pozreli miestny chrám. Vstupné bolo 5 EL (št). Je to taký malý chrám, pôvodne sme ho ani neplánovali navštíviť, ale nakoniec sme ho videli. Bol zasvätený dvom božstvám: Sobkovi, bohovi s hlavou krokodýla a Harvrovi s hlavou sokola. Nie je škaredý, ale už asi začíname mať toho dosť(pamiatok) a tak sa viac tešíme na chrám v Edfu. Ten má byť zachovalejší. V Edfu nás náš šofér nechcel počkať, kým si pozrieme chrám, resp. chcel ale za 30 EL na hodinu, tak sme sa vybrali aj s batohmi k chrámu. Bol to len kúsoček cesty. Batohy sme nechali pri bráne strážiť miestnym vyberačom vstupného a poistili sme si to aj malým bakšišom-keksami. Tie mali veľký úspech aj napr. u Jamala z hotela Noorham. Tomu sa veľmi páčilo aj malé modré pero z Miškinej roboty. Škoda, že sme sa zabudli s ním odfotiť, bol vážne fajn.

Za časov starej ríše bolo Edfu opevnené mesto. Najvýznamnejšia pamiatka, ktorá sa dodnes zachovala, je chrám boha Hora. Mimoriadne nádherné sú stĺpové siene, ktoré majú napodobniť papyrusovú „húštinu“ v bažinách. Bohate zdobené stĺpy sú bohužiaľ na mnohých miestach poškodené z doby ranného kresťanstva. Vedľa vchodu do pronaa stojí známa socha boha Hora v sokolej podobe. Na hlave má dvojitú korunu Horného a Dolného Egypta. Po návšteve chrámu sme sa vybrali na miestnu autobusovú stanicu (ak sa to dá tak nazvať), železničná je vraj na opačnej strane mesta a s batohmi na chrbte by to asi bez taxíka za najväčšieho poludňajšieho slnka nešlo. Povedali nám, že autobus do Luxoru ide za pol hodinku. Radšej sa vždy spýtajte aspoň dvakrát, rôznym odpovediam sme sa už ani nečudovali. Zuzana vymýšľala, že máme málo vody na cestu do Luxoru, tak som išiel s Miškou kúpiť ďalšiu. 2 EL sa nám za vodu nechcelo dať (už z princípu), takže nám zostalo asi 1,5 l vody na cestu. Zuzana síce protestovala, ale ako sa nakoniec ukázalo, aj tak tú vodu nikto nepil, takže by sme ju museli len so sebou vláčiť.

O pol hodinku prišiel nejaký autobus, ale išiel iba do Esny. Bolo to ale po ceste, tak sme nastúpili. Bola to asi miestna medzimestská aut. doprava. Autobus bol dosť špinavý, lístky sa kupujú v autobuse, stáli tuším 0,5 EL. V autobuse sme stretli jednu Češku, ktorá tu už asi pol roka študuje. „Spriatelili“ sme sa aj s jedným Egypťanom, Zuzanu sme „prinútili“ sa s ním aj odfotiť. Veď nám jej ocko nakázal, nech je aspoň na nejakých fotkách…. Len čo sme vystúpili v Esne, nám išiel autobus do Luxoru. Mali sme šťastie. Pokračovala s nami aj Češka, z ktorej sa stal taký náš dnešný malý sprievodca, prekladateľ. Išla s nami až do hotela, ale k tomu až neskôr. V Luxore nás autobus vyhodil na západnom brehu, tak sme sa odviezli zberným taxi (jedinýkrát v Egypte) za 0,25 EL k brehu a potom malou loďkou za 0,5 EL na druhý breh. Dá sa ísť aj pomocou ferry, ale to vyjde tak isto. Na východnom brehu Luxoru sme kúpili vodu a navštívili, na odporúčanie Češky z autobusu (nepamätám si meno), miestnu reštauráciu Amon. Stala sa z nej naša miestna najobľúbenejšia reštaurácia (v inej sme neboli), jedli sme tu ešte dvakrát. Dnes sme si dali Caserolle (kurča so zeleninou). Pôvodne sme mali vybratý hotel Oasis, nakoniec sme ale skončili v bližšom hoteli New Everest za 6 EL, so sprchou, bez raňajok. Tá sprcha sa aj tak večer zázračne pod Zuzaninymi rukami kazila, tak sme sa sprchovali v sprche na chodbe.

Večer sme sa chceli len tak prejsť po meste, kúpiť lístky na autobus a pozrieť si osvetlený chrám. Lístky sme si kúpili na pondelok, 17:00 hod. do Dahabu za 92 EL (na autobusy sa nedá využiť študentská zľava). Chrám bol ešte otvorený a tak sme si ho pozreli aj zblízka. Vstupné bolo tuším 10 EL-št, na videokameru a ani na foťák netreba lístok! Zatiaľ sme nikde za kameru nemuseli platiť, chceli za ňu poplatok len v Memphise a v Sakkare a tak tie máme natočené na kameru len trošku od vchodu. Nanajvýš niekde chceli poplatok za foťák. Chrám bol pekne osvetlený a bola to aspoň zmena oproti tým chrámom, ktoré sme videli vždy za denného svetla. Tento chrám je zasvätený bohovi Amonovi. Bol spojený s komplexom v Karnaku známou Alejou sfíng, ktorá sa zachovala len sčasti. Do chrámu sa vstupuje jedným z najpôsobivejším vchodov v Egypte. Pylón je vyzdobený motívom bitky u Kadeše, spomínanej u Abu Simbel. Pred pylónom stojí niekoľko veľkých sôch Ramessa II. a jeden z dvoch obeliskov z červenej žuly, vysoký 25 m. Druhý je od roku 1883 v Paríži. Chrám má dve nádvoria spojené úzkou a bohate zdobenou kolonádou. Vnútri je sieň, ktorej steny zobrazujú príbeh narodenia Amenhotepa III. Ďalšia časť chrámu slúžila ako svätyňa rímskych cisárov a o tisíc rokov neskôr bola na nádvorí Ramessa II. postavená mešita. Sochy, ktoré našli pri odkrývaní chrámu sú uložené v Luxorskom múzeu. V tomto múzeu sme ale neboli. Usínali sme s predstavou zajtrajšieho ťažkého dňa, lebo nás čakalo západné pobrežie Luxoru – Údolie kráľov, Údolie kraľovien……..

6. DEŇ – Nedeľa, 18.03.2001

Vstávali sme zase skoro ráno, už o 6:00 hod. Loďkou sme sa zviezli na druhý breh Luxoru. Zjednali si taxík na celý areál za 48 EL/8 ľudí (nakoniec sme mu dali 50). Bola to celkom dobrá cena. Kúpili sme si lístky do Údolia kráľov, Údolia královien, do chrámu kráľovnej Hatšepsut a do Medinat Habu (na odporúčanie „našej“ Češky zo včera), spolu 28 EL (št). Ako prvé sme navštívili Údolie kráľov. Bohužiaľ sa dovnútra nedá zobrať kamera len foťák, na ktorý si treba kúpiť lístok (1 hrobka -5 EL). Z parkoviska vozia turistov malým vláčikom za 1 EL, ale je to hneď za prvou zákrutou, takže tam kľudne choďte peši ako my.

Keď sa Luxor (vtedy Théby) stal hlavným mestom zjednoteného Egypta, faraóni prestali so stavbou pyramíd a začali kopať hlboké hrobky (pravdepodobne kvôli vykrádačom hrobov) v skrytom údolí na západnom brehu. Pravdepodobne to bol Ahmose, prvý panovník 18. dynastie, ktorý založil túto tradíciu a posledný hrob patril Ramessovi XI. Ako prvú sme navštívili hrobku Tuthmosa III. Musí sa do nej ísť po strmých schodoch. Je to celkom dobrodružné, je ukrytá medzi skalami. Vnútri sú jednoduché maľby a sarkofág z červeného kremeňa v tvare kartuše. Potom sme chceli navštíviť hrobku Setiho I., ale práve ju rekonštruovali. Miška pri nej zistila, že niekde stratila lístok. Na základe neho sa totiž dá ísť do troch ľubovoľných hrobiek (okrem Tutanchamonovej) a bez lístka sa nedá ísť nikam. Išla ho aj pohľadať, ale ho bohužiaľ nenašla. Našťastie sa jej podarilo prekĺznúť, keď išla spolu s nami do hrobky Ramessa VI. Je veľmi pekná, nádherné maľby a množstvo hieroglyfov po stenách, maľby nočnej oblohy na strope podobne ako u Tuthmosa III. Vnútri sme sa aj odfotili. Mal som plné ruky, keď som fotil, tak som zabudol držať gombík na vypnutie blesku na Zuzaninom foťáku (muselo sa to držať). Hneď pribehol miestny chlapík a začal mi hovoriť: „No flash, No flash“. Čo mi už ostávalo, len sa ospravedlniť. Ešteže sme mali aspoň ten lístok na fotenie. To ho trošku ukľudnilo. Dával si na mňa ale celý čas pozor a keď som odfotil našich českých spolucestovateľov ich foťákom, hneď pribehol, že mám v ruke iný foťák (Česi nemali lístok na foťák). Začal zase niečo hlasne hovoriť, potom sa ale upokojil (Zuzana s naším foťákom medzičasom odišla, takže sme iný foťák nemali). Ako poslednú sme (už bez Mišky) navštívili hrobku Amenhotepa II. Z vchodu viedla chodba bez výzdoby smerom nadol a po pár metroch bola pod nami hlboká jama, ktorá mala vykrádačov hrobov presvedčiť o tom, že sa tu nenachádza kráľovský hrob. Steny sú pomaľované podobne ako v hrobke Thutmosa III. Čas sa nám akosi natiahol a tak sme sa vybrali k autu. Náš vodič (zase sme mali mikrobus) už bol nervózny, že kde sme. Vonku už začalo byť dosť teplo, slniečko svietilo a pekne pieklo.

Ako druhé sme navštívili chrám kráľovnej Hatšepsut. Trošku nás sklamal čakali sme niečo viac. Aspoň sa tam dala zobrať aj kamera (zase zadarmo). Scenériu poschodového chrámu kráľovnej Hatšepsut asi pozná každy, čo videl nejaký cestopis o Egypte. Tento chrám je svojím tvarom ojedinelý v celom Egypte. Tvoria ho tri plošiny so stĺporadím a obrovské schodište, ktoré vedie smerom nahor do najsvätejšej svätyne, ktorá je vytesaná v skalnom masíve. Na stenách stredného poschodia sa nachádzajú pôvodné farebné maľby. Na najvyššie poschodie sme sa kvôli rekonštrukcii nedostali. Návštevu alabastrovho „múzea“ sme cestou do Údolia kráľovien odmietli.

Ako tretie sme navštívili Údolie kráľovien. Údolie královien sa nachádza v najjužnejšej časti thébskeho pohoria. Prvú hrobku ktorú sme navštívili, bola hrobka Amon-her-chepešewa, syna Ramsessa II., s veľmi dobre zachovanými farebými sádrovými reliéfmi. Zvláštnosťou je, že sa tu nachádza aj mumifikované embryo jeho nenarodeného brata. Najznámejšou hrobkou je hrobka královnej Nefertari. Vstupné je veľmi drahé100 EL, tak sme do nej nešli. V jednej hrobke sa nám dokonca podarilo trošku natočiť na kameru, čo je tu inak prísne zakázané. Cestou k autu som si sám, spolu s Čechmi, vyšiel na blízky kopec, z ktorého bol pekný výhľad na okolie. Vyššie sme už nešli, lebo baby nás čakali v aute a nechceli sme ich nechať dlho čakať.

Potom nás čakal chrám Ramessa III. v Medinat Habu. Veľmi pekné sú hlavne maľby napravo od vchodu. Na vonkajšej severnej stene chrámu znázorňovali obrovské reliéfy bitky, ktoré bojoval Ramess III. proti „morským“ národom a za južným pilierom prvého pylónu je krásny výjav z honu na býka. Cestou späť sme sa ešte zastavili u Memnósových kolosov. Sú dosť zničené a predstaviť si, že voľakedy bol za nimi chrám, je dosť ťažké. Pri zemetrasení tieto sochy popraskali a keď cez ne previeval vietor, zdalo sa, že spievajú. Avšak po tom, čo boli zrekonštruované, zmĺkli navždy. Sú to 18 m vysoké sediace sochy Amenhotepa III. Tieto sochy takto pomenovali starí Rimania a Gréci podľa kráľa Memnóna, ktorý pred Trójou zabil Achilla. A toto pomenovanie im zostalo dodnes. Cesta loďkou stála zase 0,5 EL. Nakoľko sa náš výlet skončil relatívne skoro, sme si dopriali na hoteli aspoň krátky oddych. Pomohlo to zregenerovať sily. Večer sme sa boli zase najesť v Amone. Dal som si Shish Kebab (12 EL), baby lasagnu (9 EL), príp. kurča (12 EL). Chutila nám aj 100 % pomarančová šťava (3 EL), ale aj citrónová (1,5 EL). Po večeri sme sa išli prejsť po meste a niečo nakúpiť domov. Nakúpili sme papyrusy za 4 až 28 EL, vázy 20 a 25 EL, zjednávali sme aj tričká, ale akosi neboli ochotní zlacnieť (asi sú navzájom dohodnutí), tak sme to nechali tak. Už nás čakal len posledný bod na našom „poznávacom“ programe chrám v Karnaku, ktorý sme mali na pláne na pondelok.

7. DEŇ – Pondelok, 19.03.2001

Vstávame až o 9:30 hod. Keďže máme dosť času ideme do Karnaku asi polhodinku pešky po nábreží. Pred vchodom si kúpime vodu a ideme dnu (10 EL-št). Chrám Amón-Réa v Karnaku sa postupne stal náboženským centrom celého Egypta a bol ním až do zničenia mesta Asírčanmi v 7. storočí BC. Patrí rozlohou medzi najrozsiahlejšie chrámy na svete, ak nie je vôbec najrozsiahlejší. Počas dvetisíc rokov od Strednej ríše až po panovanie Ptolemaiovcov tu nechávali všetci veľkí faraóni budovať chrámy, kaplnky a pamätníky, robili rekonštrukčné práce, rôzne prestavby a prístavby a rúcali diela svojich predchodcov a stavali nové pod svojím menom, len aby sa zapáčili Amónovi. Hlavný chrám, ktorý bol vybudovaný rovnobežne s dráhou slnka v smere východ-západ, tvorí 1. až 6. pylón a naň nadvädzujúce nádvorie strednej ríše a slávnostný chrám Thutmosa III. Kolmo na 3. pylón sa vybudovala aj severno-južná časť, ktorá je tvorená 7. až 10. pylónom. Poslednou a najnovšou stavbou je 1. pylón, cez ktorý sa vchádza do celého komplexu a ktorý postavil faraón Nechetnebef I. Architektonickým zázrakom celého chrámu je veľká stĺpová sieň, kde sa týči 134 stĺpov v podobe papyrusových zväzkov, najvyššie sú vysoké 24 metrov. Na častiach stĺpov vidieť pôvodné kresby. Chvíľku sme si posedeli aj pri posvätnom jazere, v blízkosti ktorého sa nachádza aj monumentálny skarabeus Amenhotepa III. a hrot zhodeného obelisku kráľovnej Hatšepsut. Hovorí sa, že kto urobí okruh okolo tohto skarabea a niečo si zaželá, splní sa mu to. Tak sme si jedno kolečko okolo skarabea spravili. Bolo tu dosť turistov a Egypťanov. Tí sa minimálne štyrikrát chceli odfotiť s babami, ale tie to odmietli. Je to naša posledná pamiatka, tak si chvíľku len tak sedíme a pozeráme po okolí. Väčšina chrámov je dosť zničená, niektoré rekonštruovali. Stĺpová sieň je ale úžasná.

Späť do mesta ideme zase peši. Chvíľku idú s nami aj deti, ktorým sa práve asi skončila škola. Slovo „Hallo“ ich učia asi už v škôlke a tak si ho na nás intenzívne trénujú. Máme dosť času, tak vyše hodiny sedíme pri nábreží a pozorujeme okolie. Cestou na hotel sa zastavíme ešte v jednom papyrusovom obchode a kúpime ďalšie papyrusy. Dohodneme sa aj na kúpe záložiek za 0,25 EL, ktoré si máme prísť vziať pred odchodom na autobus o 16:00 hod., nemali totiž toľko kusov, koľko sme chceli. Potom už len ideme pre batohy do hotela a najesť sa pred cestou do „našej“ reštaurácie Amon. Na hoteli dáme jednému z recepcie ochutnať našu ražnú. Moslimovia nemôžu piť alkohol, ale ako povedal, on je zlý moslim. Vypije to na ex. Ani sa nečudujem, keď nám o chvíľu povie, že sa cíti ako vo vrtuľníku. Cez večeru v Amone som skočil pre dohodnuté záložky. Chlapík, s ktorým sme sa dohodli, tam ale nebol, len nejaký chalan, ktorý o ničom nevedel. Chvíľu som mu vysvetľoval čo a ako, nakoniec som to ale vzdal a naštvaný som sa išiel radšej najesť.

Pol hodinku pred odchodom autobusu by ste mali byť na autobusovej stanici. Je to taká malá búdka, kde sme si kupovali lístky. Presne na čas sme teda na danom mieste, ktoré je medzi naším hotelom a reštauráciou Amon. Nasadneme (mohli sme si sadnúť na hociktoré sedadlá a my sme si omylom sadli k WC, o tom ale až neskôr) a pred nami je 15-hodinová cesta do Dahabu na Sinajskom polostrove. Pôvodne sme chceli ísť do Hurghady, dali sme sa ale prehovoriť na Dahab. Hurghada je vraj príliš „turistické“ mesto. Aspoň sa z Dahabu pôjdeme pozrieť na vraj najkrajší východ slnka na svete na horu Mt. Sinai. Pri odchode z Luxoru sme museli zatiahnuť záclonky, lebo nepôjdeme v kolóne, takže nás nemôžu zbadať policajti, ktorí by nás zastavili a museli by sme čakať na kolónu, ktorá má ísť až o pár hodín. Takže zatiahneme záclonky a tešíme sa na Dahab.

8. DEŇ – UTOROK – 20.03.2001

Cesta autobusom nebola až taká super, ako sme si mysleli. V Luxore nastúpilo len málo ľudí a tak sme sa tešili, že budeme mať možno aj dve sedadlá na jedného. Bohužiaľ postupne sa autobus zaplnil, hlavne miestnymi. Okolo deviatej hodiny pustili video. Bol to nejaký americký film s arabskými titulkami. Viac o ňom neviem povedať, lebo ho z nás nik nepozeral. Pomaly sme zaspávali, napriek šíriacemu sa smradu z WC. Ako som už spomenul, sadli sme si omylom k WC a bola to osudová chyba. Išiel z neho taký smrad, navyše v pravidelných intervaloch, že mi teda niekedy poriadne napínalo žalúdok. Nehovoriac o tom, že som nemal ani odvahu ho navštíviť. Navštívili ho až baby ráno, keď to už nemohli vydržať. Video medzičasom skončilo a zdalo sa, že všetci pomaly zaspávajú. Aké bolo ale naše prekvapenie, keď sa televízor znovu zapol a začal ďalší film. Podotýkam, že už bolo asi 23:00 hod.! Začínal titulkami ako z najväčšej kriminálky. Nakoniec sa ale ukázalo, že je to asi nejaký arabský seriál. Aspoň tak sa nám to zdalo. Bola to taká asi dvojhodinová Manuela s Čiernou perlou a Esmeraldou dokopy. Navyše dosť nahlas. Jediné šťastie bolo, že sme boli takí unavení, že sme dokázali aj pri týchto podmienkach aspoň chvíľkami zaspať. Dokonca sme neskôr zaspali tak, že sme prespali aj prestávku. Ešte nesmiem zabudnúť spomenúť Adin „objav“. Jeden z Arabov (neviem či bol Egypťan) sa každú chvíľu pozeral na nás a na naše veci. A pri Adinom šťastí na úchylákov (sedel kúsok od nej) sme sa aj trošku obávali, aby niekoho z nás alebo českých spolucestovateľov neokradol. V autobuse sme stretli ďalších troch Čechov (chalan a dve baby), ku ktorým hlavne obracal Arab svoju pozornosť. Boli sme ale takí unavení, že nakoniec sme všetci pospali….

Zobudili sme sa až na Sinajskom polostorve pri policajne kontrole. Viackrát počas cesty sme zastavili a museli ukázať pasy policajtom. Sinajský polostrov je samý piesok a hory, aspoň v tej časti, ktorou sme prechádzali. V Dahabe (po arabsky zlato) nás privítali taxikári, ktorí nás chceli odviezť k hotelom. Po dlhšom zjednávaní sme zjednali cenu 0,5 EL na jedného a jedenásti sme naskákali na korbu taxíka (taký starší džíp). Keď sme vystúpili, si nás odchytil jeden chlapí k z hotela ______., tak sme sa išli na ten hotel pozrieť. Nebol škaredý, ale nemali dosť voľných izieb (bolo nás 11), vraj máme prísť po dvanástej. Tak sme sa išli pozrieť po pláži na iné hotely. Česi si vybrali hotel za 7,5 EL. Nám sa ale veľmi nepáčil, tak sme sa išli pozrieť ďalej. Prešli sme asi ďalšie tri. Nakoniec sa nám ale podarilo nájsť hotel podľa našich predstáv. Dopriali sme si menší luxus, takže sme si zobrali izby so sprchou na izbe za 15 EL. Náš hotel sa volal Mohammed Ali. Môžem len doporučiť. Dokonca sme mali aj čiastočný výhľad na more. Čas už medzitým dosť pokročil, tak sme si len trošku oddýchli na izbe a išli sme k moru.

Zložili sme sa pred našim hotelom a užívali sme si slnka a chytali bronz. Aďa a ja sme sa aj odhodlali do vody a trošku sme si zaplávali. Potom sme sa išli prejsť po pobreží. Pred jedným z hotelov sme dokonca objavili slovenskú zástavu. Miške bolo večer trochu zle, asi z tej zmeny prostredia, alebo možno z klimatizácie v autobuse, tak som s ňou ostal na izbe. Aďa so Zuzanou sa išli prejsť po meste. Kúpili si nejaké darčeky pre seba (nočnú košeľu a šatku) a boli si s Čechmi sadnúť v jednej reštaurácií (Sea Side).

9. DEŇ – STREDA – 21.03.2001

Po raňajkách (žemle a lekvár z miestneho malého „supermarketu“) sme si išli sadnúť k moru do Red Club-u. Tam sme sa chodili opaľovať až do konca nášho pobytu v Dahabe. Celý deň (okrem pauzy okolo obeda) sme si užívali slnka. Poobede sme s Aďou vyskúšali aj potápačské okuliare a objavili podmorský svet plný farebných rybičiek. Boli sme z neho taký očarení, že sme vážne uvažovali, že si kúpime jednorázový foťák na fotenie pod vodou. Nakoniec sme to ale nechali tak a kúpili si len pohľadnicu, na ktorej sú rybičky, ktoré sme videli. Už aj Miška okúsila teplotu morskej vody, len Zuzana zostala o tento „zážitok“ ochudobnená. Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Káhiry až v sobotu v noci mikrobusom (60 EL), tak sme si zakúpili na piatok večer výlet na horu Mt. Sinai (25 EL).

Večer sme sa boli prejsť po miestnych pekne osvetlených reštauráciach. V reštaurácií Sea Side sme sa aj najedli. Baby si dali, niečo ako náš špíz, ja som si dal špagety. Boli to obrovské porcie a v cene bola aj polievka s cesnakovým chlebom a zákusok (palacinky). Mali aj úžasný Red Tea. Sadli sme si k moru, aby sme mali výhľad na večerné more. Aké bolo ale naše prekvapenie (hlavne baby si dosť povyskakovali), keď popri nás začali loziť veľké chrobáky. Dosť to otravovalo, (to viete keď vám stále niekto vyskakuje… ) tak sme si presadli. Tu už našťastie chrobáky nechodili, len mačky. Tých sa ale nezbavíte. Stále sa popri vás prechádzajú ako na promenáde. Jedlo bolo ale veľmi dobré, tak sa tie ostatné „okolnosti“ dali prehliadnuť.

10. DEŇ – ŠTVRTOK – 22.03.2001

Dopoludnia trochu fúkalo, tak sme sa išli pozrieť po pobreží na opačnú stranu ako predvčerom. Potom sme sa zložili v Red Club-e. Dali sme sa našu obľúbenú 100 % pomarančovú a citrónovú šťavu. Baby objavili medúzu, ktorú vyplavilo z mora. Asi sa v nich zapol nejaký greenpeacesácky reflex, lebo sa rozhodli, že ju zachránia a vrátia do mora. To si ešte nevšimli, že ich je dnes v mori trošku viac ako včera, resp. včera sme žiadnu nezbadali. Bolo ich naozaj dosť, tak sme dlho ani nešli do vody. Až poobede sme sa odvážili a Miška po prvýkrát uvidela, ako vyzerajú rybičky v mori. Štipla ju aj malá medúzka. Bolo to ako štipnutie komárom a po chvíli to už ani necítila. Zuzana sa zase len opaľovala. Večer sme si boli kúpiť vodu a niečo na raňajky na zajtra.

11. DEŇ – PIATOK – 23.04.2001

V piatok sme raňajkovali čokoládove croassany, ktoré sme si kúpili včera večer. Po raňajkách sme sa odubytovali. Izbu sme už nepotrebovali (to sme si aspoň mysleli), lebo večer ideme na Mt. Sinai a zajtra v noci ideme mikrobusom do Káhiry. Cez deň sme plánovali sa vyspať na slniečku v Red Club-e. Po zaplatení za izby sme sa vybrali do „nášho“ Red Club-u, ktorý bol priamo pred naším hotelom. Bolo skoro bezvetrie, tak sme si celý deň užívali slnka a vody. Potápali sa a nadchýňali sa pestrosťou Červeného mora. Dnes sme mali pred sebou výstup na Mt. Sinai, tak sme sa išli večer posilniť do reštaurácie Sea Side. Dali sme si, na odporúčanie čašníka, Egyptian Kofta (mleté mäso), Spanish Kofta (ako Egyptian len v rajčinovej omáčke), Spanish Chicken a Tuna Lasagne. Poriadne sme sa „napráskali“, čo sme neskôr pri výstupe na horu náležite oľutovali. O tom, ale až za chvíľu.

Po večeri sme si len tak sedeli a vychutnávali atmosféru večerného Dahabu. Dnes nás už chrobáky neotravovali. Mačky boli ale stále niekde nablízku. Mikrobus na Mt. Sinai odchádzal o 23:00 hod. Bolo nás v ňom tuším 11, my štyria, nejakí Francúzi a dve Nemky. Cestou sme párkrát zastavili pri policajných kontrolách (nezabudnite si zobrať so sebou pas!), inak sme sa snažili aspoň trochu si pospať. Asi po dvoch hodinách cesty nás šofér vysadil na parkovisku a povedal, že pre nás príde o deviatej ráno. Poriadne sme sa pozapínali (mali sme na sebe aspoň päť vrstiev – ja dvakrát tričko, košeľu, sveter a šušťákovú bundu) a vyrazili do tmy.

12. DEŇ – SOBOTA – 24.04.2001

Náš pochod nocou sme začali svižne, do rytmu sme si dokonca aj spievali. Postupom času nás ale naša pevná vôla ísť ďalej opúšťala. Hrozne fúkal studený vietor, ktorý sa dostal pod všetky naše vrstvy oblečenia. Asi každú polhodinku sme si robili malé prestávky. Záverečný úsek, sedemsto schodov rôznej veľkosti, sme zdolávali už s veľkým sebazaprením a hrozným protivetrom. Tesne pred vrcholom, ktorý leží vo výške 2285 m. nad morom, sme si oddýchli a hlavne sa aspoň trošku zohriali v malom bufete ( čaj – 5 EL). Potom nás už čakalo len pár schodov a asi polhodinové čakanie, kým asi o trištvrte na šesť vyjde slnko. Keď začalo vychádzať niektorí turisti začali dokonca spievať, príp. tlieskať, bolo nás na vrchole dosť ľudí, rôznych národností. Slnko osvetlilo okolité hory a zafarbilo ich do červena. Pri natáčaní na video a fotení nám síce zamŕzali prsty od zimy a od vetra, ale výhľad to bol pekný. Keby ste ma ale spýtali, či by som tam išiel ešte raz, tak moja odpoveď by bolo rázne: „Nie, nikdy“. Len čo vyšlo slnko, ľudia začali húfne schádzať dole, tak sme sa len trošku pofotili a išli aj my. Slnko nás začalo pomaly zohrievať, silný studený vietor, tomu ale veľmi nepomáhal. Keď sme sa tak obzreli a pozreli, kde sme to vlastne v noci po tme len s baterkou šlapali, tak sme tomu ani nechceli veriť. Za denného svetla by ma tam asi nikto nedostal.

Chceli sme ešte navštíviť kláštor svätej Kataríny. Ten ale otvárali až o deviatej a tak sme asi hodinu a pol čakali na jeho otvorenie sediac na studenom kameni. Slnko už pekne svietilo, my sme boli ale stále nejakí premrznutí. O deviatej kostol konečne otvorili. Nahrnuli sa tam ale davy ľudí, tak sme ani nemali veľkú chuť si ho pozrieť a len sme ho zbežne prešli. Hrozne sme sa tešili na pláž a ležanie na slnku. Mikrobus nás čakal na dohodnutom mieste, tak sme mohli ísť späť do Dahabu. Cestou stále fúkal vietor, až robil také malé piesočné búrky. Stále sme sa ale utešovali, že v Dahabe fúkať nebude. Bohužiaľ fúkalo aj tam. A to najsilnejšie z celého nášho pobytu v Dahabe. Dali sme si na odporúčanie z hotela teplú sprchu (teda ako kto, ja a Zuzana sme mali len studenú vodu) a išli sme si ľahnúť na slniečko do Red Club-u. Pri mori sa ale nedalo vôbec ležať, nie to ešte spať, lebo hrozne fúkalo, tak sme si išli sadnúť do areálu nášho hotela. Tu síce fúkalo menej ale otravovali nás doterné muchy, takže zo spánku nebolo nič. Boli sme ale takí unavení, že aspoň krátky spánok sme nutne potrebovali, veď v noci sa v mikrobuse zase nevyspíme. Tak sme si prenajali jednu izbu za 15 EL(spolu) s tromi posteľami, ale asi sa nad nami zľutovali, lebo sme platili len za dve. Po chvíli sme hlboko zaspali. Spali sme sa asi do pol siedmej. Potom sme sa išli posilniť pred cestou. Bohužiaľ sme si ale objednali jedlo u nás v hoteli a to sme nemali robiť. Jedlo bolo akési kyslé, mastné. Boli sme ale hladní a tak sme to skoro celé zjedli.

O jedenástej večer nám išiel mikrobus do Káhiry. Už pri nastupovaní sme zistili, že nás v ňom bude trinásť, išli s nami aj dvaja Slováci. Takže veľa miesta tam asi nikto nebude mať. Po asi polhodinovom zháňaní ďalších ľudí sme konečne vyrazili smer Káhira. Čo mám vám o ceste napísať? No asi to, že som videl asi najväčšieho Egypťana v celom Egypte (samozrejme sedel hneď vedľa mňa), že následky pokazenej večere sa rýchlo prejavili (Miška vracala cez okienko), že cesta je dosť kľukatá (šofér si ale myslel, že je asi Schumacher), že cesta je na niektorých miestach rozbitá (jama-nejama, spomaľovač-nespomaľovač), že nás mal vysadiť na Tahrir Square (kde to sme, tu to nepoznám, to nie je Tahrir?). Každopádne sme boli radi, že už sme v Káhire a mali pred sebou posledný deň v Egypte

13. DEŇ – NEDEĽA – 25.04.2001

Dorazili sme teda do Káhiry. Našťastie bolo poblíž metro, ktorým sme odviezli na „sľubovaný“ Tahrir Square. Išli s nami aj dvaja Slováci z mikrobusu. Oni odlietali až v pondelok poobede, tak išli do hotela, kde si zaplatili už dopredu za nocľach. Išli sme sa do toho hotela pozrieť aj my (potrebovali sme niekde zložiť veci). Volal sa Pension Vienna a podarilo sa nám zjednať izbu za 5 EL/os, s tým, že o jedenástej večer pôjdeme na letisko. Zložili sme si batohy, trochu sa osviežili a vyrazili za poslednými dvomi cieľmi nášho pobytu. Ako prvú sme si vybrali Citadelu, kde sme sa odviezli taxíkom za 6 EL. Vstupné bolo tuším 10 EL/št. Je to taký veľký komplex, kde sa nachádza nielen krásne bývalé sídlo sultána, ale aj niekoľko múzeí. Citadela je veľmi pekná a oblé kopuly sa leskli v slnečných lúčoch. Odfotili sme si aj výhľad na Káhiru, ktorá vyzerala ako také hnedé mesto ponorené v smogu. Navštívil som aj s Miškou vojenské múzeum, Aďa so Zuzanou nás čakali vonku. Už po dvoch minútach sme sa chceli vrátiť, ale nedalo sa. tak sme si ho museli prejsť celé. Oni svojich vojenských hrdinov asi dosť uctievajú a bustu tam mal asi každý. Ohromný bol aj obrovský obraz vzdušnej „bitky“ lietadiel. Rýchlo sme to prebehli, vyzdvihli baby na lavičke a išli k východu, lebo čas rýchlo bežal.

Chcel som si ísť pozrieť aj dve mešity pod Citadelou, baby ma ale prehlasovali a tak sme išli rovno do Egyptského múzea (taxi 5 EL). Predtým sme sa boli ešte posilniť v miestnom McDonalde. Vstupné do Egyptského múzea bolo 10 EL/št. Pri vchode, keď si kúpite lístok, si nezabudnite kúpiť aj lístok na foťák (5 EL), resp. kameru (100 EL), alebo ich nechajte v úschovni. My sme to nevedeli a tak sa Zuzana musela s foťákom vrátiť. Dosť to tam kontrolujú a röntgenovej kontrole sa nevyhnete. Hoci mne sa kameru do múzea podarilo omylom prepašovať. Bolo to ale úplne omylom, lebo som čakal, že si ju odložím vo vnútri. Nechal som ju aj tak celý čas v ruksaku, lebo sme si nekúpili lístok na kameru, len na foťák a nechcel som ani náhodou prísť o nahraté zážitky. Egyptské múzeum nás dosť sklamalo. Síce pohľad na múmie (vstupné 20 EL/št) si nenechajte ujsť, určite neobídete ani Tutanchamonovu masku s celým jeho pokladom z hrobky, sochy a ostatné exponáty sú úžasné, celému múzeu ale chýba jednotná línia vystavovania pamiatok. Všetko je to ako keby na jednej kope, ako keby ste s prechádzali po takom veľkom sklade. Nubijské múzeum v Asuáne je v tomto ohľade rozhodne lepšie, chýbajú mu len také významné exponáty ako sú tu.

Po návšteve múzea sme si išli oddýchnuť na izbu a trošku si pospať. Zostali nám ešte nejaké peniaze, tak sme sa rozhodli, že za tie pôjdeme taxíkom na letisko. Z hotela nám ponúkli taxík za 35 EL/auto, nechcelo sa nám už ani veľmi zjednávať a tak sme to zobrali, už sme sa veľmi tešili domov. Taxík pre nás aj asi o trištvrte na jedenásť prišiel a asi za 40 minút cesty mestom bez rozsvietených svetiel na taxíku (bolo 23:00 hod.!) sme zbadali letisko. Prišli sme na letisko ale veľmi skoro. Hovorili nám, že tam treba byť dve hodiny pred odletom, kľudne stačí aj necelá hodinka. Možno aj neskôr lebo o 02:25 hod., keď sme mali už odlietať sme stále čakali v čakárni na letisku. Asi pol hodinové meškanie v lietadle zdôvodnili prevádzkovými problémami na letisku, my sme však všetci videli, že jednoducho nevedeli ani zorganizovať naše nastúpenie do lietadla. Okolo tretej sme ale konečne vzlietli a nabrali kurz na Prahu. Tam sme aj okolo siedmej dorazili. Jedlo v lietadle, na ktoré sme sa tešili, bolo ale asi trošku pokazené, lebo Zuzana po návrate domov strávila týždeň s horúčkami a žalúdočnými problémami. Praha nás privítala zimou a dažďom so snehom. Pri odlete nášho vrtuľového lietadla do Bratislavy, malo naše lietadlo dokonca malú „odmrazovaciu“ zástavku. Nakoniec sme ale asi s štvrťhodinovým meškaním v pohode dorazili domov a konečne si mohli povedať: “Všade dobre, doma najlepšie“.

http://www.icestovani.cz/main.php?ID=100

Zobrazuji 0 výsledků
Vaše odpověď

Prosím, nejprve se .